ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Karolko Zima, majúc pod pazuchou veľký balík aktov, ponáhľal sa do svojej kancellárie, a na veľké svoje zadivenie našiel v chyži mnoho dymu, ani v Olympe oblakov, a v dyme dve známe postavy. Zas sa strhol lom a štabarc, zas búrilo priateľské vítanie, z prvej hlavy dobre známe, nateraz bez psieho finále. Zima hodil aktá na pult, poslal pisára, aby išiel prehrať do okresného súdu dve summárky, a traja priatelia sa tešili, že sa po dlhom rozlúčení zase sišli.

Karol urobil dlhú tvár, keď sme mu rozprávali účel Jankovho križiackeho ťaženia. Začervenal sa od jedu, ako rak, vynadal nám brevi manu obom do trubirohov — titul, ktorý urobil Jankovu tvár ešte sentimentálnejšou, a ktorý som ja shodil s pleca, lebo sa mňa celá vec netýkala.

Moja včerajšia kázeň znela trochu hrubšími výrazmi korenená z Karlových úst, a Janko ho s tou samou oddanosťou vypočúval, lenže nateraz nemohol zaspať.

Odbila jedenásta hodina, a Sladký sa hodil do gály, aby urobil svojej snúbenici prvú návštevu. My sme ho vyprevádzali bratskými grobianstvami a nahovorili mu toľko do duše, že bol chudák celý pomätený a bledý, ako stena. Povinnosť a strach ho hnaly — a možno, že i istá dózis samoľúbosti. Srdce človeka je nerozluštiteľná hádanka!

„Čo bude z Elenky, dobrej, úprimnej duše,“ jedoval sa Karol a meral chyžu dlhými krokmi, nakoľko mu to pri jeho územčistej postave možné bolo, „ktorú tento zbaláchaný panák takto pekne-krásne sedeť nechá v Komárovej? Zkazí seba, pošpiní sa zradou! Nie, to sa nestane!“

Nahnevaný čiahol na kasňu a vysypal šachové figúry na stôl medzi prosbopisy o exekúcie. My sme postavili šach a ja som milého Karla v prvej partii namastil, ako hada. To ho ešte viac rozladilo, forsiroval druhú, tretiu partiu s tým samým neúspechom. Nechcel som hrať, vidiac jeho roztržitosť.

„Musíš dať revanš!“

Starý rittmajster Knickeburg býval v najkrajšej ulici mesta, v skvostnom panskom byte. Ta sa ubieral Janko Sladký. Krásne koberce po širokých schodoch, vysoké sklené dvere, turecké náradie, ťažké zamatové záclony a čalúny — slovom, všetko ukazovalo na bohatstvo. Janka uvítali s veľkou blahosklonnosťou, starý rittmajster mu s oduševnením vyprával, koľko ráz diníroval u dvora, a že arcivojvoda Albrecht raz povedal po veľkej paráde: „Tak dobre nesedí nikto na koni, ako von Knickeburg!“ Potom ho vraj po pleci potľapkal.

„Po tomto pleci,“ ukazoval pravým prstom na svoje ľavé plece.

Janko hľadel s poslušným obdivovaním na majorovo ľavé plece.

Jeho pani, nízka, stará baba s končitým jazykom a chripľavým hlasom, do ktorého bola iste zaľúbená, lebo vrešťala ani rapkáč na Veľký piatok, strkala sa Jankovi jednostajne do tvári a veľmi sa vyhovárala, že svojho murína poslala do letohradu, aby tam urobil poriadky, lebo sa celá família utiahnuť mieni do svojho eldoráda koncom júna.

Konečne prišla i Lujza do salóna — pravda tak, ako by ani zďaleka nebola šípila príchod hosťa, s papagájom na ruke, ktorý mal úlohu drapírovať jej malú okrúhlu postavu a dať jej náter interessantný; ale sa mu, potvore, niečo prihodilo, čo Lujzu do rozpakov priviedlo a neskôr veľa benzínu stálo. Bohaté kadere, medzi bratmi šesťdesiat toliarov hodné, rozplývaly sa jej lahodne okrúhlou, bezúhonne bielou šijou; na valcovom ramene leskla sa diamantmi ozdobená náramnica.

