ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Ak sa tvoja slávna kuria skoro na obzore neukáže, spikneme sa proti tebe, ty nešťastný Kolumbus, a hodíme ťa cez bord!“ dudral som na Karla, ktorý flegmatickým krokom stúpal medzi nami a ničím nedal sa pohnúť zrýchliť chod.

„Mne sa zdá, že sme v tejto ulici už raz boli,“ povedal Janko, utierajúc si bielou šatkou znoj s čela. „Karol sám nevie, kde jeho barák leží, a vodí nás dovôkola.“

„Len piano,“ napomínal Karol. „Uhriať sa nesmieme.“

Konečne sme prišli k prízemnému domku; okenice boly zatvorené.

„Ajhľa, tento hrad náleží pánu Karlovi Zimovi; uvidíme, či ho dobyjeme pomocou tohto krupovského dela,“ povedal Karolko a vytiahol z vrecka nesmierne veľký kľúč, s veľkou dierou, ani ústie venclovskej pušky.

„Pre Boha, nespadni do toho kľúča, Karolko!“ poznamenal Sladký s jemným úsmevom, merajúc krátku postavu Karla. „Veď tvoj palác je málo väčší, ako tvoj Goliáš všetkých kľúčov pozemských!“

„Do čoho si strčil väčší kapitál: do domu a či do kľúča?“ prízvukoval som Jankovi.

Karol otvoril bránu a my sme vošli do dvora.

„Ty si kúpil tento krtínec len pre meno, keď nemáš v ňom obyvateľa?“ pýtal sa Janko.

„Zakiaľ ho neobnovím, nesmie tu nikto bývať.“

„Ak je tvoj sklep tiež taký bohopustý, ako tieto kúty, nuž naša púť čez Saharu dlhého predmestia bola asketickou processiou!“

„Pozri sa, Janíčko, do tohto obloka — uvidíš izbu, ktorá bola pred rokom dejišťom poľutovania hodného tragického prípadu…“

„Azda tam jeden z tvojich hostí smädom umrel?“ pretrhol Janko Karla.

„Hovorím, tragického prípadu, ktorý nielen v tomto predmestí, ale i v samom vnútornom meste mnoho senzácie narobil…“

„Nemohol by si nám svoju hroznú drámu i v sklepe rozpovedať?“ pretrhol som ho, lebo moja trpelivosť bola už vyčerpaná; čo Karol však za svojím mefistofeleským úsmevom skrýval, o tom nemal som ani tušenia.

Karol vyrozprával svoju historiu až do jej smutného konca, a my sme sa konečne dotrepali k veľkým železným dverám, vedúcim do sklepa. Vypuklými železnými číslicami bol na nich vybitý rok 1693, ktorý svedčil o poriadnom veku sklepa.

„Vidíš, môj sklep nosí svoj matrikulárny výťah na chrbte, a k tomu opravdový, nesfalšovaný. Však, starý to pán?… A teraz vás ešte raz upomínam na daný sľub,“ hovoril Karol, otvárajúc sklepové dvere. „Teda napred!“

Železné dvere sa rozletely, a príjemný chlad nás zarazil a účinkoval občerstvujúcou silou na nás. Karol zažal sviečku, zamkol za sebou dvere a stúpal, ako baník s kahancom, dolu širokými schodmi.

Svetlo sviečky nám ukázalo priestrannú sklepenú chodbu; všade čistota a opatera. Po obidvoch bokoch stály čisto poutierané sudy, ticho, nepohnute, ako rakve v krypte.

„Počuj, tvoj dom je ako orech. Horká škrupina skrýva sladké jadro,“ poznamenal Janko. „Mohli by sme hneď od kraja urobiť próbu, čis’ nenadobudol v Krupine obsah bachratých pánov v drevených kabátoch.“

Ale Karol nás viedol ďalej od prieduchov, čez ktoré vnikalo svetlo dňa a dobrý vzduch. O chvíľku sme sa usadili okolo dosť veľkého suda. Karol vzal z piesku sklený koštúr, sadol na sud, ako na koňa, a odrazil vranku s dôkladnosťou pravého vinára.

