ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ráno, keď sme s Jankom ešte hlboko spali, Karol vykradol sa z izby a ztratil sa kamsi. Po meste sa medzitým rozletely podivné chýry o včerajšom soirée u Knickeburgov. Zlostné jazyky šepkaly, že vraj včera u Knickeburgov svätili veru bez snúbenca, a mnohí dodávali k tomu dôslednú otázku, či sa i sobáš Lujzin bez ženícha odbaví. A že celá vec mala na sebe akúsi zaujímavú neistotu a dobrodružnosť, dá sa ľahko mysleť, že takéto chýry rozširovaly sa rýchlosťou mlunnej iskry. Dom Knickeburgský hral v ten deň prvú rollu — pravda, neveselú a, čo je najhoršie, smiešnu.

Hore schodmi, pokrytými drahými koberci, išiel pán Hindelsmayer do Knickeburgov, s tvárou neveselou, ba úzkostlivou. Jeho krok bol nepravidelný, drobný a rýchly, a jeho známi by už z tejto okolnosti boli zatvárali na divné veci. V skvostnom kabinete pána Knickeburga mal dlhšiu audienciu. Kto by bol pri dverách počúval, bol by sa onedlho presvedčil, že pán lcík Hindelsmayer nehovoril s obyčajnou plazivou zdvorilosťou s veľkomožným pánom; nebezpečné slovo „zmenka“ a „sľúbené giro“ vyslovoval krikľavým hlasom, ba tuším sa opovážil plebejskou botou dôrazne buchnúť na zemiansku dlážku, sťa by sa odhodlane protivil mienke Knickeburgovej.

A tu zase Ľudovít Konvalinka mi je očitým svedkom, že keď sa zlopovestný úžerník opäť dolu schodmi plúžil, mala jeho inokedy poníženo-prívetivá tvár výraz nemilosrdnej hrozby, pomiešanej s fatálnym strachom. Jeho krok bol ešte drobnejší a rýchlejší, a časom sa mu vykĺzlo z úst hlasné ,vaj‘.

Janko precítnul z tuhého sna. Blesky slnka vkrádaly sa už hodne zvysoka čez červené záclony našej chyže. Ja som sa staval, ako bych bol v tuhý spánok pohrúžený, ale polootvoreným okom pozoroval som Jankovo chovanie. Tvár jeho bola bledá na smrť. Zakryl si rukami tvár, a tak sa mi zdalo, že sa mu hojné slzy vyronily z očú. Hrozebná postava otca — ladný, pútavý zjav Lujzy — náreky a hnev matky — rum celej jeho budúcnosti: to mohly byť obrázky, ktoré videl pred oko duše svojej predstupovať.

„Dobré ráno, Janíčko! Akos’ buval?“ spýtal som sa konečne hlasným zívaním, chcejúc ukázať, že som sa práve len prebudil, vlastne som však nemohol ďalej hľadeť na muky dobrého priateľa.

Temný, gániaci pohľad hodil na mňa miesto odpovedi na vľúdnu otázku moju.

„No, veďže ma neprekoľ okáľmi a nepribi pohľadom o stenu, ako chrobáka špendlíkom!“

Takými slovami chcel som prejsť do veselšieho tónu. Ale mi môj úmysel zle vypálil. Janko hodil na mňa druhé, rozmnožené a opravené vydanie gániacich pohľadov a, kypiac zlosťou, počal nasledujúcu filippiku na lačný žalúdok:

„Zle, veľmi zle ste narafičili svoje včerajšie podlé žarty!“

„To je krásna predmluva,“ vzdychol som si a schoval som hlavu do perín, ako lovcami naháňaný pštros do piesku.

„Vy ste sa v ľahtikárskej naničhodnosti, v špinavom opilstve opovážili so mnou na taký spôsob žartovať, ktorý zničil môj život, moje nádeje a, čo je najhroznejšie, moju česť! Vy ste bezbožnou rukou roztrhli rodinné sväzky medzi synom a otcom, medzi synom a matkou!“

„Prečo tu niet i Karla, však on má tiež právo na Jankov chválospev,“ šomral som pod duchnou v tuhom pote.