Sladký vyskočil s pohovky a uklonil sa prichádzajúcej s pružnou elegantnosťou parížskeho ľva, a čo chvíľa zmizli páni rodičia a on ostal samotný so svojou budúcou tovariškyňou života. Rozhovor tiekol o divadle, koňských predstihoch a zostal zaujímavým až potiaľ, keď Lujza všetky dňové bonmoty z koralových ústok vystrieľala — potom sadla k pianu a bielymi oprsteňkovanými palčekmi zručne stláčala klávesy, vyludzujúc z nástroja akúsi módnu salónnu pieseň.

Janko bol celý vo vytržení, hľadiac na krásne poprsie, dosť skúpo brusselskými čipkami oblemované, na elegantnosť pohybov — a zvuky piana zdaly sa mu byť nebeskou harmoniou. Ako nežne zvyšujú veľké koraly snehovú belosť kvetúceho hrdla. Ako mámivo účinkuje blesk uhľo-čiernych očú. Kamelia vo vlasoch jastrí bielym svitom na šuhaja, ako by sa pýšila, že smie svietiť na takej krásnej, nežnej hlávke!

S akou nežnou ľahkosťou vyvádza ona prstolomné behy po klaviatúre; jej rúčky svieťa belšie, ako zo slonovej kosti zhotovené klávesy. Svodná postava sa len ľahho opiera o skvostný stolec, sťa by sa zpolovice v povetrí vznášala, a predsa koľko smysly omamujúcej pôvabnosti je v plných údoch, v tomto okrúhlom drieku!

Nediviť sa, keď sa rozbúri myseľ šuhaja pri pohľade na devu; nediviť sa, keď rozohní sa fantázia smyselným plápolaním. Rodičia chceli, a teraz už i on chce.

V tom blysol Jankovi v úzadí jeho duše inší obrázok. Útla, štíhla devuška, cudne zahalená v jednoduché šatočky, ale vo fialkových očkách koľko nevinnej krásoty, koľko oddanosti a koľko ľúbosti! Suchá nezabúdka na bielej karotke! „Elenka, Elenka,“ ozývalo sa v jeho srdci. V tom zaduňalo hromovité forte a prsty Lujzy kŕčovite tancovaly po klaviatúre — obraz zmizol z úzadia Jankovej duše a smyselnosť budiaca postava Lujzy opanovala šuhajovu myseľ a obrazotvornosť. Lujza prestala hrať, prešla na diván a s ľahkosťou a nenútenosťou hovorila o ich pomere, všetko svaľujúc na rodičovskú múdrosť. Medzi rečou prehadzoval jej alabastrový prštek dosky skvostného alba s pozlátenými záponami; celá jej svodná, trochu krátka, hrozne tesno šnurovačkou upiata postava opierala sa s nenútenosťou kráľovny do mäkkých, vypuklých polštárov pohovky.

Sladký sa topil, vyprával s ohňom a vrelým záujmom; ona vedela jeho mládeneckú odvahu s vyrátaným taktom mierniť, lebo nejaký vrelší cit nie je nóbl; manželstvá pravej modernej aristokracie sú smluvy konvencionálne, alebo passie, nikda však nesmejú prejať na seba sedliacku úprimnosť.

A práve Lujzina nedotklivosť obrúbila jej postavu v očiach Jankových krážom neviny a čistoty. Topil sa.

My sme boli vtedy v jeho očiach utrhační, lživí ľudia. Ako by mohly Lujzine jasné dve oči, ľúbo dmúce sa ňádra, také ľaliové, také utešené, lhať a klamať, pretvarovať sa? To nemožno, to nemožno! Lujza vstala a krokom pravej svetovej dámy odišla od pohovky — hodvábne šaty šumely okuzľujúcou muzikou okolo jej údov. Keď vstávala s pohovky, blysla sa zpod šiat jej malinká nôžka, v čiernej, hlboko vykrojenej topánočke obutá, ale zmizla opäť, ako blesk, v bohatých záhyboch šiat! Jej nežná poklona, jej pohľad — slovom, celá jej bytnosť oviata bola kúzlom príťažlivej vnady, a akýsi narkotický vozduch obkľučoval jej pôvabnú postavu.

