ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[2]

Medzi Karpatmi a Dunajom mená hôr, riek a obydlených miest sú ani bohatý archív historický — samé stopy po Slovanoch. Ako už Šafárik učil v svojich Slovanských starožitnostiach roku 1837, predkovia dnešných Bulharov, Sloveni, mali svoje sídla od východu, od starej Dácie,¹ od dnešného Sedmohradska, až po Matru, a od Matry na polnoc² i západ žili predkovia dnešných Slovákov. Od Matry na východ, na Potisí, napr. v Sabolčskej stolici, už dávno bezmála čisto maďarskej, ozývajú sa i dnes takéto mená obcí: Beszterecz, Bogdány, Pázon, Tura, Báj, Csobaj, Kenéz, Dada, Ladány, Bogát, Pilis, Rohod, Bezdéd. A tak to ide i s menami riek a vrchov až po Pojanu (Poľanu) v najvýchodnejšom ramene karpatskom, hľadiacu už k Železnej bráne a otáčanú riekami Bystrou, Černou. To tak i od Matry na západ a zhora-zdola, vpravo-vľavo; ako za času najrozpálenejšieho šovinizmu maďarského neostýchal sa napísať statočný Oskár Asbóth³, profesor slovanských jazykov na peštianskej univerzite: „Slovanské slovo ozýva sa tu všade v poli“ (Szláv szótól hangos a határ).

Na tejto slovanskej nomenklatúre od Matry na východ i dnes možno zistiť známky sloveno-bulharskej reči, tak ako na slovanskej nomenklatúre od Matry na západ známky našej slovenčiny. Keď poobzeráme sa hoci v okolí Miškovca, medzi menami samého západnoslovanského rázu nájdeme ešte i Kazu. Tak ako keď by sme od Vacova prešli na druhú stranu Dunaja, tam v neširokom, ale historicky dôležitom pásme od Ostrihomu a vlastne od Komárna až za Budín nájdeme i Tetín. Samá starodávna slovenčina!

Veľká časť Slovenov, rozložených tam na Potisí i v bývalej Dácii, od úpätia karpatských hôr až po dolný Dunaj, už v 7. storočí prešla odtiaľto na Balkánsky poloostrov. Predkovia dnešných Slovákov, zvaní vtedy tiež Slovenmi, ostali žiť tu, medzi Karpatmi a stredným Dunajom, a v 9. storočí utvorili pamätihodný štát veľkomoravský. Môžem uviesť o jeho hraniciach, o hraniciach štátu našich slovenských predkov, hoci slová maďarského historika. V svojej knižke, vyznamenanej roku 1900 odmenou maďarskej akadémie,^[3] Július Pauler vysvetľoval rozsiahlosť Veľkej Moravy: „Pod mocnými, hrdinskými panovníkmi primoravskí Slovania na ľavej strane Dunaja založili vážnu krajinu… A Svätopluk utvoril ríšu, ktorej podrobili sa Česko, kraje okolo prameňov Visly, a na juh, okrem údolí Moravy, Váhu, Nitry, tohoto jadra ríše, jej vplyv a moc rozšírili sa od Hrona na celé priestranstvo medzi Dunajom a Tisou, dolu po Sriem, hore po Karpaty“. To sú slová Paulerove (ale v školách nie tak učili)… Možno povedať, tu v 9. storočí zastavil sa nátisk germánskeho sveta dolu Dunajom na východ, Svätopluk skláňaním susedných Slovanov pod svoju nadvládu tvoril veľkú jednotu slovanskú, a už za Rastislava tu založilo sa veľké dielo slovanských apoštolov Cyrila a Metoda, slovanská cirkev a slovanská písomnosť. Rastislav múdre prezrel, že Nemci, koho privedú ku kresťanstvu, chcú ho podrobiť svojej politickej moci. On, bojac sa cirkevného spojenia s Nemcami, vykonal si misionárov, vierozvestov u východného cisára, v Konstantinopoli. „Chodia k nám, učiť nás, z Nemiec i Vlach; ale my sme Sloveni“, hovorili jeho poslovia cisárovi Michalovi; „totiž, ty pošli nám, pane, učiteľov pre nás primeraných, ktorých by sme rozumeli.“ Z toho vyšla u našich predkov veľká vec pre Slovanstvo. Učeníci apoštolov Cyrila a Metoda z Veľkej Moravy prešli k južným Slovanom, a slovanská cirkev so slovanským písmom odtiaľ zas ujala sa a rozšírila u Rusov. Zvláštna a pamätihodná vec, že ani za života slovanských apoštolov, ani po ich smrti od učeníkov slovanská cirkev nedostala sa v Slovanstve k jediným polabským a baltickým Slovanom, a v borbe pre vieru, v borbe s Nemcami potom len oni zahynuli. Od Lipska hore ku Gdansku a odtiaľ na západ ešte naširoko podnes sú viditeľné stopy po samých slovanských sídlach; slovanské meno má i sám Berlín. Náš Ján Kollár v svojej Slávy dcére o tejto slovanskej skaze písal najdojímavejšie.

Už na samom začiatku 10. storočia, skoro po Svätoplukovej smrti, ešte neskonsolidovaná, neupevnená, pri nesvorných synoch Svätoplukových a v okolnostiach aj ináč nedobrých zanikla Veľká Morava. Zanikla, a vlastne ani nevieme ako. Jedna jej časť (od Krakova nadol k Dunaju) v prvej štvrtine 11. storočia, od smrti Boleslava Chrabrého, do roku 1025, tak sa zdá, prináležala Poliakom, a Boleslav Chrabrý iste bol ju odobral Čechom, ktorí za čas, za Boleslava II., na užšom území mohli tu vládnuť. Maďarská moc za Dunajom, v Ostrihome, vtedy pod kráľom Štefanom už upevňovala sa. Po smrti Boleslava Chrabrého Štefan začal okupovať na ľavej strane Dunaja: po svojej materi, poľskej kňažne, bol blízkym príbuzným Boleslavovým — možno teda, že osoboval si na Slovensko nejaké dedičné právo. Tak, od začiatku 11. storočia, zaujímalo sa tu územie postupne ešte temer za 200 rokov. Fabulovanie Anonyma,⁵ že Bendegúzovci, ešte v 9. storočí, ako sa raz rozbehli, vybojovali všetky kraje i medzi Dunajom a Karpatmi, vážnejšia maďarská história už tiež zavrhla…

Osudy Slovákov stali sa nejasnými hneď od zaniknutia Veľkej Moravy, a keď ich územie bolo už čiastkou Uhorska, história o nich viacej nehovorila osobitne.

Maďari už prišli ku Tise a do Panónie hodne dotknutí slovanským vplyvom. Tu zas, za Dunajom, ako najhodnovernejšie svedčí ich jazyk, ktorý s celým ich novým životom utváral sa tam za nejakých 200 — 250 rokov, boli obkľúčení samými Slovanmi. Slavista Miklosich⁶ pred päťdesiatimi rokmi⁷ v maďarskej reči vykázal 950 slovanských slov; ale, ako je novými štúdiami už zistené, bolo toho asi do 14. storočia ešte omnoho viacej. Vôbec Maďari tu už blízki boli k tomu, že sa poslovančia na spôsob Bulharov, ktorí na Balkánskom polostrove dostali sa medzi Slovenov. Ale z východu prichodili príbuzné Maďarom plemená Pečenegov, Kumánov-Polovcov, v nich pribudlo im značnej posily, a obstáli, zachovali sa.

Pre Slovákov v novom štáte, takto utvorenom, národnostne tu nemohlo byť nič nebezpečné. Pritom dynastia arpádovského rodu, okrem Petra, samého prvého nástupcu sv. Štefana, bola v neprestajnom príbuzenstve s panujúcimi rodinami susedných slovanských štátov, Čiech, Poľska, Chorvátska, jeden z kráľov mal matku slovanskú kňažnú, druhý ženu. Po vymretí arpádovskej rodiny zas Matúšovi Čákovi Trenčianskemu, ktorý priviedol na uhorský trón českého Přemyslovca, len-len že nepodarilo sa i udržať ho na ňom.

U nás Slovákov, po poetickom diele Ľudovíta Štúra (Matúš z Trenčína)⁸, bolo sa ujalo vidieť v Čákovi predstaviteľa slovenskej národnej snahy. Ale vec potom správne postavil Jonáš Záborský. Chápať históriu Záborský mal prenikavý um, a tu tiež dobre povedal,⁹ že myšlienka národná bola tej dobe, na samom začiatku 14. storočia, cele cudzia; ale zato Čákova porážka jednako môže byť pokladaná za národnú pohromu slovenskú, keďže Čák v svojom podujatí opieral sa výlučne na Slovanov, domácich i zahraničných, a z jeho víťazstva pravdepodobne boli by sa vyvinuli v Uhorsku pre Slovanov priaznivé pomery. Matúš začal junácky. On priviedol mladého Václava do Uhorska i postavil na trón; ale — nevydarila sa osoba. Z toho pošiel všetok nezdar. Pre Slovákov byť pod jednou dynastiou s Čechmi už samo v sebe bolo by mohlo byť len dobré. Staré Uhorsko nebolo maďarským národným štátom, ako poznať i po latinskej reči, ktorá tu vedľa cirkvi ujala sa i v štátnom živote ako nikde inde v Európe. Nešťastie Slovákov bolo v inom.

