ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ešte nebolo dvanásť hodín, keď sme zasadli k obedu, pri ktorom sa veľmi mnoho mlčalo. Janko bol tichý, jeho zúfalosť premenila sa v tichú melancholiu. Fiaker zahrbolcoval pred domom a my sme si posadali doňho. Bol utešený, hodne horúci deň. O chvíľu sme boli v poli. Pred nami sa rozkladaly zelené bujné polia, a po nich blúdilo zachmúrené oko Jankovo. Koníky čerstvo uháňaly, onedlho sme sišli s hradskej na poľnú, dobre uvozenú cestu.

„Jaj, zle-nedobre nakladajú panstvá s našimi sedliakmi,“ počal Karol. „Lebo čo si predtým brali mocou svojho zemsko-panského práva, to si vedia teraz vydobyť nie veľmi priamymi chodníčkami u nášho mizerného pravosúdia. Medzi ľuďmi panuje práve také žraloctvo, ako v mori medzi vodnými potvorami. Veľryba pohltí stá a stá haringov, vodu vystrekne nozdrami a hodí svoje obete do priestranného žalúdka. A to sú dobré veľryby, naši odrodilí, rodu odcudzení páni! Ešte vždy považujú sedliaka za haringa pre svoj bezodný žalúdok.“

A tu počal ostrou výrečnosťou rozkladať zvláštnu urbariálnu pravotu od prvopočiatku až do zakončenia — pravda, pre urbarialistov veľmi smutného.

Janko sa tak staval, ako by ho vlnivé polia viac zaujímaly, ako Karlova objektívna a zábavná rozprávka, ale časom, keď sa Karlovi niečo veľmi dobre podarilo, nevdojak uprel oči na jeho tvár. Toto Karla ešte väčšmi rozjarilo, jeho prednáška nabývala živosti, tak že sme ani nezbadali, keď sa voz odrazil s poľnej cesty a prešiel do hory, ktorá prestierala sa najprv po miernych návršiach až k vyššiemu pohoriu.

Konvalinka sa intelligentne usmial a povedal:

„Karolko, ty ideš tuším svojim urbarialistom horu vyrezávať z panského!“

Mne samému bola cesta divná. Kam nás len vlečie, figliar? Medzitým svieži horský chlad veľmi milo nás ochladzoval, slnkom rozpálených a prachom dusených. Silná vôňa vystupovala z bujnej trávy a zeleného listia krásnej bukovej hory. Úzkym úvozom hnali sme sa do hory, a čím dial sme sa do nej tratili, tým voľnejšie, svobodnejšie sme dýchali.

Niet príjemnejšieho pobavenia, ako v krásnej májovej hore. Svieža bujnosť mladej prírody, narkotický dych rastlinstva — všade život, všade čerstvé tvorenie. I chrobáčik, lezúci vysokou trávkou, i ďateľ, ťukajúci odmeraným taktom do dutého stromu, i sto ráz opísaný a ospievaný spev vtáctva — všetko nosí na sebe rúcho novoty, bystrej životnej sviežosti.

Bolo badať, že na Jankove chmúrne city výborne vlívala horská cesta. Strhol klobúk a voľným dychom ssal do seba balzamový vzduch. Aký šumný šuhaj! Búrne udalosti, ktoré ponad jeho hlavu prešumely, daly jeho pravidelnej tvári akýsi zaujímavý výraz. Oči mu počaly živšie svietiť a pochmúrna melancholia ustupovala vždy viac a viac tichej spokojnosti. Mal som z neho opravdivé potešenie a moja nádej rástla, že sa cez nepríjemné historie prebrodí k opravdive šťastnému životu, ku ktorému jemu veľa podmienok nechybelo.

Počali sme vystupovať na príkrejší vrch. Karol skočil s voza.

„Nože, uľahčite koníkom, páni bratia!“ zavolal. „Veď je škoda vyvaľovať sa po horúcich kožiach voza v takej krásnej hore!“

My sme radi poslúchli.

„To sme mohli už dávno urobiť,“ riekol Sladký, skočiac ohebne s voza.

„Prvé slovo Jankovo!“ povedal Karol. „Mám nádej, že ich bude viac. Ináč ho tu necháme v obeť najprvšiemu vlkodlakovi, ktorý sa naďabí v tejto prahore.“

Medzi týmito slovami odtrhol s buka zelenú parúťku a okrášlil ňou svoj klobúk.

„Nesedíme v tvojom sklepe — tu nemáš duchov!“ bránil sa Janko a nasledoval Karla, kladúc za klobúk zelené pierko.

Kočiš šľahol do koní, obrátil voz a letel dolu vrchom v tú stranu, zkade sme boli prišli.

„O deviatej príď pre nás!“ kričal za ním Zima.