Janko bol celý v zmätku, a keď odchádzala robiť toilettu na prechádzku, chytil jej bielu rúčku a vtisol na ňu bozk, ktorý vrúcnosťou a ohňom jasné svedectvo vydával o víťazstve Lujzinej jastrivosti. Ľúby, ale pritom pyšný úsmev hral jej ústami, a Janko v tom momente koril sa pred ňou a jej láska zdala sa mu byť jediná možnosť a podmienka životného šťastia. Ona zmizla, hodiac už z dvier pohľad na Janka, pohľad, zosilnený úsmevom, temer posmešným.

„Ach, ja trubiroh! Čo som sa jej nehodil k nohám? Nejaký Kálossy mi ju môže odňať! Mal som bozkať lemy jej šumivých šiat!“

Krv mu udrela do hlavy a srdce mu hlasne búchalo. Z druhých dvier priletel sluha v popolavej livreji a odovzdal mu billetku dnešných večierkov. „Pánu barónovi Kálossymu,“ čítal Janko adressu, a obrátil sa k sluhovi:

„To nie pre mňa.“

Sluha hľadal celý v rozpakoch medzi mnohými pozvaniami, a našiel konečne pravú billetku.

Janko hľadal v nej s trasením počiatok.

„O ôsmej hodine!“ vzdychol, ako by mu to pridlho bolo. Dobrý srdcom, trpel na hroznú slabosť oproti silným dojmom. Zopreť sa citom znamenalo tuhý boj, v ktorom nie vždy bol víťazom.

Onedlho sa priklátila stará Knickeburgová a prepúšťala ho s nesčíselnými knixami, a on jej bozkal ruku, ba práve šepol čosi o svojom šťastí. Na schodoch stretol Žida v dlhom kapute s nevýslovne podozrivými žmurkajúcimi očami. Bol to Icík Hindelsmayer, úžerník a krvosavec, špecialista. Jeho pastvou boli officieri, penzionisti a úradníci. Šiel ku Knickeburgovi a shováral sa dlho s ním o samote, a keď sa vzdiaľoval, jeho potmešilá tvár usmievala sa radostne.

O dve hodiny bolo v meste všeobecne známo, že Johann von Sladky, syn povestného boháča v -skej stolici, svätiť bude dnes večer svoje sľuby s Lujzou von Knickeburg.

„Už je čas, aby chytili mastného balega,“ rozprávaly ostré jazyky, „ináč by sotva dlho vystal hrozitánsky poprask Knickeburgovskej slávy.“

Karol Zima nechcel prestať šachovať. Ale konečne som vstal, pozrúc von oblokom. Zazrel som Janka blížiť sa ulicou.

„Počuj,“ hovorím Zimovi, „tu letí náš Janko; mne sa jeho tvár neľúbi, celý je rozježený a červenie sa ako pivonka.“

„Hneď sa všetko dozvieme,“ riekol Karol a pohádzal šachové figúry do škatuľky.

Janko sa chcel ľahostajným staväť, ale Karlova priamosť a jeho suchý humor vylúdily z neho všetko, čo sa dialo u Knickeburgov. Čím ďalej rozprával, tým viacej sme badali, že mu Knickeburgský luxus a koketteria Lujzy náramne imponovaly. Videli sme jasne a zreteľne, že svodlivé pôvabnosti Lujzine zakosídlily jemný ráz Jankov do sietí nerozmotateľných. Jeho oči svietily zaľúbeným ohňom a živosť jeho hladkých pohybov prezrádzala nám netrpelivosť, s ktorou túžil privinúť k ohnivým prsiam otylú postavu elegantnej krásavice. Janko mal vzdelanie do sveta súceho mladého človeka, ale natoľko nebol prešibaný a pretríbený čez oheň svetských diel, že by bol vedel rozdeľovať náležite povrchný náter od zdravého jadra, najmä taký skvostný, takou opravdivosťou nalepený náter, aký obťahoval všetko, čo sa dialo okolo Knickeburgského domu.

