ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[127]

Jozef M. Hurban v svojej peknej štúdii Slovensko a jeho život literárny^[128] vykladal, že po zaniknutí Veľkej Moravy „na Slovensku nastali časy pre literatúru a život vyšší, duchovný veľmi smutné… Mnoho, premnoho by sa dalo písať o vlievaní sa života slovenského na obec uhorskú… Pripomenúť aspoň toľko nám treba, že veľa živlov slovenských prijala ústava uhorská, ba môžeme povedať, že z nich samých, trochu prispôsobených, sa utvorila… Tam župy slovenské na stolice, tu župani na kapitánov a neskoršie na hlavných a viceišpánov sa menili, súdobé stolice starešín na prísažných, nádvorníkovia ,pravdy‘ (napríklad ,ad praudam vocare‘)¹ a iné poriadky, správy, hodnosti viacej alebo menej vzali sa zo slovenského zriadenia krajinského…“

Tak Hurban. Vtedy, roku 1846, slavistika ešte nebola náležite preskúmala slovanské elementy maďarského jazyka. Vedľa Dankovského² hodne fantastických vecí^[129] bola len knižka Štefana Lešku (1757 — 1818),^[130] v ktorej slovanské slová maďarského jazyka vypočítané sú ešte bez výkladu a utriedenia. Dnes v tej veci už viac vieme a nemôžeme povedať, že by všetky slovanské slová svojho jazyka, súvisiace so štátnym životom, Maďari mali od Slovákov. Väčšine tých slov oni naučili sa za Dunajom, kde v 10. a 11. storočí utváral sa ich jazyk spolu so štátom. Aventinovo udanie o bitke roku 907 pri Bratislave, ktorou boli by sa dostali hneď vtedy na ľavú stranu Dunaja, dnes je už zavrhnuté i samými maďarskými historikmi.^[131] Slová, ktoré majú zo slovenčiny našej, podľa tohto sú neskoršieho pôvodu; o tých zas, ktoré súvisia so štátnym životom, ešte ani dnes nemáme o všetkých dostatočnej istoty, od ktorých Slovanov pochodia. Ešte bude treba študovať tieto pomery. Jazyková stránka veci sama v sebe bola by už dosť jasná, ale bude treba povážiť ešte históriu.

Za Šafárikom, ktorý v svojich Slovanských starožitnostiach (1837) bol tiež uveril Aventinovi o bitke roku 907 pri Bratislave, Jozef Hurban tiež predstavoval si tak, že z toho pošla všetka politická i duchovná bieda Slovákov. V svojich Dejinách slovanskej reči a literatúry^[132] roku 1826 Šafárik totiž napísal, že po zaniknutí Veľkej Moravy, ktoré zaniknutie pripisoval príchodu Maďarov a bitke pri Bratislave roku 907, slovenská reč zmizla z hradov a vôbec z domov mocných a zachovala sa len v chalupách prostého ľudu. Takéto predstavovanie veci dnes môžeme už korigovať. Ako rečeno, na ľavú stranu Dunaja Maďari, ktorí svoje stánky rozložili za Dunajom, v Panónii, a pri dolnej Tise, dostali sa postupnou okupáciou krajov až na konci panovania sv. Štefana, sídlivšieho v Ostrihome, po smrti poľského Boleslava Chrabrého (roku 1025). Veľká Morava nezanikla nijakým priamym pričinením susedov, nie od meča, na bojisku, ale postupným slabnutím a upadaním pri nesvorných synoch Svätoplukových. Na jadro jej zemí vystreli ruky najprv českí panovníci, potom, keď on zmocnel a dostal sa nad nich, poľský Boleslav Chrabrý. Až po tohto smrti, čiastočne i právom dedictva po materi, z Ostrihomu Štefan.

