ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[74]

Pre duchovný život Slovákov nemohli nebyť ujmy z toho, že úradná latinská reč udomácnila sa v Uhorsku, a najmä v Hornom Uhorsku, ako nikde inde v Európe.^[75] Pri nej, pri latinčine, školská výučba tu potom nie že by sa bola rozvíjala, ale naopak, stala sa najmä ku koncu 18. storočia už až tupou. No a keď potom v škole najprv vedľa latinčiny a neskoršie¹ už miesto nej postavili maďarčinu!…

Gymnázium v Ožďanoch, medzi Lučencom a Rimavskou Sobotou, zhusta navštevovali nielen z okolitých krajov slovenských, ale ešte i z Turca, hodne ďalekého. Ján Francisci, narodený roku 1822 v Hnúšti nad Rimavou, zaznačil v svojom životopise,^[76] čo to bolo s ním v oždianskej škole.² Dali ho do Oždian, keď mal len na deviaty rok, a tam v škole vyučovanie začalo sa tým, že z latinskej gramatiky profesor len vyznačil lekciu: „Odtiaľ — potiaľ,“ a to bolo treba naučiť sa naspamäť. Počnúc od prvej vety — „Quot sunt partes orationis?“³ — samé pravidlá a pravidlá latinskej gramatiky, po latinsky písané pravidlá, z ktorých taký žiak nerozumel ani slova. Ako rečeno, v Ožďanoch profesor nevysvetľoval, len ukázal v knižke — „Odtiaľ — potiaľ,“ a to bolo treba naučiť sa naspamäť. Žiak, Slováčik osem-desaťročný, ako v škole, tak ani na ulici, ani nikde nesmel povedať ani slova po slovensky. Lebo ak ho počuli, hneď mal „signum“. Tak volala sa drevená ruka na konci s kolieskom, a u koho ono signum prenocovalo, toho ráno v škole očakávala pokuta: bol povinný naučiť sa z Donáta tri sentencie (výpovede) po latinsky i po maďarsky. Kto sa nenaučil, dostal korbáčom. Pravda, žiak usiloval sa zbaviť signa. Večer chodili s ním i pod obloky: špehovať, načúvať, či žiačik tam bývajúci neozve sa po slovensky. Ak sa ozval, načúvajúci zaklopal mu na oblok, zvolal: „Hic habes signum!“ (Tu máš signum), položil mu ho na oblok a utiekol.

A pri takej mechanickej, bezduchej metóde vyučovania profesori otupeli, až zosuroveli. O svojom oždianskom profesorovi Hoznekovi⁴ Francisci zaznačil, že u neho všetko končilo sa „líhaním“ a „korbáčom“. Kto vraj neprešiel cez takú školu, ani nepochopí, ako sa to nakladalo so žiactvom. Jeho, keď na Vianoce prvý raz prišiel domov z Oždian, matka ráno v posteli prezerala a zhrozená rozplakala sa, keď videla, aké osinelé pásy má po tele.

Od Francisciho o jedno pokolenie starší, superintendent Ján Seberíni, zaznačil zo svojich trpkých skúseností školských v Rožňave takúto.⁵

Rodák z Veličnej v dolnej Orave, za svojho mendíctva v Istebnom Seberíni naučil sa z latinskej gramatiky toľko, že keď dali ho do gymnázia do Rožňavy, tam hneď v prvý deň predpoludním profesor Sárkány⁶ po skúšaní posadil ho v triede na prvé miesto. Ale po maďarsky nevedel ešte ani čítať, a na popoludnie pán profesor vyznačil im lekciu „odtiaľ — potiaľ“ z maďarského „Kis tükör-u“⁷. Seberíni do druhej hodiny popoludňajšej, čo sa ako namáhal, naučiť sa to nemohol. V škole nasledovalo mu teda spustiť nohavice, ľahnúť na vytiahnutú lavicu a Sárkány, hoci ho predpoludním posadil medzi 80-timi žiakmi na prvé miesto, teraz pri surových nadávkach, vyťal ho brezovým prútom. O prvé miesto, rozumie sa, ubitý, tiež prišiel.^[77]

Pavol J. Šafárik, od Jána Seberíniho o 15 rokov mladší, tiež skúsil rožňavskú školu. Ale hovorieval i o kežmarskej len trpko. Heslá o maďarčení, vydané na sneme v rokoch 1790 — 1791, ozývali sa čím diaľ hustejšie a hlasnejšie.