„No, len ticho s bohatstvom,“ pretrhol ohnivé opisy Knickeburgského luxusu Karol. „Tys’ naozaj nezkúsený dobrák z vonkova! Vieš, že zašlá sláva ešte dlho po sebe blesky necháva? Či ty vieš, že kto premrhal stotisíce, veľa bláznov najde, ktorí mu nové požičajú? Či vieš, aký býva koniec takejto slamenej slávy? Ale choď, čudujem sa ti, žes’ ešte nezmudrel! A potom, azda si už hneď bratstvo pil s dvojsmyselným priateľom svojej božskej Genovéfy? Nenašiel si pána baróna Kálossyho v skvostných salónoch rozťahovať šľachetné údy po pohovkách? Možno, už si dožil veľkého šťastia počuť jeho nosovú vravu a obdivovať jeho nevyrovnaný monokel! Možno, že ti pomôže niesť ťarchu šľachtického manželstva! Ale, Jano, Jano, spamätaj sa na polceste a nesprav hlúposť, ktorá ťa bude až do hrobu tlačiť v ľahkej bote!“

Ale Jankovi darmo bolo hovoriť, ja som to badal na jeho rozjarených očiach.

„Už je ztratený,“ šepol som Karlovi, keď sa Sladký do druhej izby šiel preobliecť.

„Veru ztratený, a od dneška nedám zaňho ani deravého groša! Chumaj, trsť vo vetre, simandel! Ja som sa hrozne bál, že ho guľatá jastrena lapí do svojej sieti, ale že sa jej to tak podarí, o tom som nemal ani myšlienky. A len pred troma rokmi ako blkotal a horel za Elenku, za čistú, dobrú dušu, za kryštálové dievčatko! Chúďa Elenka, neborák Sladký! Už zostal otcovský rozkaz zbytočným — bez toho by bral Lujzu, nestály chlap!“

Karol preriekol tieto potrhané sady elegickým tónom, ktorý nebol uňho vecou obyčajnou. Bol bramarbas od národa a sentimentálnosť nebývala jeho slabou stránkou.

Ale naozaj, nie je maličkosť videť duchaplného a k tomu majetného slovenského šuhaja, ktorých tak poriedku máme, samopašne leteť do vycerenej tlamy záhuby, videť jeho nevyhnutné rozpadnutie s národom a všetkými dosavádnymi snahami a krásnymi ideálmi. Mňa sa tiež hlboko dotkla táto záležitosť. Miloval som Janka opravdove, znal som jeho nevšedné dary ducha a jeho mäkkú dobrotu, jeho šľachetné smýšľanie. Koľko ráz odpustil mi moje prenáhlené slová, koľko ráz ma pomeril s Karlom, ktorý bol pušný prach a rád dával iskry pri najmenšom údere. A teraz som beznádejne videl, že sa tvorí veľká medzera medzi nami — videl, že neodolá víru, do ktorého ho lákala cudzopasná siréna!

Janko sa preobliekol a prišiel so šťastnou, veselou tvárou k nám.

Doniesli obed, a hoci sme mali takú mrzutosť, jedli sme chutne a mnoho. Karlova tvár tratila navidomoči svoj citlivý ráz a akýsi mefistovský úsmev sadol mu na ústa. Už som vedel, že mal niečo za lubom.