„Karol, Karol, čo to stváraš? Chceš nás pretvoriť na troglodytov alebo kolibníkov?“ oboril som sa na Karla.

Janko sa tiež naňho udivene podíval a namrzeným hlasom preriekol:

„Karol má samé nesolídne pletky a daromnice na ume. Dobre vie, že chcem dnes nočným vlakom domov, a zavedie ma do hôr ďalekých!“

V tom sa ozvaly výbuchy z pušiek.

„Nijaké nesolídne pletky, nijaké daromnice. Miško Záhora, vždy veselá, dobrá chlapina, najvybranejší starý mládenec celej zemegule, usporiadal s niektorými priateľmi malú národnú vychádzku do týchto hôr a pozval ta životaschopné národné veličiny tohto kraja. Tam sa sídeš, ty vŕbový panák, s nejedným priateľom, dávnejšie nevideným. Tam si švacneš pohárik dobrého vínka a zakúsneš koláča, pečeného bielymi rúčkami okolitých slovenských panien a paní. Nuž a za takúto výbornú myšlienku mám ešte počúvať od vás kapucinády? Čo sú teraz nesolídne pletky, čo sú daromnice?“ deklamoval víťazný Karol.

Ja som bol úplne spokojný s vysvetlením a Konvalinka i tak vedel, kam nás Karol vliekol. Janko sám prestal sa mračiť a spriatelil sa s okolnosťami. Pokojne sme stúpali utešenou jarnou horou. Výstrely z pušiek ozývaly sa vždy bližšie a bližšie, a po chvíli bolo počuť veselý hovor.

„Aha, už poznávam Záhorov hlas! O čo sa stavíš, Janíčko, že ho nájdeme s fľaškou v ruke?“

„Keby som už len so ženskými nemusel prísť do rozprávky,“ dudral Sladký. „Všetko sa mi protiví, čo sa len zďaleka podobá ženskej. Vieš, čo, Ľudko? My dvaja pri vhodnej príležitosti potiahneme nejaká bachratú fľašu a ľahneme si medzi osamelé kríčky. V takejto zelenej pustovni budeme sa lepšie cítiť, ako Karol, obkľúčený vidieckymi krásotinkami.“

„Pozri ho, meštiaka z Potkanovej!“ riekol Karol. „A predsa mu Kálossy veľkomestskú, superfajnovú dámu spolu i s jej obrovským šiňónom ukradol zpod nosa!“

Janko už nestačil odpovedať, lebo pred nami ukázalo sa zaujímavé idyllické divadlo. Na priestore hojnou trávou porostlom a horou s troch strán malebne obrúbenom videli sme zaujímavé skupiny veselých ľudí. Pod prastarým bukom plápolala hodná vatra; ďalej vľavo sedeli a ležali, ako práve komu vhod prišlo, hostia okolo bielych obrusov na trávu prestretých, na ktorých sa nachodily chutné jedlá, poháre a fľaše v hojnom počte. Pestré obleky dievčeniec, pušky a pištole po stromoch, veselá vrava — slovom, celá scéna urobila na nás veľmi dobrý dojem, tak že sa Jankova tvár rozveselila a Konvalinka vyskočil celý uradovaný.

„Vidíš, Tóno, títo vedú príjemný troglodytský a kolibnícky život,“ poznamenal Karol Zima. „No, ale poďme sa im tiež zamiešať do remesla.“

Nastalo všeobecné vítanie, najmä Jankov príchod bol všetkým milý. Mladí ľudia povyskakovali so svojich viac-menej pohodlných miest a obtočili nás dookola.

„Na bok, sečnáci!“ počuli sme hromový bass, a cez mládež sa predral k nám Miško Záhora, pod pazuchou držiac luhačovickú fľašu vína. „Páňatká z mesta priniesly istotne smäd! Ah, koho vidím! Sladký! Ľaľa ti ho, aká persóna! Ale si schudol, Janko, odkedy sme sa nevideli. Tu máš, zapi si z tohoto fraštáckeho; hneď sa ti tvoj frciplot zarumení, ani pivonka!“ bramarbasoval výborný Mišo a ulieval nám každému do pohára.

„Nože, no, pane Záhora,“ ozval sa prívetivý hlas starého pána, ktorý sa k nám priblížil s fajočkou v ústach a červenom fezi na šedivej hlave. „Veď len pomaly; páni by si mali skôr niečo zakúsnuť, až potom toho vášho drapáka.“

Janko dobre poznal pána farára Danišovského, a cez líca mu preletel ľahký rumenec. Starý pán mal srdečnú radosť, keď sa pomedzi hostí dohrabal až k Sladkému. S úprimnou otvorenosťou vítal mladého svojho priateľa v tomto kraji.

