ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ondrej čakal, že pán Aduš najeduje sa a povadí s ním, alebo že prestane hovoriť. Ale nesplnili sa jeho očakávania. Pán Aduš usmial sa a pokýval hlavou.

„To vám uznám, lebo dakto je veľmi netrizňavý. A ja zas nie. Báčik mi vravieva: syn môj, ty si mal ísť do seminára. I dali ma vskutku do seminára, keď som odbavil piatu latinskú. Báčik bol u biskupa; biskup prečíta svedectvá, pozrie na mňa a povie: šuhaj sa mi páči; šiestu mu odpustíme a nech hneď oblečie kleriku. A bolo mi dobre. Vyučil som sa — prišiel na ostatné vakácie domov — videl Žofku Potockú… Viete, krv nie voda. Prišlo mi ľúto za mojou peknou mladosťou. Žofka mala na šestnásty rok, dievča v každom ohľade… Nuž vyzliekol ja kleriku a stal sa gazdom. Radšej chudoba, ale láska — viete, to je nadovšetko. A teraz vám ukážem moje gazdovstvo.“

Ondrej bol uradovaný, že konečne už vyjdú na dvor, k jačmeňu. V pitvore hodil okom do kuchyne — tesno, tma. Eva stála pri ohnisku, okolo nej sliepky i s kohútom. Snáď im bolo zima a vtiahli sa do stavania.

„To je kuchyňa; do času ujde,“ začal mu vysvetľovať pán Aduš, odvádzajúc ho na dvor. „Tento domček je iba môj majer; ja som vlastne u môjho paholka v kvartieli. Inakšie sa bude tamto bývať — ukázal na rumy — keď nový kaštieľ dostavím. Štyri izby — tam sa môže dať poriadnejší richtúnok,^[14] ako v takejto jednej kutici. Kuchyňa s ohniskom a kotlíkom, keď sa bude prať v dome, pivnica pod celým domom: jeden oddiel na víno, druhý na švábku a zeleniny. Lebo víno pri švábke nerado sa drží, naberie do seba toho ducha takého a razí veľmi za okovitkou. Ej, to bude podarený dom, keď ma v ňom navštívite…“

„A kedy to bude?“ pýtal sa Ondrej.

„Keď ho dostavím.“

„O koľko rokov? Neviem, či to dožijem?“

„Ej, bolo by zle! Materiál mám už hotový, tamto pod stráňou je zem hlinačka — z nej dám napáliť tehiel. Dreva mám dosť — načože mi je hora! Mám kontrakt i s murármi — hockedy sú hotoví. Ale nemám ešte groše, viete, také zbytočné. Ale i tie budú, keď báčika Pán Boh k sebe povolá…“

Hovoril to tak nevinne, že ani sám Ondrej nevytýkal mu bezbožnú žiadosť, ktorá vzťahovala sa na skorú smrť chochoľovského dekana. Vyviedol ho naprostred dvora, kde bol voľný rozhľad na všetky strany.

„To, vidíte, všetko moje. Mnoho v neporiadku: treba reparácie, ale to nechávam na potom. Najprv dom a potom dvor. Tento plot pôjde preč — dám dookola železné latky s končitými konci. V Domaniciach moc zlodejov — nech sa napichujú na môj plot. Popri latkách bude živý plot z akácov. Keď akác kvitne, to vám je vôňa! Keď sme ležali v Temešváre,^[15] akurát akáce kvitli; včely sa na nich len tak rojili. Ja ich tiež budem držať. Práca okolo nich temer žiadna — a med hotový. Včelín postavím tu za kaštieľ k plotu. Urobím hôrku okolo neho, lebo včely nerady, keď sa im nablízku hurtuje. Tento dvor rozdelím na dvoje. Prostriedkom pôjde vysoký múr k samému potoku. Z tejto strany múra bude kaštieľ, k nemu povedie cesta pieskom vysypaná. Piesok som už vyhliadol — veľmi podarený, biely ani múka. Tou cestou budú smieť len koče chodiť. Za múrom bude gazdovský dvor, sypáreň, stajne, humná… Potok sa musí zregulovať. Na brehu zariadim taký park zo samých vŕb. Ale to nebudú našské, to budú smutné vŕby. Tie rastú v cudzích krajinách: konáre im visia po zem — preto sa volajú smutnými. U báčika v Chochoľove rastie jedna taká — ale toto budú väčšie, kde väčšie — tu je pôda! Pri kaštieli bude záhrada, ale len na kvety. Zelenina, kapusta, to pôjde všetko za kaštieľ. Len čo ho vystavím, dám predeň zasadiť dve brezy. To bude pamiatka odo mňa synovi a vnukom… Nech vidia, ako som sa o nich staral. Brezy už mám vyhliadnuté, tamto v tej horici; pekné ani sviečky a zhrúbe také ako ja v páse. Taký veľký strom ľahko presadiť, kto sa tomu rozumie: potom i vám ukážem, ako to treba. Potom to bude inakšie. Nebude tiecť hnojovka dolu dvorom.“ A pán Aduš bol celý uchvátený nad budúcim svojím rajom, ktorého obraz tak živo ležal mu v hlave.

