ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[9]Ide do vojny kňaz veľkomožný
naproti divým Chozárom;
ich polia, mestá že sú bezbožné,
strojil sa zhubiť požiarom;
Oleg po poli v zelenom kroji
letí na koni v carhradskej zbroji.

Z temného hája v ústrety jemu
černokňažník sa poberá,
ktorý, že slúži Bohu hroznému,
za to v budúcnosť pozerá;
v modlitbách, veštbách, strávil celý vek,
a k tomu starcu povedal Oleg:

„Povedz mi, starec, miláčik bohov,
čoho sa Oleg dožije?
Či bude ešte vrahom pod nohou,
či ho skoro noc zakryje?
Vrav! Nič sa neboj — to ti nakladám!
Veď ja dobrého koníka ti dám.“

Veštci sa v svete neboja pána,
na dary neutisnú sa;
povedia pravdu — lebo ich strana
len vôľu božiu roztrúsa.
„Budúcnosť sa tak ak’ tá hmla stelie,
ale ja čítam lós tvoj na čele.

Pamätaj toto, čo sa ti povie!
Všade ti Pán Boh šťastie dá:
o mene tvojom každý sa dozvie,
tvoj štít na bránach Carhrada,
voda, zem teba čúšky počúva,
darmo nepriateľ tvoj sa nadúva.

Čakaj! Od mora tamto čierneho
ak’ vietor vrah sa priplaví —
meč neľutuje veru žiadneho,
ale nehne sa tvej hlavy;
strela, kopija sa ťa nechytí,
bo budeš božou mocou prikrytý.

Tvoj kôň sa vojny žiadnej nebojí,
on je gazdovi po vôli,
keď strely hviždia, pokojne stojí,
keď treba, zvirgá po poli;
zima a vojna nič je koňovi,
ale od koňa beda pánovi!“

Oleg sa usmial málo, ale sa
zamyslel predsa trošíčka…
Mlčí — za sedlo rukou chytá sa
i schodí dolu z koníčka;
verného koňa po hrive hladí,
lebo sa nosil na ňom od mladi.

„No, maj sa dobre, koník úbohý!
Môžeš sa ťarchy viac nebáť,
nevložím v strmeň tvoj mojej nohy,
už sa musíme rozžehnať!
Nezabúdaj na mňa na tom šírom svete!
Sluhovia, kdeže ste? Koňa odvediete.

Zakryte pokrovcom ho hneď vyšívaným
a zaveďte ho, kde sa pasie statok,
kŕmte ho ovsom, po jednom hľadaným,
nech má na vode vždy čistej dostatok!“
Sluhovia počúvni ak’ strela odišli,
a k pánovi s koňom zase druhým prišli.

S rodinou svojou Oleg hostí sa,
veselo sklenky cengajú,
všetkých už hlavy tak sivejú sa,
ako keď sniežky lietajú…
Spomínajú, čo sa im kde prihodilo,
ak’ sa im vo vojnách po svete vodilo.

„A môj kôň starý!“ Oleg povedá:
„Či je ešte tak ohnivý?
Či ešte sadnúť druhému nedá?
A či je čerstvý a živý?“
I povie jeden sluha v žalosti:
„Ach! zložil dávno už chudák kosti!“

Oleg zubami škrípe a krúti
hlavou a mumle: „Čo je to?
Vykladač trulo, ako chce, múti,
a v slovách pravdy nič nieto.
Môj kôň by ma mohol až hen dosiaľ vláčiť!“
I zberá sa kosti hneď z koňa opáčiť.

Hľa! tamto ide Oleg zo dvora,
za ním družina a Igor,
pri nich je Dneper, pri Dnepri hora
a kosti biele konča hôr;
sneh ich obsýpa a dažde myjú,
hromy a vetry nad nimi vyjú.

Oleg pristúpil ticho šedivý
a vravel: „Spi, môj kamarát,
ty si už zdochol a ja som živý,
sám ja už musím zomierať!
Viacej sa ostrej sekery nebojíš,
ani už môj prach viac nenapojíš.

Hľa! Kde mi smrťou ten šelma hrozil,
táto kosť skaziť mala ma!“
A tu z kostlivca had naraz skočil,
iskry vypúšťa pyskama,
ak’ stužka čierna obvíja nohy,
skričal na ratu Oleg úbohý!

Na kare smútia kňaza dobrého,
družina, Oľga a Igor,
okolo Dnepra sedia mútneho,
vojaci pijú konča hôr;
spomínajú, čo sa im kde prihodilo,
ak’ sa im na vojnách s Olegom vodilo.