ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

V marci roku 1855 Ľudovít Kubáni prekvapil svojich gemerských a malohontských priateľov písaným časopisom: Hodiny zábavy. V príhovore, umiestenom na prvej strane 1. čísla, písal: „Pánovia, bratia! My sme zaspali. Slovenská literatúra leží v rukopisoch v priečinkoch písacích stolov, ako mŕtvy poklad, bez ceny a úžitku. Duchovné spolčovanie prestalo, a každý na literárnom poli účinkovať chcejúci národovec zavrel sa sám v seba, žije pre seba, svojím myšlienkam, ako mlčanlivý trapista… V pamäti vám bude bývalá literárna Reussovská spoločnosť, v pamäti Solennia malohontské. Tieto v počínaní literárnom v terajších okolnostiach za vzor vziať nemožno — vezmime si za vzor prvú. Vymieňajme si myšlienky a práce svoje v podobe písaných časopisov… Týmto vám podávam zábavný časopisok, ktorý každý týždeň bude vychádzať. Ja pracujem na poli beletristiky, vy snáď v iných literárnych odvetviach. Návrh môj je: píšme všetci a zdeľujme si v podobe písaných časopisov svoje práce. Ja začínam…“¹

Prvých šesť čísel, v osmorke obyčajného hárku, vydal v Drienčanoch, kde býval u svojich rodičov. Koncom apríla presťahoval sa do Rimavskej Soboty; tam už dal si vytlačiť záhlavie — „Hodiny zábavy. Krásovedecký časopis k rozveseleniu mysle a k poučeniu vzájomnému,“ — i záver čísla: „Vydavateľ: Ľudevít K.,“ — vo formáte značne zväčšenom.

Z novelistických známych prác Kubániho v Hodinách zábavy „vyšli“: Mendík, Suplikant, Pseudo-Zamojski. Z menších básní, neskôr tlačených, tu nachodíme: Na Kráľovej holi čierny oblak vstáva, Moja hviezda, Slzy osudu, Indián k milenke (podľa Coopera), Mesiac, Naša hana, Naša chvála, Sopka, Sahara, Cmiter, Trpezlivosť, Apotheosis rumov. Okrem malých zmien, ktoré o niečo neskoršie sám pôvodca naznačil na margu, sú v Hodinách zábavy všetky tak napísané, ako ich teraz známe. Pre históriu slovenskej literatúry Hodiny zábavy sú teda dokumentom toho, že Kubáni už vtedy, dvadsaťpäťročný bol hotovým básnikom.

My máme v rukách dvadsaťtri čísel „časopisu“; posledné má dátum: „R. Sobota 20. sept. 1855“; všetky sú zviazané do knihy. Pretože však novela Hlad a láska tu v poslednom čísle ešte nie je dokončená, súdime, že Hodín zábavy Kubáni vydal i viac čísel. Na druhej strane 20. čísla, vydaného 9. augusta, je Chalupkov Junák s touto poznámkou Kubániho: „Vehlasný náš básnik, pán Samuel Chalupka, ev. farár v Lehote, dozvediac sa o našom počínaní v Gemeri, ráčil poslať redakcii tohto časopisu pár svojich znamenitých básní. My ich nezameškáme zdeliť, a sme presvedčení popredku, že našim pánom čitateľom podáme v nich skutočnú duševnú záživu.“ V Gemeri v tom čase žilo viac literátov slovenských, bez rozmýšľania vieme menovať Petra Z. Hostinského, Bohuša Nosáka, Samuela Tomášika, A. H. Škultétyho, Ormisa, Jonatana Čipku, Dobšinského, no nazdávame sa, áno, s určitosťou môžeme povedať, že vyzvanie Kubániho k „pánom a bratom“ ostalo bez výsledku. Práce v stolíkoch pozamykané prišli pred verejnosť len v časoch, ktoré začali sa v slovenskej literatúre od roku 1859. Hodiny zábavy začali a — zostali samy.

Z básní Kubániho, v nich podaných a doteraz nevytlačených, uverejňujeme dve nasledujúce:

Mraky ²

Šťastie ³

Šťastie je báseň didaktická. Didaktizmus vytvára⁴ poéziu, no Kubáni, majster v odievaní myšlienky do umeleckého rúcha, i tu aspoň vyslovuje sa poeticky. Didaktický verš jeho leskne sa, najpraktickejšia myšlienka má krídla a pri poslednej slohe, tejto parafráze vtedy novej Maríny, zabudneme na didaktizmus.⁵

Pri tejto príležitosti uverejňujeme ešte tretiu báseň z pozostalosti Kubániho.

Básnik ⁶

Bola iste napísaná roku 1861, lebo rukopis zachoval sa na spoločnom papieri s básňou Na smrť Šafárika, uverejnenou v Dobšinského Sokole.⁷ Škoda, že v prvej slohe germanizmus („po žobraniu“) a v poslednej metrická nepravidelnosť. Ostatne, nie bez významu možno poukázať na to, že v čase, keď u nás prízvučná prozódia bola teóriou celkom vylúčená, Kubáni vedel zložiť báseň z tejto stránky temer bezchybnú. Na čo teória neupozornila, tomu učili sa čujným uchom.

(1890)

II ^[126]

V svojich Dejinách literatúry slovenskej Jaroslav Vlček o novelistickej tvorbe Viliama Paulinyho-Tótha hovorí, že mal „spôsob konjukturálnou minulosťou korigovať ťažkú prítomnosť a novelistickej rozprávke podkladať archívne citáty historika.“ Tak bolo i u iných. „Iba umelecký cit Ľudovíta Kubániho,“ — hovorí ďalej Vlček — „zanechal túto cestu, sprobujúc sily na historickom románe slovenskom objektívneho slohu. Je to nedokončený Valgatha (Orol, 1872). Látku má ako stvorenú pre románopisca: Uhorsko vnútorne roztrhané; Fridrich s Cilleim a Garom, Huňadovci so Siládim, Jiskra s Pankrácom a ostatnými husitmi proti sebe, branno i intrigou hájac svoje záujmy; Turek ohrožuje krajinu; mladušký Matej Korvín — všetka nádej jedným, postrach druhým. Centrom Kubániho práce je Valgatha, prívrženec Jiskrov, veliteľ drienčanského zámku, hrdinný a prísny vodca, no i zlatobažný otec. Nedôverčivosťou svojou odbije si najspoľahlivejších dôverníkov a hodí sa do rúk Cilleiho, kde ho čaká zrada a skaza. Valgatha je dielo zrelého ducha a pevnej ruky, žiaľ, že nedokončené. Kubáni uhádol kolorit starých čias; mravy, kostým, spôsob hovoru pomáhajú ilúzii čitateľovej. Znamenite charakterizuje, a s epickou silou jeho postáv preteká sa sila dramatická; dobytie Drienčan je najsvetlejší bod Valgathov. Na Kalinčiakovom Milkovom hrobe, ktorý má tú istú látku, vidno najlepšie, že doba Jiskrova našla svojho básnika v Kubánim.“⁸

Prednosti Valgathu boli ocenené už i inde. Ale akýmsi omylom svojho života Kubáni v posledné svoje roky (umrel na veľkú škodu slovenskej literatúre roku 1869, tragicky, v škriepke pri kartách na Rimavskom Brezove preklatý kraskovským farárom Ondrejom Antalíkom, ešte len tridsaťdeväťročný) bol sa pridal k takzvanej Novej škole slovenskej, ktorej programom bolo držať s Maďarmi a tak pomôcť Slovákom na nohy. Skoro ukázalo sa, že s Maďarmi, u ktorých všetko vychodí k tomu, aby nás odnárodnili, je nemožný nijaký spolok. Slováci „Novej školy“ teda vytriezveli a vrátili sa k svojim priateľom, na cestu, ktorú boli opustili; iní, ako liptovský Nemessányi⁹ a Bobula,¹⁰ zostali u Maďarov v službe. Ale Kubáni umrel a v literárnych jeho dielach, tvorených v tie roky, zostala mátať základná myšlienka Novej školy slovenskej. Valgathova dcéra, Češka, husitka reční: „Podaj mu ruku, a vaše priateľstvo (Jiskrovho syna Kraska a mladého Ladislava Huňada) bude závázkom spojenia chrabrých maďarských a slovanských vojov, a naša vlasť (Uhorsko totiž) dožije sa pokoja…“ Starý Brožko, husitský kňaz, napomína Valgathu, jedného z hlavných veliteľov Jiskrových: „… zmierte sa so statočným Huňadom, podrobiac sa mu ako správcovi krajiny, buďte vďačným synom tejto novej vlasti…“ Jiskrovi ľudia nemohli byť takého ducha. Kráľovia len málo mávajú takých oddaných ľudí, akým bol Jiskra Ladislavovi Pohrobkovi. Básnik síce má slobodu prispôsobiť si, premeniť historickú látku, no vo Valgathovi Kubániho odstúpenie od histórie vadilo i koncepcii deja. Dej nesú osoby, ony dodávajú mu zaujímavosti, a tu, pri tejto tendencii, osoby sú viditeľne nadlomené, natresnuté. Starý Brožko, z ktorého spisovateľ chcel mať figúru vznešenú, je až smiešny a či odporný.

Oduševnenia schopný, plamenný duch Kubániho potom privysoko stavia i Jána Huňada; ako Rusi vravia — až „obohotvoruje“ ho. A zo všetkého takto vychodí oslava hungarizmu, toho, o ktorom Michal M. Hodža žiadal mať svoj náhrobný nápis:

Z umeleckej stránky Valgatha Ľudovíta Kubániho má mnoho pozoruhodného. Zaujímavé by bolo porovnať Valgathu s prvou časťou Jiráskovho Bratstva…¹² Predčasnou smrťou Ľudovíta Kubániho slovenská literatúra veru mnoho utratila.¹³

(1907)

Prvá časť štúdie vyšla s názvom Z literárnej pozostalosti Ľudovíta Kubániho v SP, 10, 1890, s. 152 — 153; rukopis 7 strán, 49 CS 22; pretlačené vo Vôni domoviny, s. 428 — 433. — Druhú časť ako recenziu knižného vydania Kubániho Valgathy publikoval Škultéty v SP, 28, 1908, s. 57 — 58 (názvom je tiráž, ktorú sme umiestnili v tomto vydaní ako Škultétyho poznámku pod čiaru); rukopis sa nezachoval.

1 Škultéty cituje text z originálneho rukopisu; o Kubániho Hodinách zábavy porovnaj štúdiu J. V. Ormisa v LA 1, 1964, s. 123 — 142. „Trapista“ = člen prísneho mníšskeho rádu, viazaný mlčanlivosťou.

2 Štyri šesťveršové strofy; text v tomto vydaní pretláčame na základe pripomienok a odporúčania lektorov diela.

3 Osem desaťveršových strof; porovnaj poznámku 2.

4 Autor použil slovo nie vo význame „tvorí“, ale práve s opačným významom — „vylučuje“.

5 O ďalšom napodobňovaní Sládkovičovej „decimy“ (Ľ. J. Šulek, J. J. Matička, D. Maróthy, J. Kalinčiak, J. B. Bella, P. Országh — J. Zbranský, S. V. Kuchta) porovnaj štúdiu Pavla Vongreja Kuchtove Báje a Sládkovičova Marína. Obzor Gemera, 1983, č. 3, s. 160 — 162.

6 Štyri štvorveršové strofy; porovnaj poznámku 2. Ináč tieto i iné verše znovu odtlačil Edmund Hleba — Básne a listy Ľudovíta Kubániho. Rimavská Sobota, GVS 1981. 124 s.

7 Ľudovít Kubáni: Za Šafárikom. Sokol, 2, 1861, č. 21.

8 Obsiahly citát z Vlčkových Dejín literatúry slovenskej (v štvrtom vydaní — Bratislava 1953 — na stranách 309 — 310).

9 Ján Nemessányi (1832 — 1899), najprv učiteľ, potom farár v Liptovskom Jáne a napokon kráľovský radca a školský inšpektor; publicista tzv. Novej školy slovenskej.

10 Ján Nepomuk Bobula (1844 — 1903), pôvodom z liptovského Dovalova; murársky podnikateľ v Pešti, publicista, buržoázny politik.

11 Text upravujeme podľa autentického Hodžovho znenia; porovnaj poznámku 27 v štúdii o Michalovi Miloslavovi Hodžovi.

12 O probléme Kubániho „hungarizmu“ ako aj o konfrontácii Valgathu s dielom Aloisa Jiráska Bratstvo sa hovorilo na vedeckej konferencii o Kubánim v Levoči 1982 (príspevky Karola Rosenbauma a Pavla Vongreja); porovnaj zborník Ľudovít Kubáni. Rimavská Sobota 1985 (v tlači).

13 Novšie Škultétyho názory na problém tzv. hungarizmu slovenskej politiky porovnaj v jeho obsiahlej poznámke v štúdii Michal M. Hodža; podobne aj v našej poznámke 29 k tomuto miestu Škultétyho hodžovskej štúdie.