ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V požehnanom dome narodil sa Andrej Sládkovič (v Krupine, 30. marca 1820). Otec jeho, Ondrej Braxatoris a matka Terézia, rodená Bartolomeidesová, mali štrnástoro detí, z ktorých on bol ôsmym; keď otec ovdovel a oženil sa po druhý raz, ešte pribudlo troje detí. I školu mohol mať dobrú už v dome svojho otca, učiteľa hlavných miešaných škôl národných v Krupine a spisovateľa zaujímavej knižky, Letopisov krupinských. V Krupine učil sa i u priaristov; v Štiavnici, kam prešiel zo svojho rodného mesta, bol Sládkovičovým profesorom i Daniel Lichard, pôsobiaci v tejto škole od 1838 — 1844; charakterný Slovák Ľudovít Šuhajda, pôvodca spisu Der Magyarismus in Ungarn (1834), prišiel do Štiavnice už po odchode Sládkovičovom do Prešporka. Od roku 1836 slovenská mládež v Štiavnici mala spolok, v ktorom sa vzdelávala vo svojej materinskej reči. Sládkovič, ako zaznamenal Ľudovít Grossmann,¹ priateľ jeho zo štiavnickej školy, už tu pilne čítaval Kollárovu Slávy dcéru a Hollého spisy. Keď roku 1839 umrel barón Alexander Prónay, generálny inšpektor ev. cirkvi, a štiavnické gymnázium usporiadalo slávnosť na jeho počesť, slovenskú elégiu skladal a prednášal Sládkovič.

Roku 1839 bol štiavnickým žiakom i syn slovenských rodičov² Alexander Petrovič, neskorší slávny Petöfi. Sládkovič bol od neho temer o tri roky starší — možno, že bližšie sa ani nepoznali.

Zo Štiavnice Sládkovič v roku 1840 odišiel študovať bohoslovie do Prešporka. Tam okolnosti zasa boli mu priaznivé. Lebo z malého kruhu málokde vybrala sa ešte taká ideálna spoločnosť mládeže, aká na počiatku štyridsiatych rokov otáčala Ľudovíta Štúra. Kto už ako gymnazista sedával nad Slávy dcérou a Hollého dielami a ako teológ dostal sa do krážov Štúrových: už bol zachránený pre slovenský národ.

Po dvoch rokoch prešporských a treťom v Hodruši na pedagogii strávenom, Sládkovič vybral sa na univerzitu do Halle. Tam opäť dobre prišiel: dostal sa k novému prameňu duchovnému. Oboznámil sa a stýkal sa s Rusom D. A. Valujevom, slavianofilským mladým spisovateľom. Chomiakov, ktorý v prvej polovici 19. storočia v Rusku bol jedným z najhlbších duchov, takto charakterizoval Valujeva po jeho predčasnej smrti roku 1845: „Jeho mladosť, účinlivosť, čistota, zmierajúca, hoc v ničom neustupujúca krotká obyčaj a napokon jeho úplná sloboda a nezávislosť od osôb a okolností, to všetko robilo ho najvzácnejším zo všetkých spolupracovníkov v spoločnej veci dobra a pravdy… V mnohom on bol mojím svedomím, nedovoľujúc mi ani slabnúť, ani oddávať sa priveľkej prevahe suchej a logickej analýzy, ku ktorej som náchylný podľa svojej prírody. Ak niečo cenia vo mne priatelia, žiadal by som si, aby vedeli, že za celých sedem rokov priateľstvo Valujeva neustále pracovalo nad napravením zlého a utvrdením dobrého vo mne.“ Pre Sládkoviča, ktorý z Hollého a Kollára napájal svojho ducha a prešiel školou Štúrovou, stýkanie sa s takýmto človekom muselo byť veľmi vzácne. Oboznámil sa s ruskou literatúrou. Keď Valujev vrátil sa do Moskvy, Slovákom do Halle Chomiakov poslal vo viac výtlačkoch svoje básne (Stichotvorenia) a Sládkovič dostal i Puškina celého. „Sládkovič len tu vlastne prijal istý ráz poézií svojich,“ hovorí Kalinčiak, svedok toho, čo dialo sa v Halle; „génius poézie jeho nastúpil nielen materiálne, ale i formálne cestu Puškinových vzorov.“^[87]

Otec mal mnoho detí, veľké potreby, v dome bola macocha; Sládkovič náš v školách svojich musel zápasiť s biedou. Ale to mu neprekážalo. „Tu sme my len boli dobrí kamaráti!“ — píše Kalinčiak o ich živote v Halle — „chudobní — až hanba — sme každý len pár zlatých so sebou doniesli, a hľadeli sme pritom ako vyjsť s takou štipkou. Ondrejko náš si ale z toho nič nerobil. Dal si ušiť široký šlafrok, ktorý som mu ja potom odkúpil a ho na polročné modlikanie chudáka nášho Lajka Šuleka — v Komárne v kazematách roku 1848 umrevšieho³ — jemu prečachroval, nakúpil si kníh, čo sa mu páčili, menovite Daubove teologické diela, kúpil si šesť pekných maľovaných fajok a — keď vrecko zostalo prázdne — pomyslel si, že však človek nemusí jesť. Nemajúc teda viacej peňazí, žil Ondrejko náš na samej káve, lebo tam porcia kávy z troch šálok záležajúca len tri štvrtiny strieborného groša stála.“^[88] Bieda nehatila ho v študovaní. „Sládkovič,“ — hovorí tiež Kalinčiak — „čítaval pilne a bol pilný v každom ohľade. Zachoval naučenie svojho otca, ktorý v auguste 1840 napísal mu do pamätníka: ,Sustine et abstine!‘“^[89]