Že by slovenská reč — ako sa roku 1826 Šafárik nazdával — po zaniknutí Veľkej Moravy hneď bola bývala vytisnutá pod strechy prostého ľudu, dnes už tiež nepodpíšeme. Ako rečeno, ku štátu, ktorý vznikol za Dunajom, so sídlom najprv v Ostrihome, potom v Stolnom Belehrade a napokon v Budíne, asi od roku 1025 postupným okupovaním popripájali slovenské územie na tejto strane Dunaja až pod Karpaty a ďaleko na východ. Ale k panstvu v tomto štáte dostala sa latinská reč a pri nej otupel národný cit, nevznikali národnostné nároky, ašpirácie. Ústava utvorila sa taká, že v krajine mal váhu nie Maďar, nie Slovan, ale — zeman. Poloha zemepisná krajiny bola tiež taká, že prevaha maďarská nebola možná. Temer zôkol-vôkol slovanské štáty — potyky so slovanskými dvormi. Z arpádovskej dynastie jeden kráľ mal slovanskú mať, druhý slovanskú ženu; pri takých rodinných zväzkoch nejeden i vychovaný bol pri príbuznom dvore slovanskom.

Tak bolo už za Arpádovičovcov.³ A zatým? Nasledovali na uhorskom tróne v prvé roky 14. storočia Anjuánci; a prvý z nich, Karol Róbert, mal tiež poľskú kňažnu. Syn, Ľudovít Veľký, ktorého prvou ženou bola Margita, dcéra českého Karla IV., a druhou dcéra bosnianskeho bána, panoval temer do konca toho storočia. Po Ľudovítovi zasa skoro prišiel jeho zať Žigmund, syn znamenitého Karla IV., v Čechách „otcom vlasti“ nazývaného; a mal trón uhorský bezmála päťdesiat rokov. Storočie toto, pätnáste, temer vyplnili na uhorskom tróne Vlastislav I. poľský, vnuk Žigmundov pohrobok Ladislav V. a Matiáš Corvin. Na tohto, syna Jána Huňada, pošlého zo srbsko-rumunskej krvi, literárna história maďarská má ťažké srdce, že za jeho panovania z kráľovskej kancelárie uhorskej nevyšla ani jediná maďarská listina. (Ale československých jest ich viacej!) Nuž a po Matiášovi ktože bol uhorským kráľom? Vlastislav II., Jagelo, maďarskou históriou nazvaný „Dobzse László“. Po ňom nasledoval ešte syn Ľudovít II., a roku 1526 prišli Habsburgovci.^[133]

Ako tu bola možná nejaká maďarská prevaha? Pri latinčine, ktorá panovala v cirkvi, v štáte, v škole, v celom verejnom živote, slovenský cit otupel, ale slovenská reč najmä v rodinnom živote tak ozývala sa v mocných hradoch, zámkoch, ako v chalupách Šafárikom spomínaných. Dostačí uviesť i pár príkladov. Ako už viac ráz bolo spomínané, svätomikulášsky a starohradský Pongrác⁴ v 15. storočí bol takým Slovákom, že ako pán Skalice a jej okolia slovenským listom vyhlásil i vojnu nespratnému susedovi cisárovi Fridrichovi!⁵ Zo 17. storočia, medziiným, nachodíme slovenčinu na Oravskom zámku a v Bytči v rodine palatína Turzu;⁶ keď palatín píše list svojej panej, vzdialenej u príbuzných, ponad plece dívajúca sa mu dcéra diktuje po slovensky otcovi, čo chce mať v liste svojím menom pre „pani matku“. A otec píše od slova do slova:⁷ „Starej pani matky y mladej pani matky moy mily pane apka napisste službu y mnoho dobreho a že Jutka, Iluska a Imrisko su zdrawy, a žeby skoro prissly, nebo baba nechcze ani do zahrady pusstyat".^[134] Zo snemov vyslanci miest (napríklad Zvolena) v 16. a 17. storočí slovenské relácie posielajú domov. Na Morave český jazyk bol pestovaný od 14. storočia, v 16. storočí Morava mala Žerotína,⁸ ktorého mecénstvom stvorila sa Kralická biblia: jednako zo 17. a 18. storočia ona sotva môže preukázať takých milovníkov národnej literatúry, akých u nás na Slovensku Matej Bel predstavuje v Turzovcoch, Illésházych, Ostrošičoch, Zaych, v Súľovských, Révaych, Juštovcoch, Öttlíkovcoch, Benických a iných.^[135]