„Neskorým hosťom kosti,“ pretrhol vítanku Mišo Záhora, „i tak sme už po obede! A ty, Ľudo, zase budeš čítať, koľký pohár pijem? Dobre, žes’ k tomu neskoro prišiel! Nuž ale poďte bližšie, páni moji, k našim slávnym tabuliam! Ondro!“ kričal na posluhujúceho sedliackeho šuhaja. „Toť pánu Tónovi dones krčah vody z krásnej studničky, ktorú ospieval svojimi vodovými veršami až k plaču dotklive, až sa skaly pukaly a všetka zverina utiekla z panskej hory!“

Mišo mal totiž slabosť, že mňa považoval za veľmi planého básnika, a možno, ani sa veľmi nemýlil.

Pán farár Danišovský nás zavolal so svojou okúzľujúcou zdvorilosťou k improvizovanému stolu. Medzitým mladší šuhajci nabíjali pušky a nám na privítanie nivočili pušný prach.

Pri bielom, na tráve rozprestretom obruse sedela spanilá devuška vo vkusných šedých šatočkách. Bohaté vrkoče objímaly jej šumnú hlávku; sviežosť horská a jarný vozduch vdýchly jej na líca tieň ladného rumenca.

Zdá sa, že z reči pozorovala, že jej pohostinný otec privedie hostí, a preto práve vykladala chutné studené jedlá z veľkého koša na biely obrus.

Bola to Elenka Danišovská. Bujará zelenosť trávy a hory v úzadí zvyšovala pôvabnosť jej zjavu, tak že bola ako pohostinná víla tropického ostrova, ktorá svojou dobrotivosťou sýti hlad námorníkov, búrou na brehy vyhodených.

Hlboký rumenec polial jej tvár, keď poznala Sladkého, čo som si ja v jeho prospech vykladal. Sladký bol tiež trochu zmätený. Ale po chvíli našli sa obidvaja. O krátky čas stal sa náš trávový stolík strediskom celej zábavy: okolo Elenky sa shromaždily dievčinky v pestrých šatočkách — a devy boly zase príťažlivými magnétmi pre šuhajov.

Záhora stál nám nad hlavami, držiac kŕčovite pod pazuchou nerozlučiteľnú luhačovickú fľašu. Dráždil sa s Karlom. Ich vtipy sa križovaly, ako mlunné blesky, ponad naše hlavy, sprevádzané melodickým chichotom dievčat a bassovým srdečným smiechom pána farára.

Janko a Elenka veru nepočúvali a nemysleli na to, čo Záhora rozprával; ich myseľ letela do dávnejšej minulosti a rozpomienky pekne prežitých chvíľ šumely im dušami.

Jankovi bolo zaujímavé vedieť každú premenu, ktorá sa udala v Komárovej, ba ani na Elenkinho pavúka v chmeľovej búdke nezabudol.

„Ztratil sa skoro po vašom odchode,“ odpovedala Elenka a sklopila modré očká na trávu.

Aká bola krásna v celej svojej útlej, nepredpojatej prostote; aká vážna, zrelá rozumnosť hľadela z jej veľkých modrých očú! Kto by ju bol videl cudzími očami, bol by iste vyniesol súd: že jej rozvaha, jej rozum ohlušuje cit — a hlava že panuje nad srdcom.

Janko bol pripútaný k boku Elenkinmu a jeho tvár skvela sa dobrou vôľou.

Staršie panie, ba i dievčence, strčily tu i tu hlavy dovedna a šuškaly si, že Sladký predsa nezabudol na svoju niekdajšiu lásku. Hľa, motýľ, ktorý odletel, vrátil sa k ruži! A či nadlho?

Závisť i dobrá vôľa bola pohnútkou takýchto šepotov, ale ku cti spoločnosti musím vyznať, že závisti bolo o veľa menej, ako dobrej vôle. Jankove niekdajšie návštevy u Danišovských nezostaly tajomstvom pred štebotavým a večne kombinujúcim ženským obecenstvom, a to, čo sami zaľúbenci ešte ani nevedeli, čo s pozornosťou Argusa skrývali do hlbín milujúcich duší, to vedely dávno všetky tetky, strynky a súsedky.

To už raz ináč byť nemôže na tomto svete. Nuž ale veď na tom tak veľa nezáleží. Ba práve klebetivosť našich ženičiek má istú mravokárnu stránku: je prísnou kontrolou nad životom ľudí, a nejeden poklesok vystane len preto, že hriešnik, chcejúci spáchať poklesok, bojí sa ostrej kritiky ženských jazykov.