Z Halle vrátil sa v júli 1844 a stal sa vychovávateľom v Rybároch u Bezeghov.⁶ Tam prežil temer tri roky. Povolaný za farára na neďalekú Hrochoť 9. júna 1847 v Štiavnici bol vysvätený superintendentom Seberinim. V septembri toho roku na Hrochoti i oženil sa.

V Rybároch rozvil sa poetický talent Andreja Sládkoviča. Meno jeho bolo sa zjavilo pod básňami ešte roku 1842, v Palkovičovej Tatranke a v Hurbanovej prvej Nitre: z Rybár roku 1845 hneď v piatom čísle Štúrovho Orla tatranského vyšla jeho taká báseň, ako je Nehaňte ľud môj! V lete 1845 zhromaždeniu Tatrína predkladali rukopis Maríny a roku 1847 už bol hotový i Detvan.⁷

Sládkovičovým Detvanom mladá literatúra slovenská urobila veľký krok napred.⁸ V štyridsiatych rokoch 19. storočia i literatúry veľkých národov len práve čo začali sa obracať k národnému životu, k ľudu. Sládkovič krokom vtrhol do skutočnosti slovenskej. Plasticky predstavil nám ľud náš. Hneď na samom začiatku básne oveje čitateľa čosi neobvyklé, nebývalé v literatúre: v plnej sviežosti vidí pred sebou slovenský ľud a slovenskú prírodu. Romantizmus panujúci v literatúrach od začiatku storočia, nepoznal ľudu; ľud bol mu primálo, prisprostý, život jeho prijednoduchý; romantizmus rád mal hrdinov neobyčajných, akých v skutočnosti vlastne ani nebolo nikde. Najmä prvá polovica Detvana je čistý realizmus — umelecky verné predstavenie národného bytia slovenského. V druhej polovici básne je ešte veľa romantizmu, ale je i slabšia, poéziou dýcha tá prvá. Detvanom svojím Sládkovič ukázal, že — to znamenite vystihol Kalinčiak — „v skutkoch, v živote, v duši, nie viac v krútňavách, Váhoch, Hronoch, sokoloch, orloch, Tatrách, Kriváňoch, ako predtým v móde bolo, má sa duch slovenský hľadať.“^[90] I len málo rečeno, báseň Detvan má to, čo o Slovákovi slovenský básnik, slovenský umelec môže vyniesť na svetlo, má pôvodné slovenské črty, niečo zo Slovákovej — ako Turgenev hovorí živej osobnej (ličnoj)⁹ duše, a tým so Sládkovičom slovenská poézia dostala svoju oprávnenosť vo svete.

Detvan hotový roku 1847,¹⁰ ešte žil Hollý!… Staršie pokolenie často nerozumie mladšiemu; Hollý v mnohom tak ďaleko stál od Sládkoviča, akoby ich celé veky boli delili. Ale ja cítim, ja vidím, akú radosť by bol mal básnik Svatopluka a Pasov zo Sládkovičovho Detvana. I Kollár — bol by sa vari ešte raz vrátil k slovenčine, keby bol dožil jej triumfu (ako Jaroslav Vlček nazval v Dejinách literatúry slovenskej veľkú báseň Sládkovičovu).

Roku 1856 Sládkovič prešiel z Hrochoti na faru radvanskú. V tomto desaťročí na mladú slovenskú literatúru akoby bol prišiel mráz; časopisy prestali vychádzať, ani nebolo kde tlačiť. Ochabla i Sládkovičova poézia. Vidieť zo Spisov básnických, vydaných roku 1861, že len málo pribudlo do nich takého, čo je prácou päťdesiatych rokov. Zato v šesťdesiatych rokoch, od samého ich začiatku, Sládkovič bol zasa buditeľom, učiteľom i veštcom Slovákov, akým začal byť pred rokom 1848. Samo Chalupka, Botto, ktorí najkrajšie svoje črty mali tiež v šesťdesiatych rokoch, boli viac epikmi: Sládkovič svojimi básňami, ktoré, kdekoľvek našlo sa niekoľko prebudených duší slovenských, rečnievali sa pri každej príležitosti, vštepoval zásady slovenského učenia. V prvej polovici šesťdesiatych rokov Sládkovič žil — možno povedať — životom nie svojím, ale slovenským, verejným. Ozýval sa na všetko, čo malo význam pre Slovákov. Chvíľami on viedol, dával smer aspoň cíteniu národnému slovenskému. Roku 1864 v tom istom čísle Sokola (29. februára) vyšiel jeho Veliký pôst, v ktorom i Chalupkova báseň Mor ho! Kuzmány ozval sa v Pešťbudínskych vedomostiach a napísal: „Tak, tak, môj Sládkovič! Ideš sa stať prorokom, svätým, božím; nemaľuj viac; prorokuj! Poézia je tvorenie; tvorenie zas musí byť sväté. Chlapci naši, učteže sa naspamäť ten Pôst!“^[91]