Mne rozkázal doniesť tri poháre z kúta a vpustil koštúr do vranky. Nastala hrobová tichosť, pretrhovaná len ľúbym klokotom ťahaného vína.

Bledá rúra skleného koštúra počala sa zlátiť vyššie a vyššie, a Karlove vyvalené okále pozorovaly príjemný prítok.

„Tu ho máme,“ vzdychol si Karol, naplniac z koštúra tri poháre. „A teraz, bračekovci, keď Gréci obetovali prvý glg svojim bohom, my, ako synovia osvieteného storočia a zobudení borci za svobodu a rozkvet nášho národa, pripime tento prvý pohár na slávu nášho slovenského národa!“

Harmonický štrngot pohárov ozýval sa pivnicou. Obsah pohárov zmizol v našich smädných hrdlách, a všeobecná kritika vína bola veľmi pochlebná pre domového pána. Zjedené haringy a putovanie po prašnatom meste zvyšovaly náš smäd.

„Karol, Karol, tys’ čarodejník!“ riekol Janko, sediac na kláte a rozťahujúc svoje dlhé nohy po sklepe. „Ja každou sekundou mladnem a stará bujarosť lezie mi chvatom do skrahnutých kostí. Nazpiatok sa vyviňujem!“

„Veď nám štyri roky preletely ponad učené hlavy, čo sme takto spolu nesedeli!“ povedal som ja a chľupnul z pohára malý hlt znalca.

Víno sa perlilo v brúsených sklách a hádzalo ohnivé iskry v sviečkovom svetle, a svit tento rozlial po našich útrobách lahodu a dobrú vôľu. Rozpomienky na prežité časy vystupovaly jedna za druhou zo sklepovej tmy a obletovaly naše hlavy večnou poéziou mladosti; hrádze a pallisády, ktoré vzdialenosť a sebectvo všedného života nastavaly medzi naše srdcia, padaly jedna za druhou a srdcia ukazovaly sa vždy viac a viac v svojej prostote a úprimnosti. Tu pod zemou, odlúčení od sveta, cítili sme bezprostredne oblažujúcu moc pravého priateľstva a hlboký smysel príslovia: „Tres faciunt collegium!“

„Naozaj, toto miesto má zvláštnu magickú moc,“ hovoril Janko, a jeho biele líce polialo sa ľahkým rumencom, modré oči sa mu blýskaly oduševnením.

„Rozumie sa samo sebou,“ povedal Karol s vážnou tvárou, majúc na pleci koštúr, „lebo každý statočný sklep je bydlišťom duchov sudových; čím starší sklep, tým rozmanitejší duchovia rozložia tu v ňom svoj stánok. My sme neraz v študentskom živote našom pocítili ich moc, a najviac bez povedomia.“

„Teraz však,“ povedal som, „tebe, ako majiteľovi zázračnej jaskyne, prišli duchovia sudov na poklonu a zjavili sa ti v svojej nahej skutočnosti.“

„A máš niečo proti tomu? Ty večný neveriaci Tomáš! Vidíte, bračekovci, tam v tom belavom sude — posvieť ta, strapatý Tóno! — býva duch Kľakúň; má belasé oči a čiernu bradu po pás a nadto zvláštnosť, že ľuďom zoslabuje kolenové svaly. Ich ukľakanie prijíma veľkodušne, ako povinnú úctu k svojej osobe, a jeho najväčší triumf je v tom, keď takáto obeť jeho podivných vrtochov, na kolenách kľačiac, strká do domovej brány kľúč, a to naopak, rúčkou napred,“ rozprával Karol a bľuskol okom na Janka, ktorému zrazu blysla rozpomienka na istú afféru s domovým kľúčom.

Ja som sa pustil do hlasitého smiechu a štrngol som si s Jankom, ktorý sa voľky-nevoľky uškieral pod fúz.