Z 13. storočia ktože by nevedel o vpáde tatárskom. Potom, akoby spustošenie, spôsobené Tatármi, boli pokladali za väčšie, než v skutočnosti bolo, začali osádzať Nemcov a dávali im všemožné, až nezmyselné privilégiá. Napríklad v banských mestách domorodý, Slovák, nesmel mať ani domu, ani vôbec nepohnuteľného majetku a do remeselníckeho cechu ho neprijali. (V Čechách v tom samom čase mali zákon, podľa ktorého nemecký osadník bol povinný učiť sa po česky.) S Tatármi prišli z juhoruských stepí Polovci, okolo 40.000 kočovného, ešte nekrsteného ľudu, a osadili ich od Matry v oblúku až po dolnú Nitru. Slováci tým zo značnej časti tohto územia boli vytisnutí nahor, na sever. V 15. storočí zas temer všetky údery, ktorými pre Jana Husa rozľútení Česi chceli sa pomstiť na kráľovi Žigmundovi, dostali sa Slovákom, najbližším ku hraniciam Čiech a Moravy. A práve tak v druhej polovici toho storočia, v západných vojnách uhorského kráľa Matiáša, najviac trpeli slovenské kraje. Prišli Turci, postupovavší od východu proti Európe. Roku 1541 zaujali už Budín a onedlho dostali do svojej moci viac než tretinu Uhorska. História už zistila, že za 150 rokov, kým tu vládli, od nich viac trpeli kraje im nepodrobené, Horné Uhorsko, než kraje podrobené, pod mocou budínskeho pašu postavené. Paša, ako sultánov námestník, podrobené kraje pomerne šetril, aby mohli platiť dane, a lúpežné, drancujúce neprestajné vpády turecké vojská robievali nahor, k nám. Tu hľadeli budiť strach a zaberali, čo len mohli, tu pálili a odtiaľto vláčili preč ľudí neraz vo veľkých masách. Slovenská literatúra má o tom medziiným veršovanú skladbu Štefana Pilárika,^[4] senického kňaza, odvlečeného roku 1663 s veľkým množstvom ľudu do zajatia. Brániť od Turkov mali posielaní sem nemeckí žoldnieri; ale zle bránili a neraz, najmä na zimoviskách, boli pre obyvateľstvo horší od Turkov. Pod ochranou tureckou v Sedmohradsku ožili Bočkayovci, Bethlenovci, a začali sa odboje proti Viedni, proti Habsburgovcom. Javiskom bojov vtedy zas stalo sa Horné Uhorsko. I vojska väčšina odtiaľto sa brávala, i trovy vojenské násilím tu sa vymáhali, a takzvaní hajdúsi, pôvodne bočkayovskí, boli pre obyvateľov horší od Turkov i od nemeckých žoldnierov.

Neskoršie v týchto odbojoch, za Rákocziho, vojenské mužstvo zvalo sa kurucmi. Kuruci už neboli takí strašní ako hajdúsi, a jednako nedobrá pamäť ostala po nich. Ján Herkeľ, spisovateľ slovenský narodený v poslednej štvrti 18. storočia v hornej Orave, v almanachu Zora v roku 1836 vydanom zaznačil, čo rozprávala o tých časoch ešte jeho mať. Jej deda kuruci zavesili na konár dolu hlavou preto, že ako richtár nechcel povedať, kde je dedinská mládež a kde je statok (dobytok). „Vtedy zlodej — hovorieval dedo — zlodejovi otváral dvere. Staršieho syna vzali mi do vojny na cisársku, o rok druhého na kuruckú stranu ako zlodeja, poviazaného. Vtedy naša dedina ešte pri starom mlyne stála, ale kuruci ju vypálili, mládež a statček odohnali, nemluvniatka a starcov, ktorí do hôr utiecť nemohli, neraz pomordovali. Tak i ja s mojou ženou a s dvoma dietkami, ktoré mi ostali, často som do hôr utekal, keď stráž zvolala: ,Idú kuruci!‘ Na tento krik kto mohol utekať a so sebou niečo pobrať, pobral a utekal, kde ho oči viedli. Naposledy mne len jedna jalovička ostala, a i tú, keď nemohol som ju nanáhle so sebou odohnať, psohlavci pojali. V lesoch nemali sme nijakého spočinku, len túlali sme sa sem a ta, húštinu hľadali, hubami, jafurami, malinami, jahodami a korienkami sa živili. Najmladšia dcéra, Mariša, ešte pri prsiach bola, mať jej od strachu i hladu ochorela… Do štepanovskej^[5] húštiny som sa vtiahol, kolibku z chvojín urobil a tam som sa s mojou biednou čeliadkou utúlil. Žena chorá v kolibke stoná, nemluvniatko len kozicou a sladicou živené odpoly mŕtve… Ale bezpečnosti ani tu nebolo: kuruci často i do lesov vtrhli, volajúc: ,Jano! Juro! Ondrej! poď z hory, kuruci už odišli!‘ Tak vyvábených polapali a často ukrutne pomordovali.“

„V takom nevýslovnom strachu a biede tri týždne som bol; nebohá moja tam na siedmy deň skonala. Tam som ju pri kolibke pochoval, chvojinou prikryl — to miesto i dnes každému ukážem v štepanovskej hore… Keď prišla cisárska ochrana, polomŕtvy ľud vychodil z lesov. Kde obec stála, už je popol… Bol veľký hlad — siatie pošliapané, spasené, ľud padal ako muchy, z celej obce neostalo viac od päťdesiatich hláv… Začali sme nové domy stavať. Na tomto mieste, kde teraz stojí dedina, vtedy bol hustý les: kto kde sťal drevo, tam si dom vystavil…“¹⁰

Takéto rodinné podania bývajú vzácnym príspevkom pre históriu; škoda len, že sa málo pozapisovalo a nejeden zápis sa i stratil, nezachránil. Zo Zvolenskej a Hontianskej stolice charakteristické a poučné podrobnosti obsahuje knižka Ondreja Braxatorisa, otca Sládkovičovho, vydaná roku 1810 pod názvom Letopisové krupinští.¹¹ O Šarišskej stolici jej historik^[6] hovorí, že v bojoch 17. storočia a potom ešte do roku 1711, kým neskončilo sa Rákocziho povstanie, niektoré kraje šarišské obrátili sa v púšť.

Pritom ešte Turci neboli vyhnaní, rozpálili sa náboženské rozbroje a pri nedobrých politických pomeroch spôsobili mnoho biedy. Rozdvojenosti, z ktorej do tých čias toľko zlého pošlo, pribudlo ešte viacej: staval sa nielen sused proti susedovi, ale i brat proti bratovi. A Slovákom v také ťažké časy prišlo podstúpiť i elementárnu borbu so svojimi Nemcami. Keď totiž na začiatku 17. storočia konečne zrušili sa nemecké privilégiá, Slováci svojou prirodzenou váhou začali i vytískať i troviť Nemcov.¹²

Tureckú moc zlomili roku 1683 pod Viedňou pri pomoci poľského kráľa Sobieskeho, ktorú pápež bol vykonal. O tri roky neskoršie odobrali Turkom i Budín, tiež pri pomoci, dovedenej z mnohých strán Európy, a Turci potom už onedlho stratili sa z Uhorska. Ale vtedy zas pre Slovákov čo nasledovalo? Bolo treba nového ľudu do krajov dolnozemských, z ktorých za tureckého panstva roztratilo sa obyvateľstvo, a tu vo veľkom počte brali ta Slovákov. Hore, doma, teda zredli, a dolu, pomiešanejšie a rozsypano umiestnení v cudzích živloch mnohí z nich zanikli, prišli o svoju národnosť. A temer súčasne Mária Terézia z ohľadov na dedičné zeme rakúske bola zaviedla také poriadky, že pri nich priemysel na Slovensku veľmi upadol. Z toho nasledovalo, že ľudia naši, ktorých otcov, bratov i ďalších príbuzných nedávno odvážali na Dolnú zem, teraz pred biedou, za chlebom, utekali ta sami.

A takéto číselné oslabovanie Slovákov dialo sa pre nich v najnepríhodnejšom čase. Po Európe začalo sa národné precítnutie. V Rakúsku napomohol ho a v Uhorsku u Maďarov až rozpálil cisár Jozef II. Maďari boli by chceli mocnieť, rásť na ujmu iným, preto začali byť od prvej chvíle netolerantní. Tam, kde pri latinskej reči toľké veky nebolo nijakých národnostných protív, vznikli príkre protivy razom. A keď po napoleonovských vojnách viedenská politika začala mať strach pred Slovanstvom a či Ruskom, Maďari dostali v nej podporu. Arciknieža Jozef, ktorý ako palatín a exponent dynastie žil v Budíne, zjavne staval sa nepriateľsky proti slovenským snahám. Keď tak Maďari postupne stotožnili sa so štátom, vtedy slovenské zemianstvo, ktoré dlho protivilo sa uvádzaniu maďarskej reči do úradov i škôl, tiež pridalo sa k maďarizácii, z obavy, že ináč príde o svoje privilégiá.

