ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hlboko zarmútený stojí slovenský národ nad čerstvým hrobom jedného zo svojich najzdarnejších, najznamenitejších synov. Dňa 17. novembra zomrel v Uhorskej Skalici slávny veterán slovenských vlastencov a literátov — Daniel G. Lichard.

Cudzinec, navyknutý obdivovať skvelé činy jednotlivcov preslávených a šťastných, na vysokom stupni rozvoja stojacich národov, ani neporozumie významu slovenských mužov. K tomu je treba poznať pomery. Biedny roľnícky ľud, sám na seba ponechaný — to bol národ slovenský. Všetko, čo vyšinulo sa nad hrudu: zemianstvo, mešťanstvo, inteligentné stavy — odvrátilo sa od neho, nepriznávalo sa k nemu. Taký bol na Slovensku stav vecí, keď Lichard vstúpil do života. Len niekoľko jednotlivcov, čiastočne starších, čiastočne mladších než on, stotožňovalo sa s ľudom. Posvätiť sa službe tohto ľudu — aká veľká to bola úloha! Na druhej strane nenávisť mocných a prenasledovanie, na druhej ležalo všetko úhorom, neobrábané. Tu treba začať od základu, tu nie je pole pre skvelé činy: tu treba učiť ľud od abecedy. Tak sa stalo, že Lichard, muž vedy, stal sa spisovateľom i vydavateľom kalendárov a populárnych časopisov i spisov hospodárskych.

Na tomto poli temer za pol storočia pracoval v tichosti, ale neúnavne, verne a požehnane. Že dobre volil si postať k svojmu pôsobeniu vidno i z toho, že meno v tej tichosti pracujúceho Licharda, keď z roka na rok množila sa uvedomelá verejnosť slovenská a otváralo sa i širšie pole k účinkovaniu, bolo tak populárnym, tak váženým, ako mená najlepších mužov slovenských, ktorí — čo do osobných zásluh — stáli v boji vďačnejšom, v zápase politickom.

Daniel G. Lichard narodil sa 17. januára 1812 v Slovenskej Ľupči v stolici Zvolenskej, kde otec jeho bol ev. farárom. Už v mladšom veku ako desaťročného chlapca zastihla ho ťažká nehoda. Nešťastným pádom — rozpráva to v krátkej autobiografii, podanej v svojom poslednom kalendári na rok 1883¹ — zlomil si pravú nohu nad kolenom. Jeho čítaním na lôžku bolo Zjavenie sv. Jána a česká kniha Nešťastné príhody od Tomsu.² Toto čítanie vzbudilo v ňom prvé city lásky k materinskej reči. Šťastne a bez všetkých zlých následkov vyliečený odobral sa roku 1821 do škôl. Roku 1828 bol už v Prešporku, kde prednášky slávneho profesora Gabriela Kováča-Martinyho vštepili mu lásku k vedám prírodným. Vtedy založil tam prof. J. Palkovič spolok slovenský, ktorý potom roku 1836 vydal zbierku Plody sboru učenců řeči česko-slovanské prešporského, a tam nachádza sa i prvá tlačená práca Lichardova. Po odbavení teologického kurzu bol po dva roky v Prešporku vychovávateľom u rodiny Jurenákovej, s ktorou roku 1832 vykonal cestu do Talianska. Na to tri roky študoval ešte na ev. teologickej fakulte vo Viedni, kde pomáhal si honorárom od kníhkupca Reicharda za svoje dielo Grammatica linguae italicae, methodo matrem latinam respiciente concinnata.³ Po návrate do svojej domoviny bol kaplánom po boku slávneho superintendenta Jozeffyho, potom farárom v Ochtinej; ale po roku (1838) odišiel na lýceum do Banskej Štiavnice za profesora prírodných vied a matematiky, kde bol donútený napísať učebnú knihu matematiky v maďarčine.⁴ Tu boli jeho žiakmi popri iných tiež slávny Andrej Sládkovič a neskorší slávny maďarský básnik Petöfi, vtedy ešte nie Maďar, ale Slovák Alexander Petrovič.⁵ Po šiestich rokoch Lichard zo zdravotných príčin opustil profesorskú katedru a vrátil sa na faru, a síce do Uh. Skalice. Ale z tých istých ohľadov zložil i tento úrad a oddal sa celkom spisovateľstvu, vydávajúc veľký kalendár pod názvom Domová pokladnica a od apríla 1848 aj týždenník Noviny pre hospodárstvo, remeslo a domáci život, ktorý však v búrlivých udalostiach toho istého roku prestal vychádzať.