Sama slovenčina zatlačovaná nebola, len duch slovenský pri latinčine nemohol sa rozvíjať. V poslednej štvrtine 15. storočia pri dvore kráľa Matiáša Talian Galeotti čudoval sa, ako je v Uhorsku duchovný život v jarme latinčiny. Druhého takého svedka máme zas v Komenskom. Pozvaný roku 1650 do Šarišského Potoka ustrojiť školy, keď sa tam rozhľadel, divil sa, že v Uhorsku panuje latinčina, ako nikde inde v Európe. No a u Slovákov bolo tej latinčiny ešte hodne viacej, než u maďarských kalvínov v Sáros-Pataku!

„Čo bolo zo samej bohatej poézie slovenskej zostalo,“ — vykladá ďalej Jozef Hurban — „to tiež až na samú slabú pamiatku potopilo sa vo vlnách časov. Ešte doteraz spievajú sa slabé ohlasy starých piesní pohansko-slovenských; ale to tiež už iba od detí a mládeže miestami len je udržované a také mdlé, že nemožno z neho vyvodiť ničoho istého a ustáleného, ako je napríklad vynášanie v nedeľu Smrtnú (Judica)⁹ Moreny a spievanie starej piesne ,Morena, Morena, za kohos’ umrela?‘ atď. Reč krajinská v Uhrách od prvého počiatku bola latinská, v nej Slováci nevideli soka svojej reči, zato nestarali sa o reč svoju materinskú. Na to už dávno boli zabudli, že niečo takého, ako je ich reč, možno uviesť do života občianskeho alebo cirkevného, na to ani len nepomyslel nikto, časy boli sa už veľmi vzdialili od Cyrila a Metoda.“

„Matúš Trenčiansky,“ — pokračuje Hurban — „zjavil sa síce v lone slovenskej rodiny ako nejaký hrozný pomstiteľ Slovenska, ako vysloboditeľ v nepovedomosti ujarmeného ducha Slovákov: ale začiatok 14. storočia bol ešte veľmi hluchý.“

Matúša Čáka Trenčianskeho¹⁰ zápalistý duch Jozefa M. Hurbana predstavuje si ako zjav od svojich najbližších nepochopený. „Spali Slováci,“ — hovorí — „nečujúc volania vysloboditeľa, ochrancu. Krajina bola po smrti posledného kráľa z rodu arpádovského, Ondreja totiž tretieho, vo víre búrok domácich. Pápež mal jednu stránku, ktorá chcela na trón uhorský posadiť Karola Róberta Anjuánskeho, knieža neapolské; druhá strana bola strana Matúša Trenčianskeho, a táto túžila po kráľovi z kmeňa slovanského, menovite po Václavovi II., českom kráľovi, ktorý sám síce nechcel prijať korunu uhorskú, ale oddal do rúk palatína krajiny, rečeného Matúša Trenčianskeho, syna svojho Václava III., ktorý i bol v Stolnom Belehrade korunovaný. Matúš… prišiel privčas na svet, prišiel v búrkach hrozných, v hrmavici a blýskavici veličiznej, a postavený bol osudom medzi ľud hlboko spiaci. Tak i jeho námery vzbĺkli vo vatre rozpáleného veku a národov. Ľud hluchý, vek búrny, vrenie živlov cudzích — pochovajú i najväčšieho génia!“

To je ten Jozef M. Hurban, ktorý o niečo prvej, v treťom ročníku almanachu Nitra, takto predstavil Matúša Čáka i v svojej peknej povesti Olejkár.¹¹

A z toho času je i Matúš z Trenčína, epická báseň Ľudovíta Štúra. Známe ju len z knižky jeho, nazvanej Spevy a piesne a vydanej v Bratislave roku 1853, ale spísaná bola iste prvej; aspoň vtedy asi, keď i Olejkár Hurbanov.¹²

Ducha epickej skladby Štúrovej ukazuje nám i jej spev:

Ako vidno, toto je ten Matúš Trenčiansky, o ktorom Hurban hovorí i v svojom literárnohistorickom výklade. Tam prízvukuje sa nám, že keď je ľud hluchý, vek však búrny, prepadne i najväčší génius; tu Štúr opakuje junákovi, vystrojenému do boja za veľké veci:

Vychodí z básne Štúrovej, že Matúš Trenčiansky prepadol svojimi nepochopený. Ale posledné verše básne potom znejú čitateľovi slovenskému, synovi 19. storočia, ani silná ozvena: „Vtedy padol bohatier, ale tu sú nové časy —

Ako rečeno, nevieme, či bol prvej Hurbanov Olejkár, a či Štúrov Matúš z Trenčína, ale ináčej vec je jasná. Štúrovci s rozpálenou mysľou obracali zraky do minulosti. Ako pracovala ich fantázia, vidíme to i z Kalinčiakovho Mládenca slovenského.¹⁵ Obzerali sa po epochách, kde život predkov predstavoval veľké veci. I vysnívali si junáka, osloboditeľa. A keď už mali ho, takého vysnívaného, vtedy postavili ho do skutočnosti, stotožniac ho s osobnosťou Matúša Čáka na začiatku 14. storočia, ktorý v histórii Uhorska predstavuje akýsi odpor starému stavu a ideál čohosi nového.

Nevieme dosiaľ, čie oko utkvelo prvé na Čákovi, Štúrovo a či Hurbanovo. Pravdepodobne Štúrovo — jeho myseľ pracovala tak.

V rokoch 1860-tych mladá literatúra slovenská dostala potom ešte povesť Matúš Trenčiansky od Viliama Paulinyho-Tótha.¹⁶ Áno: tak postavil mocného, podujímavého Čáka i historik Fraňo V. Sasinek:¹⁷ ako predstaviteľa slovenskej myšlienky na začiatku 14. storočia. Ale vtedy už veľmi dobrá a potrebná bola korektúra Jonáša Záborského. Proti kráľovi Karolovi Róbertovi Čák prehral svoju vec v bitke pri Rozhanovciach, na východe Slovenska, roku 1312. Tam len-len že neprišiel i o život. Jonáš Záborský z toho spracoval tragédiu Bitka u Rozhanoviec, a pridal k nej i historický úvod, v ktorom vykladá:¹⁸ „Slováci slušne považujú porážku rozhanovskú, ktorou rozhodol sa dlhý zápas medzi Karolom Róbertom a odpornou jemu stránkou vlasteneckou, za národné nešťastie. Bola ona nešťastím, ale nie preto, ako by azda Matúš Trenčiansky a povstalci na východných stranách Uhorska boli bývali nejakí horliví, za národnosť slovanskú a jej práva zaujatí Slovania. Myšlienky takéto boli tomu v modloslužbe latinstva cele pohrúženému veku naskrze cudzie. Vtedy nikto u nás ani nepomyslel o národnej reči, národnej osvete, národných právach. Latinčinu považoval každý za jediný, večný, nepremenlivý prameň osvety; o inakšej vzdelanosti ako latinskej nemal nikto pomyslenia. Cieľ i prostriedok všetkej možnej dokonalosti bola latinská gramatika. Nad detinský tento, úzkoduchý názor sveta nebol ani Matúš povýšený, ani bojovníci východných strán, leda že z týchto niektorí priznávali sa ešte k východnej grécko-slovanskej cirkvi. Stránka ich bola politická, nie národná. Horlili len za uhorskú slobodu. Ich porážku však jednako považujeme za pohromu národnú preto, že opierali sa výlučne o Slovanov, domácich i zahraničných; a že by sa z ich víťazstva pravdepodobne boli vyvinuli inakšie, Slovanstvu priaznivejšie pomery.“

Po tomto všeobecnom upozornení Záborský pripomína veci, potrebné čitateľovi jeho smutnohry.