„A či vidíte tam v polotme povážny bachor dvanásťokovnáka?“ pokračoval Karol, ešte vždy rajtujúc na svojom drevenom koníku a nalievajúc z koštúra víno do pohárov. „Tam čuší potmehúdly sudový duch Šklebo, ktorý má v tom zvláštne zaľúbenie, že šteklí slabú stránku juristov a kňazov, totižto svedomie, a keď chce energicky dokázať svoju moc, naháňa svojich modloslužobníkov do plaču. „Moja matka sa trápi, a ja tu popíjam!“ kričí potom takýto nešťastník a po jeho rozpálených lícach tečú cincúrom horké prúdy najbolestnejších sĺz. Medzitým nech Boh živí nášho Tóna a udelí mu hojného požehnania!“ zavolal so smutno-vážnou tvárou, ako by sa i on hodlal rozplakať.

Teraz bol na Jankovi rad pozdraviť ma hlasitým smiechom a štrngnúť si so mnou. Janko to ani nezameškal urobiť, vyskočil s kláta, na ktorom sedel, a uklonil sa pred Karlom svojím pružným spôsobom.

„Karolko, tys’, pravda, kráľom týchto duchov, a v svojej suverenite nezkúsil si ani vtedy ich moci, keď ťa akási magnetická sila hrbolcovala čez zábradlie dolu príkrym vŕškom až k studničke „Justus-Quelle“ nazvanej! Bola to azda len neskrotiteľná túžba po kryštálových pramienkoch onej hypokrény? Bolo by to po prvý raz, kdes’ takúto krkolomnú lásku k vode na odiv svetu vystavil!“

Karol ani na túto interpelláciu nezmenil svojej ľahostajnej tvári.

„Čo predchytávaš moju prednášku, kdežto môžeš byť rád, že ťa do tajností svojho sklepa uvádzam! Pravdu povediac, vzal ma vtedy mocný duch Motolec pod svoj panír — tenko-nohé páňatko o palici s elastickými kosťami a večne zaváľaným kabátkom — tu, hľa, nateraz zašpuntovaný.“

A kopol nohou do súsedného suda, ani nepozrúc naň.

„Má on,“ pokračoval ďalej, „demokratický nástin, lebo veľmi rád hádže s trhu sa vracajúcich sedliakov do priekopy pri hradskej. Dosť o ňom. Hej, ale nezabúdajme na pohárky!“

A vyzdvihol pohár do výše s takou jasavou, veselou tvárou, že sme sa nevdojak dali do kriku. Naozaj, vyviňovali sme sa nazpiatok — až do študentských čias.

„Mám vám rozprávať o lenivom Chrapúňovi, ktorý uspáva ľudí a ktorého milovníkom nebol som akživ? Čo po ňom! My sme milovníci bdenia, a nie sna!“

„A čo ty budeš večne na tom sude rajtovať?“ osopil sa Sladký na Karla. „Ja sa počínam strachovať, že vyletíš na ňom von, ako Faust s Mefistom z Auerbachovho sklepa.“

„Posvieť, strapatý Tóno, tam do toho kúta — tam uvidíte sud v mocných dvojitých obručiach, väzniaci v sebe Samsona medzi duchmi sudov, traso-nohého Ichuchúra, ktorý svojich poddaných ženie do tanca, nimi natriasa, krúti a nadhadzuje. Koľko ráz držal on teba, Tóno, za strapatú kečku, keď si svojím obľúbeným odzemkom znebezpečoval zdravé údy okolo teba stojacich a tlieskajúcich druhov: ,Čože je to za motyka, keď sa zeme nedotýka!‘ Špatne si krepčil, a iste si sa nazdával, že si Pepita!“

„Áno,“ dodal Janko, „a pri jednom takomto nerozumnom nohami rozčapovaní krátkozrakému Richardovi srazil si s očú ľavým opätkom okuliare! Zaplatils’ mu ich už?“

„Ešte by som vás mal upozorniť na Srdoňa s naježenými fúzami, na svárlivého Drdlohuba, tichého Mlčiaka, ale ich obručové príbytky ležia ďaleko od nás. Lež tu ti, Janíčko, za chrbtom leží duch Kostidrv, a ty nebadáš, že on účinkoval v hlavách šusterských tovarišov, ktorí mu na našich hnátoch chceli úctu skladať!“

