ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Narodil sa 23. októbra 1832 v Liptovskom Sv. Mikuláši. Do školy chodil v svojom rodisku; roku 1845 v Sajó-Gemeri, roku 1846 v Levoči, kde bol i údom slovenskej spoločnosti, vedenej Jánom Franciscim-Rimavským. V zápisnici spoločnosti našla by sa i jeho prácička: Kto je pravý Slovák?¹ Potom vyučil sa u svojho otca remeslu kušnierskemu. V dome rodičovskom dýchal on už od útlej mladi ovzduch národný. Tam mal príležitosť čítavať Šafárikom redigovaný Světozor, Jindy a nyní, Kollárove Zpievanky, Slávy dceru, Cestopis…, Šafárikove Slovanské starožitnosti. Rukopis Královedvorský, neskoršie Štúrove Slovenské národné noviny. Čokoľvek významnejšieho vyšlo vtedy v reči slovenskej alebo českej, to čítať mal príležitosť pod návodom svojho otca Jozefa,² ktorý sám snaživý slovenský remeselník, napísal v I. ročníku Hurbanovej Nitry uverejnenú báseň: Pozdravení Slovanům.

Na Michala M. Hodžu, ktorý bol dôverným priateľom jeho otca,³ Jozef Bella hľadel ako na bytosť vyššiu a stal sa i miláčkom a indirektne i žiakom jeho. Za príkladom Hodžu a svojho otca cítil i on, už ako mladík, bôle nad biedami svojho národa, i nad biedami Slovanov vôbec.

I roky 1848 — 1849 zanechali hlboké dojmy v duši jeho. Zaľahli bolestne i na mladé jeho plecia, keď mu otca, vtedajšieho predstaveného obce, ešte i s viacerými priateľmi, vzali do zajatia,⁴ a on s matkou doma starať sa musel, v časoch tak hrozných, o obchod otcovský a nedospelých ešte svojich bratov a sestry.

Na začiatku rokov päťdesiatych išiel na vandrovku. A tu tiahlo ho predovšetkým poznať i z vlastnej skúsenosti život a obyčaje bratov Slovanov. Zdržoval sa za dlhší čas na Morave a v Prahe. Potom, obrátiac sa medzi Juhoslovanov, dlhšie pobudol v Bečkereku, Záhrebe; prešiel do Ľubľany a Terstu, odkiaľ navštívil i Veneciu. Listy jeho z tých časov obsahovali opisy krajov, žitia a zvykov juhoslovanských bratov, sprevádzané reflexiami. Bývali plné citu vrúcej rodolásky slovanskej.

Pri cestách a skúsenostiach takých, vychovaný v dome rodičovskom, kde spev nábožný pilňoval sa i doma, kde pieseň národná i pieseň ľudu pestovala sa medzi početnými členmi rodiny, kde ctilo sa heslo: „Národnosť patrí k veciam svätým!“,⁵ kde rodinné tradície zachovali sa i o tom, že už i predkovia znášali príkorie za vec dobrú; a videl i stopy toho, že už v 18. storočí neboli neznáme česko-slovenské noviny a knihy v domácnosti predkov jeho: nie div, že v zdravom, duševne nadanom a spevavom mládencovi vzbudil sa i — v rodine jeho nie zriedkavý — talent básnický.

Citom rodolásky svojej pokúsil sa dať výraz v básni: Kto je moja milá?, uverejnenej vo Viktorinovej Concordii a potom v Slovenských pohľadoch.⁶ Zložil nejednu pieseň, ktorá sa ešte i dnes spieva; pravda, pôvodcu už sotva-kto pamätá. Napísal básne väčšie i menšie, ktoré za života jeho tlačené neboli, lebo v päťdesiatych rokoch málo sa vydávalo; len teraz, asi po polstoročí, vytlačili z nich väčšiu čiastku Slovenské pohľady.⁷

Jozef Bella poznal i Kollára osobne, ale známy bol osobne i so Sládkovičom a jeho básne z veľkej časti vedel naspamäť, čo i veľký vplyv malo na formu jeho vlastných prác. Výbornú pamäť mal. Sládkovič hovoril pred Bellovým otcom, že Jozef, keď ho v Radvani navštívil, mu svoje verše vyše hodiny naspamäť prednášal.⁸

Smer jeho diela poznať z epickej básne Rajčo Nikolev, ktorá už len po smrti jeho vyšla v Orle 1877, a vlani v Slovenských pohľadoch.⁹ Ale dokázal tohto ducha i svojím životom. Roku 1858 zúčastnil sa na povstaní černohorsko-hercegovinskom, roku 1863 ako dobrovoľník na povstaní poľskom. Šiel ako dobrovoľník do vojny srbsko-tureckej roku 1876, kde pri povestnej „Drinskej armáde“ — ktorá temer zo samých dobrovoľníkov pozostávala a ktorej členovia temer všetci zahynuli — i on v bitke pri Alexinci padol.¹⁰

Tak už i národ náš mal spevca, ktorý za ospievaný vysoký ideál svoj vedel dušu svoju v obeť položiť!

Nech mu bude pamiatka milá v národe slovenskom, ktorý on tak nekonečne a s bolesťou miloval!¹¹

(1907)

SP, 27, 1907, s. 619 — 621; rukopis sme nenašli; uverejnené bez akejkoľvek autorskej značky, teda bibliograficky pri Škultétyho prácach nezachytené: identifikujeme podľa dikcie výrazu príspevku.

1 Práca s týmto titulom sa doteraz nenašla a ani podrobnejšie dokumenty o levočskom štúdiu Jozefa Bohuslava Bellu.

2 Jozef Pravoslav Bella (1810 — 1876), kožušník a veršovník v Liptovskom Mikuláši; jeho životopis uverejnil Daniel Bachát-Dumný v NN, 7, 1876, č. 17.

3 Porovnaj štúdiu Pavla Vongreja Hodžova Matora. K problematike slovenského romantizmu. Martin, MS 1973, s. 47 — 48,

4 Porovnaj článok Z dejov roku 1849 — Pamiatka Jozefa Bellu v SP, 19, 1899, s. 721 — 728; z novších výskumov porovnaj štúdiu Pavla Vongreja Neznáme verše slovenského romantizmu XII. LA 21, 1985, s. 55, 63.

5 Citát zo známej Sládkovičovej obrannej básne Nehaňte ľud môj (namiesto citovaného „národnosť“ má byť správne — aj v rámci dodržania rytmu — „národ“).

6 Báseň bola pretlačená v SP, 26, 1906, s. 558 — 563.

7 Škultéty ich uverejnil v SP, 26, 1906 a v SP, 27, 1907.

8 Prameň citácie sa nepodarilo zistiť.

9 Ide o SP, 26, 1906, s. 677 — 686 a s. 728 — 750.

10 Dátum a miesto Bellovej smrti: 15. júl 1876 Alexinac (teraz SFRJ).

11 Z novšej literatúry uvádzame: J. V. Ormis: Jozef Bohuslav Bella. SP, 48, 1932, s. 611; P. Vongrej: Neznáme verše slovenského romantizmu VII. LA 18, 1981, s. 57 — 70; tu sa spomínajú aj ďalší traja mladší bratia: Ján Pravdoľub (1836 — 1924), učiteľ, autor viacerých čítaniek; Peter (1842 — 1919), známy prekladateľ a básnik s pseudonymom Horal; Andrej (1851 — 1903), tvorca zdarilých básnických ponášok (Piesne, Budapešť 1880; Výber z básní, Martin 1923). A aj ich otec — kožušník bol veršovníkom…