ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Azda viac zo zábavy, ako z národnej povinnosti mali sme obyčaj počas našich študií z nemeckého mesta našej almae matris vychádzky robiť na slovenský vidiek pod titulom národnej agitácie, ale ja tak badám, že lacné a chutné halušky u rozličných pl. t. pánov národovcov nemôžu sa rátať medzi najposlednejšie pohnútky našich vychádzok. I dedina Komárová bola jedným z našich haluškových cieľov, ktorú sme častejšie svojou návštevou poctili a pána farára Danišovského vyjedali a vypíjali. Vo zvláštnom dobrom mene stál u nás výborný čaj pani farárky — kto vie, čo v tom väzí, ale odvtedy som takého oblažujúceho, obživujúceho moku nepil. Boly dni, kde sme sa i ôsmi, sťa kobylky, vyrútili na Danišovského kuchyňu a sklep, a len jeho dobrota a zábava, ktorú sme my domácim svojimi žarty, svojou nekonečnou fidelnosťou poskytovali, miernila ťarchu takejto húfnej návštevy. Tak sa rozpomínam, že keď Zima s Ľudovítom Konvalinkom, tiež k našej kompánii patriacim a pre svoju dôvtipnosť a svoje všadebolstvo „Oberšpiclom“ pomenovaným kollegom, spievali krásny duett: „Nevidel si otca môjho šlofane“ — že sa pán farár na zem hodil a pre Boha prosil, aby už prestali, lebo vypustí ináč ducha od nekonečného smiechu.

Už pri prvej našej zábave v Komárove som zbadal, že sa Janko Sladký a pána farárova 16-ročná dcéruška Elenka veľmi dobre spolu zabávali. Ja som hrozil Jankovi na zpiatočnej ceste, aby nenadužíval milé pohostinstvo k nejakým ľúbostným hračkám, lebo som ho poznal veľmi dobre v tomto ohľade. On sa mi však dušil, že sa s Elenkou iba o očkovaní ovocných stromov shováral a že mu ona veľmi na srdce kládla pilne čítať Lichardovho „Obzora“.

„O takomto predmete sa len svobodno shovárať!“ staval sa urazeným.

No nemal príčiny. O pár týždňov referoval mi Ľudovít Konvalinka, že veru Janko Sladký chodí nám poza chrbty do Komárovej.

„Azda sa učí ovocné stromy očkovať,“ pomyslel som si a vzal som chlapa na otázku.

Dolapený, vyznal mi so slzami svoju nekonečnú lásku k Elenke, prísahou utvrdzoval statočnosť svojich zámerov, tak že som konečne sám bol rád, že také dobré a pekné dievča dostane za muža takého kaľavného šuhaja.

S úľubou a sympatiou počúval som jeho nadšené rozprávky o nežnom chovaní sa jednoduchého, vzdelaného dievčaťa, o rajských chvíľach, ktoré s ňou prežil v chmeľovej búdke, čítajúc jej nejaké dielo výborného básnika; ako ľahko a hlboko chápe krásy v dielach geniov, ako so dňa na deň hlbšie a hlbšie vniká do života a nevyčerpateľných pokladov ľudského ducha.

„Brate môj,“ hovoril mi Sladký s rozplamenenými očami, „ona ti sleduje moje slová s pozornosťou anjelskou a rozumie i chápe tak plastické poludňo-jasné postavy gréckej poezie, ako kolossálne, chmúrne, až k oblakom siahajúce hrdinské zjavy Ossiana!“

Chválil do neba dobrotu, útlosť a nevšedný ráz Elenky, a ja som bol veriaci poslucháč a pozoroval som s veľkým záujmom ich nežný pomer. Nikdy neprišli na triviálne vyznania a obyčajné, frázami prekypujúce ľubolístky, ale obidvaja dobre vedeli, aký tuhý sväzok povstáva poznenáhla medzi dvoma mladými srdcami. Matka Elenkina sedávala obyčajne pri nich, keď Janko svojím zvučným hlasom čítal nejaké klassické dielo, a počúvala s úľubou jadrné a vecné vysvetlivky mladého, za vedu a krásu zaujatého šuhaja.

„Nie že by som vedel znázorniť a osvietiť svojimi slovami ťažšie miesta. Nie, brat môj: Elenka vniká ešte hlbšie, ako ja, a ňou vedený vnikám hlbšie a hlbšie do bohatých pokladníc básnikov!“ hovoril mi Janko a tvár jeho bola zjasnená ľúbosťou a horúcim oduševnením.