„Teda ty budeš dnes večer u Knickeburgov, ty Jano z konopí,“ rozprával Karol, trančirujúc červeno-kožaté prasiatko so zručnosťou starého anatoma. „AIe sa budeš krútiť okolo tej Cimferlíny, okolo toho namaľovaného anjela! Škoda, že tvoja tučná ideálnosť taká krátka vyšla z rúk Stvoriteľa. Zato si ty neúročne dlhý — ona však má neúročne dlhy! Pekná hra slov, prírody!“

Ja som Karla pod stolom kolenom štuchol, neuznávajúc, že by vtipkovanie mohlo k dobrému poslúžiť. Janko by sa bol nahneval, keby sa v slovníku nášho triplovaného priateľstva vôbec to slovo „nahnevať sa“ bolo nachádzalo. Odrážal Karlove nápady so zručnosťou dobrého šermovníka a posmieval sa Karlovi, že zostane práchnivým starým mládencom a že všetko jeho harusenie na Knickeburgov pochádza z nečistej studnice nenávisti oproti celému ženskému pokoleniu.

„Kto by teba mohol milovať,“ dokladal, „dudravého, hranatého človeka, ktorý nezná sladkých a hlbokých tajností ženského srdca?“

Obed sa ťahal do nekonečnej dĺžky. Medzi jednotlivými jedlami — ako som badal, hodne opaprikovanými — boly dlhé pauzy, a jedál bolo bez počtu. Tak sa pozdávalo, ako by Karlova tabula bola vyrátaná nie pre troch ľudí, ale pre trinástich vyhladovelých študentov. Karol vedel veľmi milo núkať a jedlá boly výborné. Konečne priplávaly haringy v oleji a octe — „na rozpomienku“, vysvetľoval nevyčerpateľný hostiteľ, „nesčíselných mačacín, ktoré ponad naše hlavy preletely.“

Jano uprel na mňa otázkový pohľad a ja naňho — obidvom nám čosi chybovalo. Konečne Sladký odhodil skromnosť na bok a zvolal:

„Ale, Karol, chceš, aby sme pri tvojom lukullovskom obede smädom zhynuli, ako lzmaelovia, na púšti tvojho suchoparného rozmaru?“

„Paciencia je bylina hojiteľná,“ citoval nezlomný Karol Tranosciusa. „Či ste sa najedli?“

„Nuž a čo myslíš, že naše žalúdky nemajú dna? Daj nám aspoň vody, keď už inšieho nemáš. Tvoj list razil vínom, teda lhal!“

„Tak berte klobúky, pôjdeme na pohár vína, a nadto k samému žriedlu. Prvej ešte z toho haringa.“

A so skamenelou vážnosťou podal nám misu.

„A teraz poďte sem, vy stuhnutí filistri, vy antidiluviálne nemožné a nepravdepodobné veličiny; sem ruky a sľúbte mi sväto-sväte, že všetky svoje filisterské malicherné starosti, svoje zamilované aristokratické pletichy na povrchu zeme ostavíte, svoju červotočinou prepáchnutú, potmehúdlu, falošnú kožu vyzlečúc — v starej svobodnej sláve a študentskej prostote sostúpite do vnútornosti môjho, vlastníckym právom pozemno-knižne na slávne moje meno písaného sklepu, aby sme si tam poculum charitatis et fraternitatis dľa starého dobrého zvyku zapili a aspoň pol druhej hodinky si pobesedovali tak, ako sa to na takých ostrých šuhajov svedčí. Sľubujete, či nesľubujete?“

Karol hovoril slová tieto s prísnosťou katonskou a patosom Castelára, a vôbec bol celkom vo svojom živle. My sme nevdojak počali prichádzať do dávno zabudnutého študentského tónu a s istou zaujatosťou dali sme mu žiadané slovo a sľub. Ja bych mu bol v tom momente sľúbil, že Himalaja na Čimborasso položím a, rozbehnúc sa z Pekingu, preskočím týchto obrov, ako šibenice, lebo som bol smädný, ako vyschnutá špongia. Horúčosť mája, ktorý sa už ku koncu chýlil, v alliancii so záživnými jedlami a slávnymi haringmi premenily moje útroby na Vezuv. Mohly byť štyri hodiny, keď sme sa pohli z domu, aby sme v —skom predmestí vyhľadali slávnu nemovitosť Karlovu. Karol nás viedol dlhočiznými ulicami, ktorým nebolo konca.