Národný cit, ku koncu 18. storočia pekne zobúdzajúci sa v Slovanstve, jednako hodne bolo badať i u Slovákov. V kruhu katolíckeho kňažstva Anton Bernolák západné nárečie slovenské postavil za spisovnú reč pre Slovákov a v krátkom čase on mal už hotový slovník slovenskej reči v šiestich zväzkoch. Jozef I. Bajza hovoril už i o „hnilobe predkov“ preto, že im nezáležalo na národných veciach. Fándly, tiež kňaz, vrelo rozhlasoval, volal: „V materinskej reči, v čistej slovenčine písať, vydávať knižky!“ A jeho slová neboli prázdne reči: za niekoľko rokov Juraj Fándly spísal po slovensky a povydával v štyroch dieloch Hospodára, potom Zelinkára, knižku obsahujúcu umné a praktické rady pre ľud proti chorobám, zatým i Včelára. Všetko poučovať a dvíhať ľud! V stopách takýchto národovcov onedlho vystúpil veľký básnik Ján Hollý a poučoval Slovákov o ich minulosti epickými dielami Svatopluk, Cyrilo-Metodiada, Sláv. Z nasledujúceho pokolenia Ondrej Sládkovič, teológ už evanjelický, v epickej skladbe obrátil sa k prítomnosti a zo života slovenského ľudu pod Poľanou zvolenskou predstavoval obrazy, na základe ktorých potom upozorňoval, čo môže byť z takého ľudu v lepšej budúcnosti!

Tak hlásili sa Slováci k životu, ale pomery politické, pomery krajinské, boli veľmi nedobré. Vo Viedni naľakali sa sily, akú Slovanstvo dokázalo vo vojnách proti Napoleonovi, a potom v Uhorsku išli po ruke Maďarom, ktorí na sneme roku 1790 — 1791 rozbehli sa rásť a stať sa veľkým národom na ujmu ostatných v krajine. Z príkladov, uvedených zo školských skúseností Jána Seberíniho a Jána Francisciho, čiže dvoch pokolení slovenských, dostatočne možno vidieť, ako sa tu žilo.

Veľmi bolo treba hatiť, mariť účinky takých škôl. Roku 1834 v Budíne, ako v sídelnom meste krajiny, Slováci pod predsedníctvom Jána Kollára ustrojili si Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej. Vážnosť svojich snáh Spolok onedlho dokázal tým, že v štyroch zväzkoch vydal diela Jána Hollého. Ale potvrdenia vykonať si nemohol — odopieralo sa mu v Budíne i vo Viedni. Keď pri takýchto márnych námahách prešlo desať rokov, vtedy, v roku 1844, slovenskí národovci na vzdelávanie svojej reči a vydávanie kníh slovenských založili nový spolok v Liptovskom Sv. Mikuláši, nazvaný Tatrínom. Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej, čiže spolok budínsky, bol pre slovenčinu takzvanú bernolákovskú, slovenčinu západnú; ale medzitým štúrovci, totiž Ľudovít Štúr, Michal M. Hodža a Jozef M. Hurban, už strednú slovenčinu boli postavili za spisovnú reč pre Slovákov, nasledovne nový spolok, Tatrín, ustrojil sa už na základe tejto. No, ako tamtomu, budínskemu, tak i tomuto spolku odopieralo sa povolenie. K zakladateľom Tatrína, k Hodžovi, Štúrovi, Hurbanovi, k superintendentovi Jozeffymu, pridávali sa i horliví kňazi katolícki, ako Juraj Holček, Štefan Závodník, Caban,⁹ a chodilo sa do Budína i Viedne za palatínom, za kancelárom, ku konzíliu i pred samého cisára, ale všetko márne. Roku 1845 Ľudovít Štúr už mohol začať vydávanie Slovenských národných novín — po štvorročnom vymáhaní povolili mu ich a účinky slovenčiny ako spisovnej reči radostne bolo poznať v slovenskom živote. V literatúre vystupovali nové mladé sily, po dedinách zakladali sa spolky miernosti, nedeľné školy, spolky hospodárske. Ale zhora akoby tým viac boli chceli hatiť Slovákom duchovný rozvoj.

