Ponášky

^[6]Paripa, zlatý sersám,
komu lepšie ako nám?
To je život husársky,
nie žobrácky, pechársky.

Koník vraný — palác môj,
strmeň so sedlom trón môj,
dám koňu pár ostrôžok,
mesiac chytím za rožok.

Šabľa ostrá, karabín —
pol sveta sa nebojím;
cisár z toho radosť má,
keď takého syna má.

Na záhrade tulipán,
chodím pyšne ako pán;
na záhrade fiala,
nemám pána, len kráľa.

Forgo vetrík zaberá,
každô dievča zazerá,
až ho morí sladká strasť —
to je život, to je slasť!

Pred očima cudzina:

dobre sa maj, má milá!
Už posledný vrch vídať —
Boh vás žehnaj, otec — mať!

Váš syn verný vždycky váš,
nezabudne i na vás,
nezabudnete i vy,
že ste jemu tak milí.

Boh dá, že sa vidíme
zas v šťastlivej hodine:
trúba volá do boja,
dobre sa maj, vlasť moja! —

Husár letí na koni,
šabľa pri boku zvoní.
Kde tak náhle, drahý brat?
Za svoj národ bojovať.

Nechoď hrúze v ústrety,
sama na teba letí!
Presekám sa cez mraky,
cez more, cez oblaky.

Prach podobný oblaku,
nepriatelia na šľaku,
tisíc vrahov z doliny,
čo si počneš, jediný?

Niet viac žiadnej pomoci,
neľakám sa premoci;
ty, šablička brúsená,
buď má družka posledná.

Nech to dobre vrah skúsi,
kto ťa päť rokov brúsi,
ako dlh zná husár klásť
za svoju česť a za vlasť.

Prach podobný oblaku,
nepriatelia na šľaku,
vrah prisahal nevoli —
kde sa podieš na poli?

Viacej utiecť nemôžem,
radšej zhlť ma čierna zem,
nedávaj ma v okovy
na potupu vrahovi.

Koníček umorený,
husár z krvi stečený —
prechádza cez bledú tvár
posledná života žiar.

Vlasť ďaleko, rodina,
otec, matka od syna —
posledný dych, sladká strasť:
Boh ťa žehnaj, moja vlasť!