Že môj priateľ nelhal, o tom som sa sám presvedčil. Keď prišla reč nevdojak na Homerovu Odysseu, a ja som počul z rubínových ústok Elenky poznámky na nesrovnateľnú postavu Nausikaa; keď som videl, ako hlboko nazrela do tajnej dielne básnického tvorenia, ako vedela rozdeliť opis plastickej, naivnej postavy od moderných širokých opisov a nákresov — vtedy som zvolal z celej úprimnosti môjho srdca: „Vy ste sama Nausikaa!“ a tešil som sa nad neobyčajnou slovenskou fialkou, kvetúcou v zátiší malej dediny.

„Čo mi to dievča kazíte?“ hovoril neraz pán farár, prijdúc za nami do búdky s fajočkou v ústach a červeným srbským fezom na hlave. „Konečne jej bude varečka prozaickou vecou a kuchárska kniha odpornou.“

Ale pritom sa usmieval, lebo dobre vedel, že sa strany tohoto nemusí báť ničoho u Elenky. Dobre znal jej pilnosť v domácich prácach, jej zaľúbenie v príkladnom ženskom hospodárstve. Už záhradka pred chmeľovou búdkou dokazovala, že útle prstočky dievčatka s nekonečnou pilnosťou opatrujú kvietky a zeleniny, stojace v bujnej sviežosti svojej a chváliace domácu slečinku.

Mamuška zastala dcéru a hrešila starého pána, že rád dudre, a môže rád byť, že nemá k tomu nijakej príčiny. On sa dal veľmi ľahko presvedčiť o tom, a počúval potom neraz sám Jankove prednášky.

„Takéto veci by mala naša intelligentná mládež radom študovať, aby sa chránili povrchnosti vo svojich prácach. S holej dlane darmo budeš med lízať! Keď sa junák nezapáli na dôstojných, veľkých obrazoch, zakrpatie jeho duch a plody jeho podobajú sa nízkej kosodrevine,“ povedal pán Danišovský a utiahol sa, celkom spokojný s Jankovým čítaním, do svojej chyže k svojej kázni alebo nejakému dopisu do novín.

Náš akademický život minul sa, ako sen, a nastalo všeobecné lúčenie. Ešte mi živo pred dušou svieti krásny mesačný večer, keď som bol s Jankom na poslednej návšteve u Danišovských. Pili sme v chmeľovej búdke čaj. Blesky dvoch lámp metaly malebné svetlo na široké listy divého chmeľa a osvecovaly strieborný prút malého improvizovaného vodometa pred búdkou, ktorého kvapky padaly na kvietky, dýchajúce dvojitú vôňu. Elenka nalievala z bielej nádoby voňavý čaj do našich pohárov a jej modré očká maly dnes ešte milší svit. Pán farár čmudil z penky a rozprával nám pekné epizody zo slovenského povstania, ktoré sú u dnešnej mládeže skoro terra incognita a ktorá viac vie z historie Mamelukov, ako z dejín svojho národa. Elenka načúvala rozprávajúceho otca s celou pozornosťou, a hoci som napnute pozoroval, nezbadal som nijakého pohybu, nijakého pohľadu, ktorý by bol prezradzoval nejaký intímnejší pocit oproti Jankovi. Jej chovanie bolo prívetivé, skromné; vedela buchot svojho rozjareného srdiečka utlumiť plášťom panenského, nežného studu. A predsa mi vedel Janko rozprávať o hlbokom cite lásky, ktorý v tých útlych ňádrach býva! Hja, láska má svoju vlastnú reč, ona sa rozpráva akýmsi elektrickým orgánom, pred ňou niet tajností, niet záhybov v srdci.

Z vážneho tónu prechádzali sme do veselšieho, najmä keď pán farár v stred nebezpečného dobrodružstva, ktoré nám živými farbami líčil, zavolá:

„Ale kdeže je Elenkin pavúk?“ a uprel oči na zelenú povalu búdky.

Elenka sa zarumenila — a my sme si nevedeli otázku pána farára vysvetliť. Elenka vstala a bielym prstočkom potiahla v špirálach sa vijúcu stopku chmeľu — a hľa, na prostred búdkovej povaly do širokého chmeľového lista vbehol neobyčajnej velikosti pavúk s krásne na kríž zamaľovaným chrbtom.