„Slovom, vy máte na svedomí celý, celý môj život,“ pokračoval Janko takým citným opravdivým hlasom, že mi počínalo byť horúce pod duchnou. „Nenávisť a vydedenie očakáva ma doma — škandál, posmech a zlé svedomie vyháňa ma z tohoto mesta! Ale nech by ďas vzal majetok — ja som, svedený vašou hriešnou ľahkomyseľnosťou, zadal smrtnú ranu svojej cti, i cti môjho otca! My obidvaja stojíme pred poctivým Knickeburgom, ako obecní šudieri, ktorí rušíme dané slovo škandálom! My sme skántrili česť jeho nevinnej dcéry! Ja som devušku spanilomyseľnú hodil na smetisko podlých ľudských klebiet — ja som nekonal, ako muž, ja som konal, ako podliak! V mučeníckom rúchu vidím ju pred sebou, devu, ktorú som svojím bohaprázdnym ľahtikárstvom pripravil o všetko!“

„Ale, Janíčko, veďže chladnejšie ponímaj veci; vidíš, ty hľadíš čez čierne sklá,“ tíšil som rozjareného priateľa a, vylezúc celý mokrý zpod perín, počal som sa s veľkou odvahou obliekať.

„Tebe je ľahko rozprávať o chladnosti, keď si nie v mojom hroznom postavení. Ty si, pravda, chladný, lebo si ztratil súcitné srdce ko mne, lebo ti nič nezáleží ani na mojom živote, ani na mojej cti. A nielen že ti na tom nič nezáleží, ale si sa ushovoril s podlým Karlom, ktorého nenávidím, ako hada, a ktorý ma prenasleduje, ako zlostný dämon, a zavliekli ste ma do vašej sprepadenej diery, aby ste ma mohli omámiť vínskom! Celý podlý attentát ste korenili bláznivosťou raziacim nesmyslom a, vrhnúc ma do záhubnej priepasti, rehcete sa teraz diabolským smiechom! Čo poviem otcovi, čo poviem, chúďatku, mojej drahej matke? Čo inšie, ako: váš syn je lump, ktorý ožranstvom prežartoval nebeskú devu, na ktorej anjelskú nevinnosť vy darmo fŕkate svoje jedovaté sliny. Bože môj! Ešte predpoludním robím návštevu! Všetko je v najlepšom poriadku, prijali ma výborne, a tak sa zdalo, že urobím otca šťastným, sám nenútiac sa k niečomu nepríjemnému. Vtom búši do toho čert — a zo šťastného človeka stane sa v jeden večer nešťastník, a to ešte v smiešnom svetle blázna a podliaka! A to ste vy naschvál nasnovali, ty a Karol, ty a Karol!“ a klesol celý zničený na stolec.

Mne ho bolo úprimne ľúto, a sám som počal pochybovať o statočnosti nášho konania.

„Ale čo,“ pomyslel som si, obúvajúc ľavú čižmu, „mal sa upozorniť na beh času, však mal hodinky, však je plnoletý!“

„Ale pôjdem ta a hodím sa spanilomyseľnej deve k nohám a budem prosiť o odpustenie, hoci viem, že ma odsotí od seba, a to zaslúžene.“

„A takýmto hlúpym samounížením položíš celému škandálu korunu na hlavu, vystavíš sa za terč zaslúženého posmechu!“ poznamenal som a obul s odhodlanosťou hrdinskou pravú čižmu.

Janko uznával pravdu mojich slov, ale on si vzal raz do hlavy hrdinsky podstúpiť i hanbu i posmech. Pozorne obliekal svoj elegantný frak a v jeho tvári svietila nebezpečná odhodlanosť.

„To bude pekná historia,“ pomyslel som si. „Chumaj, je v stave dnes vo svojom katzenjammri do Knickeburgov bežať a postaviť sa pred starého rittmajstra, ako kajúci nezdarný syn, čo so sviňami mláto obedúval!“

Bol som dešperátny. Čo teraz? Karla niet doma, a ja si sám s týmto odhodlaným samoškodcom neporadím.

„Tvoj frak je celý zaváľaný na chrbte,“ povedal som a sobral som celú výrečnosť, kefujúc so zručnosťou starého invalida priateľov frak; preťahoval som do dĺžky chvalitebné zamestnanie, v nádeji, že sa skoro zablysne vítaná hviezda osvobodenia.

Už som bol hotový, a Janko chytil do ruky klobúk; moja zúfalosť dosiahla svojho vrcholca.

„Už sme tam, kde loj kopú,“ vzdychol som si a hodil som kefu na stôl.

V tom vrzly dvere na kancellárii, ktorá hraničila s našou chyžou, a my sme počuli jasne Karlov krok. Neprišiel sám, ale doviedol akéhosi človeka, ktorý robil náramný vresk a poloplačlivým hlasom bedákal.

„Môj milý pane veľkomožný, ratujte, ratujte chudobného človeka pred celkovitým ruinom!“

„Dobre, dobre. Ukážte svoje zmenky,“ bolo počuť Karlov prísny hlas.