Radvaň je akoby predmestím Banskej Bystrice,¹¹ a Banská Bystrica v tieto časy bola pre slovenskú vec dôležitým mestom. Biskup Moyses rozvil svoju verejnú činnosť práve od roku 1860; býval síce v Svätom Kríži, ale na Bystrici bolo poznať, že je jeho rezidenciou; v bystrickej kapituli účinkoval, vedľa iných dobre zmýšľajúcich kanonikov, Tomáš Červen; v Bystrici boli z mladšieho katolíckeho duchovenstva Chrástek, Fr. V. Sasinek, na gymnáziu pod správou Martina Čulena profesori Karol a Emil Černý, Jozef Loos, Jozef Klemens, František Mráz, Floriš Červen; evanj. cirkev mala za farára Antona Penzela, na gymnáziu s Ľudovítom Grossmannom tiež samých cenných ľudí; v Bystrici žili zo známejších národovcov Ľudovít Turzo, Matej Slabej, Samuel Bodorovský, Adam Kardoš, Eugen Krčméry, Fr. Blaho, neskôr i Ján Botto, v blízkom okolí takí kat. farári ako Július Plošic, Štefan Záhorský, Ján Gerometta, Sásikovci,¹² Fr. Šujanský, z ev. farárov obidvaja Chalupkovci, Ján i Samo, A. H. Krčméry, a o Kuzmánym sám náš básnik napísal, že i keď je vo Viedni za hranicou, zato je i vtedy ustavične v okolí zvolenskom. Sládkovič nemohol lepšie bývať ako v Radvani. V tieto časy, v šesťdesiatych rokoch, vyšli jeho básne: Slovenský brat, Odrodilcom, Štefanovi Moysesovi na deň svätého Štefana Pramučedlníka, Pozdrav (Horí Moskva!). I v svojich súkromných listoch Sládkovič ozýva sa na všetko, čo dialo sa vo verejnosti, od čoho očakával sa účinok na slovenský život, alebo čo podujímalo sa u nás so zámerom, že prospeje slovenskej veci. Mám v rukách niečo z listov,¹³ ktoré od roku 1859 písaval svojmu švagrovi Hoičovi, ktorý býval vtedy v Pešťanskej stolici, a tesťovi Sekovičovi,¹⁴ zdržujúcemu sa u Hoičov. Kedysi kaplán Jozeffyho, potom mičinský farár, Samuel Hoič od roku 1848 plával vo vodách neslovenských, a tesť Sekovič sotva bol uvedomelým Slovákom; ale Sládkovič vo svojich listoch zato nezamešká príležitosti pripomínať im všetko, čo bolo radosťou i žiaľom slovenských ľudí. Posielava im všetky nové spisy slovenské. V novembri 1861 spytuje sa Hoiča, čo myslí s poručenstvom Jozeffyho, ktorého správy je predstatom? Spytuje sa, „v akých pomeroch sa môže spojiť fundácia pre slovenské cirkevné a školské knihy s Maticou, ktorá sa rodí?“ Keď Hoič uvedomí ho o akomsi svojom pláne cirkevno-literárnom, Sládkovič odpovedá: „Moje domnenia by bolo, že by si to nechal, až prídeš bližšie k nám. Tam žiješ v atmosfére ničomu, ani Písmu svätému v slovenčine neprajnej, vynímajúc hádam knihy slovenské s istou tendenciou, ktorá má dač inšie za cieľ okrem spasenia duší a kráľovstvo božie. Všetko, čo je pre slovenský ľud, musí sa diať tu doma, u neho…“ V máji 1863, oduševňujúc Hoiča za slovenskú Maticu, píše mu, že za pol roka Matica má už peňazí vyše 50-tisíc podpísaných a vyše 30-tisíc v hotovosti, v auguste v Turč. Sv. Martine že bude jej valné, organizačné zhromaždenie. „Požehnaj pánboh! Ja som zaplatil svojich prvých 12 zlatých. Tonka^[92] svoje dva zlatníčky, deti všetky svoje dvadsiatničky… Ostatne, veľká čiastka známych národovcov, ktorí istotne prídu, drží ešte vo vrecku peniažky svoje alebo do mumáka pre Maticu zbiera ich.“ Ďalej, vyratujúc mu národné pohyby v Banskej Bystrici, píše: „Teraz je pod nákovou ,slovenské meštianske kasíno‘, nasledujú majálesy, cyrilometodejské jubileá, slávnosť prvého svätomartinského zjazdu (6. júna 1861) a t. p. Koruna toho bude kongres matičný, ktorý mne — en passant — bezpochyby v mojom rozkošnom okolí tu nový veniec — rozumie sa slamený — uvije. Naša mládež horlí, naše dievčence fanatizujú prsteňmi a náramnicami svätomartinskými; dňa 4. júna bude biskup Moyses posviacať zástavu kat. gymnázia, bielo-modro-červenú, verejne, v zámockom kostole a hneď nato v Selciach oltár nový, Cyrilovi a Metodovi venovaný, so slávnosťou cyrilometodejskou, ku ktorej celý vidiek s procesiami vyjde a národno-cirkevnú slávnosť ustrojí. Náš malý Ondrej^[93] stáva na pni pred farou a spieva plným hrdlom, ale pravidelne i nápev i text piesne našej: Hej, Slováci! — ja stojím pri ňom a vravím s Písmom: ,Z úst nemluvňátek‘.“ — V tom istom liste zvestuje švagrovi, že narodil sa im syn, ktorého budú krstiť Martin, Metod; „Martin… je meno, o ktorom som ja Martiniádu písal, meno národu slovenskému naveky pamätné; Metod je meno tohto roku, v ktorom chlapec prišiel na svet, tisícročno-jubilárne. Cyrila k nemu už máme.“¹⁶ Neprestával upozorňovať svojich blízkych na dôležité momenty slovenského života a histórie. Gratulujúc tesťovi na mena (Pavla) 1864, tiež nezabudne povedať, že „dal mu Pán prežiť tisícročie krstu slovenského,“ čiže rok 1863. Vôbec, čím viac poznávame život básnika, osobnosť jeho v našich očiach tým väčšmi rastie; on ako písal, tak i žil.¹⁷

Tak čítame v Svätomartiniáde: a svojej sestre Amálii, vydatej za učiteľom Bobčekom v Krupine, spomínal v liste roku 1853: „Asi pred šiestimi týždňami písal som ujčekovi na Nadlak.^[94] Napomínam mu tam, že je to vec spravodlivá, aby zemi tej, ktorá mu dala život, ho i vrátiť prišiel, a kde jeho kolíska bola, aby si i hrob vyhľadal, a to, aby i svoje deti ako interesy, Horniakom prinavrátil.“

V Radvani Sládkovič bol od roku 1856. Ale už v júni 1860 písal švagrovi: „Ja sa aj za to modlievam, aby ma pánboh z Radvane vyslobodil…“ V bojoch pre septembrový cisársky patent z roku 1859 strpčili mu tam život. K patentu o zriadení ev. cirkvi uhorskej, hynúcej pre mnohé neporiadky, Viedeň odhodlala sa vtedy, keď v Uhorsku už praskajúc podlamovala sa jej moc. Po Magente a Solferine! Najvyššie nariadenie o ev. cirkvi zostalo vlastne bez exekúcie a ľudia, ktorí ho prijímali, nemali vrchnostenskej obrany. V cirkvi Sládkovičovej teroristicky panovala rodina tých Radvánszkych, z ktorých jeden, Anton, v celej krajine najviac agitoval proti tomuto ustanoveniu Viedne.

Kňazi zvolenského seniorátu, okrem jedného všetci pripojili sa k patentu. Že bez bojov a utrpenia nebude, ukazovalo sa hneď od samého začiatku. Ale náš básnik sa neľakal. Naopak, bol rád, že utvrdila sa priepasť medzi svetskými a kňazstvom, a tešil sa, že tak skorej oslobodí sa i slovenský ľud z jarma maďarománie. Keď má svitať, predchodí vraj studené ostré povetrie. Nasledovalo utŕhanie na jeho dobrom mene, búrenie cirkvi, nedávanie hmotných príspevkov. Zvesti o ťažkom položení radvanského farára niesli sa už ďaleko. No jednako ešte v máji 1860 on písal švagrovi: „My sa máme ako obyčajne. Zdraví sme všetci. Máme pokrm a odev, na tom prestávame, ako slovo božie káže. Nežalujeme sa v ničom pred nikým, a táto spokojnosť je uhlie žeravé na hlavy tých, ktorí by radi vidieť nás plačúcich a pokorených.“

Ale v samom dome, keď jedno-druhé predsa len začalo nedochodiť, žena prejavovala nespokojnosť. Tak Sládkovičovi prišlo vyznať, že už modlí sa za vyslobodenie z Radvane. Pravda, ešte i vtedy doložil: „Medzitým nech sa stane vôľa božia. Ak trpieť, nuž trpieť.“ Patentálna stránka na Slovensku, od samého začiatku nezaštítená, nepodoprená, stenčovala sa podľa toho, ako slabla Viedeň v svojom pomere k Maďarom. Po októbrovom diplome 1860 za župana zvolenského bol vymenovaný Anton Radvánszky, pri inštalácii odoberať od neho prišlo biskupovi Moysesovi, ktorý keď v privátnych stykoch hovoril o Radvánszkom, nemal dosť prísnych slov na jeho odsúdenie.¹⁹ Všetky biedy ev. cirkvi slovenskej, ktoré patentom mali sa vykoreniť, v márnych bojoch ešte sa rozmnožili. „Cirkev v senioráte i v obciach,“ žaloval sa radvanský farár, „leží prielohom. Senior nerobí nič, inšpektor nič. Neplatí nikto, nepracuje nikto.“ Kuzmány, ktorý prišiel z Viedne na Slovensko organizovať cirkev na základe patentu, pri nemožnosti vykonať niečo žil v Bystrici celkom bez úradnej činnosti. Kuzmány bol jedným z intelektuálnych pôvodcov patentu, a nie jeho vina je, že vo Viedni hotový návrh nechali ležať, kýmkoľvek by boli mali prostriedky uviesť ho do života. V Sládkovičovom liste z decembra 1860 čítame o Kuzmánym, že v cirkevných veciach nevraví v Bystrici slova ani svojim najdôvernejším. „Zdá sa, že ani nerád počuje spomínať okolo seba vec stratenú.“ Z jari 1861 vrátil sa do Viedne i so svojou rodinou.²⁰ Sládkovič ožil potom roku 1861, pri národných pohyboch. Vo veciach materiálnych beznáročného básnika ľahko bolo uspokojiť. „Čo sa našej domácnosti týka,“ — spomínal v januári 1862 — „tá v posledných časoch ohľadom financií našich temer tak stála, ako jedna z veľríší europejských — nechcem prstom ukázať na mape, ktorá. Ale čo nám odoprel a vytrhol zlý svet, to nám vynahradil náš chudobný slovenský národ cestou môjho pera… Milosrdenstvo božie pri mne a pri mojich až podnes zvláštnymi znakmi pôsobiť neprestáva.“

Vtedy, roku 1861, vyšli jeho spisy básnické nákladom Eugena Krčméryho a usporiadané J. K. Viktorinom. Aký bol honorár, nemohol som vystopovať. Ale v tomže roku, hneď po národnom zjazde 6. a 7. júna, Sládkovič na požiadanie napísal Svätomartiniádu, o vydanie za horúca postaral sa v Budíne Ján Francisci a z predplatných a utŕžených peňazí (463 zlatých) poslal pôvodcovi 100 zlatých na Ondreja 1861 a 50 zlatých 5. januára 1862. (Všetkých výdavkov bolo 471 zlatých.)²¹

Slabá telesná ústrojnosť nášho básnika roku 1868 podľahla ťažkej chorobe; upadol do prsnej vodnatielky. Jeho vrstovník a životopisec Ľudovít Grossmann hovorí, že Sládkovičov hlas vždy prezrádzal prsnú slabosť. Na jar 1869 ako-tak zotavil sa ešte z choroby, ale zostal slabý, na nepoznanie premenený. „Ja sa dobre mám,“ — písal v decembri toho roku — „chybujú mi len maličkosti: zdravie a peniaze totiž. Menujem to maličkosťami, lebo čo človek stratiť môže, to všetko je maličkosť.“ Len posvätný oheň neprestával horieť ani v chorých prsiach. V slovenských rodinách kde-tu vídať Sládkovičovu fotografickú podobizeň, pochádzajúcu z týchto časov: schudnutím, utrápením je celkom premenený i výraz tváre; človek by neveril, že z tohto obdobia jeho kríža môžu byť básne: Pohrobná duma (za Moysesom), Tomášovi Červenovi (1869), To české tábory!, Omladinám, Nad mŕtvolou Ľudovíta Kubániho, Čo vy za nič nemáte nás?!, Za tureckej vlády. Túto poslednú napísal vraj v novembri 1871, keď už ťažko mu bolo vychádzať i na dvor. Napokon popri prsnej vodnatielke neduh bol napadol ešte i pľúca a 20. apríla 1872 Andrej Sládkovič v Radvani dokonal.

Hovorí sa, a psychologicky je vysvetliteľné, že keď nám niekto veľmi blízky od nás vzdialený umrie, alebo stane sa mu niečo nedobrého, pocítime isté trhnutie v duši, a čo by nás aká vzdialenosť bola delila. Keď posledný raz vydýchol Andrej Sládkovič, i spiaci Slováci museli sa strhávať zo sna — taký im drahý človek sa pominul. I nasledovali roky nedobré. Chalupka, Janko Kráľ zamĺkli, Botto málo sa ozýval a Kubáni zahynul ešte za života Sládkovičovho; prózou napísať niečo, čo by ako-tak mohlo obstáť v literatúre, majúcej Detvana okrem zriedkavo vystupujúceho G. K. Zechentera (Lipovianska maša) a azda Felixa Kutlíka,²² nemal kto. Nasledovali útoky zlého suseda na mladú slovenskú štepnicu, nasledovalo stratiť veľmi veľa z toho, čo vydobylo a nadobudlo sa pri voľnejšom živote v šesťdesiatych rokoch. Prestali slovenské gymnáziá, zrušila sa Matica. Moysesa už nebolo. Daxnerovi neprial osud vyvinúť činnosť primeranú prenikavému svojmu umu a veľkej energii. Tak zanechal svojich Slovákov Andrej Sládkovič.