„Poďme pozrieť stajne,“ pretrhol ho Ondrej v ďalšom rozvinovaní plánov svojím triezvym hlasom. Chladnosť a zvuk toho hlasu pripomínali pánu Adušovi skutočnosť, ktorá ďaleko, ďaleko kulhala za jeho načrtanými plánmi.

„Dobre,“ prisvedčil pán Aduš. „Statku moc nezimujem — nemá akosi ceny,“ riekol, otvárajúc na stajni dvere. „Radšej krm predám pred jarou, čo zvýši. Tu je kravička, jalovica — pre moju potrebu dosť, to iba žena čo užíva kávičku; ja nerád. Kravičku mi dali so ženou; báčik z Chochoľova mi tiež kravu núkal, ale ja nechcem.“ A usmieval sa veľmi falošne. „Ujsť mi i tak neujde — myslím si — nech mi ju dá pred jarou, vyzimovanú. Viete, preto tak špekulujem, že budem mať i kravu, i krm v osohu — no nie?“

„Kravička trochu chudá,“ poznamenal Ondrej, nepočúvajúc, čo pán hovorí.

„To je sorta taká! Dávajte jej piškóty, a nestučnie. Ale na osoh! Dvadsať holbí denne — vravím — dvadsať holbí, ani by ste neverili. A husté — ledva sa vydojí, čo nechce ceckami ísť. Zmúti sa za otčenáš: päť funtov masla na jedno mútenie. Tú kravu zlatom nevyváži!“

„A prečo niet pomostín? Statku veľmi škodí, keď musí stáť v mokrom.“

„Oj, tu nie, tu odteká. Pozrite na jarok pod slakom — ide rovno do potoka. Tu je sucho. A keby bolo i trochu vlhko: a keď statok býva pod holým nebom — na daždi a snehu? Veď bola i táto stajňa dilovaná. Ale čo — krava skočila, rozčesla sa. Hovädo na div — len za mäso dali osemdesiat zlatých. Kúpim druhú — zlomila si nohu. Ja som sa nahneval; počkaj, reku, ja ti premyslím — dal ja dile vyhádzať. Teraz môže skákať, koľko sa jej páči, a nebojím sa, že o ňu prídem. Novú stajňu dám cementom vyliať. Cement trvá veky a dile musíš každých päť-šesť rokov vsádzať nové. Koľký to hneď osoh! Len si vedieť premyslieť: sprostý by neuveril, koľko ho jeho sprostota stojí peňazí,“ usmial sa pán Aduš, vedúc hosťa k nasledujúcej stajni. „To je koniareň,“ vysvetľoval.

„Tiež bez pomostín! Či sa vám kôň rozčesol na nich?“ pýtal sa Ondrej s úsmevom veľmi štipľavým. Pán Aduš snáď ani netušil, že sa mu Ondrej vysmieva; celkom spokojne a vážne odpovedal.

„Ach, nie, ale je iná príčina. Niet pomostín, a predsa aká nízka! Vidíte, vysokých koní nemôžem držať: sem ich nemôžem postaviť.“

„A tie z Dunajca?“

„Ktoré?“

„Čo ste v Podhradí rozprávali.“

Pán Aduš zobzeral sa stajňou, akoby odpoveď hľadal.

„Á — tie, musel som ich predať. Nepratali sa do dverí. A teraz mi ešte takých netreba. Veľké spotrebujú mnoho krmu. O dakoľko rokov, nerečiem…“

„O koľko?“ pýtal sa Ondrej.

„To Pán Boh vie — my nie. Ale kedysi iste. Každý musí kedysi umrieť — i báčik z Chochoľova…“

„To jeho smrť ťažko čakáte!“ zvolal Ondrej s úžasom. Pozrel prísne na pána Aduša; ten sa príjemne usmieval a krútil veľký kľúč na pravom palci.