„Toto je náš tichý hosť, ktorý každovečerne počúva v zelenom svojom liste naše rozprávky,“ vysvetľoval pán farár. „Už som tak privykol na jeho prítomnosť, že mi niečo chybí, keď nevidím jeho zamatový chrbát. Keď som ho po prvý raz zbadal, chcel som ho zadláviť, a len na prosby Elenkine dostal pardon. Odvtedy ho voláme Elenkiným pavúkom a považujeme ho za potrebnú okrasu našej búdky.“

Ja som sa usmial idyllickej ľúbostke Danišovských. Janko Sladký videl i v tejto chatrnej veci skvelú stránku Elenkinho ducha, ktorá ako je sama prirodzený, samorostlý kvietok prírody, tak celej prírode, ju obkľučujúcej, dáva posvätný náter všeharmonie.

„Či nedostáva ináč nie pekné zviera Elenkinou nežnou pozornosťou zaujímavú, pútavú vlastnosť?“ zvolal neraz, na čo som mu ja len úsmevom odpovedal.

Vodomet vyskakoval do výšky a šuchotal kvapkami v tráve, a my sme sa nevdojak zamysleli. Janko bol rozcitlivený a čím sa viac približovala hodina nášho odchodu, tým menej vedel opanovať svoju rozjarenosť.

Tak sa mi pozdávalo, že nevšedný duševný stav Jankov neušiel pozornosti ostrovtipného starého pána, ale milá tichosť Elenkina zarazila mu všetky pochybnosti a obavy, ktoré sa do otcovského srdca vkrádať počínaly.

Konečne, keď už mesiac zašiel za pahorky, sobrali sme sa k odchodu.

Elenka mi podala ruku, a mne sa pozdalo, že mi ju ľahko stisla, sťa by cítila, že s ňou dobre mienim. Jankova odobierka nelíšila sa ani za mak od mojej, len keď sme už boli za dedinou, ukázal mi na bielej karotke prilepenú suchú nezábudku, útly znak devinej ľúbosti.

Janko bol celý šťastný i nešťastný, plesal i plakal, a ja som tiež pocítil čiastočne jeho žiale a slasti. Išli sme pomaly; Janko sa sto ráz obzeral v tú stranu, v ktorej ležala stromami posiata dedina. Rojčili sme pri každom košatom strome; už sa brieždilo, keď sme dorazili každý do svojho bytu.

Janko mi rozprával na druhý deň svoj sen.

„Smutne sa mi snívalo,“ hovoril mi, pakujúc svoj kufor, v ktorom chýbaly mnohé veci, ktoré pred rokom matka doňho zapakovala, keď sa synak do škôl uberal. „Táto nezábudka, ktorú cením viac, ako všetky poklady Ríma, ztratila belasú hlavičku, a mňa to tak bodlo, že som vo sne plakal. Zobudím sa, a prvý môj pohľad bol na bielu karotku. Ej, neopadla belasá hlavička, ľúbo sa na mňa usmievala, a ja som videl v jej modrine slabý odblesk dvoch očú, dvoch jasných hviezd mojej Elenky.“

Odvtedy ubehlo veľa vody dolu Váhom. Sladký prevzal malý úrad vo svojej rodnej stolici, v ktorej jeho otec mal veľký vliv pre svoju majetnosť a preto, že, nepatriac ani k jednej politickej stránke, vedel s každým dobre vyjsť. Mal so synom-jedináčkom vysokoletné plány, a jedno krýdlo k tomuto letu malo byť jeho manželstvo s dcérou Knickeburgovou, ktorého od starodávna poznal a ktorého zemiansky nástin vždy imponoval zbohatlému filistrovi.

Môžem povedať, že sa Janko statočne spieral manželskému kommandu, ale s jednej stránky nebol natoľko mrštnej povahy, že by bol vedel za dlhé časy vzdorovať večným nájezdom zaslepeného otca, s druhej stránky však treba uznať, že nivellujúca vláda času otupila ostrosť mládeneckých citov, že dlhé rozlúčenie a nevidenie sotieralo čím dial, tým viac milostnú postavu Elenkinu z jeho mysle, a váha obkľučujúcich ho okolností dala sa vždy viac a viac cítiť.

A potom — rozumoval v slabých chvíľach Janko — veď som nie viazaný sľubom, nikdy som nepovedal, že ju ľúbim, že ju pojmem za ženu, tak ako ani ona nedala mi vedieť svojich citov.