Tak duchovný pohyb slovenský, živo začatý na konci 18. storočia, stretával sa potom na všetky strany s odporom. Bernolákovci, ktorí s horúcou dušou podujali sa budiť slovenskú národnosť a slovenčinu postavili za spisovnú reč, vymreli, a pre surové pomery krajinské nových ľudí, hotových kráčať v ich stopách, našlo sa málo. U evanjelikov učený syn Seberína volal sa už Szeberényim, učený syn Jozefáka Jozeffym. Alexander Rudnay, ktorý už ako prímas-arcibiskup uhorský povedal, že je Slovák a Slovákom zostane, hoci by sa dostal na stolicu Petra (Slavus sum, et si in cathedra Petri forem, Slavus ero), roku 1831 už umrel. Keď roku 1827 lajoš-komárňanských Slovákov verejne na dereši bili preto, že protivili sa prijať nanúteného im maďarského kňaza,¹³ generálny inšpektor evanjelickej cirkvi uhorskej, barón Alexander Prónay, „vypočúval“¹⁴ ich v svojom dome so slzami v očiach, dával im k obrane radu i peňažitú podporu, a o niečo neskoršie z jeho rodu boli už fanatickí protivníci národnej veci slovenskej. Pri nej, pri slovenskej veci, ostali len bezmocní idealisti, dedinskí kňazi a učitelia. Ján Kollár len-len, že sa udržal na slovenskej fare v Pešti, za 16 rokov nemal možnosti vziať si ešte za študentstva vyvolenú, zasľúbenú Mínu čiže Frideriku; ženil sa až roku 1836, už 43-ročný. Pre Šafárika, ktorého by inde všade, v každom národe, v každom štáte, boli stavali medzi prvých ľudí, doma vôbec nebolo chleba; prichýlili ho najprv v Novom Sade Srbi. Roku 1830 i odtiaľ písal domov Martinovi Hamuljakovi: „Já se obavám, že už všecko pro nás pozdě. Všecko se ta schyluje, že národy slovanské v Uhřích pomaďarčeny budou“.¹⁵ V Novom Sade predalo by sa vraj i tisíc exemplárov maďarskej gramatiky, študovaní ľudia navzájom sľubujú si, že budú hovoriť len po maďarsky.

*

Tu, v tieto časy, zjavil sa v malom krúžku slovenských študentov Ľudovít Štúr.

Narodený 29. októbra 1815 v Zay-Uhrovci v Trenčianskej stolici, bol synom tamojšieho ev. učiteľa Samuela Štúra a Anny, rod. Michalcovej. Z dedinskej školy, v skromných pomeroch znamenití rodičia vychovali štyroch učených synov. O materi slovenský pedagóg Samuel Ormis z vlastnej skúsenosti napísal, že „nasýtila celé zástupy žiakov, ktorý ako priatelia jej synov prichádzali do Zay-Uhrovca i na viac dní“.¹⁶ Prvej rodičia Ľudovíta Štúra boli v Trenčíne, kde u nich, ako tamojší žiak, za tri roky žil a iste pekné veci vídal Fraňo Palacký, svojím časom potom v Čechách „otcom národa“ zvaný.

Na gymnáziu Ľudovít Štúr učil sa najprv v Rábe¹⁷ a vďačne spomínaval ako svojho rábskeho učiteľa Leopolda Peca. Po dvoch rokoch dali ho do dnešnej Bratislavy, kde na lýceu Slováci od roku 1803 udržovali si katedru slovenskej reči. Tu, v Bratislave, Ľudovít medzi študujúcimi Slovákmi, ktorí mali svoju Spoločnosť, našiel i Daniela Licharda a Sama Chalupku, vrstovníkov svojho staršieho brata Karola. Od roku 1833 — 1834 Spoločnosť týždenne schádzala sa po dva razy. Roku 1835 — 1836 námestným prednostom Spoločnosti pri profesorovi Ševrlayovi bol už Ľudovít Štúr, a slovenská mládež bratislavská cele v jeho moci. Jur Palkovič, ako profesor slovenskej katedry, učieval len suchej gramatike: Štúr stal sa jeho námestníkom a so zápalom jemu vlastným prednášaval svojím poslucháčom o najstarších dejinách Slovanstva, o jeho kmeňoch, národoch, jazykoch a literatúrach, o Veľkej Morave, jej Pribinovi, Mojmírovi, Rasticovi,¹⁸ Svätoplukovi, o Nitre, Devíne a svetohistorickej misii slovanských apoštolov Cyrila a Metoda, o tomto diele Rastislava nášho. Účinkovať na myseľ a cit mladého pokolenia predstieraním mu skvelejšej minulosti bolo v duchu slovanskej renesancie, vôbec v duchu nového ruchu národov od druhej polovice 18. storočia. Popri milých obrazoch, predkladaných poslucháčom z prostonárodnej poézie slovanskej, Štúr našiel si spôsob zohrievať srdce a myseľ i výkladmi o poézii Homérovej. Prednášky z katedry školskej doplňovali sa cvičením vo vzdelávacom spolku, oduševňovaním v spevokole a na vychádzkach do prírody alebo i na Devín.^[7] O význame Devína v dejoch Veľkej Moravy vtedy učil už v svojom Svätoplukovi Ján Hollý, ktorý z poetickej intuície a či zo zvláštnej geniality už vedel o tomto hrade Rastislavovom a Svätoplukovom i to, čo o ňom len za našich dní archeologické výskumy zistili. Samovzdelávacie spolky slovenskej mládeže ožili i na iných školách, v Levoči, Kežmarku, v Štiavnici a v kňazských seminároch katolíckych; od iskier spod Devína vychodiacich zapaľovali sa mladé city i mysle slovenské. „Boli to časy — zaznačil Ján Kalinčiak v svojom životopise — kde mládež slovenská svojou mravnosťou a vedeckým snažením hľadala si na školách prvenstvo. Ústav slovenský v Prešporku bol strediskom slovenského žitia… Mládež ako panenky, mravná, za vyšším životom túžiaca, i proti návalu času a jeho zmýšľaniu sa stavajúca… Prednášal Štúr históriu jazyka česko-slovenského,²⁰ ale, pravdu hovoriac, nebola to história literatúry, lež filozofický návod k zachádzaniu s históriou vôbec. Krem toho hľadel v mládeži vzbudiť cit pre antickú krásu v umení a literatúre, a vidiac, že sa v škole menovite gréčtina zanedbáva, prekladal nám týždenne dva razy Homéra a iných gréckych klasikov. Tak sme sa prvý raz zapálili za svet starodávny, zapadlý, a že to u mládeže pôsobilo, bolo vidno z toho, že nastal ruch za vedeckým vzdelaním, predtým nám neznámy“.^[8]

Pred vakáciami Štúr vyučil svojich žiakov, čo bude ich úlohou cez leto doma. Predovšetkým vyhľadávať v svojom kraji schopných šuhajov, nadpriadať s nimi priateľstvo, čítavať a rečnievať im básne slovenské i slovanské, zvať ich do škôl do Bratislavy, s upozorňovaním, aký nový život tam poznajú. Prípravou k tomuto prázdninovému účinkovaniu bolo učiť sa naspamäť básne Jána Hollého a znelky z Kollárovej Slávy dcéry; lepší speváci boli povinní zásobiť sa melódiami národných piesní slovenských, všetci dostali návod zapisovať piesne a povesti slovenské, áno zapisovať si v rodných krajoch i mená osôb, naklonených svojmu národu a zaoberajúcich sa slovenskou literatúrou. Poučených, pripravených na konci každého školského roku zvolal ešte do lúčivého zasadnutia, kde povedal im dlhšiu reč. Dňa 18. júna 1842 v takej lúčivej reči medziiným hovoril, že ako niekedy Gréci z olympijských hier, tak rozídu sa chovanci Ústavu po slovenských krajoch a budú zapaľovať svojich rodákov tým, čím sú sami zapálení, vyučovať tomu, čomu sa oni vyučili. „I kam se pobíráte, kam spěcháte?… Do domu tedy, na Slovensko! Ano, na Slovensku pole činnosti vaší, pole všeliké snahy vaší. Ale znáte-li toto budoucí pole své, znáte-li potřeby sklíčeného slovenského rodu svého? Potřeby jeho jsou mnohé, náramné, neboť jest rod náš opuštěný, od cizinců stíhaný. Tu slušně zvoláme s velebným Izaiášem, naším Kollárem:

A čo to — pokračoval — že také mŕtve je Slovensko, že tak hlboko stojí národ náš?… „V okřesu řeči, obyčejů, mravů svých nezná se jak osoba zvláštní, jak jedna celistvost… V čem by byl vyslovil národ náš od století povědomí takové? Kde jsou ustanovení, ústavy, kde jsou činy národní, v nichž by se celistvost národa našeho patrnou byla stala? Nikde! nikde! Darmo ich hledati bude od století! Věk celistvosti, slávy naší, ten tam v hluboké dálce… Povstali a povstávají jednotlivci, jenž mluvili ve jmenu Slováků, psali v řeči jejich a psali pro ně; ale byli to jen vždy jednotlivci ještě…“ Ináče „díka, díka nekonečná jednotlivcům těmto: oni byli prvními budiči, proroci, zvěstovateli ze zábudlivosti otrásejícího se sebevědomí našeho, oni jsou stupně, po nichž my dále půjdeme…“ Nuž „k tomuto národu ubíráte se vy, synové jeho… Máte pole veliké činnosti, zajisté! Pečovati o napravení škol našich, kde chybějí, o založení jejich, věrne lid náš vyučovati v chrámech, zakládáním čitáren, rozširováním spisů užitečných, vyučováním nedělním ve všelikých obcích, přispívati radou, pomocí ve všech nedostatcích, brániti práva jeho beze všeho ostýchání před bezprávím nestydatých a mocných jest svatou povinností vaší… Vším tímto přichází národ k sobě. I chopte se tedy všech možných prostředků ke vzdělávaní jeho, by jednou již započal duchovní život svůj. A ke všemu tomu nejlépe přispějete, pakli se všelikému dobrému počínaní u národa našeho příkladem na čelo postavíte…“²¹