„Prečo ťažko? Tá príde, kedy jej bude vôľa. Ja mu života ani pridať, ani odjať nemôžem. A prečo by mu smrť mal vinšovať? Preto, že mi dačo poručí? To by som bol blázon — veď mi poručí omnoho viac, ak bude ešte dvadsať rokov žiť, ako keby umrel už dnes. Či dnes, či o dvadsať rokov — jeho majetok mi neujde. Nech ho len Pán Boh zdržuje.“

„A ak by ste vy šli pred ním?“ riekol Ondrej prísne.

„I to sa môže stať. Ale skôr sa stane, že on bude prvý… Ja mu smrť nevinšujem, nemyslite si!“

„Ale čo budeme sa tu po stajniach túlať,“ chytil ho pán Aduš za rameno. „Poďme k židovi.“

„Ja nemám kedy. Urobme poriadok s tým jačmeňom…“

„Dosť času odpoludnia. Poďme sa najprv občerstviť.“

„Najprv urobiť, čo nás čaká a potom krčma a kratochvíľa. Poďme do sypárne.“

„Keď vy nechcete ísť k židovi, ja zas nejdem do sypárne. Prečo nechcete; bojíte sa, že vás nemám čím potraktovať?“ hovoril pán Aduš urazený.

„Báť sa nebojím, ale robota je robota.“

„Ale to mi neurobíte!“

Vyvinula sa medzi nimi naozajstná potýčka. Ondrej musel všetky schopnosti napnúť, aby sa nepoddal zvodom Adušovým. A predsa zvíťazil.

„Keď teda nie, obzrieme ešte ostatné stavy,“ rozhodol pán Aduš, udobrený síce, ale s mráčkom na čele.

„Už sme dosť videli,“ bránil sa Ondrej.

„Ale nie všetko!“ a ťahal ho k cieni. Bolo v nej čosi dreva, čo nestačí ani do Vianoc, a rozobratý voz gazdovský. Na zadnej osi bolo jedno koleso vyššie, druhé nižšie. Na tento zjav upozornil pán Aduš Ondreja a riekol: „Vidíte, vy neuhádnete, prečo sú tie kolesá nie jednaké.“

„Prečo?“ a Ondrej sa už zas usmieval. „Keď sa koleso zlámalo, vzalo sa z druhého voza, čo mal kolesá nižšie alebo vyššie.“

„Povedám, neuhádnete!“ zvolal pán Aduš veselo. „Keď som začal gazdovať, desať ráz, i viac ráz sa nám voz vyvalil so senom alebo so zbožím. Raz zakvačil Adamovi nohu a ožobráčil ho na večné veky. Ale ja to budem trpieť? Dal ja urobiť toto vyššie koleso a dal ho na zadnú os. Keď sa vezie úbočinou, vysoké koleso príde vždy nadol. Od toho dňa som nikdy viac nevyvalil. Čudujem sa starým gazdom, že na toto ešte neprišli. Vec jednoduchá, len trochu rozumom pohnúť. Tuto máme pluh, starý je, ale veľmi znamenitý.“

„Lemeš zodratý, bolo by dať nový,“ riekol Ondrej.

„To je lemeš znamenitý. Tento pluh mal už môj starý otec. Ja som ho chcel odhodiť — báčik z Chochoľova mi daroval ruchadlo. Začnem ja ruchadlom orať — brázdy po pás, za brázdou skaly ako barany sa vyvaľujú. Zasejem žito — zišlo kde-tu. A samý štrkáč, samá stoklasa v ňom, a klásky, mohla by ich mačka labkami zakryť. Odložil ja ruchadlo a vrátil sa k starootcovskému. A čo sa stalo? Úroda na div: jačmeň v tom samom žitnisku ani múr! Ruchadlo som hneď predal kováčovi a zostal pri tomto pluhu. Tak, vidíte, nie všetky novoty sú dobroty: treba oprobovať, a čo dobrého, toho sa chytiť, a nielen novoty zavádzať na vospust sveta.“

Tak došli k humnu. Ondrej otvoril dvere a vstúpil na holohumnicu. Dosky boli na nej vytrhané.

„Tam nemáte veľmi čo prezerať,“ hlásil sa pán Aduš. „Humno staré, len na oheň súce.“

„Moc reparácie tu treba.“

„Načo reparovať? Na rok budem možno stavať nové: tohto sa ja už nedám ani dotknúť.“

„Tiež čaká na báčika z Chochoľova?“ usmial sa Ondrej.

„Darmo mi ho nik nepostaví,“ bránil sa pán Aduš.