A spolok bol veľmi potrebný. V duchovnom živote slovenskom dôležité veci bolo treba pokonávať, vyrovnávať. Jedna konfesia písala češtinou, čiže bibličtinou; druhá západnou slovenčinou — to bolo treba vyrovnať. Tak výročné zhromaždenie Tatrína, ktoré dosiaľ bývalo v Liptovskom Sv. Mikuláši a na ev. fare, v auguste roku 1847 zvolali do Nového Mesta nad Váhom, kde i v samom meste i v jeho okolí žije viac katolíkov, než v Mikuláši a jeho okolí. Bernolákovci, ktorí na konci 18. storočia postavili západnú slovenčinu za spisovnú reč pre Slovákov, boli všetci z katolíckeho duchovenstva — všetci, až po prímasa Alexandra Rudnaya, ktorého nákladom vydával sa Bernolákov veľký slovník slovenského jazyka. Štúrovci, vystúpivší potom so strednou slovenčinou, mali i súhlas, takrečeno požehnanie slovenského patriarchu Jána Hollého; k nim odprvu pristupovali iní znamenití ľudia katolíckeho duchovenstva slovenského: ale do roku 1847, za krátke štyri roky, vec novej spisovnej reči slovenskej ani tak nemohla byť ešte celkom dobre postavená. Pritom veľmi bolo treba brániť sa proti účinkom otupujúcej, odnárodňujúcej školy. Predstavitelia Tatrína, Hodža, Štúr, Hurban, rozmysleno pokročili vtedy, keď výročné zhromaždenie spolku roku 1847 ustanovili do Nového Mesta, pretože tam viac katolíkov, než v Liptovskom Sv. Mikuláši.

A tu aká znamenitá vec bola, aké šťastie, že Nové Mesto nad Váhom malo v svojom susedstve Jozefa Urbanovského!¹⁰

Urbanovský, katolícky farár v Čachticiach, zvláštnym slovenským citom zapálený, pochopil stav veci a národné zhromaždenie slovenské, ustanovené do Nového Mesta, pozval do Čachtíc na svoju faru.

Katolícky farár, na katolícku faru! Tak to bolo dobre pre slovenskú vec; to bolo podľa myšlienky Štúra, Hodžu, Hurbana.

Už cestu do Čachtíc konali Slováci oživeným duchom preniknutí. Zhora Ctiboh Zoch, Juraj Matúška a z mladých Štefan Daxner, Ján Francisci, August Škultéty, A. H. Krčméry, Móric Jurecký,¹¹ odprvu členovia Tatrína, zišli sa v Mikuláši a odtiaľ s Hodžom pustili sa dolu Váhom — na plti! Obyčajný spôsob cestovania, na voze, pri takom neobyčajnom naladení nebol by im býval primeraný. Pravda, dolu Váhom po Nové Mesto pri veselosti prišlo im povedať i trpký vtip — že na plť zmestilo sa celé Slovensko.¹² Ale keď dostali sa do Čachtíc a tam našli už z katolíckeho duchovenstva také osobnosti, ako boli Jozef Ščasný,¹³ Andrej Caban, Juraj Holček, Ján Galbavý,¹⁴ Štefan Závodník, Ondrej Radlinský, Július Plošic,¹⁵ Eugen Gerometta,¹⁶ pribudlo im oduševnenia. Ľudovít Štúr a Hurban so svojím krúžkom, rozumie sa, už tiež boli tu, akoby v objatí s katolíkmi; Liptáci, Gemerčania a Zvolenčania už by neboli povedali, že ich plť niesla dolu Váhom celé Slovensko…