Takéto reči učiteľove odpisovali sa a v odpisoch rozširovali ešte i po rokoch. — V prázdninách letných Ľudovít Štúr i sám usiloval sa vidieť zo Slovenska čím najviacej; na Liptov nezabúdal najmä pre Tatry. Návšteva jeho v nejednej rodine na Slovensku spomínavala sa potom i v treťom pokolení. Chodiť do Maduníc na poklonu Jánovi Hollému Štúrovi a jeho druhom i žiakom bolo, ako chodiť do nejakej svätyne národnej. S Jánom Kollárom mali živé spojenie listovné, a sám Kollár, i keď vracal sa na Viedeň z cesty svojej po Itálii roku 1841, nezameškal zastaviť sa v Bratislave, aby mohol navštíviť slovenskú mládež. Kollár z celej duše pomáhal Štúrovi od roku 1841 konať povolenie na vydávanie novín, ako i roku 1842, keď Slováci chystali sa predložiť svoje žaloby pred trón.^[9]

Do svojich krážov v Bratislave Ľudovít Štúr pritiahol i študujúcu tam mládež chorvátsku a srbskú. Do Pešti B. Vrchovskému roku 1838 písal: „Teď jedno z mých hlavních zanášení i to jest, aby se Srbové zdější, jichž v počtu 27, našim vidům všeslovanským získali. Pište nám o zřízení ústavu Tökölyho. Červenák teď bydlí se Srbi, a tak tím více naděje máme, že vzájemnosti naší porozumí a jí se přidruží.“²⁴ Z tejto bratislavskej školy vyšiel potom neohrozený politik uhorských Srbov, Svetozár Miletić,²⁵ i znamenitý srbsko-chorvátsky filológ Daničić. Pritom slovenská mládež bratislavská vyhľadávala a pestovala spojenie so slovenskými študentmi iných škôl Horného Uhorska. Keď generálny inšpektor ev. cirkvi uhorskej²⁶ pohrozil Štúrovi, Štúr odpovedal násilníckemu maďarónovi, že on pripravený je na všetko.

Svojim hovorieval: „My chytili sme sa do služby ducha, a preto prejsť musíme cestu života tŕnistú.“ Aby celý mohol slúžiť jednej myšlienke, jednej veci, bol taký dôsledný, že zariekol sa založiť si rodinný život. Bál sa, že pri žene a deťoch nemohol by sa cele oddať službe národa. Deve, ktorá roku 1840 zblížila sa mu,²⁷ zdesený povedal, že na neho nemohla by sa oprieť, lebo v búrkach, ktoré idú, jeho život bude neistý. A takto zapierať seba, osobné city i veci podriadiť národnému cieľu, žiadal i od svojich priateľov a učeníkov.

A búrka blížila sa. Generálny inšpektor Zay, ktorý vyhrážal sa, že „povinnosťou Štúra je účinkovať za vlasť, to jest za maďarizmus“, a jestli chce venovať sa vzdelávaniu slovenskej reči, probovať to mohol by len za hranicou Uhorska — generálny inšpektor neostal pri slovách, pri hrozbách. Už v júni 1843 v Bratislave zjavila sa vyšetrujúca komisia od generálneho konventu, Prónay, Kossuth, Perlaky, Pulszky,^[10] a v decembri potom Ľudovíta Štúra, ako námestníka starého profesora Palkoviča, odstránili z katedry československej reči. Z poslucháčov jeho najhorlivejší, dvadsiati a niekoľkí, rozhorčení osvedčili, že bez Štúra nebudú na bratislavskom lýceu, a v marci 1844 odišli do Levoče.^[11]

Na katedru lyceálnu Ľudovít Štúr v Bratislave viacej nesmel, ale vyučovať neprestal — privátne. Po mnohom preťahovaní konečne roku 1845 dostal povolenie vydávať „Slovenskje národňje Novini“.²⁹ Tým Bratislave zas pribudlo príťažlivosti slovenskej, študenti sa množili a k Štúrovi chodili — aby to menej očú videlo — vo večerných hodinách. „Dva razy týždenne — spomínal po rokoch Daniel Maróthy — večer okná redakcie boli starostlivejšie pozakrývané. Šuhajci jeden za druhým po tichúčky, po jednom, ako stíny večerné, kradli sa ku bráne domu. Letmým krokom, aby len ani ,hausmeister‘ o nich nezvedel, vznášali sa po schodoch do miestností redakcie, kde uradovaní, utešení podávali si ruky, že mohli neprajným okom nespozorovaní vkĺznuť do tej svätyne mládeže slovenskej… Ľudovít vstúpil zo susednej svojej svetlice. No, a s akou tvárou nás vždy pozdravil… to len tí vedia, ktorým nebo doprialo patriť do toho nevyrovnaného, duchaplného, šľachetného obličaja! — Započala sa prednáška, z dejín národa slovanského, alebo z literatúr jeho, alebo z námah jeho kultúrnych, alebo o povolaní jeho svetohistorickom — a oči, uši i všetky novosti ducha viseli, lipeli na drahom, vznešenom rečníkovi, až — prišiel zas nevyhnutný čas k odchodu; — lebo keby na našej vôli bolo bývalo, i svitu by sme tam boli dočkali. Ale blížila sa hodina, kde sa v mestách brány domov zatvárajú, a my potrebovali sme času, kým sme sa jeden za druhým, po jednom, tíško, nespozorovaní, novými pokladmi ducha a srdca obohatení, domov porozchádzali.“^[12]

Politiky v obyčajnom zmysle Štúr v prvé časy ani nemal na mysli. On hovorieval a svojím mladým priateľom vštepoval do duše: „Práca, čistota, umenie, veda, náboženstvo, pravda — nech sú heslá nášho života… My budeme umelci, spisovatelia… Národ chceme vyslobodiť z duchovných mrákot a temností…“ Takýto kultúrny program bol by dostačil Slovákom najmenej na jeden ľudský vek. No ukázalo sa, že kultúrny program bez politického bol nemožný, a pri maďarskej rozpínavosti štúrovci aj ináč nevyhli politike.^[13]

Tak bolo i so spisovnou rečou. Prvý ročník almanachu Nitra Jozef M. Hurban roku 1842 vydal ešte po česky; o dva roky (1844) druhý ročník bol už slovenský. I toto prišlo pri ich snažení, namierenom k duchovnému povzneseniu svojho národa, samo sebou, prirodzene. Vplyv českého jazyka, ktorý od založenia pražskej univerzity (1348), čiže od doby Karola IV. ujímal sa v celom západnom Slovanstve, bol u Slovákov iste značný, ale zato trvácne čeština u nás akosi nemohla sa ujať.^[14] Domáci jazyk zakaždým začal ju prerastať, ako prinesenú bylinu prerastá v záhrade bylina domáca. Kníhtlačiarne a ich korektori vytrhávali slovenčinu, pleli záhradu, ale bez trvácnejšieho výsledku. Daniel Horčička, veľmi vážny človek, už v 17. storočí hlásal: „Píšme, ako hovoríme!“ a v ostrihomskom Rituáli rímskokatolíckej cirkvi i v iných jej knihách slovenským textom bola stredná, teda najplnšia slovenčina. Vec znamenite objasňuje sa i paralelným svedectvom slovenského kroja. V 17. storočí, keď protestanti a českí bratia, prenasledovaní v Čechách vládou, sťahovali sa nielen do protestantského Nemecka, ale i do Uhorska, na Slovensko, prinášali sem svoju umelecko-priemyslovú vycibrenosť i svoj vkus, vzdelaný renesanciou, a dali renesančný charakter keramike, výšivkám i písaným kancionálom slovenským. Ale bolo to len na čas. „Pásky mezi Uherskem a námi ve století 16. vírou a literaturou stužené, v 17-tém vlídnym přijetím vystěhovalců do Uher utvrzené, v 18. století úplně přervány. Vliv, zjevný ve století 17-tém, absorbován zúplna elementární sílou lidu slovenského, ornament svérázný lidový nastoupil u Slováků úplně.“^[15] Český jazyk u Slovákov, ako spisovný, bol by potreboval školy, českej školy, a tej, rozumie sa, nebolo.