Karol mi šepol do ucha:

„Pozoruješ mocnú pravicu ducha Perkeo?“

„Dobre, dobre,“ odpovedal som, „je to jednostranná mocnosť. Tvoji duchovia vládnu nad starými, pijúcimi študentmi, ale nevládnu nad ženskými srdciami. Mali by sme obetovať rusalkám a vílam týchto hôr — ináč bude zle!“

Miša Záhoru už mrzelo, že prestal byť na chvíľu strediskom zábavy. Pokrútil si fúzy a zvolal na gajdoša, ktorý sa zadumene o buka opieral:

„Nože, Mrňo, nemrač sa, ako kebys’ do papriky kúsal! Naduj svoj mech a zahraj nám nejakú poriadnu! Aleže i so spevom!“ doložil a urobil hodný glg z pohára.

Gajdoš si nedal dva razy rozkázať, nadul gajdy a počal zručnými prstami piskorom preberať.

„Tento národný orchester je veľmi nebezpečná vec pre nášho Tóna. Už mu žilky hrajú a čo chvíľa bude sa točiť na trávniku ani vrtielka a rozširovať svoje siahové čongále… ,Čože je to za motyka…‘“

Gajdoš pretrhol Karla tým, že nakrivil svoje ústa a chrapľavým hlasom počal spievať:

Improvizácia bola dobre prijatá od spoločnosti; Mišo siahol voľky-nevoľky do vačku a hodil gajdošovi šesták do huka. Mrňo pokračoval:

Veselému gajdošovi sa attentát podaril a, posmelený dobrotou obecenstva, rozšíril svoje improvizácie i na iné osoby. Karol neobišiel suchý a musel otvoriť štedré vrecko.

Ľudo Konvalinka zbadal, že sa Sladký výborne baví so šumnou Elenkou; prištveral sa k nemu a preriekol:

„Tu je už fľaška v mojom vačku — nepôjdeš so mnou do osamelého kríčka?“

„Čo pokúšate mojich hostí?“ riekol dobrosrdečne pán farár a chytil Ľudka za šosy kabáta. „Mohli by ste nám radšej s pánom Záhorom predstaviť: ,Nevidel si otca môjho šlofane.‘“

Konvalinka si stal so Záhorom do pozitúry a oba prednášali svoje rozpustilé, veselé kúsky; pán farár sa zas práve tak smial, ako kedysi v Komárovej, a zase prosil hercov, aby už prestali, že sa ináč zmyší.

Konečne nás Záhora upomenul, aby sme vyplnili časť programmu, ktorá hovorí: „po obede namiesto čiernej kávy porciu krásneho výhľadu“. My sme povstávali s bujnej trávy a ubierali sme sa na neďaleké návršie, zkadiaľ bol utešený výhľad. Sladký podal Elenke rameno a stúpal popredku hustou horou.

„Nevedel by si mi vysvetliť, Tóno, prečo sa Janko tak veľmi ponáhľa hore vrchom?“ pýtal sa ma Zima, potuteľne sa uškierajúc. „Veď nás predišiel asi o tridsať krokov!“

„Ja tak myslím, že sa mu suchá nezábudka na bielej karotke znovu belaseť počína. Sme na dobrej stope — len tak ďalej!“

Po dlhšom marši vyšli sme na vrcholec pohoria. Pred nami sa rozprestierala ďaleká roveň, posiata dedinkami, ktoré sa ukrývaly v zeleň stromov. Vľavo sa tiahla hornatá reťaz kopcov a obrubovala v okrúhlych rysoch obzor. S pravej strany bolo vidno v prachovom chumáči a dyme komínov zaobalené mesto.

Pán farár utrel si pot s čela a, roztiahnuc ďalekohľad značnej velikosti, privŕtal ho na strom.

„Poznáte tento punkt?“ volal na Sladkého, napraviac trúbu s dôkladnou pozornosťou na vzdialený bod v rovni.

Janko pristúpil k ďalekohľadu a pozeral čez sklá.

„Komárová!“ zavolal poloudiveno, a city zašlého šťastia obživly v jeho hrudi. „Dobre poznám vežičku bielo-stennú, i domky slamou pokryté. Tam vľavo vykúka prívetivá fara — i lipy, ako kedysi, rozširujú svoje ramenisté konáre…“

Janko dlho, veľmi dlho hľadel na Komárovú, až ho Karol odohnal, vraviac:

„Ty tuším ztrateného pavúka hľadáš! Veď dožič i druhým ľuďom otrčiť si do sveta túto divotvornú trúbu!“

„Sem sa podívaj, Karol!“ kričal Záhora, napraviac ďalekohľad. „Tu uvidíš klassický predmet!“

Karol poslúchol.

„Veď som si to hneď myslel! Vidím leštínsku pančavu, v ktorej predávajú dobré červené víno!“

Pokým garabonciáši vystrájali svoje žarty, Elenka stála v kole priateľkýň a hľadela pošmúrne v ďaleký kraj. Akási prísna zádumčivosť sedela jej na rozkošných črtách bielej tvári.

Ja som sa k nej sblížil, a ona uprela tak milo na mňa svoje krásne očká.