Takýmito farizejskými výhovorkami ohlušoval Janko svoje svedomie — nezábudka na bielej karotke ztratila naozaj belasú hlavičku a zostala z nej iba smutná stopka. Úbohá Nausikaa!

Ani vliv matky nebol najposlednejším momentom, ktorý zo srdca Jankovho vytrhal útle púpä čistej lásky. Ona s istou nevôľou pozorovala Jankovo národné presvedčenie, považujúc ho za oťaž, ktorá ho bude hatiť na ceste skvelého postupovania vo svete. Jej večné chvály Knickeburgovej dcéry, jej posmešne pohrdlivé poznámky na naše prosté devy vpúšťaly nenadále korene do srdca Jankovko, a on, ohlušený suchotou úradných prác bankových, popúšťal vždy viac a viac matkinmu vlivu. Nie je teda div, keď sa konečne sklátilo hocijaké pevné predsavzatie.

Ja som Jankovi rozumel a preto nestál pred mojimi očami v takom zlom svetle, ako pred Karlovými, ktorý ho súdil katonskou prísnosťou. Janko mi jednako vyznal, že cez celý čas nášho rozlúčenia nepocítil pravého šťastia, že i v najbezstarostnejších chvíľach cíti v sebe akúsi prázdnotu, akúsi medzeru v duši, ktorú len hudba môže na chvíľu zaplniť.

„Úbohá Nausikaa!“ vzdychol som si, ale som mu nepripomenul zašlých čias. Načo darmo túriť sondou v zacelenej rane?

Od času nášho rozlúčenia bol som iba raz u Danišovských, na pohrabe Elenkinej matky. Nikda nezabudnem, ako sa chovala Elenka — tak nežne, dôstojne a súcit vzbudzujúce! V čiernych šatočkách, ako tmavá sirôtka, stála pri rakvi materi — hlboký žiaľ v zaslzených očkách. Prísnosť života spravila z detinného dievčaťa dozretú pannu. Jej tvár dostala hlbšieho výrazu — v puku driemajúca krása rozvitá bola v úplný kvet.

„Keby ťa Janko videl,“ pomyslel som si, „srdce by mu puklo nad nevernosťou.“

Či sa Elenka ešte pamätá na ľahkého motýľka, alebo či i jej vytrhol čas zo srdca rozpomienku, či nie, to som len hádať mohol. Pár slov, ktoré som s ňou prehovoril, nedalo žiadúcneho vývodu. Len pán Danišovský žaloval sa mi, že Elenka od dávneho času ztratila svoju nenútenú, tichú veselosť, že je smutná, a predtým ju častejšie našiel so zaslzenými očami v chmeľovej búdke.

„Uchádza sa o ňu veľmi solídny mladý muž,“ doložil pán farár, „a ja by som nemal ničoho proti nemu, ale sa jej ho bojím prichváliť. Považovala by to za moju vôľu a vzala by si ho i vtedy, keby k nemu cítila odpor. Dievča má veľký stupeň samozaprenia a je mi v mnohom ohľade hádkou.“

Ja som jej teda lepšie rozumel, ako jej otec. Sú ženské srdcia, ktoré prenesú s divotvornou ľahkosťou všelijaké nehody a návaly citov; sú však zas ženské srdcia, ktoré pod jedným ovanutím citu chorejú až do hrobu — a takéto srdce nosila Elenka v svojich panenských prsiach.

Ako som sa nemal horšiť nad Jankovým zasnúbením s Lujzou von Knickeburg? A pochopiteľné sú i Karlove hrubianske hromženia na celú vec. Karol Zima bol veľký ctiteľ Danišovského a vážil si Elenku, ako perlu, hovoriac vždy, že nemá páru v krajine, a dodávajúc v svojom nie vždy útlom humore, že sa dokázalo, ku ktorej triede ssavcov patrí Janko, keď si jej nevie vážiť. No predsa nemohol sa ubrániť vlivu, ktorý mal Janko na neho svojou príjemnosťou a svojím duchaplným, príťažlivým obcovaním.

„Neraz bych chcel toho darebáka zabudnúť, ale mnohé, po junácky prežité časy vtisly mi ho hlboko do srdca.“

„Ale počkaj,“ zahrozil sa neraz, „ešte pocítiš moje driapy, ty lesklo-farebný kolibrík!“