Už Bernolákovo dielo na konci 18. storočia nemôže sa pokladať za novotu — Bernolák bol sankcionoval a reguloval to, čo v živote už bolo. I urbár Márie Terézie, teda pred Bernolákom a taká dôležitá vec svojej doby, pre Slovákov po slovensky vydali.^[16] Ešte na začiatku 19. storočia u nás bol duchovný život povahyhodný: my sme dali Prahe Šafárika, z našej školy vyšiel i Palacký.³³ Ale potom zrazu začalo byť u nás veľmi zle. Ján Kollár, horlivý predseda Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej, utvoreného a udržovaného bernolákovcami, katolíkmi, oznamujúc svojím pražským priateľom almanach Zoru (1835), vydaný v spisovnej reči bernolákovskej, ale už strednej slovenčine prispôsobovanej, napísal v liste Václavovi Hankovi: „Zora neočekávané štěstí v Uhřích nalezla. Čechové ovšem, aspoň někteří, vím že nebudou s tím (so slovenským spisovným jazykom) spokojeni: ale k retování Slováků z přítomného nebezpečenství — není jiné cesty.“³⁴

Hurbanovou druhou Nitrou, Štúrovými a Hodžovými knižkami, Slovenskými národnými novinami, Orlom tatránskym a Slovenskými pohľadmi, uviedla sa u nás za spisovnú reč stredná slovenčina. Ako v Bernolákovom diele, tak ani v tomto nebolo podstatnej novoty. Jasne vidiacemu oku bol to len nový stupeň národnej obrany proti maďarizmu. Katolíci a evanjelici slovenskí, do tých čias značne rozdvojení, takto mohli sa zjednotiť v jednom spisovnom jazyku (ako i zjednotili sa).^[17] A nové bolo: ten život, ktorý slovenčinou vzbudil sa od Tatier po Dunaj. Zakladali sa nedeľné školy, čitateľské spolky, knižnice, hospodárske jednoty. Daniel Lichard, povolaný súdiť v tejto veci, zaznačil v Štúrovom životopise,^[18] že v poli začalo sa dôkladnejšie robiť a zorávali i staré medze.^[19] Okolo samých spolkov miernosti vznikla celá malá literatúra, za ktorú sa slovenčina nikda nezahanbí. Jaroslav Vlček roku 1913 spomínal, že v 1840-tych rokoch v Čechách nemali tej organizácie národno-výchovnej a spoločenskej, aká vznikla činnosťou Slovákov, ani takých časopisov, ako boli slovenské.^[20] Alebo charakteristické je, že dobré dve tretiny slovenských neľudových piesní, národných, teda známymi autormi skladaných, máme z toho času. Vznikali z mysle a citu horlivých Slovákov, a spoločnosť hneď pochytila každú, spievala a oduševňovala sa. Ideovo vtedy nebol azda nikde nikto pokročilejší, než slovenskí národovci, hoci roztrácali sa po dedinách. Zásady, ktoré v Európe dozreli roku 1848, možno stopovať v tvorbách slovenských poetov už od 1830-tych rokov.

Dielo Štúrovej družiny, ku ktorej i sám prináležal, takto vykladal hneď vtedy i Michal M. Hodža. V svojom Dobrom slove roku 1847 rozprával, že evanjelickí Slováci neuznali za potrebné pripojiť sa k tomu, čo na strane katolíckeho duchovenstva uviedli Bajza, Fándly a hlavne Bernolák; evanjelici Tablic, Palkovič, Lovich, Čerňanský, Plachý, Hrdlička, chceli zachovať literárny zväzok s Čechmi. „Ani dobrodejná náklona k veci slovenskej, akou sa slávny kadinál Rudnay vyznačoval, ani krajšia básnictva ukážka, akú Hollý vysvietil, ani srdečná túžba vidieť Slovákov jednou spisovnou rečou slovenskou spojených, ako kanovník Palkovič so žiaľom osvedčoval, nemohli evanjelických Slovákov zo starej cesty odviesť.“³⁸ Ale začalo sa premýšľať o novinách slovenských. Ľudovít Štúr, dorozumejúc sa i s inými, umienil si i v redigovaní Slovenských novín češtiny sa držať, pritom „po kusiech“ i od katolíkov prijímať články v reči od Bernoláka vystavenej. Ale na vydávanie novín dovolenie u vlády nedalo sa vykonať ani za tri roky. A medzitým „vzišli z čerstvého semena slavjanskej pravdy od Kollára zasiate nové domysly, a dozreli: a síce tie, na tom prostom základe života postavené, že keď sa majú písať slovenské noviny, nech sa píšu tak po slovensky, ako sa medzi Slovákmi najviac hovorí.“ Slovenská reč opravdová je tá, ktorou hovoria menovite v stoliciach Turčianskej, Liptovskej, Oravskej, v pol Trenčianskej, Zvolenskej, Hontianskej, Novohradskej a na Dolnej zemi osadníci slovenskí, „ktorej ukážku Kollár v knihe Zpievaniek… na večitú svojej zásluhy slávu vystavil.“ Medzitým, keď dovolenie na noviny len nič a nič neprichádzalo, Slováci založili si spolok, nazvaný Tatrínom, „začnúc v ňom hneď všetko v reči tej pravoslovenskej vykonávať“.^[21]

Na výročnom zhromaždení Tatrína už roku 1847 Slováci katolíci a evanjelici krásnym, dojímavým spôsobom v Čachticiach zjednotili sa na strednej slovenčine ako spisovnej reči, a národná vec slovenská radostne sa rozvíjala. Kollár síce nepripojil sa k slovenčine, ale hnev, ktorý lomcoval ním v roku Hlasov…,³⁹ roku 1846, prešiel mu a on viacej nepodnikal ničoho proti.^[22] Ležal ešte v rukopise, ale už bol hotový i Sládkovičov Detvan, taký stĺp slovenskej literatúry.

Prišli jarné búrky roku 1848, a vtedy Ľudovít Štúr v Bratislave už nemohol sa obstáť — bezpečnosti pre neho nebolo. Zjavil sa tu vo Viedni na poradách Slovanov, tu na zhromaždení slovenskom v Liptovskom Sv. Mikuláši,⁴² tu v Prahe na slovanskom zjazde.⁴³

I myšlienka slovanského zjazdu vyšla asi od neho. Na ňom potom, na zjazde samom, s rozhodnosťou vystúpil proti Austrii. Tón zjazdu, otvoreného 2. júna 1848, bol daný Šafárikovou rečou hneď na začiatku. Hovoril Šafárik náš o postavení Slovanstva a jeho susedoch, o Nemcoch, Maďaroch a Talianoch. „Jestli my nechceme takého vzdelania — hodno i tu citovať z tej reči — o akom oni hovoria, to jest jestli nechceme sa ponemčiť, pomaďarčiť, potaliančiť, nadávajú nám do divochov, barbarov a otrokov. Jestli chceme vzdelania, to jest úplne poslovančiť sa a byť Slovanmi, ako nám káže hlas svedomia…, vtedy oni zovú nás zradcami otčiny a zločincami, nepriateľmi ich slobody… Tento stav vecí nesmie ďalej trvať. Kocka národov je hodená: nastal i pre nás rozhodný čas, prvej než sme očakávali. Nevinnosť pred svedomím a bohom nič neznamená pred súdom tohoto sveta, pred súdom národov. Alebo očistíme sa skutkom a dokážeme, že sme spôsobní k slobode, alebo pretvorme sa skoro v Nemcov, Maďarov a Talianov…, aby sme našu hanbu a naše poníženie nemuseli preniesť na svojich synov… Mravná smrť je najhoršia smrť, a mravný život je najvyšší život… Z otroctva niet cesty k slobode bez borby: alebo víťazstvo a slobodná národnosť, alebo čestná smrť a po smrti sláva!“

Účinok takejto reči tichého Šafárika, ktorý do tejto chvíle ostával vždy medzi knihami a politike sa vyhýbal, bol hlboký, veľký. Na druhý deň bola reč o tom, či treba veľmi prízvukovať zachovanie Rakúska. Tu hovoril Ľudovít Štúr: „Náš cieľ by mal byť zachovať nás! Najprv musíme slúžiť sebe, potom iným. Dosiaľ Rakúsko stálo a my sme hynuli. Čo by nám povedal svet, keby sme o nič viacej nestáli, ako o zachovanie Rakúska? Pádom Rakúska nepadneme my… Nehovorme, že chceme zachovať Rakúsko, ani utvoriť rakúsku slovanskú ríšu. To nás pripraví o všetky sympatie európskych národov. Povedzme, že chceme ako samostatné slovanské obce stáť pod vládou rakúskou: tým prízvukujeme Slovanstvo… Preto treba nám silu Maďarov stroskotať…“

A takéto boli na slovanskom zjazde v Prahe Štúrove všetky reči. Všetko proti Austrii. V revolúcii potom Austria bola pred Maďarmi zachránená práve slovanskou pomocou, ruskou armádou, gavalierskosťou cára Mikuláša; ale vo Viedni Ľudovítovi Štúrovi nemohli odpustiť jeho pražské reči. Pre Slovanstvo však ostali ony pamätihodnými, kýmkoľvek stála Austria… Z Čechov, pomýlených Palackého osvedčením, poslaným krátko predtým Nemcom do Frankfurtu, že keby Austrie nebolo, v záujme Slovákov bolo by ju treba stvoriť, na zjazde slovanskom v tejto otázke stál pri Štúrovi najmä Havlíček.⁴⁴

Ani mu neodpustili. Po potlačení revolúcie, hoci vlastne i slovenské povstanie, ustrojené a vedené Štúrom, Hurbanom a Hodžom, silou okolností prospelo Austrii, Ľudovíta Štúra nepripustili k ničomu, k nijakému verejnému postaveniu. Z Bratislavy, od mládeže slovenskej, roku 1838 bol odišiel ešte do Nemecka, na univerzitu do Halle. Keď po dvoch rokoch vrátil sa, ponúkali mu profesúru i v Kežmarku, vôbec zabezpečiť si postavenie bolo by mu bývalo ľahko. Ale on ostal v Bratislave, pri svojej mládeži, neplateným námestníkom profesora Palkoviča na slovenskej katedre. V decembri 1843, cirkevnou vrchnosťou odstránený z katedry, tiež ostal v Bratislave. Od druhej polovice roku 1845 tam redigoval a vydával horko-ťažko vykonané Slovenské národné noviny a Orla tatránskeho — pravda, roku 1848 to prestalo.^[23]

Už roku 1827 lajoš-komárňanských Slovákov úrady bili verejne na dereši preto, že nechceli prijať maďarského kňaza;⁴⁶ študentom slovenským samovzdelávacie spolky už roku 1838 boli zakázali, v obnovených potom zas všemožne chceli dusiť slovenského ducha; povolenie na vydávanie novín roku 1845 bolo prišlo až po štvorročnom všemožnom preťahovaní; keď Štúr, Hurban a Hodža na konci mája 1848 prišli do Prahy na slovanský zjazd, už mali všetci traja vypísané na hlavy odmeny, na Slovensku bolo štatárium; a Kossuth, ktorý s tým v súvislosti pred rokom 1848 hlásaval v Pešti, že Maďari sú povolaní zastaviť pokroky panslavizmu, po roku 1849 v Londýne a v Paríži deklamoval, že oni, Maďari, „vyhlásili a uskutočnili veľkú zásadu jednakej slobody, jednakého práva i jednakej povinnosti pre všetkých kresťanských obyvateľov Uhorska bez rozdielu plemena, reči a náboženstva“.