V prvý deň, lebo dva dni ostali slovenskí národovci na čachtickej fare, v prvý deň — 9. augusta — vybavoval sa výbor spolku Tatrína a predsedal mu Michal M. Hodža. V súvise s otázkami spisovnej reči slovenskej uvažovalo sa i o rozširovaní kníh. Knižku treba nielen napísať a vytlačiť, ale, najmä v takých politických pomeroch, ako boli naše, dôležitá vec je i jej rozširovanie. Výbor radil sa teda do akého spojenia vstúpiť spolku Tatrín s kníhkupci a akým spôsobom rozpredávať, rozširovať knižky i mimo kníhkupcov. Vôbec, ako hľadať a udržovať styky s ľudom, s dedinou slovenskou. A dôležitým punktom programu bolo i zbieranie prostonárodných povestí, piesní a všemožných starožitností slovenských.

V druhý deň, 10. augusta, bolo výročné zhromaždenie spolku. Predseda Hodža v otvárajúcej reči prízvukoval, aká potrebná vec je pre Slovákov zjednocovať sa v duchovných snaženiach. V národe našom ležia vraj veľké poklady ukryté, nepoznané, treba ich teda vynášať na svetlo a človeka slovenského, ktorý je vraj človekom v najopravdovejšom zmysle slova, treba nám vychovávať, rozviť. Vzdelanosť vyžaduje sa národná. Kriesiť život naším vlastným slovom. Do konca zhromaždenia jadrom rokovania bolo: za reč spisovnú postavená je naša slovenčina. Prítomní „bernolákisti“ vstupovali za členov Tatrína a v mene svojom i v mene neprítomných druhov svojich pripojili sa k strednej slovenčine, v ktorej od roku 1845 vychodili už Štúrove Slovenské národné noviny s Orlom tatránskym a od roku 1846 i Hurbanove Slovenské pohľady. Jednomyseľne ustanovilo sa, čo bolo najsúrnejšie vo veci Tatrína: vymáhať jeho potvrdenie…

Účinok zhromaždenia bol radostný. Pričinením Urbanovského v duchovnom živote slovenskom vykonala sa veľká vec. Čo nedobré okolnosti nedobrého boli spôsobili, to čachtickým aktom prestalo a nasledovala jednota. Zo zhromaždenia národovci slovenskí rozchodili sa oduševnení, obodrení. Štúrove Slovenské národné noviny nazvali čachtické dva dni sviatkom slovenským. Čo bolo na čachtickej fare, človek to musel vraj sám vidieť, precítiť — opisovaním nedá sa v úplnosti pochopiteľným urobiť. Kto tam nebol, ešte nepocítil sily slovenského slova. Veľká to vec — písal oduševnený referent — „že sa už počíname starať o národnú osvetu a o vlastný život,… že sme si našu vlastnú reč vyvolili za prostriedok.“ V Čachticiach vraj ukázalo sa, „že chceme žiť i mrieť s rečou a národnosťou slovenskou.“ A vrelý opis vyjadroval vďaku Jozefovi Urbanovskému.¹⁷

I zatým takto bývali Čachtice spomínané. Účastníci dôležitého aktu slovenského i pominuli sa, ale pamiatka jeho žila i v nových pokoleniach.