Nemožno ospravedlniť, že neuznala sa potreba vydať druhý zväzok Sládkovičových básní ešte za jeho života. V júni 1861 žaloval sa Karolovi Kuzmánymu, že nemôže nájsť preň nakladateľa.²³ Matica slovenská že zavrhla jeho ponúknutie; Kober v Prahe, kde tiež klopal, nezdá sa mať mnoho vôle, a u martinskej kníhtlačiarne, že tiež nemohol nič vykonať. Matica akoby nebola pokladala za sebe primerané vydávať básne — ani Sládkovičove.²⁴ A v časopisoch roztrhané predsa neboli prístupné obecenstvu. Až po smrti básnikovej začalo sa v Matici slovenskej pomýšľať na jeho diela.²⁵

Pripomenuli sme, akým veštcom, učiteľom svojho národa bol Sládkovič najmä v štyridsiatych a šesťdesiatych rokoch. Už Kalinčiak, ktorý u nás prvý povedal, kto je Sládkovič, ukazoval, že ráz jeho poézie utvoril sa pod vplyvom Puškinovým. Ale — Sládkovič nedarmo venoval svoju knihu básní pamiatke Chomiakova. Jeho, akokoľvek ľúbil Puškina, nemohol nepriťahovať duch Chomiakova. Chomiakov ako básnik nie je z veľkých, tvorivou silou Sládkovič prevyšuje ho ďaleko; ale jeho prorocký vzlet, sila a slovanské prekvapujúce akordy nás čudesne uchvacujú. V slovenských pomeroch nemožno bolo nestavať vysoko Chomiakova. To je vlastne, čo Kuzmány žiadal od Sládkoviča: nemaľuj viac, ale buď prorokom! (Hoci v záujme literatúry rada to nie je najlepšia.) V západnom a južnom Slovanstve ani niet iného básnika, duchom takého príbuzného a blízkeho ruským slavianofilom krúžku Chomiakova, ako je Sládkovič. Poznať na ňom, že už v svojej útlej mladosti vpíjal do seba Kollára, Hollého a bol v Prešporku, v Štúrovej škole. I slabosť rečníckej maniery má temer spoločnú s Chomiakovom. Do Moskvy v máji 1867 Sládkovič odkazuje:

On sám svoju vieru v Slovanstvo vtedyže (v básni Pozdrav) až hyperbolicky vyslovuje:

Básnik Detvana mnoho vykonal u nás za jazyk, za toto naše drahé dedičstvo, za plnozvučnú slovenčinu. Už v jeho Maríne roku 1846 taká čistá a distingvovaná zvučí slovenčina stredných stolíc, uvedená do literatúry len o niečo prvej, akoby aspoň pár sto rokov bola bývala vzdelávaná povolanými, obdarovanými spisovateľmi.^[95] Večná škoda, že Sládkovičovmu poetickému jazyku chýbajú prízvučné rozmery.²⁶ Dobrovský ešte koncom 18. storočia ustálil pravidlá prízvučného veršovania v československom jazyku, ale veršovníci protivili sa, zákonu a prízvuku Dobrovského držal sa temer len básnik Slávy dcery. Nemal kto upozorniť u nás na rytmus národnej piesne, ujalo sa pri skladaní veršov len čítať slabiky. Ruskej literatúre z 18. storočia vyčíta sa nevernosť k národnosti, a predsa tam formy novej poézie už vtedy (v 18. veku), hľadali sa v národnej piesni.

V manželstve s Antóniou Júliou Sekovičovou, od septembra 1847, Sládkovič mal devätoro detí, z ktorých otca prežilo pätoro. Manželka prežila ho o veľa rokov; umrela roku 1899.²⁷ Najmladší syn, ev. farár v Senici, v literatúre je známy ako Martin Sládkovičov.

Ľudovít Grossmann opisuje nášho básnika,^[96] že bol postavy strednej veľkosti a telesnej sústavy ani nie veľmi slabej, ani mohutnej; z jeho očí, čiernych ako trnky, samá vľúdnosť a úprimnosť svietila. Keď nasledovali kríže, vľúdna tvár premenila výraz. Bolo povedané ešte v rok smrti pri svätení jeho pamiatky Maticou slovenskou, že Sládkovič každej pravdy, ktorú hlásal, bol tu hrdinom, tam zasa mučeníkom. Mne predstavuje sa ako veľký Slovák i svojím životom, nielen v literárnych dielach. Na základe rodinnej tradície syn Martin charakterizoval ho: „Tichý, dumný, skromný a neresťami života bitý ako málokto, no pritom trpezlivý, lebo kresťan.“²⁸ Dostalo sa mu naťahovať sa so zlým svetom, boriť sa, znášať ťažké starosti o každodenný chlieb, a to nebolo pre neho, básnika. Akoby práve o ňom bol povedal Puškin:

Publikované pod názvom „Andrej Sládkovič 1820 — 1872“ a s kryptonymom „J. Š.“ ako doslov v knihe Spisy básnické Andreja Sládkoviča, druhý zväzok, Martin 1900, s. 337 — 347; rukopis na 15 stranách, 49 CE 17. Text vyšiel aj v druhom vydaní Sládkovičových Spisov básnických, druhý zväzok, Martin 1928, s. 361 — 374 ako aj vo vydaní Škultétyho Vône domoviny, s. 225 — 238.

1 Ľudovít Bohdan Grossmann (1818 — 1890), banskobystrický gymnaziálny profesor; autor Nákresu života Andreja Braxatorisa-Sládkoviča. Orol, 5, 1874, č. 1 — 5 (pretlačené ako doslov v Sládkovičových Spisoch básnických. Praha 1878, s. 675 — 704).