„Slovenské noviny“, ktoré v júli 1849 vo Viedni vláda založila, začali vychodiť v strednej slovenčine. Veď či mohli ich založiť inak? Slovenskí národovci mali ešte v živej pamäti Čachtice a v Čachticiach ten akt, ktorým slovenskí katolíci a evanjelici slávnostne uzniesli sa na strednej slovenčine ako svojej spisovnej reči. Kto by sa bol odvážil podvracať Čachtice už po dvoch rokoch, a to roku 1849? Len vo Viedni, hneď zatým, neštítili sa ani toho. Od nového roku 1850 Slovenské noviny vydávali už v češtine, a na konfundovanie Slovákov nazvali to staroslovenčinou.^[24] Vtedy Štúr začal robiť prípravy, aby mohli vychodiť noviny opravdu slovenské.^[25] — Nepripustenému po roku 1849 k verejnému postaveniu, dostalo sa mu ešte starať sa o siroty svojho staršieho brata, ktorý roku 1851 umrel ako farár v Modre. Bol začal bývať u rodičov v Zay-Uhrovci, ale takto prešiel do Modry. Pravda, zo „starostlivosti“⁴⁸ viedenskej vlády pod policajným dozorom postavený nemohol sa takrečeno ani hnúť z miesta. V Ivanke pri Nitre žil knieža Michal Obrenovič srbský, so Slovákmi známy od roku 1848; Štúra v Modre teraz Obrenovič podporoval, ale Štúrovi do Ivanky dostať sa z Modry bolo ťažko — pre políciu. Máme zápis z meštianskej rodiny v Modre, že z meštianstva každý, kto zjavnejšie blížil sa ku Štúrovi, bol nemeckou políciou i mestskou vrchnosťou prenasledovaný.

V tieto časy Ľudovít Štúr tu napísal svoje znamenité dielo o piesňach a povestiach slovanských národov i povestný traktát

„Cлaвянcтвo и миp будущaгo“,⁴⁹

vydaný po rusky až po jeho smrti v Moskve roku 1867. Mienku svoju o Austrii tu ešte jadrnejšie a určitejšie vyslovuje. „Austria čiže ,Ostmark‘, na východ obrátená krajina ríše Karolingov, mala určenie nemčiť Slovanov, a ona bola i bude verná tejto úlohe do posledného svojho dychu… Čože robila v Krajne, Korutansku, Štýrsku, v Istrii?… Čo páchala v Čechách, na Morave, v Sliezsku, a v Čechách so strašnou ukrutnosťou?… Či Austria nepovzbudzuje i teraz, ako oddávna, tlak na východ (,Drang nach Osten‘)?“ A keď bola prinútená — pokračuje — vyhlásiť rovnoprávnosť všetkých národností, k čomuže viedla táto rovnoprávnosť, potvrdená toľkými prísahami? Alebo vraj „slovanská Austria“! Aký slovanský život by bol v Austrii, je jasné každému, kto chce vidieť. „Taký základ, strúchnatelý, neudrží viacej nijakej stavby, a preto sú nepodarené a nebezpečné všetky snahy utvoriť z Austrie štát slovanský… Národnosti Austrie, najmä slovanské, prebudili sa k duchovnému životu a cítia potrebu obnovenia, preto pokladajú už za neprimerané dať sa vodiť cudziemu, snažia sa k samostatnosti a samospráve. To je príčina, pre ktorú chcú sa odtrhnúť od Austrie a horia túžbou pridať sa k svojej rodine.“ Vypočitujúc hriechy Austrie, nezameškal spomenúť, čo bolo po poslednej revolúcii. „Roku 1848 Maďari sa vzbúrili proti nej a chceli ju vyvrátiť, ale zachránená slovanskými silami Austria potom procesy proti Maďarom zastavila o rok prvej, než proti ,ľahkomyseľným pražským chlapcom‘ (v procese proti účastníkom uličných nepokojov pražských 1848 tak nazvali obžalovaných, ľahkomyseľnými chlapci pražskými), o ktorých sa hovorilo, že ,mali v úmysle urobiť čosi‘… V spolku k potlačeniu Slovanov Maďari boli na druhom mieste, preto tá šetrnosť a to milosrdenstvo k nim! V štátnej rade ustanovili (po roku 1849), že len nemecký a maďarský jazyk bude diplomatickým v Austrii. Slovanom len slepili oči a stavali ich Maďarom za strašidlo… Nie z podopretia Austrie, ale len z pádu jej a Turecka, týchto dvoch temníc (žalárov) Slovanstva, skvitne preň lepšia, vrele žiadaná budúcnosť.“⁵⁰

Tak vysvetliac, čo je Austria, Ľudovít Štúr v tomto svojom diele usiloval sa obrátiť oči Slovanov k Rusku, k ruskému národu. A udalosti európske dôsledne dávali mu potom za pravdu. Nielen na Balkáne v rokoch 1876 a 1877 — 1878, ale i v svetovej vojne. Nebyť Ruska, Austrijci s Maďarmi tu boli by najprv zničili Srbov, Nemci však boli by rozšliapali Francúzov, kým by Anglia bola mohla zobrať nejakú vojenskú silu. Na Rusko v svetovej vojne zvalilo sa veľké nešťastie, národné nešťastie, ale do tých čias ono stihlo postaviť sily na bojisku tak, že na konci vojny víťazstvo Dohody a s ňou víťazstvo mimoruského Slovanstva stalo sa možným. Dnes Rusko je vo veľkom nešťastí, a na nešťastnom svet nevidí nič dobrého. Ale história bude inak súdiť… Ľudovít Štúr nás i o Rusku dobre učil.⁵¹

Kto je Ľudovít Štúr, dobre vycítila roku 1848 pražská mládež. Keď 21. apríla prišiel do Prahy, oslavovala ho na ulici i v „Slávii“, spolku vtedy ustrojenom. Knižku Hlasové…, roku 1846 proti literárnej slovenčine, tomuto Štúrovmu dielu, na Kollárov popud v Prahe vydanú, spálila demonštratívne na ulici a v Havlíčkových novinách, ktoré pre slovenčinu proti Štúrovi najviac písavali, po spálení Hlasov… manifestačne osvedčila, že „sláva záměrům Štúrovým a Hurbanovým!“ I potom v júni, keď už slovanský zjazd zasedal, Štúra po jeho reči o „slovanskej Prahe“ mládež nosila na rukách v dvorane Žofínskeho ostrova. A vtedy táto mládež česká o Ľudovítovi Štúrovi nevedela ani to, že on už roku 1837 hlásal: „Hranica nás nedelí!“ a v ohnivej svojej básni nazval hranicu medzi Slovákmi a Čechmi „dielom rúk záhubných…“

Pri viedenskej politike po roku 1849 na Slovensku bolo mŕtvo. Štúr v Modre žalúval sa, že duša jeho je „smutná až na smrť“. Ožil, keď dozvedel sa o niečom milom z národného života. Tak i 2. mája 1854 tešil sa v liste Jozefovi M. Hurbanovi: „Práve mi píše Viktorin z Budína, že dňa 11. t. m. bude posviacanie pomníka Hollého na dobrovodskom hrobitove… Keby sa už len aspoň z nitrianskych strán zišli tam našinci v dobrom počte, k osláveniu muža, ktorý nás od chlapčenstva prenášal do šťastnejších vekov otcov našich a ktorého harfa znela, ako nikoho, tak miloúpno krajom naším! Dajže to našincom aspoň v blízkosti na vedomie…“ Pre osvieženie mysle po prácach pri písacom stole konaných bol sa naučil vyjsť do prírody s puškou. Tak vybral sa i 22. decembra 1855 do poľa, kde pod vinohradmi preskakujúcemu priekopu na zamrznutom skĺzla sa mu noha a spadol tak nešťastne, že puška vypálila a celý nábitok vrezal sa mu do stehna. Z toho umrel 12. januára 1856…