Ondrej nazrel do záčina — ustúpil s úžasom. Záčin bol skoro prázdny. Ani po prielaz nebol naplnený. V druhom záčine — lebo humno bolo na dva záčiny — bolo čosi ďateliny a sena, i to iba močiar. „A kde je — jačmeň?“

„Akože ho budem držať v takomto stavaní! Popýtal som tu susedov okolitých, tí mi dali miesta v svojich záčinoch. Nepýtajú od hospody nič. Keď sa mláti, tu hus, tu sliepka sa priživí; i plevy im prepustím za hospodu. No, veď azda nebudem sa dlho takto potĺkať po cudzích humnách. Na novom bude holohumnica z cementu. Dosky veľmi hnijú a myši rady držia sa pod nimi. Pod cement myš nepríde.“

„Blahoslavený dom, kde sa i myš má na čom priživiť!“

„No, ja radšej budem svine chovať ako myši!“ zasmial sa pán Aduš.

Tak sa vrátili ku chalupe. Pán Aduš vyhýbal sa dosiaľ úzkostlive sypárni. Niekoľko ráz prešli popri nej a ani raz nevstúpili dnu. Ale konečne videl, že vyhnúť sa jej nemôže. Pojal Ondreja a viedol ho ta, kde sa mali splniť skvelé nádeje nášho kupca. Otvorili dvere s drevenou závorou. Ondrej vstúpil prvý.

„Veď tu boli ovce!“ zvolal, vidiac na pôde zjavné dôkazy, že tu bývali naozaj ovce a nie napríklad jačmeň alebo dukáty.

„Ovce,“ prisvedčil pokojne pán Aduš. „Ja letúvam dve i tristo oviec. Osoh z nich je veľký. Syr a dva razy vlna, a zeme sa znamenite pod košiarmi poprávajú.“

„A nezimujete ani jednej?“

„Načo? Padajú na pľúca, na motolice — to sa neoddá. V jar ich dostanem zas lacno.“

„A kde držíte — jačmeň?“ Ondrej pozrel pánu Adušovi prísne do tváre.

Pánu Adušovi o poznanie zapálila sa tvár. Oči mu lietali po dvore.

„Jačmeň? Rozprával som — v susedovom záčine.“

„Ale zrno?“

„Á — zrno?“ usmial sa príjemne. „Ľahko dať zrnu rady! Má tu ležať myšiam na pôživu, volím ho zaviezť Weissovi do Svätého Tomáša. Čo sa čudujete? Tu ho už nepribudne, skôr odbudne. Zalanským som ho držal v sypárni cez zimu, myši ho zosekali vyše desať mier. Nech ho predám hneď v jeseni, mám trikrát dvadsať, šesťdesiat zlatých v osohu. Na grošoch, čo zaň utŕžim, vyrobím cez zimu druhých šesťdesiat, to je stodvadsať zlatých. Nemusím sa báť ohňa, som bezpečný — ten strach by neprijal za osemdesiat zlatých — to sú spolu dve stovky. Vlani a toho roku som zmúdrel. Odpredal som jačmeň hneď v jeseni — a som o dve stovky lepší gazda.“

Rozprával to s takým úsmevom, že ten dvojstovkový osoh bolo mu ozaj vidno na tvári. Len Ondrej nemal zmyslu pre túto radosť pánovu. Nevôľa mu sadla na čelo.

„To som ja sem darmo chodil!“

„Ja — mne je ľúto, ale kto neskoro chodí, sám sebe škodí. Ja som vás čakal po ondrejskom jarmoku. Čakám deň, dva, tri — nechodili ste, ani písmo od vás: ja jačmeň Weissovi odviezol.“

„Ale závdavok ste prijali odo mňa.“

„Netajím — prijal som.“

„Teda sto mier jačmeňa mi dáte!“

„A kde ich vezmem? Ja som ho už predal.“

„Vrátite duplovaný závdavok.“

„To áno — bez všetkého, a čo by kone predal! Keby chcel, mohol by sa i z tých čižiem vyzuť, lebo sú mi veľmi priestranné. Vy ste neprišli druhý deň — slovo nedržali, závdavok prepadol. Choďte do ktorej chcete krajiny pod slncom: medzi kupci nájdete všade tie isté zákony. Prvý z nich hovorí, kto zruší slovo, nesie toho škodu sám. Kto tu zrušil prvý slovo? Vy máte prísť i o závdavok.“ Tvár pána Aduša bola prísna, ako rímskeho senátora. „Ale recte mi,“ a tu rozlial sa po nej výraz nesmiernej mäkkosti a dobroty, „kde by sme zašli, my hospodári, ktorí kupčíme s Bohom, proti ktorému, ak nám nepožehná, nikde vrchnosti nenájdeme, od ktorého milosti a nemilosti závisíme: kde by sme zašli, keby sme sa začali kupeckými regulami zabíjať? Nie, nebudeme sa! My máme iné regule, a tie sú — svedomie. Mne svedomie vraví: prijal si desiatku, tak ju vráť. A ja vám ju vrátim, neporušenú, tak ako som ju prijal. Ale predsa nie tak. Vy ste mi ju dali starú, obšúchanú, papierkom podlepenú, nikde mi ju nechceli prijať, a ja utratil na nej desať nových. Ja vám za túto planú bankovku dám desiatku novú, peknú, dobre zachovanú, nepokrčenú — tak ako z prešu vyšla. Pravda, dnes nie, lebo jej pri ruke nemám; ale keď báčik z Chochoľova…“