V ročníkoch Domovej pokladnice bola kalendárna časť vlastne len vedľajšou vecou, ktorá mala sprostredkovať preniknutie hrubej, asi dvadsaťhárkovej knihy do slovenských domov. Lichard šťastnou rukou vedel vybrať obsah a vybranú látku dokázal spracovať populárne, presne, krásne, tak ako popri ňom ani nikto iný na Slovensku. Výsledky prísneho vedeckého bádania našlo tu širšie obecenstvo v rúchu ľahko zrozumiteľnom, pútavom. Roku 1849 bol povolaný do Viedne za redaktora úradných Slovenských novín, v ktorom postavení ako so spoluredaktormi účinkoval s dr. Ondrejom Radlinským, po tomto s Jonášom Záborským a konečne s dr. Hermanom Jirečkom až do konca roku 1861, keď pre politický obrat v Uhrách zanikol i tento časopis. V neúradnej časti Slovenských novín Lichard nahrádzal svojím rodákom to, čo boli stratili Domovou pokladnicou a zaniknutými Hospodárskymi novinami, áno, medzitým v rokoch 1856 — 1858 vydal na spôsob Domovej pokladnice tri ročníky svojho veľkého kalendára Časník. Keď sa vrátil do Skalice založil roku 1863 Obzor, noviny pre hospodárstvo, remeslo a domáci život, pri ktorého dokončenom 32. čísle dvadsiateho ročníka vypadlo mu pero z ruky.⁶ V Skalici už šestnásť rokov neprestajne vydával i výborný, pre ľud ako stvorený Slovenský kalendár.⁷

Lichard bol naozajstným učiteľom svojho národa. Učil ľud slovenský čítať, postupne rozumne hospodáriť (vydal i zvláštne dielko Malý gazda),⁸ zariaďovať a viesť domácnosť (Malá gazdiná),⁹ zvelebovať primitívny priemysel. Jeho spisy prenikali i do kruhov, kde — pri vyostrovaných politických pomeroch — iné slovenské knihy nemali prístup. Ako človek v duševnom ohľade mohol by sa nazvať Sparťanom. Nepodajnosť bola hlavnou známkou jeho vskutku klasického charakteru. Slúžil i vláde, ale robil to tak, ako by on predpisoval ministrom. Stalo sa v polovici sedemdesiatych rokov, že uhorská vláda objednala pre obce štyristo výtlačkov jeho časopisu Obzor. V podmienkach žiadali od neho, že politika musí byť z časopisu vylúčená. Ale bola to vlastne zbytočná podmienka, lebo odborný hospodársky časopis i tak nesmie pestovať politiku. Ale Lichard videl ďalej. Obával sa, že za politiku mohli by vyhlásiť púhe výrazy: Slovák, slovenský atď.; preto s veľkou nevôľou odmietol ministerské ponúknutie. Smrť jeho zaiste uskorili škriepky, ktoré pred mesiacom musel viesť pre zabavenie svojho posledného kalendára. Bojom dokončil svoje pôsobenie.¹⁰ Zato v národe, ktorý ten istý boj snáď šťastnejšie dobojuje, vďačná a slávna bude jeho pamiatka!¹¹

(1882)

Ruch, časopis pro zábavu a poučení, 4, 1882, č. 33, s. 528: autorizované na konci článku šifrou „Joz. Šk.“ Škultétyho rukopis sa nezachoval. V LA MS, signatúra 49 CF 5, nachádza sa na štyroch stranách strojopis prekladu textu z pražského časopisu Ruch. Podľa sekundárnych výskumov preklad urobili v MS okolo roku 1928 pre pripravovaný druhý zväzok Škultétyho výberu O Slovákoch (vydanie zväzku sa už v tlači nerealizovalo). V archívnom strojopise prekladu je však viacej vecných i jazykových chýb, takže sme ho pri tomto vydaní nemohli akceptovať, ale realizovali sme náš nový preklad textu do slovenčiny.