„Nie je to smutná vec, keď človek musí o pár dní zanechať taký krásny, taký milostný kraj?“

Ja som sa jej s podivením spýtal, či pod tým myslí seba. Elenka sklopila očká a pokračovala:

„Musím ísť k tetke až k Vojenskej hranici. Svoj odchod som však preto tak veľmi uspiešila, lebo vidím, že nie som istá pred bezráznymi nápady.“

Ja som bol celý zarazený. „To je pekná bryndza!“ pomyslel som si.

Záhora sa počal žalovať na smäd, a tak sme sa dali na zpiatočnú cestu. Janko s Elenkou na ramene zaostávali za nami.

„Nevieš, Tóno,“ poznamenal Karol, „prečo sa Janko tak pomaly štverá za nami?“

„Len aby ťa tvoje domnienky celkom nesklamaly, fráter,“ odpovedal som tichým tónom. „Elena Danišovská je nie obyčajná tuctová deva, ktorá by videla v myrte samo sebou veniec najvyššieho blaženstva.“

„Ty máš zas na nose funtové okuliare z čierneho skla! Choďže mi s očú, krkavec!“ a odskočil odo mňa.

„Keď sme boli zase na stínnom, horskou vôňou korenenom stanovisku, hľadel som s Jankom prísť do súkromného rozhovoru.

„Ako sa cítiš, Janíčko?“ spýtal som sa ho, keď poodišiel z veselého kola.

„V nesmierne trápnej neistote kolotá sa duša moja, priateľ môj drahý. Azda si už zbadal, že pohľad na túto devu roznietil v mojom srdci dvojitým ohňom pod kôrou dutnajúcu lásku, ktorú len vyrátané úklady rodičovských plánov na čas vo mne utlumily. Ja vidím v Elenke anjela, ja vidím v nej moje šťastie, môj život! Ale tak badám, že jej srdce chránené je prísnym cherubom ženskej hrdosti, ktorý drží v nesblížiteľných rukách meč vysokého smýšľania! Nekonečnou ťarchou leží mi na svedomí moje chovanie sa k nej. Ak ma devuška táto teraz zaslúženým spôsobom od seba odstrčí, ver mi, priateľ môj, tak som ztratený na veky. Hrúza pekelná ma obcházda len pri myšlienke na možnosť takéhoto zaslúženého trestu!“

Janko bol celý zmorený búrnymi citmi. Ja som ho tešil a posmeľoval:

„Vzmuž sa a rozpovedz jej s mužnou priamosťou svoje smýšľanie. Neverím, že by dobré srdce Elenkino nezabudlo urážku, ktorej si sa dopustil. Dobre som pozoroval, žes’ jej nie ľahostajný; dobre viem, ako ťa nosila cez celý čas rozlúčenia vo vernom srdci!“

„Dobre, poslúchnem tvoju radu. I tak už nemôžem ďalej znášať muky neistoty. Nech sa mi zaiskrí milé ranné slnko na obzore môjho života — alebo nech zavalí čierna tma môj osud!“

Vrátili sme sa ku spoločnosti. Elenka sedela na starom pni a zadumeno ryla slnečníkom vo voňavom machu. Sladký sa k nej priblížil a hovoril s ňou za dlhší čas, pokým sme my ostatní naše národné piesne vyspevovali, až hory hučaly.

„No, čo je?“ spýtal som sa Janka, ktorý si ko mne do trávy ľahol.

„Som odsudený!“ zašeptal Janko a prse jeho sa búrne dmuly.

„To je veru dobrá jedna!“ pomyslel som si a trápny bôľ rozrýval mi srdce. „Hja, tak je to žartovať so srdcom krásno-duchej dievčiny, tak je to nechať hlboko cítiace ženské srdce roky a roky v strastiach beznádejnej ľúbosti! A predsa som presvedčený, že ho miluje viac, ako svoj život. Ale nad šťastie ľúbosti, nad svoj život drží urazená devuška sviatosť svojich citov, s ktorými sa hrať opovážil nešťastný Janko.“

So skormúteným srdcom rozpovedal som Karlovi celú vec. Naježil sa, zahrešil, dupol hnevne nohou o zem a bol by tuším Sladkého vymastil, keby ho bol v tú chvíľu pod ruky dostal.