„Načo si ty radil, aby sme sa v úzadí sústrednili?“

„A bol som vtedy múdry vojevodca! Zamlčím vám zvesť o mnohých iných duchoch sudov, ale neprenesiem cez srdce, abych vám nepredstavil pána Vreštiaka — tu, hľa, sviečka stojí na jeho zovnútornosti. On nás sto ráz pobádal k oduševnenému spevu, ale nikda sa nepýtal, či je pekný. Ba čím hromovitejšie a drastickejšie vinuly sa zvuky z našich úst, tým väčšmi sa tešil a smial, až sa mu tučné brucho natriasalo. A myslím, že nebude od veci, keď mu na slávu zaspievame niektorú z našich piesní. Ty však, Tóno, zapáľ druhú sviečku; vidíš, že táto už zhasína.“

Ja som poslúchol. Karlov návrh sa jednohlasne prijal. Jedna z tých starých, ale večne jarých piesní duňala dlhým sklepením, a rozliční duchovia, v sudoch ubytovaní, počúvali s úľubou našu hymnu. Tak sa nám zdalo, ako by z každého suda vystupovalo temné mrmlanie, ktorým prízvukovali ich obyvatelia nášmu spevu. Tóny sa vlnily pivnicou a dávaly temné ozveny od sklepenia, tak že sme sa sami čudovali sile a zvučnosti svojich hlasov.

„No — či už veríš, ty Tóno pohanský, v existenciu mojich duchov? Či nepočulo tvoje zarastené ucho ľúby, melodický súhlas, ktorý vystupoval zo sudov? Obráť sa zavčasu, lebo neviem, či sa nenahnevajú mocné bytnosti na takého drzého pochybníka a nepošlú starého Srdoňa — tam v tom dvanásťokovnáku čuší a drieme — aby ťa brevi manu vyhodil… S tým niet čo žartovať; nosí červenú bradu a hodnú sukovatú palicu v žilnatej pravici. Vo francúzskej revolúcii pomáhal rozbesnenému ľudu bastillu so zemou srovnať, a Rusom kázal horiace pochodne vrhnúť do stavísk svätej Moskvy a urobiť z nej hrob pre pyšného francúzskeho výbojcu. No, a ty si slabý výbojca!“

„Verím, verím!“ riekol som. „Ale tomu Vreštiakovi ešte jednu obeť!“

A my sme opäť počali spievať. Jedna pieseň podáva obyčajne ruku druhej; my sme si pri dobre známych zvukoch ešte lepšie sprítomnili zašlé časy, než rečami. Janko ťahal milým tenorom do výše a Karlov bass dunel hrmivo sklepom. Môžem povedať, že sme boli náramne spokojní s vlastným koncertom.

Keď sme všetky ešte nezabudnuté piesne vyspievali, Janko prosil Karla o sólo. Karol sa postavil do pozitúry, vzpriamil hlavu a sonórnym, jasným hlasom spieval

Ódu na čap

Karlov hlboký, krásny hlas odznel dlhým sklepením — a z tmy sa ozývala bájna ozvena. V rozjarených našich mysliach ožily Karlove fantastické postavy, a tak nám prichodilo, ako by sme sa nachádzali v zakliatej ríši podzemných gnomov. Sám Karol sedel na sude, ako opravdový duch, držiaci miesto berly koštúr vo vládnych rukách.

Sviečka len tak napolo osvetľovala sklep, „tmu ukazovala“.