„Huncút, lump, šudier! Takú parádu vystrája, lóže, ekvipáže, hodváby a brillianty, a pritom nemá nič, iba dlhy! To je veru krásny zemän, krásny gavalier! Ale mu ukážem, čo to znamená Icíka Hindelsmayera prekabátiť! Povedal na svoju česť zemiansku i vojenskú, že pán Sladký vezme si jeho dcéru za ženu, že ľúbi jeho diamantovú hus, nafúknutú fanfršonku, a že bude žírovať moje vechsle! Ako som nemal uveriť? Veď je Sladký dobrý dom, pekný dom!“

Janko zdvihol hlavu, počujúc svoje meno a narážky na Lujzu. Tvár mu blčala plameňom, narovnal sa a akási silná vôľa svietila mu z krásnych belasých očú. Jedným skokom bol v kancelárii; ja som sa ponáhľal za ním, cestou obliekajúc kabát.

Icík Hindelsmayer sedel na stoličke pri Karlovom stolíku a držal v rukách hodnú kopu zmeniek. Karol ho počúval a nepretrhoval toku jeho rozhodenej reči. Jeho drsné nadávanie na Knickeburga dosiahlo najvyššieho stupňa, keď sa Sladký zjavil v kancellárii.

Žid poznal Janka. Vyskočil so stoličky a vykrútil hlbokú, neohebnú poklonu, až sa mu šosy kabáta po izbe rozletely, pred Jankom, od ktorého za študentstva neraz malý profit ťahal, tak asi tristo od sta.

Sladký zamieril rovno k Hindelsmayerovi.

„Ukážte sem zmenky, a nepapuľujte nemastné reči!“ zahrmel na lcíka, ktorý mu podával zmenky so strachom a nádejou v tvári.

Janko prebehol očami zmenky a zbledol ako smrť, vidiac náramne vysoké summy na zmenkách. Bolo vidno, že bojuje sám so sebou; bolo vidno, že sa za chvíľku kolotá v neurčitosti. Zrazu však hodí hlavou, sadne k stolíku a pýta od Karla pero.

Židovi blysly nádeje, ružové nádeje sebeckou dušou. Jeho oči svietily, ako kocúrove, a so zručnosťou opice skočil k stolíku a podával Jankovi pero.

„Ach, pane osvietený, podpíšu, podpíšu! Len maličké meno, a ja budem šťastný človek! Nech im dá Pán Boh šťastia s tou veľkou fajnovou dámou, s tou anjelskou slečinkou! Taká Ráchel anjelská svedčí takému pánovi!“

Karol sedel celý zničený a prekvapený za svojím stolíkom. Teda takýmto veľkodušným činom chce Janko napraviť svoje včerajšie konanie! Karlove oči divoko svietily, pery mal zaťaté, a tak sa zdalo, ako by sa bol chcel trpkými slovami vrhnúť na Sladkého.

Jankovi bolo všetko jedno. S akýmsi peknoduchým pokojom vzal Židom podávané pero a namočil ho do atramentu.

V tom sa dvere rozletia a vpáli bez zaklopania Ľudovít Konvalinka.

„Viete, čo sa stalo?“ pýta sa nás a trie si ruky.

My sme hľadeli zvedavo na príchodzieho. Janko odvrátil hlavu od stolíka.

„Lujza von Knickeburg ušla s barónom Kálossym! Však je to jadrný telegramm, Karolko môj zlatý?“

A hodil sa na pohovku, utierajúc si pot s čela.

My sme stáli, ako skamenelí. Janko zbledol a z ruky mu vypadlo pero. Hindelsmayer prvý prerušil hlboké ticho:

„Nie je pravda, nie je pravda; nech neveria, nech len chvíľočku neveria! Pán Konvalinka špasuje; len podpíšu, len podpíšu, osvietený pane von Sladký!“

Konvalinka vyskočil s pohovky, ako by ho boli z mažiara vystrelili. Bol dobrý, ústupčivý človek, ale keď sa niekto opovážil zapierať pravdivosť jeho zpráv, zrazu premenil sa na raráška. Hindelsmayer mu prišiel práve vhod.

„Nuž ale, ty centový krvossavec, ty dvojnohá lož, ty pijavica, ty bezodný kráter, ty vrece — ty, ty sa opovážiš mne do očú povedať, že lužem?!“

Konvalinka priskočil tak blízko k naľakanému Icíkovi, že cúfnul až k dverám.

„Nezhltni ho, Ľudko, na jeden raz!“ miernil Karol Konvalinku.

Potom vzal zmenky so stola a podal ich strápenému Hindelsmayerovi.

„Viete, čo: choďte len pokojne domov. Ja vám zmenky nezažalujem; bojím sa, že bych ani útraty nevylikvidoval. Za každú vám dám šesták, abych mal autogramm velikého pána.“

Hindelsmayer prevzal papiere, postavil si klobúk ešte v izbe na hlavu a s hlasitým bedákaním trielil von.

„Huncút, lump!“ bolo počuť ešte na schodoch.