1 Autobiografia vyšla s názvom Daniel G. Lichard. Slovenský kalendár 17, 1883, s. 38 — 40.

2 Životopis českého spisovateľa Františka Bohumila Tomsu odtlačil Lichard vo svojom kalendári Časník 3, 1858, s. 195 — 197.

3 Lichardova gramatika taliančiny vyšla vo Viedni v roku 1837.

4 Lichardova učebnica matematiky v maďarskom jazyku vyšla v Bratislave v dvoch vydaniach — roku 1842 a 1851.

5 Porovnaj poznámku 7 v predchádzajúcej štúdii.

6 „Toto posledné číslo vydal Lichard 15. novembra 1882 a 17. novembra bol už mŕtvy. — Poznamenávam, že v týchto dvadsiatich ročníkoch Obzoru je z Lichardovho pera vyše sedemtisíc rozličných článkov, ktoré sú tu nie uvedené,“ — ukončuje bibliograf Ľ. V. Rizner rozpis príspevkov z Obzoru; Bibliografia… III, s. 87.

7 Keďže kalendár vychádzal s časovým predstihom, vyšiel v Lichardovom usporiadaní aj rok po jeho smrti, t. j. Slovenský kalendár 17, 1883 (Škultétyho údaj by teda bolo treba spresniť na znenie: „už sedemnásť rokov…“).

8 Lichard ho vydal v Skalici 1867 „písmom a tlačou Jozefa Škarnicla, čestného kníhtlačiara Matice slovenskej…“

9 Vyšlo v Skalici 1871 „tlačou synov Fr. Škarnicla“.

10 Lichardov význam pre slovenskú národnú kultúru sprístupnil v obsiahlej monografii Fraňo Ruttkay: Daniel G. Lichard a slovenské novinárstvo jeho doby. Martin, MS 1961.

11 Redakcia Ruchu (František Brožík) za Škultétyho poslednú vetu pripojila ešte nasledujúce: „Pozn. red. Lichardovým odchodem na věčnost utrpěli ubozí Slováci ránu nad pomyšlení bolestnou, nenahraditelnou, neboť dle zprávy právě nás došlé jak časopis Obzor, tak i Slovenský kalendár zaniknou. Obzor byl časopis na pohled skromňoučký, místy zdánlivě až naivní; ale kdo zná, jak pečlivě, s jakým taktem byl redigován a jak všezrozumitelně psán, kdo ví, že — hlavně starší — předplatitelé byli s redaktorem v ustavičném styku a obcování jakoby jedna rodina, kde redaktor radil, podporoval, povzbudzoval, někdy také horlil a plísnil: ten polituje opuštěné Slováky, jimž úmrtí Lichardovo může býti osudným! — Což by se na celém Slovensku nenašlo muže, který by velikého nebožtíka aspoň poněkud zastal a vedl dále výtečné podniky, které při vší klopotné práci nebyly co do hmotného stavu z nejhorších? (Mělť přec Obzor kolem 900, Kalendár kolem 6000 odběratelů).“ — Je síce pravda, že z Obzoru v roku 1882 vyšlo „pre smrť redaktora len 32 čísel“: ale už roku 1883 Obzor ďalej vydával Romuald Zaymus. Slovenský kalendár Lichardovou smrťou prestal vychádzať — len v rokoch 1887 — 1888 ho znova dočasne obnovili Anton Bielek a Martin Kukučín.