Keď po svetovej vojne prišiel prevrat, Slováci už temer nechodili do škôl. Ale čo by tu bolo bývalo, nech niet od 1840-tych rokov Ľudovíta Štúra i jeho druhov a učeníkov a spisovnej reči slovenskej? Čo by tu bolo bývalo, keby v diele Jána Hollého, povznášajúcom slovenskú dušu, po Štúrovom vystúpení neboli pokračovali Sládkovič, Chalupka, Kalinčiak, Janko Kráľ, Botto, Kubáni, Vajanský, Hviezdoslav, Elena Šoltésová, Vansová, Ľudmila Podjavorinská, Timrava, Kukučín? Ľudovít Štúr vzbudil na Slovensku taký život, že — ako napísal po jeho smrti v praktickom živote dobre rozhľadený Daniel Lichard — ľudia naši po dedinách začali lepšie orať a medze klčovať.⁵² Literárna tvorba dostala ľudový smer. K selankám (idylám) Jána Hollého, ozajstne slovenským, prišiel Sládkovičov Detvan. V ňom z Martina a jeho šumnej Eleny, z ich Detvy a v úzadí z vysokej Poľany dýchajú ozajstní slovenskí ľudia a slovenská príroda. V literárnej tvorbe v tie časy takto predstavovať ľud bola nová vec. Sládkovič urobil to smelo, prirodzene, a — vyhral. V jeho básni prichodí i kráľ (čo viac — kráľ Matiáš!), vidíme v nej i panstvo, zámky a pred očami kmitne sa nám sláva, lesk a blesk. To všetko je pekné; ale pôvabom poézie oveje nás v nej tam, kde máme pred sebou Martina a Elenu, ich Detvu a Poľanu. Slovenského čitateľa to zohrievalo, on ožíval nádejou. Lenže moderný štátny stroj pre duchovný život menšín v štáte môže byť strašným ničiteľom. U nás ani pri najhorlivejšej snahe nikam napred, keď pri každom slovenskom podniku bolo nás čo rok menej. (Zo škôl nových síl nemohlo pribúdať!) Pri škole, maďarskej už od abecedy, spisovná reč česká na Slovensku nebola by bývala možná; bez slovenčiny tu bolo by všetko otupelo. Od Karpát po stredný Dunaj bola by bývala duchovná púšť a — maďarčina. Po svetovej vojne mierový kongres nebol by mal možnosti odňať Maďarsku kraje medzi Karpatmi a stredným Dunajom…

Od smrti Ľudovíta Štúra teraz 12. januára^[26] bolo 70 rokov. Ja zostanem vďačným mladým priateľom z univerzity, že dali mi možnosť byť v Bratislave pri svätení tejto pamiatky. Spomínať Ľudovíta Štúra v československom štáte môže byť len poučné a prospešné.⁵⁴

(1928)

Text prepisujeme z prvého knižného vydania — O Slovákoch I. Martin, MS 1928, s. 166 — 198; práve v tomto vydaní sa totiž stretávame s „posledným dotykom autorovej ruky pri modifikovaní textu“, teda s princípom „kánonického“ textu kritického vydania diela. Za Škultétyho dlhého života stačilo vyjsť aj druhé vydanie knihy (Martin, MS 1938); ale pri tomto bol už Jozef Škultéty o desaťročie starší a na vydaní autorsko-textologicky menej zainteresovaný. — Rukopis štúdie sa zachoval v pozostalosti Jozefa Škultétyho v LA MS (Inventár rukopisov LA MS X. Martin 1981; podobne aj všetky ostatné Škultétyho rukopisy — strojopisy, ktoré spomíname nižšie pri jednotlivých štúdiách) v dvoch variantoch: 47 strán, signatúra 49 CL 52; 33 strán, signatúra 49 CL 25. Štúdia pôvodne vyšla v SP, 42, 1926, s. 65 — 78 pod názvom Pamiatke Ľudovíta Štúra (preto tak, lebo už predtým v SP, 40, 1924, s. 321 — 326 publikoval Škultéty kratšiu štúdiu s názvom Ľudovít Štúr). Text potom vyšiel aj v Čítaní študujúcej mládeže, zv. 36 (Martin, MS 1934, s. 68 — 101), zväzok vybraných prác Jaroslava Vlčka a Jozefa Škultétyho s názvom Dielo literárno-historické pripravil Ján Marták. — Časť štúdie bola pretlačená aj neskôr v knihe s názvom Vôňa domoviny. Výber z článkov II. Bratislava, Tatran 1973, s. 135 — 164; editor Jozef Gazdík (v ESS, 2, 1984, s. 152 je uvedený ako editor diela Mikuláš Gašparík).

1 Stará Dácia — rímska provincia, zriadená Trajanom — zaberala Sedmohradsko a Malé Valašsko na východ až po rieku Alutu (Altu).

2 Na polnoc — v dobovej terminológii inercií romantizmu — na sever.

3 Oskár Asbóth (1852 — 1920), profesor budapeštianskej univerzity (srbčina, bulharčina a slovenčina); Škultéty bol s ním v čulom korešpondenčnom styku, ale zatiaľ sú známe len Asbóthove listy (porovnaj komentár M. Kocáka v Listoch Jozefa Škultétyho 1, 1982).

4 Dejiny maďarského národa po sv. Štefana (maď.).

5 Anonymus, regis Belae notarius — menom presne neidentifikovaný pisár kráľa Belu, autor kroniky Gesta Hungarorum; najmä z nej v minulosti maďarizátori vysvetľovali svoju dávnu históriu v podobe rozličných vymyslenín „bendegúzov“ a iných. — Ináč Škultétyho správne pochopenie postupného a časovo dosť zdĺhavého včleňovania slovenských krajov do novoformovaného uhorského štátneho útvaru potvrdzuje aj naša najsúčasnejšia historiografia; porovnaj knihu Branislava Varsika Z osídlenia západného a stredného Slovenska v stredoveku. Bratislava, SAV 1984. 257 s.

6 Franz Miklosich (1813 — 1891), Slovinec, profesor slavistiky vo Viedni.

7 Časové údaje treba brať od dátumu prvého Škultétyho uverejnenia štúdie v roku 1926; teda tu má autor na mysli rok 1876.

8 Skladba vyšla v Štúrových Spevoch a piesňach v roku 1853.

9 Škultéty neudáva prameň: ale z kontextu je jasné, že má na mysli Záborského historické štúdie: Počiatky kresťanstva medzi Maďarmi, Kedy bolo zlúčené Slovensko s Uhorskom (obe v Letopise MS 3 — 4, 1867); Slováci a ich deje v desiatom storočí, Maďari pred opanovaním našej vlasti, Maďari v desiatom storočí (Letopis MS, 11, 1874).

10 Autor uvádza obsiahly citát z prózy Premena; Ján Herkeľ (1786 — 1853), oravský rodák, peštiansky advokát, jazykovedec a publicista.

11 Sládkovičov otec Andrej Braxatoris (1782 — 1845) bol krupinským učiteľom a regionálnym historikom.

12 Presný Škultétyho termín, ktorým vysvetľoval, ako slovenský národ mohol pretrvať toľké inonárodné nápory v historických premenách dejinného vývoja.

13 Lajoš-komárňanská aféra mala potom ešte ďalšiu dohru: štyria cirkevníci podali u peštianskeho advokáta oficiálnu žalobu na túto antiústavnú situáciu. Ale len čo sa vrátili domov, chytili ich drábi a všetkých štyroch verejne zderešovali. Maďarský kňaz ostal aj ďalej na fare, hoci cirkevníci nevedeli vôbec po maďarsky…

14 Slovo sme dali do úvodzoviek, aby nenastal omyl: autor totiž nepoužil výraz v terajšom význame „súdne vypočúvať“, ale len ako prosté „počúvať“.

15 Citát z dobového listu pretláča autor diplomaticky verne; upravujeme podľa zaužívaných textologických zásad. Mnohé iné citáty Škultéty transkribuje v jazykovej úprave: tieto texty prepisujeme podľa ustálených zásad prepisu Škultétyho textov a osobitne na ne v poznámkach už neupozorňujeme.

16 Škultéty bol na revúckom gymnáziu žiakom Samuela Ormisa (1824 — 1875), takže tento citát o Štúrovej matke uvádza asi z autopsie: nepodarilo sa zistiť jeho skoršie publikovanie. Ináč od priameho Štúrovho žiaka Samuela Ormisa sa v rukopise zachoval stručný príspevok K životopisu Ľudovíta Štúra (LA MS, 29 F 51), ktorý Ormis v roku 1872 poslal J. M. Hurbanovi pre jeho pripravovanú obsiahlu Štúrovu biografiu. Ormisov text pretlačil Pavol Vongrej v zborníku Literárny archív 2, 1965, s. 80 a 99.

17 Mesto v severozápadnom Maďarsku: dnešný názov Györ.

18 Autor používa aj známejší tvar: Rastislav; rešpektujeme jeho štýl.

19 Porovnaj poznámku 15. Text cituje z rukopisu; novšie uverejnenie vo vydaní Listov Ľudovíta Štúra, ktoré pripravil Jozef Ambruš.

20 Prepisujeme presne podľa Škultétyho úpravy.

21 Škultéty neuvádza rukopisný prameň Štúrovej výzvy; odtláča ju však už v jazykovej úprave. Citované štvorveršie je z Kollárovej Slávy dcery.

22 Pisateľ zdôraznil pojem „reprezentácia“: má na mysli prípravu slovenského prestolného prosbopisu, ktorý sa mal predložiť cisárovi Ferdinandovi V. na audiencii.

23 Porovnaj poznámku 15.

24 Porovnaj poznámku 15.

25 Svetozár Miletič sa v slovensko-srbských reláciách preslávil najmä tým, že ako poslanec uhorského snemu v parlamente neohrozene interpeloval všemocného Kolomana Tiszu za jeho zlikvidovanie MS v roku 1875; interpelácia sa nebrala na vedomie a Miletič bol potom aj za to tvrdo prenasledovaný (dostal sa až do väzenia; po roku 1918 mu Matica srbská v Novom Sade dala postaviť na novosadskom námestí monumentálny pomník — dielo Ivana Meštroviča; porovnaj Živan Milisavac, Matica srpska 1826 až 1964. Novi Sad 1965, s. 93).