Záhora prišiel, nerozlučiteľnú fľašku pod pazuchou, ku spoločnosti a počal s veľmi smutno-vážnou tvárou:

„Slávna spoločnosť, s plačom a so škrípaním zubov musím vám rozpovedať hroznú pravdu. Duša moja je smútkom očernelá — srdce moje soviera hryzavo-hlodavý bôľ! Plačte so mnou, škrípte so mnou svojimi poťažnými zubmi, lebo hypokréna nadzemská, z ktorej sme doposiaľ ssali oduševnenie a voľnú veselosť, vyschla — a toto, hľa, je posledná fľaška z nášho horského sklepa!“

Mišo utieral koncom kabátového šosa so svojho líca mužskú slzu. Potom vymeriaval s apatekárskou dôkladnosťou každému hosťovi po kvaterke a bral vo vďačnú známosť, ak sa niektorý hosť zriekol ku všeobecnému dobrému svojej porcie. Každému sľuboval pomník z luhačovických fliaš, vyšší nad Cheopsovu pyramidu.

Karol sa bol ztratil zo spoločnosti. Ešte nebol Mišo Záhora hotový so svojím vydielaním, keď sme počuli pleskot biča — a na trávové priestranstvo vybehol voz s hodným sudom. Za vozom kráčal Karol a usmieval sa potuteľne pod svoj fúzik.

Tu sa strhol všeobecný jasot. Záhora pustil fľašku do trávy, vyskočil na sud a objal ho svojimi mocnými ramenami. Nenadála pomoc v najväčšej núdzi, prekvapujúca elegencia, s akou ona od nepremožiteľného Karla poskytnutá bola, rozdmýchala ešte viac veselosť a dobrú vôľu. Tak sa mi však pozdávalo, že dve srdcia nesdielaly túto všeobecnú veselosť. Elenka sa síce s priateľkami nenútene bavila, vijúc s nimi vence okrášliť novoprišlý sud, ale kto by sa jej bol bližšie prizrel do krystálových očiek — bol by ešte zbadal udusenú slzičku, ktorá sa úsilne von pýtala, von na Boží svet, aby nerozpukla zúžené srdiečko! Srdce klepalo v bielych ňádrach a rado by bolo vypovedalo poslušnoť myšlienkam, bývajúcim v tvrdej hlavičke!

„Tóno môj zlatý, ja sa ztratim bez odobierky,“ hovoril mi Janko, a jeho hlas bol bezzvučný, sťa by mal olovo v prsiach. „Už sa nemôžem viac pretvarovať. Nemám sily, abych sa díval na rozveseleného Záhoru — i Karol mi prichádza ako Mefisto, ktorý mi ničí všetek cit v hrudi.“

„Počkaj, ty netrpelivec! Ešte nezapadlo slnko — nevieš, aký bude koniec tohoto dňa,“ tešil som priateľa, hoci som sám nemal nádeje.

„Pre mňa už zapadlo!“ pohodil hrobovým hlasom, a akýsi desný úsmev sadol mu na ústa.

Ja som videl, že šuhaj zúfa.

Privezený sud, ktorý už od niekoľkých chvíľ v doline čakal na Karlov rozkaz, sniesli s voza, usadili pod buk a okrášlili zeleným a kvetmi, tak že sa niesol ako dedinský družba.

Pán farár bol dobrý psycholog, dobre badal, že sa čosi dialo medzi jeho dcérou a Sladkým, a keď mám pravdu vyznať, tešil sa v duchu tou myšlienkou, že by veru taký šuhaj, ako Sladký, vedel šťastnou urobiť jeho milovanú dcéru. Mnohí zo spoločnosti znali ich pomer, najmä ostrovtipné panie, ktoré tam maly dcéry.

„Tí sa zle pomerili,“ šepkaly; „je to hrdé dievča! Čo len má —“

Karol pracoval na čape. O chvíľu sa prýštil z točky zlatistý mok výborného vína.

Karol ponalieval poháre, rozkázal hodiť na vatru veľkú hromadu suchého raždia a stal si do rečníckej pozitúry pred sud.

„Slávna spoločnosť!“ počal pozdvihnutým hlasom a z očú mu svietil akýsi divý oheň. My sme sa všetci chytili v posvätný boj za národ a chceme ho viesť každý na svojej postati až do poslednej kvapky krvi. Ale my nemáme boj len s poctivým protivníkom, nemeriame vždy sily s mužmi charakteru a statočnosti — my sme prinútení často brániť sa proti ľuďom, ktorí napísali na hanobnú svoju zástavu slovo „podlosť“. A podlosť nemeriava dĺžku bojovných kordov, ale ženie vražedlnú dýku do nahého tela neozbrojenca; podlosť vyráža z rúk našich lieskovú paličku, ktorou sme si chceli brániť životné naše záujmy. Posledné groše chudobnej vdovy hodili sme na oltár národnej osvety, aby sme si zariadili siene, v ktorých by mládež naša zabúdala na divý nemrav a večné hanobenie slovenského národa a cvičila sa v materinskom jazyku všetkému, čo je dobré a krásne, a hľa, už sa ti sápe odrodilá saňa, aby jedovatou dlapou zadlávila útly, ťažko odchovaný kvietok! Proti takýmto nepriateľom musíme obrniť srdcia svoje divotvornou prilbicou lásky a svornosti. Vyhoďme zo sŕdc svojich všetky pletichy, a čím vražedlnejšie siahajú sebci na náš život, tým úprimnejšie, tým otvorenejšie túľme sa jeden k druhému v spoločenstve nášho nešťastia. Tvorme jedno mocné bratstvo, a keď nepriatelia dračou krvou napísali na zagánené svoje čelá slovo „nenávisť“, napíšme na vysoko vlajúcu zástavu slovenskú Bohom dané slovíčko „láska“. My sme tu len úzka, malá čiastočka národa, ale to nás nehatí dať si nezlomné slovo, že nás bude pojiť páska nezlomného priateľstva, a uvidíte, že sa ona stane baštou, ktorej nevydobyje celá armáda nepriateľov! Dosť nás nenávidia a štvú vrahovia, nechajme teda nanajvýš škodnú samonenávisť! Myslím, že ctená spoločnosť nezavrhne môj návrh, ktorý ta cieli, nechať pletichy a malé nesnádzky zašlých časov a sľúbiť si, že budeme v opravdivej snášanlivostl a vo svornej láske brániť jeden druhého tak pred zlopovestnou háveďou, ako pred nápadmi riadnych protivníkov. Tejto slovenskej ľúbej a dlho čakanej snášanlivosti, tejto bohomilej svornosti pripíjam svoje srdečné živio!“

Karol predniesol slová tieto so zachvacujúcou oduševnelosťou. Celá spoločnosť pozdvihla iskrivé poháre a úprimný, oduševnelý jasot ozval sa dolinou. Pán farár Danišovský pošiel ku Karlovi a tisol mu so zaslzenými očami ruku.

„Vy ste tlmočili moje city, a keď si dáme takýto sľub, pokojne položím starú hlavu do blízkeho mi už hrobu, lebo vezmem doňho nádeju, že sa národ náš skoro vymaní zo svojho jarma!“

A naozaj, tak sa pozdalo, ako by všetky úzkoprsé hranice, osobničkárstvom postavené, zmizly boly medzi našimi srdciami.

Každý uznával, ako nám škodia v bojoch našich večné hádky a trenice, nedôvera a neláska, a bol hotový odložiť tieto chyby. Že takýmito chybami i naša spoločnosť bola rozožraná, hádam nepotrebujem dokladať. Veď vieme, že kde sa dvaja národní ľudia sídu, tam sú často tri stránky pohromade, z ktorých každá s urputnosťou ľva bráni svoju mienku. Všetko rečnenie o svornosti nespomáha. Ale Karol vedel to jednoduchými slovami tak narafičiť, že sme boli celkom premenení. Tu, vo vôňavo-dychých horách, po ktorých kráčala kedysi svobodná noha našich predkov, vstúpil do nás duch pravého bratstva a dobrej shody.

„Karolko, ty založíš s nami ešte nový rytiersky rád, ktorý vykorení sprepadenú slovenskú svárlivosť,“ poznamenal Záhora, a i rozpustilý vták hľadel oduševnene, postaviac sa mocne a široko pred sud.

Karol odvalil svojou primeranou rečou kameň, ktorý tak často leží na prsiach slovenských podnikov.

„Len s tým i do života!“ napomínal Karol a blížil sa k Jankovi, ktorý cítil vážnosť oduševnelého momentu, ale ktorého tvár vyrážala hlodavú bolesť.

„Azda nebudeš ty prvý, ktorý poruší našu milú harmoniu, ktorý zradí našu pevnosť, z ktorej múrov budeme pukať na odrodilcov?“ a pozrel ostrým zrakom na Elenku, ktorá držala v alabastrovej rúčke brúsený pohárik, približujúc ho ku karmínovým perám.

Elenka nemohla zniesť pohľadu rozjareného Karla a začervenala sa po celej tvári.

„Odkiaľ priletel čierny oblak, ktorý ti kaboní tvár, ty cudzinec?“ pokračoval Karol, a jeho zrak sršal ohňom a ešte vždy bol prikovaný na Elenkinu ladnú postavu.

Trápna tichosť nastala v spoločnosti, ktorá tak zďaleka šípila, že veru medzi Sladkým a Elenkou otvorila sa akási medzera a že najmä na Elenke leží prekážka dobrej shody.

Bol to pre mňa a ešte viac pre Sladkého hrozný moment. Karol ľúbil často zahrať sa na Alexandra a pretínať gordické uzly mocným, istým mečom. Ja som sa triasol na celom tele, že sa mu nevídaná opovážlivosť nepodarí. Rátal na rodomilovné srdce dievčiny; dobre vedel, že neobyčajná deva len neobyčajným spôsobom utlačí a pokorí v sebe ženskú hrdosť. Chovanie Karlovo bolo podivné; väčšina hostí stála, ako by ich bol z kameňa vykresal.

