ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ján Drahotín Makovický^[80] bol jedným z tých mužov slovenských, o ktorých možno povedať s básnikom, že v srdci celý národ nosia.¹ Tichý, ale až do posledného dychu života neúnavný, verný pracovník² národa; v bojoch a v nešťastí vyprobovaný bojovník a mučenník za jeho práva; učiteľ, priateľ i obranca stíhanej mládeže slovenskej šľachetný, obetivý. Patril i povolaním i povahou svojou k tým pracovníkom národným, ktorí k budove vzdelanosti a osvety národnej znášajú a ukladajú kamenie do základov. Na základy tieto stavajú ďalej druhí, až spoločnou prácou postavená je budova k sláve národa. Pochvalu a vyvyšovanie — tak to ide na tomto svete — vezmú, pravda, z väčšej čiastky tí, ktorí sa zúčastnili vystavania vyčnievajúcich, do očí ľahko padajúcich čiastok budovy; naproti tomu mená tých, ktorí stavali základy, ľahko sa zabudnú, často hneď, ako sa ďalším stavaním fundamenty zakryli. No uznalý, vďačný národ nezabudne nikdy ani na týchto pred hlukom sveta utiahnutých svojich pracovníkov,³ oddá aj im odmenu uznania ich zásluh, daň úcty a zachová ich v pamiatke nehynúcej, lebo vie, že bez staviteľov základov ani budova sama myslieť sa nedá!

I Makovický ako takýto pracovník,⁴ ako učiteľ mládeže a vzdelávateľ ľudu vydobyl si čestnú pamiatku v národe.

Pôsobil ako učiteľ a správca školy v L. Sv. Mikuláši za štvrť storočia požehnane. Pod jeho vedením vychovaná bola v Mikuláši národne uvedomelá meštianska inteligencia i dnes tak početná, že v tomto ohľade Mikuláš nemá páru medzi mestami slovenskými.⁵ Makovický, pravá ruka Hodžova a spoločník jeho rán i utrpenia, zhromažďoval spolu s Hodžom okolo seba dorastajúcu mládež, vzdelával ju a povzbudzoval k milovaniu a podporovaniu od svojich opusteného, od cudzích prenasledovaného slovenského národa, sám idúc vopred dobrým príkladom.

Zo siene školskej a kruhu spoločenského vystúpil pred široké obecenstvo ako spisovateľ hlavne v pustých rokoch päťdesiatych. Dosvedčil sa umným pestovateľom prózy náučnej. Radlinského časopisy Cyril a Method a Priateľ školy a literatúry sú z veľkej čiastky jeho článkami zaplnené. Predmetom jeho úvah je škola a všetko, čo so školskou i domácou výchovou a výučbou súvisí; cieľom jeho: pozdvihnutie a zdokonalenie školstva slovenského. Vystupuje rázne proti každému, pokrok hatiacemu, starobylému zvyku a predsudku, akých ešte tak mnoho v našom školstve; podáva nárady, odporúča rozumné novoty a poučuje o tom, čo a ako treba robiť, aby výučba docielila čím najpožehnanejšie výsledky. Všetky tieto práce — z ktorých dve i vypísanou odmenou boli poctené⁶ — pozorované zo stanoviska tej doby, v ktorej boli písané, svedčia o hlbokej rozvahe, širokom rozhľade a živom zmysle pre život praktický. A všetkými previeva nádych vrelej lásky k opustenému slovenskému ľudu. Horlivo povzbudzuje k práci za jeho blaho. „Do diela Slováci,“ — volá — „nečakajme jedni na druhých, ale každý, čo môže, nech koná! Len tak nám zora lepšieho života svitne. My z práce našej sotva ovocia vidíme, ale uvidí budúcne národ, v ktorého⁷ službe sme postavení.“

Z prác jeho tiež sem spadajúcich menovite je známy obraz zo života — Radosti učiteľa dedinského. Satira, ktorú napísal pohnutý pozorovaním útrap a bied, v akých žije, pohybuje sa a pracuje každodenne, s málo výnimkami, dedinské učiteľstvo.⁸

Makovický známy je aj ako skladateľ rečňovačiek pre mládež.⁹ Nimi vsial nejedno zrno poučenia, výstrahy a napomenutia do mladých sŕdc. Mnohé z nich vyznačujú sa zvlášte jadrnou myšlienkou, zdravým vtipom, ľahkou, zrozumiteľnou rečou a príjemnou formou. Preto jeho rečňovanky došli vedľa Škultétyho¹⁰ najväčšej obľuby a rozšírenia.