Úplná tichosť nás obkľučovala v podivnej jaskyni, a my sme dlho mlčali a oddali sa dojmom nášho originálneho postavenia. Keby bol niekto zrazu do sklepa sostúpil a našu čudnú skupinu videl, neviem, či by mu bolo ľahko okolo srdca. Karol nalieval ticho do pohárikov a každé žblnknutie vína bolo počuť po celom sklepe, ako šum Mnemonovho stĺpa vo večne mlčiacej púšti. Janko si zapálil cigarku na sviečke a rozosielal po sieni aromatický zápach tabaku. Konečne som pretrhol tichosť:

„Dobre si spieval, ty sudový vajdelota zašlých časov, a bols’ taký láskavý voviesť nás do podivnej vínovej ríše! Prečo nám však nezjavily básnické ústa tvoje, aký duch čuší v sude, z ktorého srdce oblažujúcim nápojom si nás posiaľ nadájal?“

Tak sa zdá, že Karol takúto interpelláciu už od dobrej chvíle očakával. Jeho ústa oblietnul mefistovský úsmev, oči sa mu zažaly zloradostným ohňom. Narovnal sa na sude a odhodil koštúr, tak že sa na tri kusy prelomil, a riekol:

„V tomto sude býva kráľ všetkých sudových duchov, veľký dobrodinca a oblažovateľ ľudského pokolenia, loktibrada Perkeo. Či sme dosť o ňom nečítali? Nebadáš jeho vlivu, Janko?“ obrátil sa k udivenému Sladkému.

Mne blysla divná predtucha mysľou. Janko Sladký hľadel na patetického Karla celý vo vytržení.

„Duch loktibradu Perkeo, ktorý rozháňa zo zblúdilých ľudských sŕdc márnu a sverepú túžbu po jastrivých a smyselných ženských, vymotáva zakosídlených dudkov z osídel vyrátanej koketerie, zobúdza v útrobách sadlom obrastnutých nebeskú, blažiacu, krystálo-jasnú ľúbosť polozabudnutej mladosti! Nebadáš jeho vlivu, Janko? Duch Perkeo, ktorý oduševňuje nás k obetiam za národ a upevňuje v posvätnom presvedčení národnom, ženskými pletichami napolo odcudzených ľudí! Nebadáš jeho vlivu, Janko?“

Sladkého tvár ztratila razom výraz veselia a dobrej vôle. Tak sa zdalo, že chcel namrzenými slovami Karlovi pripomenúť, že je on prvý, ktorý láme dané slovo a nedrží priateľskú smluvu, dľa ktorej sme sa mali vyhýbať všetkým nemilým rozpomienkam na všedné starosti a záujmy. Ale Karol pokračoval ďalej v suchom tóne:

„A že je už čas, aby náš hosť Janko obliekal frak k slávnemu sľubovému soirée, kde sa plno-prsej Lujze na večnosť pod pantofľu dostane, tak myslím, môžeme opustiť stánok a ríšu mojich duchov. S Bohom ostaňte, vy pobratimci bodrých šuhajov!“

Karol skočil so suda, schytil dohorenú sviečku a kráčal napred. Naša dobrá vôľa bola preč; bez slova vstali sme s klátov a ubierali sme sa pomedzi sudy za Karlom. Brušká básnických nádob volaly za nami smutné ,s Bohom‘ — až to lúčenie samému mi ťažké prichádzalo, lebo, pravdu vyznajúc, ešte by som sa rád bol díval, ako pozlátistý stĺp vína, Karlovými ústami vykúzlený, hore koštúrom do výšky vystupuje; ešte by som bol rád urobil známosť so sudovými duchmi, ktorí dľa mojej mienky istotne medzi belbohov patria. Černobohom zdal sa mi byť jedine Karol, ktorý roztrhol takou nekaľavnou pravicou niť našej nevyrovnanej zábavy. Janko mal iste tie samé myšlienky, lebo mlčal, ako ryba.