Elenka bola opravdive hrdinské dievča. Chvíľku sa klátila — v tom sa strhla a rýchlymi krokmi bežala ku Karlovi a Sladkému, štrngnúc odhodlane svojím pohárom o Jankov pohár. Veliký, búrny jasot vyrútil sa z našich pŕs. Pán farár Danišovský prišiel s usmiatou tvárou ku skupenine. Pozoroval bol zďaleka boj svojej dcéry.

„Ach, čo vidím? Tuším už náš sľub do života prechádza!“ divil sa v svojej dobrosrdečnosti a podal Sladkému ruku.

Elenka sa hodila otcovi do náručia a na jeho prsiach skrývala horúcu, zaslzenú tvár. Bol to vrúcny, úprimný bozk, ktorý Janko na ruku pána farára tisol.

„Vieš teraz, Janko, kto robí tieto divy?“ obrátil sa Karol k priateľovi, a v očiach mu svietily plamene víťazstva a radosti.

Pravou rukou ukázal pyšne na ovenčený sud.

„Či poznáš sud? Nesedel si včera pod jeho panírom, nevytrhol ťa už po druhý raz z nebezpečných zákrutov osudu? Nepoznávaš, ty nevďačník, drevený kaštieľ, v ktorom kraľuje mocný duch Perkeo? Nevidíš jeho vládu zrkadliť sa v očiach milej Elenky a spolu i celučkej celej spoločnosti, ktorá s takým bratsko-úprimným súcitom sprevádza tvoje šťastie?“

Janko vďačným pohľadom odmenil Karla a s vrúcnosťou opravdového priateľa tisol mu podávanú pravicu.

Elenka sa nevedela hneď najsť do pomerov. Jej sladká tajnosť stala sa zrazu známou, jej hrdosť bola odkúzlená akýmsi náhlym a neočakávaným zvratom, ktorý zapríčinil zriedkavou smelosťou Karol Zima, a premenila sa akoby divom v lásku. Dobrotivosť otcova a jeho vôľa, ktorá sa s túžbou dievčatka tak celkom srovnávala, pomohla jej prebrodiť sa cez veľkú a náhlu zmenu. Mali sme všetci veľa potešenia z víťazstva dávnej ľúbosti nad priveľkou prísnosťou oproti samej sebe.

Záhora sa mi pri tomto výstupe veľmi ľúbil. Cez tvrdú kôru jeho hurtovného zovňajška preboril sa lúč ohnivého citu a on ho dal svojím spôsobom na známosť. Vyhodil svoj operený klobúk do povetria a zareval sonórnym hlasom: „Sláva duchovi Perkeo!“ Našiel hromovú ozvenu v rozveselenej a radostnej spoločnosti.

„Veru zaslúžil iskrivý Perkeo, aby ho venčily také ladné rúčky, aké majú naše dievčence!“ dodal — a sám sa zľakol nad tým, že sa mu nevdojak podarila taká útla galanteria.

Karol sa polozlostne usmieval a povedal Jankovi:

„To sú nesolídne pletky, to sú daromnice, ty starý nespokojník!“

Ba i Konvalinka pribehol a hneval ho:

„Hej, ale nám bolo dobre s bachratou fľašou v osamelom kríčku!“

„Ale, Janko,“ dokladal som ja, „nezabúdaj, že máš dnešným nočným vlakom odísť! Nože sa ponáhľaj!“

„A predsa ste vy všetci len pobočné osoby v mojej dejohre,“ bránil sa Janko. „Ja som len tým zaviazaný vďačnosťou, ktorí menej hovorili, ale tým viac účinkovali. A to sú Karlovi duchovia sudov. Nepožičal by si mi, Karolko, niektorého, aby mi pomohol pomeriť môjho prísneho otca a smieriť dobrú matku s takýmto zariadením mojej svadobnej záležitosti?“

„Srdečne rád, hoci i celý pluk, a stojím ti nad to nado všetko za zdarný výsledok, čo by mal tvoj apuško žulu miesto srdca v prsiach a tvoja dobrá matka diamant!“

Konvalinka prišiel, ako vždy, s galantnosťou zaželať šťastia mladému párku a povedal Jankovi:

„Dobre sa skončila urbariálna záležitosť. Celkovitú kommassáciu vašich životov sveríme pánu farárovi. Želám mnoho šťastia!“

Slnko sadlo za hory a večerná tma valila sa z dolín k návršiam. Hostia postavali sa okolo rozhorenej vatry, ktorej plamenné jazyky veselo šľahaly do výšky. Slávnostná pieseň vinula sa z našich hrdiel a duňala voľne vysokou horou, pokrytou bájnym šerom krásneho večera.