Prvotiny

V chatrnej dedine dačo v noci chodí,
straší a hrdúsi ľudí, kravám škodí;
mlieko sa nijako na maslo nemúti,
hoc dbanku i sto ráz po izbe pokrúti.
Rozprávajú baby o spáchaných čarách,
ako bohoslovci o spriaznených farách;
dávno rozprávajú, ale tu vyskúmať,
kto by tou strigou bol, nemôže vydumať
žiaden v tej dedine. — Iba na Marinu
skladajú staričkú túto hnusnú vinu.
Mala jednu kravu, maslo predávala,
pri hodnom zárobku päť detí chovala.
Každý sa čudoval na tejto možnosti
i mrzko zazeral na jej majetnosti.

. . . . .
Nad malou dedinkou veľké vrchy stoja,
hoc ľudí privalia, ľudia sa neboja.
Hrady, vrchy tieto božej tajomnosti
sú, stoja, trvajú od večnej dávnosti,
trvajú i budú, kým naše myslenia
nepríde národné z tmy do osvietenia.
V tej malej dedinke poklad veľký leží,
každé sa objíma, ku priateľstvu beží.
Ale ak len láska k samému ožije
človeka plameňu, ten v rodine zhnije,
zhnije v nenávisti, v závisti zatopí
sa svojej, i vlastnú usilovnosť skropí,
skropí slzičkami, nenávisti žiaľom,
i zhorí, spráchneje ako drevo pálom.
. . . . .
Hoj, nad tou dedinkou vŕštek pod horami
pýši sa s kvetami, však nie so skalami.
So skalami ako? Nikto neskamenel.
S drevom sa nemôže? Nikto nezdrevenel.
Stojí mne tam predsa a v oči ma bije
skala ako človek, ale viac nežije.
Skala je to šumná, i z dávneho veku,
tvár jej sa podobá i údy človeku,
skala ohromného trápenia a bôľa,
múk svedok ohavných, ohňa a popola.
. . . . .
V tej malej dedinke žiaľom hučí voda
a srdcom si ľudským zahráva náhoda.
Tuná od poddaných až ku úradníkom,
od pastierov k pánom, v lesy ku zbojníkom,
v uši svoju hudbu zdarnú na Marinu
zasiela v dedinu, v celú okolinu.
— Striga si ty, striga! nešťastné plemeno,
ohavné potomkom, rodine semeno.
Striga si, Marina! Ty ľudí hrdúsiš —
dočkaj! — hneď ostatné pomazanie skúsiš. -
Takto sa oslovil výborný kazateľ,
chatrnej dedinke opravdivý priateľ.
— Striga si ty, striga! hoviadkam pokuta,
ešte dnes na oheň žeravý ťa rútia. —
Tak povie kazateľ; tu chlapi obskočia,
Marinu reťazmi, povrazmi otočia.
Mnohá sa suseda na pomste raduje,
však pätoro detí plače, lamentuje.
Utratia si matku nedorastlé deti,
ak’by záhradníka v zimnom čase kvety,
utratia si matku… Ona úpne volá…
Kumštári! narobiť z mäsa chcú popola?
Už ju, hľa, tam vedú, ľudia sa dívajú.
Jedni oheň robia, druhí prikladajú
drevo z borovice ako čistá smola,
vrhnú ju na oheň, darmo úpne volá.
Volá jedno: — Zdravý maj sa, biedny svete!
Príde na vás trestba, len nezabudnite,
trestba i pokuta, veliké mučenia
na vašich potomkoch do uskutočnenia.
Nevinnosť mučíte, vám nevinnosť mučiť
budú — bez slobody k hriechom vtipní učiť…
Ak’ to povedala, tak i dokonala.
Na tom mieste čudná vyrástla si skala,
ktorá upomína môj národ nevinný,
že sa rodí v mukách i koná bez viny.
. . . .