Zanechajúc učiteľskú stanicu v Mikuláši odišiel za farára novozaloženej cirkve evanjelickej do Ružomberku. I tu pri mnohých prácach úradných neprestal byť literárne činným. Prispieval zvlášte do cirkevných časopisov.¹¹ — V najnovších časoch zo škôl a vlasti vysúdená slovenská mládež našla v ňom ochotného radcu, spomocníka. A práve táto ľudomilná pomoc vzbudila znovu zlosť nepriateľov proti nemu. Zlosť táto horkosťou naplňovala srdce a strpčovala posledné časy jeho života.

Makovický bol štedrým podporovateľom všetkých podnikov slovenských. Sám voči¹² sebe skromný, sporivý až do krajnosti, obetoval na národné ciele vždy s tou najväčšou ochotou. Zahanbil mnohých, ktorí naproti sebe, pôžitku a pohodliu nemierne štedrí, radodajní — naproti národu a jeho potrebám neciteľní, skúpi zostávajú.

Nad jeho smrťou zarosilo sa slzou slovenské oko. Zase v rade verných jedno prázdne miesto! Jeho rakev sprevádzali tisíci žiaľom preniknutí. Pri pohrebe vylíčil vzdelávateľne slová Písma o vernom služobníkovi senior Baltík;¹³ dávny priateľ zvečnelého, Ján Kmeti,¹⁴ prehovoril hlbokopocítenú reč rozlúčky; nad hrobom žiak jeho Uram¹⁵ menom svojich druhov predniesol vzletné, dojemné slová oslavy, žiaľu, útechu nad zosnulým obrancom, bojovníkom, martýrom pravdy slovenskej.

Nuž, nech je vďačná, požehnaná jeho pamiatka v národe!¹⁶

(1884)

SP, 4, 1884, s. 177 — 179; rukopis 4 strany, 49 CG 24 c. Názov Škultétyho nekrológu je v „smútočnej“ úprave (čierny obdĺžnik s uvedením dáta narodenia a úmrtia pod titulkom).

1 Parafráza verša zo známej Kollárovej básne Slávy dcera II, 122:

Po Kollárovej smrti posledný verš parafrázoval český básnik M. F. Klácel do epitafu na básnikovom hrobe:

2 Pôvodne vytlačené: „delník“; upravujeme.

3 Porovnaj poznámku 2.

4 Presne tento tvar (na rozdiel od poznámok 2 a 3) je už v origináli!

5 Porovnaj poznámku 19 v štúdii o M. M. Hodžovi.

6 Makovického „súbežne“ odmenené práce Ktoré sú príčiny a pramene duchovnej i hmotnej biedy nášho ľudu slovenského a Obraz školy vyšli v časopise Cyrill a Method, 9, 1858, č. 1 a 38.

7 Pôvodne vytlačené: „v jehož“; upravujeme.

8 Práca vyšla v almanachu Lipa 1, 1860, s. 388 — 398; už skôr v almanachu Concordia 1858, s. 264 — 270 Makovický publikoval podobnú prácu s názvom Učiteľské radosti — obraz zo života.

9 Častitár, či vinše pre dietky. Vydal A. Radlinský, Budín 1860. 87 s.

10 Autor má na mysli tri vydania súboru A. H. Škultétyho Rečňovanka pre slovenské školy. Banská Bystrica 1850 — 1855; Ružomberok 1894; 1900.

11 Cirkevní evanjelické noviny, 1860; Cirkevní listy, 1873; Korouhev na Sionu, 1880 — 1883.

12 Pôvodne vytlačené: „proti“ ; upravujeme.

13 Fridrich Baltík (1834 — 1919), v tom čase liptovský senior; neskôr až do smrti evanjelický biskup preddunajského dištriktu v Balážskych Ďarmotách.

14 Ján Kmeti (1829 — 1899), evanjelický farár v liptovskej Paludzi.

15 Rehor Uram (1846 — 1924), rodák i učiteľ v Makovického pôsobisku v Liptovskom Mikuláši; v literatúre známy pod pseudonymom Podtatranský.

16 O Jánovi D. Makovickom uverejnil Jozef Škultéty nekrológ aj v NN, 15, 1884, č. 24. Škultétyho manželka Bohdana, rodená Makovická (1865 — 1935), bola neterou J. D. Makovického.