26 Vlastné meno — Karol Zay (v Hurbanovej formulácii „arciharaburdák“) spomína Jozef Škultéty až v ďalšom texte.

27 Išlo o Máriu Pospíšilovú z „Králového Hradce“, ktorej potom na rozlúčku napísal Ľudovít Štúr známe verše s incipitom Zapomeň milá, zapomeň jinocha… (báseň Rozžehnání).

28 Obaja, Kalinčiak i Francisci, to uvádzajú vo Vlastných životopisoch; ináč o ideovej diferenciácii slovenského romantizmu porovnaj rovnomennú štúdiu Pavla Vongreja v Slovenskej literatúre, 14, 1967, s. 260.

29 Výnimočne, lebo ide o prvú zmienku, sme názov nechali v pôvodnom znení Škultétyho citácie (ďalej už upravujeme).

30 Žaloby a sťažnosti Slovákov proti prechmatom Maďarov. Spis vyšiel v slovenčine až v roku 1946, mal 50 strán.

31 Porovnaj poznámku 15.

32 Sládkovičov zať Ján Mocko (1843 — 1911), ev. farár v Čáčove; Mockova štúdia má názov Slovenský rukopis z konca 16. a počiatku 17. storočia. SP, 14, 1894, s. 1 — 10.

33 Škultéty má na mysli Palackého trojročné „školovanie“ v trenčianskej škole Štúrovho otca Samuela; spomína to aj v úvode tohto príspevku.

34 Časť citátu zdôraznil sám Škultéty; on je tiež autorom vysvetľujúcej vsuvky, vloženej do textu Kollárovho listu.

35 Autor tu má na mysli čachtickú „sednicu“ Tatrína v auguste 1847, na ktorej sa okrem iného dospelo k dohode o novej podobe spisovného jazyka, realizovanej hneď potom po revolúcii 1848/49 hodžovsko-hattalovskou reformou „štúrovčiny“ (platnou s drobnými úpravami vlastne až dodnes). O tomto „akte“ porovnaj aj samostatnú Škultétyho štúdiu v tomto súbore ďalej.

36 Rešpektujeme diplomaticky verný prepis Jozefa Škultétyho. O probléme neskoršie napísal samostatnú knihu Boris Bálent: Prvý pokus o spisovnú slovenčinu. Martin 1944.

37 Ide o známu obsiahlu štúdiu J. Vlčka Slovensko od reakcie Bachovej do zrušenia Matice slovenskej; po slovensky vyšla až po autorovej smrti v knihe Jaroslav Vlček Slovensku. Martin, MS 1932.

38 Porovnaj poznámku 15.

39 Celý názov knihy, ktorú vydala Matice česká, bol trocha dlhší: Hlasové o potřebě jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky. Praha 1846, 240 + 8 s.

40 Rozhodli sme sa, t. j. — naše rozhodnutie.

41 Porovnaj poznámku 15.

42 Májové liptovsko-ondrašovské národné zhromaždenie prijalo pamätné Žiadosti slovenského národa… 1848.

43 Podľa novších výskumov našej historiografie bol Ľudovít Štúr jedným z vedúcich ideológov júnového pražského slovanského zjazdu. Jeho vtedajšie ostré verejné prejavy proti habsburskej monarchii mu ani po porážke revolúcie 1848/49 rakúska vládna mašinéria nikdy neodpustila (toto priklincúva aj Škultéty v ďalšom pokračovaní textu svojej štúdie o Štúrovi ako aj v ďalších prácach).

44 Český novinár a spisovateľ Karel Havlíček-Borovský (1821 — 1856); po revolúcii 1848 bol habsburskou políciou drasticky prenasledovaný pre svoje demokraticko-revolučné názory. Smrť ho zastihla v tom istom roku ako Ľudovíta Štúra.

45 Porovnaj poznámku 15.

46 Pre Škultétyho štýl príznačné: návratné zakomponovanie tých istých vecí, aby sa dosiahlo náležité zdôraznenie; porovnaj poznámku 13.

47 Porovnaj poznámku 15.

48 V pôvodnom texte tvar „pečlivosti“; upravujeme a pridávame do textu úvodzovky, lebo tak sa zvýrazní zamýšľaný autorov ironizujúci podtext tohto výrazu.

49 Slovanstvo a svet budúcnosti; ponechávame v azbuke, lebo ide o prvú zmienku o prvom vydaní Štúrovho diela tlačou; pôvodne bol spis osnovaný v nemčine (ako dokument tak vyšiel až v roku 1931). V ruskom preklade vyšiel dva razy (Moskva 1867; Petrohrad 1909). Je paradoxné, že toto Štúrovo vizionársko-mesianistické dielo nebolo doteraz vydané v slovenčine. O edičných pokusoch v MS porovnaj knihu Petra Libu Vydavateľské dielo MS. Martin 1963, s. 539. Iný, doteraz neuverejnený Štúrov rukopis Prednášok o poézii slovanskej, sa našiel v LA MS len nedávno; porovnaj štúdiu P. Vongreja Neznámy text Štúrových prednášok. SP, 97, 1981, č. 2, s. 95 — 101.

50 Škultéty cituje obsiahly passus zo Štúrovho spisu zrejme vo svojom vlastnom preklade z ruského jazyka.

51 Posledné štyri vety odstavca editor Vône domoviny (s. 145) vynechal: zrejme pre politickú neúnosnosť Škultétyho štylizácií. Tu však, v kritickom vydaní, text týchto viet predsa prepisujeme: čitateľ i sám, bez edičného zdôvodňovania, iste postihne, že tu je Škultéty poplatný mylnému dobovému názoru československej buržoázie na Sovietsky zväz; Veľkú októbrovú socialistickú revolúciu 1917 Škultéty vonkoncom nevládal správne pochopiť — preto také štylizácie v roku 1928. Polstoročný odstup od času Škultétyho názoru v tejto štúdii nedal však za pravdu jemu: práve opak Škultétyho štylizácií sa stával a stal sa preverenou historickou pravdou. Aspoň toľko treba dodať na margo týchto troch-štyroch viet Škultétyho štúdie: „história bude inak súdiť,“ — píše tu autor. A história naozaj už inak rozsúdila tento problém. Nie však v duchu mylnej Škultétyho štylizácie, ale práve opačne: v duchu nezvratnej marxisticko-leninskej pravdy vývoja dejín.

52 Autor má na mysli Lichardov príspevok o Štúrovi z kalendára Časník na rok 1857 (cituje z neho už aj skôr v štúdii).

53 Porovnaj autorovu poznámku pri názve štúdie ako aj naše edičné údaje o prameňoch textu štúdie na začiatku týchto poznámok.

54 Ináč Jozef Škultéty mal o Ľudovítovi Štúrovi aj po tomto texte prednášku s názvom Storočná pamiatka — Príchod Ľudovíta Štúra do Bratislavy v septembri 1829 s vysvetľujúcou poznámkou za názvom: „Čítané na slávnosti, pripravenej 13. novembra 1929 v Bratislave Zväzom slovenského študentstva.“ Prednáška sa zachovala aj v autorovom rukopise, signatúra 49 CP 7. 36 strán; bola uverejnená v SP, 45, 1929, s. 684 — 695. Jej text pretlačil neskôr aj editor Vône domoviny (s. 148 — 164). Aby sa však neopakovali identické Škultétyho štylizácie o Štúrovi, tak v roku 1973 pretlačili z textu Škultétyho Štúra z knihy O Slovákoch len časť (s. 135 — 146). V našej edícii Diela volíme opačný postup: odtláčame kompletne štúdiu o Štúrovi z knihy O Slovákoch — už aj preto, lebo táto štúdia je fundovanejšia, obsiahlejšia a sám autor ju v tejto podobe zaradil do svojej jedinej knihy súborných štúdií. Prednášku Príchod Ľudovíta Štúra do Bratislavy v septembri 1829 registrujeme na tomto mieste: jej nové pretlačenie by bolo vo výbere Diela zbytočnou a „netrebnou“ duplicitou…

Registrujeme aj skorší Škultétyho príspevok o Štúrovi v Slovenskom obrázkovom kalendári, 44, 1915, s. 98 — 104; ako aj autorovu stať Sestra Ľudovíta Štúra a jej hrob. SP, 38, 1922, s. 51 — 52: ide o stručnú informáciu o Karolíne Štúrovej (24. 3. 1826 Uhrovec — 5. 6. 1859 Fiľakovo); ostala slobodná, viedla Ľudovítovi „domácnosť“ v byte na Panenskej ulici v Bratislave; potom žila u ďalšieho brata Jána vo Fiľakove, kde aj náhle tridsaťtriročná umrela. „Dobrý brat dal ju pochovať v blízkom Lučenci: tak si žiadala ona, že tam ešte aspoň počuť slovenskú reč.“ — Škultéty v stati s odstupom času vyzýva patričných činiteľov pokúsiť sa nájsť a označiť jej hrob. Výzva však ostala bez žiadaného účinku: v roku 1985 sa mi už vonkoncom nepodarilo na lučenskom cintoríne nájsť miesto jej pochovania…

Najkompletnejší pohľad našej súčasnej historiografie na všestrannú Štúrovu osobnosť podáva monografia Jána Hučku s názvom Život a dielo Ľudovíta Štúra. Martin, Osveta 1984.