Pomaly sme vystupovali hore schodmi. Predo dvermi Karol zhasil sviečku — egyptská tma nás obkľúčila, tak že sme sa pochytali jeden druhého za kabáty. Ja som sa obzrel nazpäť, ale hustá tma kryla sklepenie. Karlov kľúč zaškripel žalostivým tónom dva razy, dvere sa rozletely, a nás ovialo teplo, zvonku do studeného sklepa sa tisnúce. Lež keď sme vystúpili na dvor, uzreli sme nad sebou temno-modrú oblohu, posiatu nesčíselnými hviezdami. Číra-čistá noc ležala na okršleku zemskom! Ako skamenelí stáli sme na Karlovom pustom dvore. Janko siahol trasľavou rukou po hodinkách; v tom udrelo hodinové kladivo na najbližšej veži — pol, ale na koľkú? Čítame, čítame. Pol jedenástej sme načítali! I Jankove hodinky, osvietené cigarkou, so zlostnou určitosťou ukazovaly na pol jedenástu. Tak teda nám rýchlo ubiehal čas v zakliatom sklepe! Nedarmo Karol hovoril, že je on stánkom duchov!

„Keď prídeme domov,“ povedal s podivnou flegmou Karol, „bude okolo jedenástej; potom sa bude náš Janíčko čistiť a mydliť, aby do fajnových salónov nepriniesol pivničnej stuchliny. Tak ale o polnoci predstúpi pred svoju brilliantovú otylku — ah! nech som dobrý — básnický to dej: snúbenie o polnoci! Pesničkár Perohryzák spraví z toho strašlivú balladu, a maliar Pomazal zveční hlavné osoby desnou maľbou! Huj, už ma popredku hrôza trasie.“

Akú tvár urobil Janko, nevidel som pre tmu; že mu zuby od jedu sekaly, to som dôkladne počul. Ľahko si môžeme predstaviť, že v ňom bojovaly city jedu, hanby, zlosti a pomsty.

„Lujza nebeská!“ vykĺzlo sa mu nevdojak z úst.

„Teda ešte o Lujze sníva!“ mrmlal pod fúzy Karol. „No však počkaj, máme i iné prostriedky! A čo bych mu ju musel kladivom zo streštenej kotrby vytĺkať! Hop, chlapci! len pomaly — najprv musím tieto brány pozatvárať. Nezabudol si, Janko, strašnú historiu, ktorá sa v tejto izbe udala a ktorá nielen na predmestí, ale i vo vnútornom —“

„Mlč mi s tvojimi nesolídnymi pletkami!“ ohriakol ho Janko. Ale aký div: jeho hlas sa netriasol hnevom, ako som to očakával. Malo to nasledujúcu príčinu:

Kto sa už raz v sklepe dobrým vínom častoval, vie, že i striedmo požívané víno veľmi rado pri vystúpení na čerstvý vozduch do hlavy udiera. Táto okolnosť uľavila Jankovu dešperáciu, a čím viac mu liezlo vínko do hlavy, tým ľahšie počal ponímať veci. Keď sme sa vytrepali z Karlovej pustovne, perlil sa pred nami život vo farbistých bleskoch mydlovej bubliny. Duch Perkeo počal účinkovať dvojitou silou. Janko upadal do nedbalej veselosti, krútil si fúziky a pošinul klobúk na ľavú stranu. Karlov humor bol čím dial, tým divší a šumivejší. Idúc popod obloky Knickeburgovské, videli sme ich skvostne osvetlené; veselá hudba Straussovského valčíka zunela až na tichú nočnú ulicu. Čalúnmi letely chvíľami stíny tancujúcich párov a v pravidelnom takte otriasala sa poval.

„Vidíš, Janíčko môj,“ hovoril Karol, „tam v tej osvetlenej klietke si ty teraz hlavnou osobou.“

Janko ani nešípil, že je to už Knickeburgovský byt. S veľkým ohňom a ťažkým jazykom rozprával, ako ich podžupan kvári Slovákov, aký je pritom mamľas a že sa ho on veru nebojí, keby bol i rozžupan.

„Karolko, do toho tvojho sklepa musíme častejšie nazreť, hrmen sa tomu! To je znamenitá skrúša — skróša — skrýša,“ drhol sa Janko, „i Perkeo musí byť dobrý kamarát! Čo ste takí nemí, ako ryby? Nože, ako si to spieval, ty sudový jazdec? Hore ju, chlapci!“ rozprával Janko neobratným jazykom a máchal nedbale rukou nočným povetrím.

Karol zakašľal a my sme počali vo troje, maširujúc ulicami k domovu: