ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Znáte, rodáci, túto pieseň? Nebola napísaná v poetickom unesení v teplej izbe, v bezpečnosti, ale v temnici, do ktorej bolo počuť, ako stavajú na dvore šibenice — v tom čase, keď mládež slovenská bola si spievala:

Zvuky tejto piesne ozývali sa dňa 20. t. m.² v Kameňanoch nad hrobom, do ktorého kládli jedného z tých troch sokolov, Michala M. Bakulínyho.

Vďačne prečítate snáď rozpomienku na muža tohoto, ktorý svojím prvým vystúpením národným zapísal sa do histórie slovenskej a potom v celom svojom živote nikdy v ničom ani „joty“ nezadal zo svojho národného presvedčenia. Videl som Bakulínyho po prvý raz roku 1866 v Kameňanoch, kde ako slúžny tohoto okresu gemerského už bol daný do penzie. Muž vysoký, nachodiaci sa v najkrajšom veku, v tvári s výrazom smelosti, hovoriaci hlbokým basom spomedzi veľkých fúzov, urobil na mňa, chlapca, nakvaseného maďarónskou školou, taký dojem, že mráz prechodil mi po chrbte. V tom Gemeri, v ktorom rástol som ja, toho času mnoho hovorilo sa o „hurbanistoch“; Bakulíny býval spomínaný tiež ako postrach. Ja ho vidím, a takého, ako mi bol maľovaný… V zime potom, v tom samom meste, kde nachodila sa moja škola,³ ešte viacej rozprávalo sa o takýchto Slovákoch. Dr. Ivan Zoch,⁴ mladý profesor slovenského gymnázia veľkorevúckeho, Karol Štefančok⁵ a ratkovský notár Gallay⁶ boli privedení ta do väzenia.^[83] Kto nerozumel a rozmýšľať, rozsudzovať nechcel, tomu hlavu naplnili desnými povesťami. Z mysle mojej vynorila sa postava Bakulínyho, a skutočne počujem, že je tiež zatvorený; nie tu, ale v Jelšave.

V lete zas prišiel som do Kamenian. Vakácie školské trvajú dva mesiace. Za tie dva mesiace stalo sa, že ja už chodil som do Bakulínyho izby na divadelné próby slovenské. Bol som taký, ako rok tomu nazad, no — strhli ma. V tom čase už začali sa ukazovať účinky revúckeho gymnázia slovenského; v okolí naširoko rozprúdil sa národný duch, najmä v Tisovci, Ratkovej, Kameňanoch, kde už z predchádzajúcich časov boli položené dobré základy, kde žili znamenití ľudia slovenskí. Cez vakácie v Kameňanoch bol hodný krúžok žiakov; ktorí prišli z Revúcej a Levoče, priniesli zapaľujúcu myšlienku národnú. V Levoči vtedy účinkovali profesori Ľudovít Mičátek⁷ a Kordošovci,⁸ slovenská mládež mala vzdelávací spolok. Čo šuhajci títo rozprávali o svojich školách, mne to prichodilo ako povesť, ktorú počúvajúc mráz ťa prechodí, a predsa nechcel by si zapchať si uši, predsa zachytávaš každé jej slovo. Ten mráz po chrbte, to bolo moje maďarónstvo; že predsa vďačne počúval som povesť, to bol jej duch, čo ako namátanému a poprekrútenému, predsa len blízky duchu môjmu. Bakulíny nehovorieval mnoho s mládežou, no čo povedal, to — aspoň mne — prichodilo, ako by sa „štátua“ bola ozvala; slovo hlbokým jeho hlasom povedané mohlo slúžiť vnímavému šuhajovi ako kôl do zeme vbitý a ukazujúci cestu. Rád používal mládež k divadelným predstaveniam.

Od Kamenian na západ, až za Rimavou, pri samej novohradskej hranici leží v Malom Honte Pondelok. Tu narodil sa Michal Bakulíny 16. júla 1819, z otca učiteľa Michala Bakulínyho a matky Márie r. Brezány. Po pondelskej otcovskej prvá jeho škola bola v Ožďanoch, v tejto akadémii mnohých slovenských ľudí na počiatku nášho storočia. No vo svojich životopisných náčrtkoch, zostavených teraz asi pred ôsmimi rokmi,⁹ Bakulíny predstavuje oždiansku školu ako mučiareň slovenských žiakov. Učilo sa len po maďarsky a po latinsky; profesori Hoznek a Lúce nič nevysvetľovali, len vyznačili lekciu „odtiaľ — potiaľ“ a potom pri examenovaní palicou a korbáčom naprávali. Temer po šesťdesiatich rokoch Bakulíny s hrúzou spomína, že synovi svojho vlastného brata Hoznek vyťal naraz 115 korbáčov. Rozpráva, ako i on skúsil Hoznekovu zverskú pedagógiu — pre nič inšie, len že nenaučil sa dostatočne nezrozumiteľnú lekciu. „Súd na mne, jedenásťročnom chlapcovi, dal exekovať trom rétorom, možno povedať už chlapom; z nich dvaja zobliekli mi nohavice, chytili ma za hlavu a nohy, tretí vyťal mi pokutu korbáčom. Pretože, ako taký chlapčisko, som zmraučal, Hoznek dal ma biť do tých čias, kým som nezamdlel. Potom už sám oblieval ma vodou.“¹⁰

Z Oždian Bakulíny roku 1835 prešiel do Levoče, kde zostal do roku 1841 a skončil teologické štúdiá. V Levoči už vtedy kvitla slovenská Spoločnosť pod Michalom Hlaváčkom. „Tu,“ — vynímam z jeho zápisiek — „Samko Hroboň bol ten, ktorý mi povedal, že som Slovák, aby som tedy šiel do slovenskej spoločnosti, čo som ja i urobil a, neznám už ani ako, naskutku zahorel najhorúcejšou láskou k môjmu národu, takže som otcovi hneď písal domov a oznámil mu, že som Slovák. Keď na sviatky došiel som domov, pýtal sa ma otec: že čo ja myslím, či ja chcem byť Slovákom a celej budúcnosti dobrovoľne sa zbaviť? Ak máš byť Slovákom — hovoril — nebudeš môcť byť ani len notárom alebo preceptorom. Odvetil som mu: Poručenobohu! Ako bude, tak bude, ale ja som Slovák. Môj otec, ktorého som ja držal za veľkého Maďara, bárs veľmi zle hovoril po maďarsky, odvrátiac sa odo mňa k obloku, sám sebe ticho povedal: To je pravda, 80 milionov Slovákov,^[84] a všetci sú otroci! — a slzy ho zaliali. Viac nič nepovedal, a trebárs mu moja budúcnosť na srdci ležala, spozoroval som, že ho teší, že som Slovák.“ Časom stal sa v Levoči pri slovenskej Spoločnosti knihovníkom, podpredsedom i predsedom spevokolu. Roku 1840 slovenská Spoločnosť vydala známu Jitřenku, čili výbornější práce učenců česko-slovenských a. v. levočských. Z toho strhol sa krik po krajine, naľakanej literárnych pokusov slovenskej študujúcej mládeže, a generálny inšpektor Zay zakázal slovenskú Spoločnosť. „Ja,“ — píše Bakulíny — „ako predseda spevokolu, zobral som asi 80 šuhajcov a v rozhorčenosti svojej chodili sme v noci hore-dolu mestom, spievajúc: Hej, Slováci! ešte naša slovenská reč žije!“ Dokladá, že keby tak boli sa dostali blízko Zayho bydla, ľahko by sa bolo mohlo stať niečo.

V lete 1840 Bakulíny bol poslaný z Levoče za suplikanta do stolíc Spišskej, Liptovskej, Oravskej, Trenčianskej, Nitrianskej a Prešporskej. Tu mal príležitosť stretnúť sa s grófom Zayom. V Uhrovci, v sídle generálneho inšpektora, bol práve konvent, keď dostavil sa tam levočský suplikant. Bol predstavený Zaymu po obede vo veľkej dvorane, kde ešte pila sa čierna káva. Po slovensky hovoriaceho Bakulínyho Zay tiež po slovensky pýtal sa, odkiaľ je rodák. „Tehát magyar!“¹¹ premenil reč po obdržanej odpovedi. — „Nie, ja som Slovák,“ tvrdil suplikant. — „De igen jó magyar kiejtése van.“ (Ale máte veľmi dobrú výslovnosť maďarskú.) — Bakulíny stál na svojom: „Én szláv vagyok.“ (Ja som Slovan.) Slovo szláv, ktorého len vtedy začalo sa užívať, Zay opakoval: „Szláv, szláv! Hm, hm, hm!“ — V sprievode panského úradníka suplikant vyšiel z dvorany; na chodbe bol obkľúčený farármi, ktorí začali ho objímať a bozkávať. Sprvu nevedel, prečo hrnú sa k nemu, no veľká bola jeho radosť potom, keď objímajúc a bozkávajúc ho hovorili, že sú oni tiež — Slávi.

„Na tejto ceste,“ — čítam v životopisných náčrtkoch Bakulínyho — „zažil som veľmi pekné časy s milými národovcami; ale chodiac po cirkvách, v ktorých farári, učitelia a patróni boli maďaróni, s týmito som sa po študentsky dišputoval a v horlivosti svojej im i udelenú podporu neraz nazad hodil. V ten čas maďaróni čarbávali všeličo suplikantom do knižočiek, potom i Slováci písali odpovede maďarónom; ja, keď prišiel som k maďarónovi, požiadal som ho, aby mi krem peňazí nič neznačil do knižky, lebo ináče radšej nech podrží si i peniaze. Vtedy pre Jitřenku Levoča mala zlý chýr, v novinách viedli sa veľké polémie, ale v mojej knižke predsa nikto neurobil žiadnu poznámku.“^[85]

Roku 1841 v Levoči už nemali slovenskej Spoločnosti; slovenčine aj iným slovanským jazykom mládež učila sa súkromne, spevokol ešte zostal a jeho predstatom bol i ďalej Bakulíny. Táto vzorná, príkladná, asketická mládež žila len svojím štúdiám; v povedomí národnom, pravda, túžila sa, no ináče starať sa o politiku nemala ani možnosti, nečítala ani len časopisy politické: a predsa vrhli sa na ňu, začali ju prenasledovať, preháňať. V byte Bakulínyho zjavil sa profesor Müller so školským sluhom, zobral mu piesne i všetky písma a odviedol ho k inšpektorovi školy a k starostovi mesta, Andaházymu. V dome tohoto zatvorili študenta a postavili mu na dvere hajdúcha. „Nevedel som pochopiť toto pokračovanie. Na druhý večer predvolali ma pred ,sedes‘ školskú, kde boli prítomní všetci profesori a mnohé iné osobnosti; Andaházy začal sa ma spytovať, kto som, čo som, či som predsedom spevokolu, ako môžem spievať revolucionárne piesne a učiť i mládež? Spytoval sa ma o panslavizme, o ktorom ja nemal som ešte ani pochopu, spytoval sa ma o všeliakých podujatiach, nebezpečných krajine a štátu. Mali pred sebou všetky piesne i písomnosti moje, mohli nahliadnuť, že som nevinný, i prepustili ma na slobodu okolo dvanástej hodiny v noci. Ja pri tom nie že by som bol býval zrazený, ale vždy povedal som vyšetrovateľom, že som pyšný na to, že som Slovák. Andaházy dal mi naučenie, aby som sa chránil zlých vecí, spolkov, zvlášte slovanských.“ Ale priamemu charakteru Bakulínyho zošklivilo sa toto položenie, on opustil Levoču a odišiel za vychovávateľa k Mariássymu do Brzotína. Nevedel si vyvoliť postavenie, bol by chcel byť len vojakom, ale od toho dotklivo odrádzala ho matka.

Tak sa zdá, že účinkovaním rodičov roku 1842 bol zvolený za učiteľa v Dlhej Lúke pri Muráni. Tu zostal len krátky čas; ešte toho samého roku prešiel do Kokavy, tejto veľkej malohontskej obce, ležiacej od Rimavy vysoko na západ. Znad Kokavy ďaleko vidno po krajoch slovenských, na sever poza breznianske hole až k Tatrám, o ktorých vtedy toľko rojčili mladí Slováci. „Tu som,“ — poznačil Bakulíny — „prežil šesť rokov, horiac láskou a nakoľko možno bolo slovom i skutkom pracujúc za môj ubiedený a potlačený národ.“ Šiestym jeho rokom bol rok 1848. „Roku 1848, ako vypukla takrečená sloboda,²⁵ tiež hýbal som sa v mene národa a kde zavdala sa príležitosť, všade bránil môj národ a vyslovoval žiadosti jeho.“

No známe dobre, ako rozumeli Maďari, vtedy národne už silnejší, tej slobode. Preto zovie ju i Bakulíny „takrečenou“ slobodou. Že spisy slovenské, charakterizujúce túto „slobodu“, nerobia krivdu Maďarom, dôkaz toho zaznačiť ponúka sa nám i tu. Videli sme na príklade Bakulínyho, čo robilo sa so študujúcou mládežou slovenskou na počiatku štyridsiatych rokov; z vyznania jeho zase vidíme, že i keď „sloboda vypukla“, slovenskí prebudení ľudia len čo žiadosti svojho národa vyslovovali. A predsa počujte, ako píše hlavný maďarský historik Michal Horváth, ktorý bol vtedy i sám politickým dejateľom, o snahách slovenských za dní tej slobody. „Ako kedysi,“ — vypisujem z jeho diela o rokoch 1848 až 1849 — „za času Svätopluka osadenie sa maďarského národa na brehoch Dunaja a Tisy obrátilo v prach tvoriacu sa veľkomoravskú ríšu slaviansku: tak i teraz najmä maďarské plemä bolo povolané zmariť ich smelé plány… Zamedziť poburovanie Čechov medzi Chorvátmi a Srbmi maďarská vláda už nemala moci, lebo títo už boli sa vzbúrili proti Maďarom. No vláda naša vydávala tým energickejšie nariadenia, aby pred nákazou vzbury boli zachránené slovenské stolice hornouhorské. Vyslala komisárov na miesto… proti rušiteľom verejného poriadku boli zriadené štatáriá.“ To jest sloboda roku 1848 začínala sa Slovákom štatáriami — šibenicami.

Sloboda roku 1848 Bakulínymu začala sa tak, že skoro každý týždeň chodili k nemu z Rimavskej Soboty na vyšetrovanie. On v Kokave, Štefan Daxner v Tisovci, Ján Francisci v Hnúšti znamenite vplývali na ducha gardy. V septembri gardy z celej stolice mali ísť proti Jelačićovi. Pod velením prvého viceišpána Antona Szentmiklóssyho už pozbierané stáli nad dolnou Rimavou, no nesmeli sa hýbať, nesmeli opustiť stolicu. „Ak odídeme,“ — hovorilo sa — „Slováci z hornej Rimavy (t. j. hlavne z Tisovca, z okolia Hnúšte a Kokavy) udrú na naše maďarské dediny.“ Súrilo sa, aby gardy týchto obcí šli za viceišpánom Szentmiklóssym, no ich odpoveď bola veľmi kategorická. Oni vraj nepôjdu proti Jelačićovi!

Položenie bolo jasné. Vodcovia maďarského hnutia pri stolici videli, v kom je pre nich nebezpečenstvo na hornej Rimave, v Malohonte. V deň Michala, 29. septembra, Bakulíny mal hostí; sedeli pri obede, keď prišiel mu list od Francisciho, že on (Bakulíny), Daxner a pisateľ listu sú v nebezpečenstve, ďalej že Hurban so slovenskými dobrovoľníkmi už vtrhol do Nitrianskej stolice, pozaujímal mestá, nech teda Bakulíny príde do Tisovca poradiť sa, čo robiť. Skutočne, do večera Bakulíny porobil si poriadky, v noci rozlúčil sa s Kokavou a na svitaní už bol v Tisovci. Tu u Daxnera našiel Francisciho. Najprv chceli vyhnúť tej novej slobode, no boli ubezpečovaní, že proti nim nič nemajú a Bakulíny vrátil sa do Kokavy. Podvečer 14. októbra i Francisci odchodil z Tisovca dolu dolinou. Ešte nebol ďaleko od mesta, keď stretol vozík, na ňom komisára verejnej bezpečnosti Hudobu s dvoma pandúrmi. Hudoba priateľsky prihovoril sa Franciscimu a naviedol ho, že vrátil sa s ním do Tisovca. Tu osvedčil mu, že ho viac nepustí, že vyslaný je ich lapiť. Ale dom, v ktorom zosadol komisár, onedlho už bol obstúpený národom. Masy rástli akoby zo zeme, Hudoba videl svoju neroveň, prepustil Francisciho. Tisovec celý bol i druhý deň na nohách; bola nedeľa, národ nešiel ani do chrámu. Veľká porada na mestskom dome uzavrela, že Daxnera a Francisciho nepustia do Rimavskej Soboty; ak však stolica žiada, inde kdekoľvek ustanovia sa oni sami. S týmto uzavretím deputácia šla k stoličnej vrchnosti. Komisár viac neukázal sa v Tisovci, no o štyri dni Francisci a Daxner boli volaní do Plešivca, starého sídla stoličného. V Tisovci ľud nechcel ich pustiť ani teraz: ženy sa protivili a chytali im kone vo voze. Ale chceli ísť — odišli.

Hudoba 21. októbra v Kokave predvolal Bakulínyho na obecný dom; oznámil mu, že viceišpán žiada ho na pár slov do Soboty, že na druhý deň môže sa vrátiť. Bál sa totiž i tu výstupu, aký mal v Tisovci, preto chcel vykonať svoju misiu podobrotky. Bakulíny vybral sa s ním. No v Sobote komisár stratil dobrú tvár, neviedol ho pred viceišpána, ale dal ho rovno do žalára, medzi najväčších lotrov. Len na druhý deň ráno bol vyvedený pred slúžneho Júliusa Szontagha a fiškusa Eduarda Sziklayho, kde inkvirovali ho o sprisahaní, o špionovaní a spojení s Viedňou. Bakulíny, rozumie sa, nemohol odpovedať, lebo o tom všetkom nemal žiadnej vedomosti. V tretí deň (23. októbra) vyviedli ho z temnice, dali do želiez, s dvoma hajdúchmi posadili do voza a viezli ho do Plešivca; podľa voza²⁶ na koňoch šli dvaja gardistickí husári. V Plešivci zatvorili ho predbežne do izby úradníckej, no tak pripravenej, že z nej nemohol sa podívať na boží svet. Francisci a Daxner, ktorí vtedy vo dne ešte prechádzavali sa po dvore stoličného domu, boli svedkami Bakulínyho príchodu; no z toho, akým činom bol on dovedený, nemohli očakávať nič dobrého ani pre seba.

V Plešivci Bakulíny mal prvý výsluch dňa 26. októbra. V Kokave po jeho odchode zhabali mu i Francisciho list, v ktorom bola reč o vtrhnutí slovenských dobrovoľníkov do Nitrianska. Výsluch točil sa najviac okolo tohoto listu.

Potom zasadol vojenský súd, v ktorom boli: Ladislav Bornemisza, predseda, Ján Szilárdy (Momhardt), Pavel Szontagh, Dapsy a Jánosdeák. Svedkov doviedli z celej Gemersko-malohontskej stolice zástupy; nebolo temer človeka, ktorý ak len po mene znal niektorých zo súdených, že by ho neboli vzali za svedka. Široký dvor stoličného domu býval nabitý národom. Ako stráž boli postavené dve stotiny gardy. Zo zvedavcov, ktorí dohrnuli sa vidieť, ako budú vešať Slovákov, niektorí vydržali čakať i 3-4 dni a noví vždy prichodili. Rozumie sa, z toľkého množstva svedkov bolo hodne i falošných. „Len zo sedliactva,“ — čítam v zápiskoch nebohého — „nikto ani slova skrivodlivého nesvedčil proti nám.“ Súd chcel mať dôkazy, že Daxner, Francisci i Bakulíny sú zradcami vlasti — o to išlo po celý čas, pri každom zasadnutí. Bakulíny spomína, že predseda Bornemisza býval často až k slzám pohnutý. Vôbec dotklivých scén pred súdom bolo viacej.

Dňa 2. novembra Bakulíny dierkou, ktorú bol vyrezal na dverách svojej cely, videl, ako áreštanti priniesli na dvor okresané stĺpy; videl, ako kováč prišiel pripraviť na ne železo. Večer vošiel k nemu hajdúsky kaprál, ktorý nosieval mu jedlo a s plačom odobral sa od neho. Na takú samú odobierku prišiel i kastelán Lökös. Oficier gardy, kupec Gyurász, kmotor Bakulínyho sestry, ktorý v tú noc mal inšpekciu, doniesol mu modlitebnú knižku kalvínsku. Francisci v túto noc napísal na papierik pieseň: „Hoj, traja sokoli! či vám žiaľ za svetom? Za svetom nie, ale za slobodným letom!“

Väzni nevedeli, čo sa stalo v zasadnutí súdu, ktorý v ten večer mal vypovedať výrok. Dvaja zo sudcov, Szilárdy a Szontagh, hlasovali za smrť, druhí dvaja nie. Predseda Bornemisza nevedel sa rozhodnúť, nesmel riešiť. Nočnou hodinou poslal aktá vládnemu komisárovi Karolovi Szentiványimu, bývajúcemu v neďalekom meste Gemeri, jemu ponechajúc riešenie. Kalvínsky farár plešivský Samuel Szentpétery, muž veľmi vážený, ktorý celý čas veľmi zaujímal sa za väzňov a ponavštevoval ich i tento večer, tiež hneď utekal k Szentiványimu, kadenáhle zvedel, v čom je vec. Szentiványi odpovedal vojenskému súdu: „Mali ste moc, nepoužili ste ju — ja som proti smrti!“ Bolo spomínané viac okolností, pod vplyvom ktorých vládny komisár takto riešil. No tak sa zdá, nie tie okolnosti pomohli našim, nie ani intervencia Szentpéteryho, lež švechatská²⁷ porážka Maďarov, po ktorej vládni komisári mali úpravu od Kossutha: „Nerobiť martýrov!“

Keď na druhý deň vyviedli väzňov na dvor, nevedeli ani oni sami, ani diváci, čo ide nasledovať. „Ako tak vyviedli nás na dvor,“ — poznačil Bakulíny — „medzi národom, ktorý prišiel sa dívať na našu smrť, zazrel som v jedných dverách stáť matku Janka Francisciho. Bola utrápená, ale dosť spokojne pozerala na mňa, len kývla mi ľútostne hlavou.“ Večer bola žiadala u súdu, aby jej dovolili sňať syna zo šibenice a pochovať. Do Plešivca bol sa dostavil i starší Daxner, Juraj, a síce s dvoma pištoľami: on že nedá obesiť si brata, zastrelí z jednej pištole jeho, z druhej seba. Ale prezradil sa — bol chytený a neškodným urobený.

Väzňov vyviedli do veľkej dvorany stoličného domu. Tam im bol vyhlásený výrok vojenského súdu, že ponechávajú sa pri živote, ale budú postavení pred súdnu stolicu (sédriu). Ako odzneli slová výroku, ozval sa Francisci a hovoril k citu sudcov. Jeho reč urobila hlboký dojem na prítomných poslucháčov a divákov bez rozdielu a mnohých pohla k slzám a plaču. Po ňom povedal dlhú reč Štefan Daxner o slobode a rázne vysvietil, či za to zasluhoval by trest a šibenicu, že boh stvoril ho Slovákom? Pri všetkej hrúzovláde Maďarov ešte boli sa našli v Uhorsku noviny, ktoré s veľkým uznaním písali o tejto reči Daxnerovej a sympaticky predstavili plešivských väzňov slovenských.

Pred šibenicou teda boli zachránení. Ale čo povie sédria? Ak tak odsúdi ich na dlhý žalár? Veď im, trom sokolom, i vtedy, keď šibenice pre nich už boli postavené, keď v stoličnom dome už schádzali sa duchovní pripraviť ich k smrti, bolo žiaľno nie za svetom (životom), ale za slobodným letom. Ak tak v temniciach budú musieť zmámiť svoj najkrajší vek?

Táto myšlienka mohla byť pre nich ťažká. No skoro zišla sa stoličná sédria a riešila. Väzni boli predvedení — všetci, lebo okrem Francisciho, Daxnera a Bakulínyho bolo tu menej obvinených²⁸ ešte okolo tridsať Slovákov: medzi nimi vznešený starec Samuel Reuss, tisovský učiteľ Daniel Lojko a mladší brat Janka Francisciho Karol. Podľa vyhláseného výroku boli odsúdení: Štefan Daxner a Ján Francisci na 2 roky a 360 dní, Michal Bakulíny na dva roky, ale v železách, z ostatných niektorí dostali po pol roku, niektorí len pokarhanie. Keď prišiel rad na pokarhanie Reussa, on hlasom, ktorý účinkoval ako ľad, povedal: „Dobre. Ďakujem!“

Do žalára naspäť odvedenému Bakulínymu hneď dali na ruku a nohu železá. Tak zostali v Plešivci vyše mesiaca. Večer 15. decembra prišiel k Bakulínymu hajdúch a povedal mu, že Francisciho a Daxnera idú kamsi odviezť, že už sadajú na voz. Prvá jeho myšlienka bola, že stane sa s nimi niečo horšieho; v žalári bol mu neznámy beh udalostí. Na druhý deň, tiež večer, zastal voz i pred jeho dvermi, vstúpil kastelán a vyzval ho zobrať sa, že pôjde preč. Zaviezli ho do Rimavskej Soboty. Tu na dvore stoličného domu stáli dva vozy hotové. Kým na jeden z nich presádzali Bakulínyho, otvorili sa dvere väzenia a vystúpili Daxner a Francisci. Daxnera, okovaného, dali na voz k Bakulínymu, Francisciho na druhý. Odpravili ich do Pešti. Z Plešivca boli odprataní, lebo v okolí neďalekých Košíc zjavil sa generál Schlick²⁹ a začal porážať a rozháňať maďarské vojsko. Tak sa zdá, v Plešivci bol taký strach, že Bakulínyho zabudli tam o deň dlhšie.

V Pešti boli oddaní v Neugebäude.³⁰ Z protekcie profosa Hessenteuffla, zmýšľajúceho nie po maďarsky, dostali poriadnu a spoločnú izbu. Profos denne chodil im zvestovať, že Windischgrätz víťazne blíži sa k Pešti; dňa 5. januára počuli od neho, že Windischgrätz je už v Budíne. Nasledovavšia noc bola pre nich v mnohom strašnejšia, než noc v Plešivci z 2. na 3. novembra. Vtedy boli pripravení, že umrú; teraz zákonná smrť bola vylúčená: no aká je bezpečnosť politických väzňov, keď jedno vojsko uteká pred druhým! Celú noc počuli len trmu-vrmu, buchot, hrmot, tresk-plesk na ulici i v samej velikej budove žalára. Počuli, že neďaleké dvere, za ktorými boli uväznení vysokí oficieri cisárski, otvárajú sa, a bolo dobre rozoznať, že väzňov vedú preč. Utekajúcemu vojsku nech len stačí čas, môže prísť rad i na nich, na Slovákov.

Ráno, kadenáhle bolo vidno, Bakulíny vyložil si na stôl stolec a vyšiel naň, aby sa podíval von oblôčkom. Vidí — cestou utekajú honvédi s delami a pred Neugebäude stál na stráži už cisársky vojak. Po ťažkej noci ukázal sa im svit slobody.

Ale v zmätkoch peštianskych trvalo ešte viac dní, kým politickí väzni boli vypustení. Našim v Neugebäude bolo dobre, že mohli sa už schádzať so Slovákmi Teofilom Nosákom,³¹ sabinovským farárom, a s Belánim,³² tiež tam zatvorenými, s Chorvátmi a Srbmi. Prišiel i Viliam Pauliny, ktorý v Pešti uskočil od honvédov (bol nie dobrovoľným vojakom Kossuthovým) a dal sa zatvoriť k Bakulínyovcom.

Vypustení z väzenia šli ponavštevovať peštianskych Slovákov. Kollára, rozumie sa, nemohli obísť. Keď lúčili sa s ním, povedal: „Len choďte a robte, či dobre či zle, nech len vie svet, že Slováci žijú!“ Z nich ktorýsi ešte obzrel sa vo dverách a videl, že Kollár požehnáva ich.

Temer súčasne s Bakulínym, dňa 7. januára³³ umrel vo Veľkej Szalonte Ladislav Lovassy. Ako vodca dietálnej mládeže maďarskej v Prešporku roku 1836 bol chytený a odsúdený na desaťročný ťažký žalár; v štvrtom roku omilostený vrátil sa zo Špilberku, ale pomätený, a takýto žil za tých celých 50 rokov. Prečo vraj potrebovala Austria ničiť mladého šuhaja, čerpavšieho silu len zo svojho oduševnenia a z jednomyseľnosti svojich rovesníkov? — spytovali sa maďarské časopisy v nekrológoch Lovassyho. Rozumieť tomu možno vraj len tak, keď predstavíme si položenie, aké bolo pred šesťdesiatimi rokmi, „keď Austria verila tomu svojmu povolaniu, že je dostatočne spôsobná a dostatočne silná stiahnuť polyglotných poddaných habsburgskej dynastie do štátnej jednoty, silenej, doktrinárskej.“ To jest, že to boli neprirodzené snahy, márna politika.

A čo chcela maďarská politika, ktorá roku 1848 postavila plešivský súd na Slovákov? Nehnala sa ona za takou neprirodzenou vecou, ako politika viedenská v roku 1836 v procese proti Lovassymu? Bol nejaký rozdiel medzi Lovassym a Slovákmi — Bakulínym, Daxnerom a Franciscim? Lovassy zaujal³⁴ sa práv svojho maďarského národa proti moci viedenskej, Daxner, Francisci a Bakulíny vystavili sa za práva svojho slovenského národa proti moci maďarskej. Teraz, z príležitosti Lovassyho smrti, peštianske noviny písali, že to, čo pred päťdesiatimi rokmi bolo „crimen lesae majestatis“,³⁵ dnes je u maďarskej mládeže vecou prirodzenou. S postupom času i „previnenie“ Slovákov, postavených roku 1848 pred plešivským súdom, nemôže sa stať takou samou prirodzenou vecou?…

Väzňov našich, prepustených z Neugebäude na slobodu, bán Jelačić chcel vziať za oficierov do svojho vojska. No ich cieľ bol inde. Oni mohli ísť len tou cestou, na ktorej utvrdil ich i Kollár. Ako rozlúčili sa s Pešťou, zastavili sa len v Prešporku. Tam dozvedeli sa, že zbor slovenských dobrovoľníkov pod Janečkom³⁶ operuje okolo Leopoldova v stolici Nitrianskej. Šli teda do Modry, kde Karol Štúr a Ján Kalinčiak potvrdili im správu prešporskú.

V tomto zbore slovenských dobrovoľníkov, neskoršie pod Lewartovským, Bakulíny účinkoval do konca ako kapitán.³⁷

Slovenská akcia roku 1848 — 1849 bola podujatá v uzrozumení so všetkými Slovanmi rakúsko-uhorskej monarchie. Keď udalosti potom už šli plným prúdom, dôslednosť tej jednomyseľnosti nie veľmi bolo badať — veď povedomie rakúsko-uhorských Slovanov len čo začalo sa prebúdzať. I Viedeň ukázala sa byť tou starou Viedňou, neprajúcou Slovanstvu — tou Viedňou, ktorá ubíjala svoje národy jeden druhým, Maďarov Slovanmi a naopak. Aby slovenské hnutie roku 1848 — 1849 malo úspech, to nedopustila tedy ani sama Viedeň. No ono, i pri nezdaroch svojich, znamenite prispelo k prebúdzaniu národného povedomia slovenského. Ono zostane prvým politickým dejom Slovákov. Bakulíny poznačil v svojich zápiskoch, že keď so svojím oddielom dobrovoľníkov prišiel v Gemeri do Ratkovej, tam 80-ročný starec Gallay od radosti po simeonovsky zvolal: „Videli teda oči moje, že i Slováci bránia svoj rod, svoju slobodu!“

Čo bolo s nami v nastúpivších päťdesiatych rokoch, je známo. Slováci, ktorí pri prvej organizácii dostali sa do úradov v krajoch svojských, skoro boli rozsypaní, presadení zväčša do krajov maďarských, aby im odňali možnosť účinkovať v prospech svojho národa. Bakulíny, pôsobivší ako slúžnovský adjunkt najprv v Štítniku, potom v Jelšave, bol preložený roku 1854 do Szántova v dolnom Abauji. „Až do roku 1861,“ — poznačil v svojich životopisných náčrtkoch — „náš národ spal, my v úradoch³⁸ pracovali, o svet a nič inšie okrem úradu sa nestarali.“ Medzi výnimkami spomína Štefana M. Daxnera. „Ten vždy na všetky strany sa ohlasoval a k účinlivosti národnej povzbudzoval.“

Roku 1861 Bakulíny bol vymenovaný za podslúžneho do horného okresu gemerského, kde osadil sa vo Veľkej Revúcej. O dva roky (1863) odtiaľto prešiel za slúžneho do Kamenian. Maďari už začali vysoko dvíhať hlavy. Daxner, ako viceišpán gemerský, bol daný roku 1865 do Debrecína za sudcu k zmenkovému súdu a Bakulíny, ešte dosiaľ spomínaný v kamenianskom okrese ako bezúhonný úradník, po rozličných perzekúciách odstránený zo služby a daný do penzie. Bývať zostal v Kameňanoch. Ľudovít Kubáni v žiadnom svojom diele nedokázal tak svoju genialitu, ako v dráme Traja sokoli,^[86] a síce napodiv verným charakterizovaním všetkých osôb. Na počiatku deja predstavuje Bakulínyho ako nie dosť rozhodného. Nuž z tejto stránky ťažko by bolo priečiť sa Kubánimu, ktorý tak vedel nazrieť do duše ľudskej a ktorý, píšuc svoje veľké dielo, iste i dobre sa informoval; no mne tak sa vidí, že tá nerozhodnosť Bakulínyho pošla z prekvapenia. On duševne ešte nepripravený schytaný bol vlnami udalostí. A duchovne nestál tak vysoko, ako jeho druhovia Francisci a Daxner, nevedel tak prezrieť okolnosti. Bakulíny, ako poznal som ho od šesťdesiatych rokov ja, bol charakter pevný, tvrdý, ďaleký každého oportunizmu, za svoje presvedčenie vždy hotový ísť do krajností. A takým predstavuje sa mi i z mladosti svojej v životopisných úprimných svojich náčrtkoch. Keď zmenili sa časy a ľudia stávali sa polovičatými, on, vždy jednaký, mal v Kameňanoch trpký život. On, ktorý pre seba nikdy od nikoho nič nežiadal, vždy a všade žaloval sa len na ľudí. V zápiskoch svojich vďačne spomína Jána Goču staršieho,⁴⁰ že ten nikdy neobzeral sa a jeho (Bakulínyho) nestránil sa do konca svojho života. Keď šlo to ešte vždy horšie, v tomto zanevretí svojom Michal Bakulíny utiahol sa od sveta a zhrdzavel, ako neužívané železo.

V posledné roky života svojho želel, že ostal neženatým. Trápila ho pustota, akú mal okolo seba. Keď cítil, že blíži sa ku koncu svojmu, napísal v oných náčrtkoch: „Ale myslím, že môj priateľ Július Botto príde ma pochovať a nájde azda potrebné výdavky.“

Nesklamal sa: pochoval ho tento priateľ Botto⁴¹ — s Gustávom Nandrássym⁴² a Aurelom Jeremom.⁴³ Najal hudbu, ktorá nad hrobom hrala mu pieseň: „Hoj, traja sokoli!…“ a z Kameňancov našiel sa hodný človek, ktorý na znak, že pochovávajú slovenského bývalého dobrovoľníka, po piesni dva razy strelil z pušky. Vďační sme i nandražskému pánovi farárovi L. Roháčovi,⁴⁴ že v pohrebnej svojej reči nezabudol povedať, koho ukladajú do kamenianskeho cintorína.

(1892)

NN, 23, 1892, č. 10, 11, 12, 16; rukopis 17 strán, 49 CJ 23.

1 Dvojveršie známej revolučnej piesne Jána Francisciho-Rimavského z roku 1848; posledné vydanie v knihe Iskry zo zaviatej pahreby. Bratislava, Tatran 1977.

2 Ide o január: Michal Miloslav Bakulíny umrel v Kameňanoch 18. januára 1892.

3 Škultéty myslí na revúcke gymnázium, do ktorého vtedy chodil.

4 Ivan Branislav Zoch (1843 — 1921), pedagóg, publicista, popularizátor prírodných vied (syn Ctiboha Zocha, známeho publicistu a jazykovedca nášho romantizmu, evanjelického farára v Jasenovej).

5 Karol Štefančok bol vtedy mestským notárom v Revúcej.

6 Daniel Bohuslav Gallay (1827 — 1872), notár v Ratkovej, organizátor miestneho a okolného kultúrneho života v „národnom duchu“.

7 Ľudovít A. Mičátek (1837 — 1914), profesor gymnázia v Levoči a v Revúcej; od roku 1871 gymnaziálny inšpektor v Rusku, kde aj umrel.

8 Gustáv Kordoš (1836 — 1908), levočský profesor; jeho brat Andrej bol neskôr učiteľom v Medovarciach.

9 Nie celkom jasný časový údaj — ukazoval by totiž na rok 1884. Ale rukopis Michala Miloslava Bakulinyho (LA MS, C 104) má na začiatku dátum „1863“ a na konci zápis „Kameňany v mesiaci februári 1867“.

10 Autor cituje z Bakulinyho rukopisu aj v ďalšom texte článku. Bakulinyho Životopis odtlačil až Edmund Hleba v publikácii s názvom Život, tvorba, korešpondencia (Rimavská Sobota, GVS 1983, s. 11 — 36). Tu však editor nespomína Škultétyho nekrológ o Bakulínym v NN: len v úvode uvádza „rukopisné poznámky Jozefa Škultétyho“ (s. 8) a uverejňuje aj dva Bakulinyho listy Jozefovi Škultétymu z roku 1883 (s. 84 — 87).

11 Teda Maďar! (z maď.). Maďarské výrazy nižšie v texte prekladá do slovenčiny samotný autor.

12 Škultéty prepisuje všetky tieto vpisy diplomaticky; upravujeme.

13 Ľudovít Klein (1816 — 1873), hybský richtár; nekrológ NN, 4, 1873, č. 24.

14 Skratky mena je ťažko dešifrovať (azda Jozef Ondruš?).

15 Zrejme ide o Jána Plecha (1795 — 1874), evanjelického farára-seniora v Liptovskom Petre, prekladateľa diela Heinricha Zschokkeho Zlatnica (vydal ho Tatrín v roku 1847).

16 Meno vtedajšieho farára vo Východnej sa nepodarilo zistiť.

17 Keďže Škultéty tu cituje napospol zápisy suplikanta z Liptova, zdá sa nám pravdepodobnejšie čítať toto miesto ako „V Trnovci“: t. j. v obci Liptovský Trnovec pri Mikuláši.

18 Len s bôľnym srdcom som mohol čítať výpady proti badateľnému slovenskému prebúdzaniu. Mohol by som ich odsudzovať, ale… Radšej si len vzdychnem: Bože, odpusť im, lebo nevedia čo činia! Daniel Halbusch (terajší Iványi), tabulárny notár (z maď.).

19 Keby si bol mlčal, bol by si sa stal filozofom (z lat.).

20 Ľudovít Schultz, neskorší evanjelický farár na Brezovej.

21 Pavol Sedláček (1806 — 1843), evanjelický farár v Hlbokom pred Hurbanom.

22 J. M. Hurban urobil tento zápis ešte ako kaplán na Brezovej, kde sa zdržiaval v rokoch 1840 — 1843.

23 Ladislav Pauliny (1815 — 1906), evanjelický farár v Prietrži; strýko Viliama Paulinyho-Tótha; známy ako autor literárnych prác (Výlet do Kocúrkova, Hrdoš — alebo Stratený generál) a cirkevný historik (Dejiny superintendencie nitrianskej, 1 — 4, Senica — Jasenová 1891 — 1894).

24 Pavol Košacký (1816 — 1892 — zápis „D“ je chybný), evanjelický farár vo Vrbovom. — Ináč zápisy Paulinyho a Košackého dávajú dohromady dvojveršie z básne Jána Kollára Slavianka k bratrům a sestrám.

25 Veľmi dobrý Bakulínyho štylistický obrat s ironickým podtextom hodnotenia výsledkov revolučného vzmachu.

26 Archaický jazykový zvrat, ale ho v texte ponechávame (správne: „popri voze…“).

27 Pri Schwechate chorvátsky bán Josef Jelačić 30. októbra 1848 zničil maďarské povstalecké vojsko.

28 Má byť: „obvinených z menších priestupkov…“

29 František Schlick, gróf, cisársko-kráľovský rakúsky generál jazdy; pozri bližšie Slovenské noviny, 1850, č. 78 — 79.

30 Peštianske väzenie.

31 Bohumil Nosák (1819 — 1877), brat spisovateľa Bohuša Nosáka-Nezabudova.

32 Samuel Beláni (1822 — 1852), ratkovský rodák, nádejný maliar.

33 Ladislav Lovassy umrel 7. januára 1892.

34 Pôvodne: „zaujímal sa“; upravujeme.

35 Previnenie z urážky velebnosti (majestátu) (z lat).

36 Bernard Janeček (1814 — 1887), vojenský vodca slovenského povstania v rokoch 1848/49.

37 Henryk Lewartowski (1815 — 1875), vojenský veliteľ slovenských dobrovoľníkov 1849, major rakúskej cisárskej armády.

38 Pôvodne: „v birovoch“; upravujeme.

39 Kubániho dráma Traja sokoli vyšla tlačou až v roku 1905 v martinskom Kníhtlačiarskom účastinárskom spolku. — So súborom Kubániho listov vyšlo dielo v edičnej príprave Edmunda Hlebu vo vydavateľstve Tatran, Bratislava 1985. 244 s.

40 Ján Goč — bližšie údaje sme nezistili.

41 Július Botto (1848 — 1926), v čase Bakulínyho smrti revúcky advokát; známy historik a potom riaditeľ Gymnázia v Revúcej.

42 Gustáv Nándrassy, revúcky obchodník.

43 Aurel Jerem, kameniansky obyvateľ.

44 O L. Roháčovi sa nepodarilo zistiť bližšie údaje.