Zlatý fond > Diela > Duchovia sudov


E-mail (povinné):

Svetozár Hurban Vajanský:
Duchovia sudov

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Katarína Tínesová, Jana Jamrišková, Darina Kotlárová, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 3 čitateľov

Prvá hlava. Rozpráva sa o stručnom a zreteľnom liste

Môj dobrý priateľ Karol Zima, advokát krajinských a zmenkových súdov, bol ešte mladý gazda, ale pilnosťou a zručnosťou vo svojom remesle zhospodáril si pekný groš v pomerne krátkom čase. Kúpil si na predmestí dom a v ňom rozsiahlu pivnicu, pravdaže prázdnu. Bože môj, či môže byť smutnejší pohľad, ako na prázdnu pivnicu? Brvná a bielou plesninou obtiahnuté klady, na ktorých by de jure divino et humano solídne brušká vínových sudov spočívať maly, práve taký dojem robia na človeka, ako neobývaný, nemeblovaný, nekúrený dom v zime.

Tohoto náhľadu bol i Zima, dobrý šuhaj, s ktorým som počas akademických trudovín žil „mokrým“ životom študentstva; ako sa hovorí, nevyliali sme, keď nám prišiel pod ruku pohár.

Kde ste sa podely, časy zlatej akademickej svobody? Ale stoj, noha! Už sa mi pri tomto výkrikníku slza v očiach blyští a celú moju bytnosť popadá neuhasiteľný smäd. Smäd za čašou sdielneho priateľstva, za bujarou radosťou divej, neskrotenej mladosti, smäd za rozkošou búrnych, mladistvých rojčení, keď len pre nás svietilo slnko a tmila sa noc, keď len pre nás pýrily sa líčka bielo-ramenných dievčin. Ktože bol väčším pánom, ako my? Veľkosť, sláva, vehlas, vďaka národa až po bronzovú sochu: to všetko nás mohlo očakávať. Boli sme ničím v prítomnosti a, možno, všetkým v budúcnosti. Toto všetko sklamalo, a ja i Zima rýpeme sa v maďarských aktách a v smetisku fádneho filisteriuma. Ale i teraz ešte vyvolávam skrúšeným srdcom: nech Boh žehná zem, ktorú v radostnom jasaní depčila naša svobodná noha; nech žehná krčmára, ktorý s večne usmiatou tvárou naplňoval večne prázdne naše poháre, a nech mu dá lepšie platiacich hostí.

Po tejto apostrofe idem k veci. Jedného dňa dostal som od Karla list s nasledujúcim obsahom:

„Strapatý Tóno! Po prvé: pravotu X contra Y som vyhral. Po druhé: dostal som zato päťtisíc-zlatovú oročku. Po tretie: zaplnil som svoj sklep dobrým, nekrsteným vínom, a teba, môj Tóno, povolávam na slávnu koštúrovú koštovku. Vlastnoručne písal i podpísal Karol Zima. Manu propria. Datum ut supra.“

Takéto invitácie sa nezapovrhujú, najmä medzi bývalými kamarátmi akademickými. Náhoda postavila celej veci korunu tým, že ledva som prečítal dôležitú listinu, kde sa vezme, tu sa vezme, vpáli do chyže Janko Sladký s bielou tvárou! Vrelé objatie, krik, lom, štabarc, fajky s dlhými pipasármi letia ako opilé na zem, psovi jeden z nás stupil na chvost, čo Dunčo s prenikavým kvílením kvittoval, — jedným slovom, moja tichá, tabakovým dymom prepacovaná chyža premenila sa zrazu v hrmotné pole priateľských výlevov. Toto sa dá ľahko vysvetliť. Janíčko Sladký bol mi práve toľko, ako Karol Zima, dobrý, vyzkúsený priateľ či pri pivom zmáčanom stole, či v búrach a biedach tohoto hrbolcovitého života — a ja som ho už tri roky nevidel! Po pretrpených všedných otázkach a odpovediach smraštil môj Janko bielu tvár a preriekol hlasom hrobárskym:

„Amice Tóno, ty si len bočná osoba v tragédii môjho nenadáleho príchodu! Ja idem do mesta so samovražedlnými úmysly! Zaplač, brate, idem sa ženiť!“

„Nech žije švárna Elenka! Ej, no, teda predsa si ty lepší človek, ako som sám myslel! Budem družbom?“

Janko si vzdychol a jeho bledé líca polialy sa ľahkým rumencom.

„Ej, veď práve v tom trčí čert! Ja som prišiel z rozkazu prísnych rodičov pre Lujzu von Knickeburg. Zajtra sa majú svätiť slávnostné sľuby! Všetko zariadila už obapolná rodičovská múdrosť — len ja som posiaľ chyboval, ale teraz sa, ako vidíš, i táto medzera zaplnila. Tu som celý, ako ma Boh do sveta vysotil. Však, to je chutná bryndza?“

Janko si sadol na stolec a svesil hlavu, ako zmoklá sliepka. Ja som vyvalil okále.