„Konvalinka, ty zostaneš dlhé časy mojím veriteľom. Tak krásne si ešte nikda nezastal svoj oberšpiclovský úrad,“ hovoril Karol, zapaľujúc si cigarku. „Ale povedz nám, ako si prišiel k pikantnej zpráve?“

Jednoducho. Tys’ ma prosil, abych vyhľadal Hindelsmayera. Stopoval som potvoru, až keď vyšiel od Knickeburgov. Však vieš, že mám rozsiahlu známosť v meste, ktorá sa niekedy i na komorné rozprestiera, zvlášte keď sú pekné a čiperné. Takáto falošná mačička mi pod pečaťou tajomstva s iskriacimi očami rozprávala, že včas ráno našla Lujzinu chyžu prázdnu, nie menej jej šperkové škrinky. V celom dome že panuje škrípanie zubov, lebo neostáva iná myšlienka, ako že slečinka ráno ušla. Bežím na stanicu. Tam moji známi mi povedali, že Kálossy, zlumpovaný barón, kupoval dve karty prvej triedy a s dámou pod tuhým závojom vstúpil do vozňa. Utekám ako zjašený k tebe, a vidím, že moje ponáhľanie bolo veľmi potrebné,“ končil rozjarený Ľudko a trel si ruky v úprimnej radosti.

Ja som len ťažko udusil v sebe radostný výkrik nad spásonosnými udalosťami. Janko hľadel nemo pred seba, potom sa vzchopil a bez slova odchádzal do svojej chyže. Zdal sa byť celkom zronený a nešťastný.

„Janíčko,“ volal za ním Karol, „prichystaj sa na popoludnie na vychádzku! Mám v neďalekej dedine rozprávku so sedliakmi o veciach urbariálnych. Môžme sa takto všetci štyria prevetriť po tejto horúcej próbe.“

Janko neodpovedal.

„Nechajme ho,“ hodil rukou Karol, „tuhý dohán to bol! Horká pilulka — keby len osožila! Mne samému je, ako po chorobe. Na jednu kocku som všetko hodil.“

Karol a Ľudo mi vysvetlili, ako to prišlo, že sa Hindelsmayer zamiešal do deja. S veľkým namáhaním vyhľadali Hindelsmayera a doviedli do kancellárie. Chceli Sladkého očividome presvedčiť predostretím vysokých zmeniek, aký smutný je stav Knickeburgovského majetku. Týmto spôsobom ho chcel Karol celkovite vytrhnúť z pažeráka nasnovaných pletích a dokázať mu ad oculos, že Knickeburgovcom ide vlastne len o Jankove groše. No mnoho nechýbalo, a celý ich plán skoro sa stroskotal na Jankovej gavalierskej veľkodušnosti. Konvalinkova zpráva búšila do toho, ako hrom z čistého neba, a urobila Jankovej obetivosti koniec.

„Divný šuhaj,“ krútil Karol hlavou. „Jeho srdce je čisté, ako krystal; duša jeho je dobrá a mäkká, ako vosk. Ale čo nám pomôže takáto dobrota, keď nás rúti do záhuby? A takýto je náš celý národ. Za druhých leje krv, vyhadzuje majetok a tým, ktorí ho zauškujú, preukazuje nesčíselné dobrodenia. Viac zlosti, viac zlosti! My sa musíme trochu zdiabliť a sobliecť už raz mučedlnícke rúcho.“

„Ty, Karolko, aspoň si už na tej ceste… Len daj pozor, aby ti rožky veľmi bujne nenarástly!“

Karol sa usmial pod fúz a prosil Konvalinku, aby zostal na obed, ktorý sa vraj veľmi krátko a rýchle odbaví.

„O jednej hodine tu bude voz; máme pred sebou hodnú vychádzku,“ poznamenal a šiel duriť obed.

„Rád by som vedel, čo Janko teraz smýšľa,“ povedal zvedavý Ľudko, a akýsi magnét ho ťahal ku dverám.

„Nechaj ho, amice. Uvidíš, že sa vzmuží a premôže nával rôznych pocitov. Pri všetkej svojej zdanlivej slabosti má v sebe rezkú životnú silu. Takíto ľudia, keď zablúdia, vedia sa rýchlo vrátiť na pravú cestu.“

Všetci traja mali sme úprimnú radosť nad vyviaznutím Jankovým, len mňa trápila ešte veľká pochybnosť, že by Janko ľahko premohol údery.

„Nechaj ty len na mňa kúru,“ tešil ma Karol, vstupujúc do chyže. „Veď vieš, že mám divotvorné spojenie s takými bytnosťami, o ktorých sa vašej školskej múdrosti ani nesníva. A teraz nech sa ľúbi na tanier hovädzej polievky.“