„Dajte mi s ním už raz pokoj! Ja som dal peniaze vám, a nie báčikovi,“ rozpálil sa Ondrej.

„Dal by vám ich milerád, ale nemám. Vidíte, zverím sa vám, ako vlastnému otcovi, so svojím nešťastím. Podpísal som sa priateľovi na vechsľu. Prišiel o všetko, trešťal som ja. Zložil som hotových päťsto zlatých. Weiss mi ich požičal. Na to šiel môj jačmeň i ovos sibírsky! Päť stovák zložiť za druhého, a uvidíte, nehnevám sa. A vy pre biednu desiatku by ste ma zadusili.“

„Keby to bola pravda! Ale vy ste nemali stebla zbožia, keď ste mi ho predávali, vy ste ma oklamali. Mám svedkov, že ste nič nemali, že ste všetko ešte na koreni a v krížoch predali.“

„To bolo len očistom,“ usmial sa tajomne pán Aduš. Žene sa povedalo, že som všetko na koreni popredal, ale naozaj to nebolo. Peniaze som pod rukou povracal, jačmeň dal v tichosti vymlátiť, i ovos, a potajomky predal.“

„A prečo sa to tak tajilo?“

„Žena nevedela, že som sa podpísal. A povedať som sa bál. Raz som sa jej musel zaprisahať, že sa nikomu nepodpíšem. Ale sľuby sú prázdne hlúby! Vypilo sa, kamaráti navedú človeka na všetko. Preto som sa pred ňou skrýval…“

„Aha, držím ťa už!“ pomyslel si Ondrej. „Dobre,“ riekol uradovaný. „Ja poviem vašej panej všetko, ak závdavok hneď nevrátite duplom.“

„To môžete. Ona to už vie; ale nezaškodí, keď jej to i vy poviete. Včera som sa jej sám ja musel priznať. Nahnevala sa, a preto je dnes v Potočanoch. Ale azda sa zas udobrí.“

„To je všetko nie pravda!“ kričal Ondrej. „Vy ste jačmeň nepredávali nikomu. Ani ste ho nemali.“

„A keď vám poviem svedkov, že som mal?“

„Koho?“

„Weissa vo Svätom Tomáši. Ohláste sa uňho, či mi neprisvedčí!“

„Čo by ja ta chodil? Weiss vám prisvedčí, lebo sa so mnou hnevá. A do toho ma nič. Pristanem na desiatke, ale vráťte mi ju hneď.“

„Ale jej nemám.“

Ondrej bol nahnevaný, ako snáď dosiaľ nikdy. Vedel, že je podvedený, a vedel, že nemôže sa pomstiť. Všetky zbrane mu zlyhali, keď ich chcel upotrebiť proti tomuto prefíkanému človeku. Ale predsa mu napadla myšlienka. Táto zbraň nezlyhá! „Nedáte mi tú desiatku?“

„Dám, ale dnes nie.“

„Dobre, idem do Chochoľova — rozpoviem všetko vášmu ujčekovi.“

Slová Ondrejove mali na pána Aduša zázračný účinok. Nie hnev, nie strach — radosť sa mu zjavila na tvári. Skočil k nemu a chytil ho za ruku. „Ale ozaj! Hneď mi to mohlo zísť na um. Choďte, rozpovedzte mu moju biedu — dobre ma uňho omaľujte. Mne nechce uveriť, v čom som; vás zná, vám vari skôr uverí. A viete, čo!“ nachýlil sa mu nad samé ucho. „Povedzte mu, že ste mi dali päťdesiatku závdavkom. On vám ju dá. Vy si strhnite dvadsať — to je duplovaný závdavok — a tridsať dáte mne. A počujte, tých tridsať mi môžte hneď zaplatiť, lebo ich potrebujem ako kus soli. Mám ísť pozajtre na krštenie — a grajciara nenájdeš v dome…“

Ondrej urobil nad desiatkou tri kríže.