„A ty poslúchaš takýto bohaprázdny rozkaz? Azda si sa poturčil? To je plané ovocie s hlúpymi aristokratickými predsudkami, s túžbou po luxuse — a so žobrotou v zapätí. Ej, to sa nesmie stať! Radšej vstúp do františkánskeho kláštora za kuchára, i tak si pri našich hôrnych vychádzkach voždy guľáš varieval. To sa nesmie stať! Skôr vyletím komínom, ako striga, skôr ma pretiahneš, hľa, čez tento močkový pipasár! Nedovolím! Málo nás je, a tužibuď, taký poriadny slovenský šuhaj s grošmi ide sa na veky zahrdúsiť! Ale ste si vybrali! Princessin von Lausighausen!“

„Tebe je ľahko harusiť dve na tri — ale mne niet pomoci. Vôľa môjho otca a predsudky zemianskej materi premáhajú všetky moje vzdory. Ale čo po tom! Tak som rád, že sa môžem v posledných chvíľach umierajúcej mojej svobody s tebou, môj Toníčko, poshovárať. A propos: zapáľme si; tu sú, hľa, izbou rozletené fajky.“

Ja som podal svojmu hosťovi Karlov stručný lístok.

„No, vy ste vždy ešte tí starí ľahkí vtáci,“ povedal s úsmevom môj kamarát. „Ja teda zabijem jedným udretím dve muchy!“

„Jednu muchu a jednu plošticu,“ poznamenal som cynicky.

Večer sme políhali do postieľ a ja som držal, takto sa pohodlne rozťahujúc, svojmu hosťovi prednášky o rodine Knickeburg, o vysokomyseľnosti a márnivosti Lujzinej, o jej neskrotiteľnej túžbe za svetáctvom a sľuboval som mu výťah z pozemnej knihy, ktorý mu otvorí oči a ukáže Montblanc nezaplatiteľných dlhov, ktorými sú obťažené ich ešte neodtalafárené nemovitosti. Plamenným jazykom líčil som nemeckú pažravosť jej rodiny, ktorá už od rokov čaká na bohatého ženícha, aby ho mohla pod titulom švagrovstva, tesťovstva, ujčekovstva vyciciavať. Povedal som mu, že akýsi Kálossy, náramne zlumpovaný, majetný barón, chodieva do Knickeburgov, a tešil som ho, že bude mať bezpochyby v ňom verného a nezlomného hausfrajnda, ak nie predchodcu; ako vždy stojí v lóži Knickeburgovskej za chrbtom Lujziriým, ako sa dôverne s ňou shovára počas medzidejov, ako celé mesto rozpráva, že mu Lujza s času na čas dáva rendezvousy na „Vzdychačke“.

„To si veru kaľavnú domácnosť zariadiš! Nebudeš mať ani potešenia, ani pokoja pod vlastnou strechou. A so pár superfajnových knixov a bežných fádnych fráz ťa veru neodškoduje za celý ztratený život. Veď kebys’ dostal s ňou nejaké Krözusove poklady, nech by to už ďas sobral — ale takto!“

A zas som prešiel na majetok a radil som mu, aby sa len starého Icíka Hindelsmayera spýtal, že mu udá niektoré statočné summičky, ktorými starý Knickeburg fľakoval svoj roztrhaný luxuriózny život. Slovom, líčil som mu veľkú barinu, do ktorej ide strčiť svoje lakované topánky.

Janko Sladký veril-neveril, no bol mäkkej, trpnej povahy, a že neskončil štúdií a nezarábal, mal pred otcom nekonečný rešpekt. Jeho mäkká, čistá duša nemohla vzdorovať rozkazom toho, ktorý mu bol dobrodincom od detinstva, ktorý ho i teraz blýskavo vydržoval, a teraz z chybnej špekulácie ide zrušiť a zničiť všetky svoje dobrodenia tým, že ho núti k neprirodzenému a záhubnému manželstvu, že ho ide hodiť v obeť intrigám rodiny, ktorá všetky chyby aristokracie podržala, ale z predností zemianskych okrem hlúpeho „von“ ničoho neratovala v hýrivom svojom živote.

Jankova matka bola veľmi vážna matróna, ale nemohla zabudnúť, že v tereme, v ktorom uzrela svetlo sveta, viseli po stenách parochňami okrášlení páni s rovnými kordami a že títo páni boli jej slávni a urodzení predkovia. A keď už jediný jej synček nemohol prísť do podobného, címermi okrášleného teremu, tak si želala aspoň dožiť, aby si vzal dámu zo zemianskeho pokolenia, ktorá by mohla k veľkému majetku Sladkých pripojiť blesk aristokratického života. Ja som tomu dobre rozumel, a preto som v svojej prednáške i to s prízvukom opätoval, že keby Jankovi rodičia poznali opravdový stav veci, že by ho istotne k manželstvu tak urputne nenútili.

A moja posteľná kázeň musela byť náramne zaujímavá, lebo na moju konečnú a záverečnú otázku: „No, či nemám pravdu?“ odpovedal mi môj zbožný posluchač ľúbezným chrapotom spravedlivého.

Ja som sa obrátil k stene, zahrešil som pod fúz: „No, vezmi si pre mňa hoci diablovu tetku!“ a zaspal som za jeho príkladom. Snívalo sa mi, že prišiel ko mne duch Perkeo (ako študenti sme čítali a zbožňovali nemeckého poeta Viktora Scheffela), rehtal sa mi do tvári a vypil na dúšok kolossálny korbeľ porýnskeho vína. Na fúzoch mu zostaly kvapky viseť — perlily sa, ako diamanty, a osvetľovaly magickým svetlom drobnú postavu opitého loktibradu. „Víno,“ ľalotal ťažkým jazykom, „víno je proti láske dobrá medicína!“ Potvora, kde nabral toho prorockého ducha?!





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.