2 Škultétyho tvrdenie potvrdil aj najnovší biografický výskum (dlho sa totiž tradovalo, že jeho otec bol srbského pôvodu): básnikovi rodičia — Štefan Petrovics a Mária Hrúzová — „obidvaja sú slovenského pôvodu — matka sa narodila na Slovensku v Necpaloch, ale otec už na Dolnej zemi, kam sa jeho otec prisťahoval z Nitry. V Kiskörösi sa jeho rodičom vodilo dobre — mali mäsiarstvo a hostinec.“ (Jaroslava Pašiaková: Život a dielo Sándora Petöfiho. Obzor Gemera, 1983, č. 3, s. 171.)

3 Ľudovít Šulek umrel v Komárne až neskôr — 17. júna 1349.

4 Kalinčiakove Rozpomienky na Ondreja Sládkoviča (Sokol, 1, 1862, č. 11 — 12) vyšli potom neskôr ešte dvakrát v knihe jeho statí O literatúre a ľuďoch v rokoch 1949 — 1965.

5 Môj milovaný synak — drž sa, zdrž sa! Krupina 24. august 1840. Smútiaci otec Andrej Braxatoris (z lat.).

6 Rybáre a susedné Hájniky sú dnes súčasťou Sliača.

7 Dátum treba spresniť: heuristické rukopisné výskumy dokázali, že text Maríny z roku 1845 Sládkovič po tatrínskom „posudzovaní“ doplnil na jar 1846 ďalšími 72 strofami do podoby, v ktorej skladba v auguste 1846 vyšla tlačou. Medzitým však napíše celého Detvana — už 21. júla 1846 ho ako posledné číslo pripravovaných Spevov II. povoľuje banskobystrický cenzor B. Tilles. Porovnaj knižnú esej P. Vongreja Diamant v hrude. Martin, MS 1970, s. 17 a 79.

8 Úryvky z Detvana vyšli už v Orle tatránskom, 2, 1846 — 1847; kompletne vyšiel v almanachu Nitra 5, 1853, s. 1 — 88.

9 Autorovo štylistické spresnenie termínu I. S. Turgeneva v ruštine.

10 Porovnaj poznámku 7.

11 Od roku 1960 je Radvaň aj administratívne pripojená k Banskej Bystrici ako jej mestská štvrť.

12 Ignác Sásik (1821 — 1896), katolícky kňaz v Radvani, Banskej Bystrici a v Pliešovciach; Vojtech Sásik, katolícky kňaz v Trní pri Zvolene, kde aj 18. mája 1891 umrel.

13 Autor cituje Sládkovičove listy z rukopisných originálov. Korešpondenciu Andreja Sládkoviča vydala MS v roku 1970 (edične pripravil Cyril Kraus). Ďalšie texty listov uverejnil Pavol Vongrej v knihe Zlomky z romantizmu. Bratislava, Tatran 1982, s. 163 — 203.

14 Pavol Sekovič bol predtým hospodárom („kasnárom“) na hronseckom panstve.

15 Antónia Júlia Braxatorisová, rodená Sekovičová (1827 — 1898).

16 Martin Braxatoris (1863 — 1934), neskôr evanjelický farár v Senici; v literatúre známy pod pseudonymom Sládkovičov. Cyril Braxatoris (1849 — 1937), neskôr banskobystrický notár.

17 Ako intenzívne Sládkovič prežíval politické permutácie porevolučného Uhorska aj na cirkevnom poli svedčí fakt, že v roku 1850 napísal a pokúsil sa publikovať úvahu Protestanstvo v stave obleženia; ostala len v rukopise a po vyše storočí ju odtlačil Ľudovít J. Hrdlička v Cirkevných listoch, 79, 1966, s. 186 — 189; porovnaj štúdiu Pavla Vongreja: Neznáma Sládkovičova publicistická činnosť. Slovenská literatúra, 13, 1966, s. 263 — 270.

18 Bartolomeidesova sestra Terézia bola Sládkovičovou matkou; Bartolomeidesa nespomína vo vydaní Sládkovičových listov ani C. Kraus.

19 Anton Radvánszky ako hlavný zvolenský župan v Banskej Bystrici bol iniciátorom súdneho stíhania básnika Jána Bottu; porovnaj nové archívne dokumenty (výmena listov medzi ministrom Kolomanom Tiszom a županom), ktoré z radvanského archívu publikujeme v recenzii zborníka o Bottovi. LA 22, 1986 (v tlači).

20 Karol Kuzmány sa potom vrátil na Slovensko v roku 1863: ale už nesídlil ako superintendent v Banskej Bystrici, ale od apríla v Martine.

21 Honorárové podmienky Sládkovičových Spisov básnických 1861 sa neobjasnili ani v ďalšom výskume. Zistilo sa však, že z nákladu tisíc exemplárov ostala vydavateľovi Eugenovi Krčmérymu po desaťročí na sklade ešte skoro polovica: preto ponúka po básnikovej smrti 20. decembra 1872 Matici slovenskej odpredaj exemplárov za zníženú cenu. Porovnaj náš príspevok Rukopisy Andreja Sládkoviča. Litteraria, 6, 1963, s. 188 — 189.