Dnes tu zhromaždených priviedla tiež zvláštna úcta k duchu Jozefa Urbanovského. Politické pomery boli nedobré, výhody životnej on z 9. a 10. augusta roku 1847 nemohol mať — naopak, sudcovia, keď neskoršie vynášali nad ním výrok,^[78] pre neho trpký ten rok 1847 iste mali pred očima.¹⁸ Také boli pomery. Ale i tabuľa na čachtickej fare dnes slávnostne odhaľovaná bude pre jeho meno zadosťučinením. Jozefa Urbanovského slovenská história neprestane spomínať.¹⁹

(1933)

SP, 49, 1933, s. 558 — 563; rukopis 7 strán, 49 CE 36b. Podtitul („Tatrín“) dodávame štúdii v tomto vydaní pre lepšiu orientáciu. Autor v poznámke uvádza presný dátum čachtickej slávnosti, na ktorej okrem Škultétyho slov odznel aj prejav správcu Spolku sv. Vojtecha Jána Pöstényiho (tlačou vyšiel v Kultúre, 1933, č. 9).

1 Pôvodne vytlačené: „pozdejšie“; upravujeme.

2 Francisciho Vlastný životopis spolu s prácou Črty z doby moysesovskej vyšiel knižne v roku 1956 (SVKL, Bratislava).

3 Ktoré sú časti reči (z lat.); „Donátom“ sa nazývala vtedajšia učebnica latinskej gramatiky pre začiatočníkov.

4 Ján Hoznek sa stal neskôr profesorom v Levoči (tu umrel roku 1833).

5 Slová Jána Seberiniho (1780 — 1857) z jeho vlastného životopisu, ktorý uverejnil Jozef Škultéty v SP, 26, 1906 a 27, 1907.

6 Bližšie údaje o profesorovi Sárkanym sa nepodarilo zistiť.

7 Malé zrkadlo (z maď.) — vtedajšia učebná kniha.

8 Záverečné trojveršie 57. strofy Sládkovičovho Detvana.

9 Juraj Holček (1811 — 1869), katolícky farár v Jásovej; Štefan Závodník (1813 — 1885), katolícky farár v Pružine; Andrej Caban (1813 — 1860), katolícky farár v Komjaticiach.

10 Jozef Urbanovský (1793 — 1865), katolícky farár v Čachticiach.

11 Móric Samoslav Jurecký (1814 — asi 1848), rodák z Trenčína; verše publikoval v Jitřenke 1840 (Nářek vlastence); tesne pred revolúciou 1848 pracoval v bratislavskej redakcii SNN.

12 Porovnaj poznámku 4 v štúdii o Samuelovi Tomášikovi.

13 Pôvodne vytlačené: „Sčasný“; upravujeme. Jozef Ščasný (1813 — 1889), katolícky farár v Močenku, mecén národných úsilí (básne o ňom napísali Ján Hollý, Svetozár Hurban-Vajanský a P. O.-Hviezdoslav).

14 Ján Galbavý (1801 — 1884), katolícky farár v Jablonovom, autor viacerých populárno-náučných spisov.

15 Július Plošic (1819 — 1899), katolícky farár vo Vieske a Opatovciach.

16 Eugen Gerometta (1819 — 1887), katolícky farár v Nitrianskej Strede.

17 Škultéty cituje z článku Tatrínske zasadnutie v Čachticiach. SNN, 3, 1847, č. 212.

18 Dejiny čachtickej farnosti od Bartolomeja Reviczkého (bol neskôr po Urbanovskom správcom fary v Čachticiach); dielo sme však nenašli zaznamenané v žiadnej prístupnej bibliografii.

19 O tatrínskej problematike písal Jozef Škultéty už aj skôr v článku Sedemdesiatročná pamiatka — Čachtické tatrínske zhromaždenie. NN, 48, 1917, č. 120. — Tatrínske dokumenty sprístupnil Daniel Rapant v monografii s názvom Tatrín — Osudy a zápasy. Martin, MS 1950. 179 s.