22 Škultéty má na mysli „povesti a poviestky“ Felixa Kutlíka (1843 — 1890), ktoré vychádzali v časopise Orol, 1870 — 1877 (napríklad Hajdukova smrť, Hajdukova nevesta, Marko, Anastázia, Lazar, Kralica) zo srbského, hercegovinského a bulharského prostredia.

23 Autor sa tu dvojnásobne pomýlil: ide o Sládkovičovu ponuku z 1. januára 1870, adresovanú Výboru MS (Kuzmány už bol štyri roky mŕtvy); list (aj s odpoveďou tajomníka MS F. V. Sasinka) je uverejnený v príspevku, citovanom v poznámke 21 na s. 184 — 185.

24 Treba vysvetliť, že nešlo len o Sládkoviča; MS však prijala zásadu „neprejímať vydanie básnických spisov žijúcich ešte básnikov“ (z listu F. V. Sasinka A. Sládkovičovi 4. marca 1870; c. d. v poznámke 21, s. 185). Takto sa funkcionári MS už vopred chceli vyhnúť ostro sledovanému obviňovaniu z „politikárčenia“.

25 Teda celkom v intenciách zásady, citovanej tu v poznámke 24. — Súhrnné vydanie Sládkovičových básní vyšlo potom až po likvidácii MS — v Prahe 1878 (porovnaj poznámku 1). Nový, dvojzväzkový súbor Sládkoviča pripravil Jozef Škultéty (1900 a 1928) a naposledy Cyril Kraus (Bratislava, SVKL 1961).

26 Škultétyho generačné vyznanie (zhodne s Vajanským a Vlčkom).

27 Správne má byť „1898“; porovnaj poznámku 15.

28 Škultéty neuvádza prameň; asi ide o Martinov Braxatorisov článok Ako veršoval Sládkovič v osemnástom roku života svojho. SP, 17, 1897, s. 500 — 504. Ináč Škultétyho súčasník Vajanský napísal o Sládkovičovi vynikajúcu esej — NN, 17, 1886, č. 173 (pretlačené v Zobraných dielach S. H. Vajanského, 16, Martin 1948, s. 112 — 119).

29 Ide o záverečné štvorveršie Puškinovej básne z roku 1828 s názvom Zberba. Škultéty uvádza text v azbuke a svoj doslovný preklad (urobil tak už aj v štúdii o M. M. Hodžovi). V neskoršom umeleckom preklade Janka Jesenského (Z poézie A. S. Puškina. Martin, MS 1937, s. 127) majú verše toto znenie:

30 O Sládkovičovi uverejnil Jozef Škultéty celý rad textologických i literárnohistorických — portrétnych štúdií, článkov a príspevkov, ktoré tu bibliograficky registrujeme:

a) Sládkovičova báseň Pamiatka pre deň 4. augusta. SP, 21, 1901, s. 43 až 44.

b) Sládkovič ako vychovávateľ svojich dcér. SP, 28, 1908, s. 183 — 184.

c) Dosiaľ netlačené dve básne Andreja Sládkoviča. SP, 28, 1908, s. 565 až 566.

d) Dve básne Andreja Sládkoviča. SP, 28, 1908, s. 567 — 568.

e) Andrej Sládkovič o Viktorinovom vydaní Hollého básní. SP, 28, 1908, s. 631 — 635.

f) Vlastný životopis Andreja Sládkoviča. SP, 29, 1909, s. 439.

g) Sládkovič v Rybároch. SP, 29, 1909, s. 439 — 441.

h) Sládkovič v svojej poslednej chorobe. SP, 29, 1909, s. 501 — 504.

i) Sládkovič a František Šujanský v Radvani. SP, 30, 1910, s. 378 — 380.

j) Sládkovičova báseň Pozdrav. SP, 31, 1911, s. 58.

k) Báseň Pustý hrad čia je skladba. SP, 32, 1912, s. 686 — 690.

l) Vznik Sládkovičovej básne Čo vy za nič nemáte nás. SP, 33, 1913, s. 309 — 310.

m) Pôvodina Sládkovičovej piesenky Mne chyženka úbohá… SP, 34, 1914, s. 545 — 547.

n) Sládkovičov preklad Rarach-kráľ. NN, 48, 1917, č. 103.

o) Andrej Sládkovič 1820 — 1920. Slovenský obrázkový kalendár, 49, 1920, s. 44 — 46.

p) Doslov k vydaniu Detvana (Martin 1899, s. 91 — 95).

r) Úvod k vydaniu Detvana (Martin 1919, s. 3 — 6; aj v roku 1922).

s) Andrej Sládkovič v patentálnom boji roku 1859. Z listov jeho písaných Samuelovi Hoičovi. Cirkevné listy, 15, 1901, s. 10 — 13, 51 — 55, 358 — 362. (Príspevky pod písmenami a, d, e, j, k, l, m boli pretlačené aj vo vydaní Vône domoviny, s. 349 — 355 a 389 — 406.)