„Prvým a hlavným protivníkom Karola Róberta a stránky talianskej — vypisujem z jeho výkladu — bol povestný Matúš Trenčiansky, syn palatína Petra, z rodu Čák, čo bolo akési krstné meno, lebo v listine Venceslava z roku 1303 číta sa toto: ,Joannes, filius Chaak, de genere Chaak.‘ Matúš bol muž pre vek svoj vzdelaný, s latinskými spisovateľmi oboznámený a zakladal si mnoho na svojej učenosti… Študoval, podľa obyčaje vtedajšieho veku, bezpochyby v cudzozemsku, v Itálii alebo vo Francii. Tam si nadobudol vzdelanosť klasickú. Politickú mal príležitosť nadobudnúť si doma: syn veľmoža a prvého hodnostára. Včasne bol povolaný i sám k najvyšším hodnostiam krajinským. Už roku 1270¹⁹ je podpísaný ako vojvodca sedmohradský, roku 1295 ako magister agazonum a župan prešporský, roku 1297 ako palatín. Prejal po otcovi ohromné majetky, a on sám nadobudol mnohé nové cestou kúpy, milosti kráľovskej, často i násilím. Roku 1290 kráľ Andrej III. navracia synom Dragovým Rajčany, Iluz, Branč a Doboz, ktoré im bol odňal Matúš. Uhrovské panstvo nadobudol zámenou od istého Petra, syna Vasovho.

Po smrti posledného Arpádovca, Andreja III., rozdvojila sa krajina pre otázku dôležitú. Pápežská stolica osobovala si právo na Uhorsko také asi, ako na Sicíliu: chcela obsadzovať trón uhorský podľa ľúbosti. Už Andreja III. neuznala za kráľa, ale natískala Uhrom Karola Martela sicílskeho, Anjuánca, potom syna jeho Karola Róberta, chlapca, a zapríčinila tým v krajine rozbroje. Za života Andreja III. nebolo vonkoncom nijakej príčiny ohliadať sa po ženských potomkoch arpádovských, a keď posledný Arpádovec umrel, tu právo Anjuáncov nebolo najmocnejšie. Lebo hoci sa dá prednosť vnukom po dcérach Štefana V., Kataríne a Márii, nad vnukmi po dcérach Belu IV., Anne (od nej český Václav) a Alžbete (od nej bavorský Otto), predsa ani tak nemohli právne zvíťaziť Anjuánci. Lebo Katarína, vydatá za srbským kráľom Štefanom Dragutínom, bola sestra staršia, a Mária, vydatá za Karolom Chromým, bola sestra mladšia. Mal teda právne povýšený byť na prestol syn Štefana Dragutína a Kataríny, Vladislav, ale nie vnuk Karola Chromého a Márie, Karol Róbert, syn Karola Martela. Jednako pápež vtieral Uhrom len Karola Róberta; a tesťa Vladislava srbského, vojvodu sedmohradského Vladislava Apora, ešte vyklial z cirkvi pápežský legát Gentilis, že vydal dcéru svoju za schizmatika.

Preto mnohí zdráhali sa prijať Karola Róberta, privedeného a v Záhrebe prímasom ešte za života Andreja III. korunovaného. Medzi nimi bol i Matúš Trenčiansky.

Matúš stál za slobodu a neodvislosť krajiny, bojoval za to, aby si národ sám dal kráľa slobodnou voľbou z príbuzenstva arpádovského, na sneme palatínom zákonne zvolanom… Preto, keď 14. januára roku 1301 Andrej III. umrel, pravdepodobne od jedu, podaného mu talianskym komorníkom, Matúš Čák vynaložil všetku svoju moc, aby český Václav bol vyvolený a korunovaný.

I vykonal svoj úmysel, doviedol a dal korunovať trinásťročného Václava, keď otec jeho (Václav II.) nechcel prijať korunu uhorskú. Na odmenu Matúš dostal roku 1302 zámok a celú stolicu Trenčiansku so všetkými úžitkami, i dedinu Ďala na Veľkom ostrove. Bol menovaný i palatínom, ktorej hodnosti potom nechcel sa zriecť až do smrti a mocou jej osoboval si právo zvolávať snemy a rušiť uznesenia snemov nie ním zvolaných.

Keď prívrženci Karola Róberta obľahli Václava v samom Budíne, oslobodil ho Matúš. Pri tom ho i ranili; brata jeho Michala zajali a sťali.“

Ale nenádejný chlapec Václav — predkladám ďalej vo výťahu Záborského mienku — ani tak neudržal sa na tróne. Otec odviedol ho cele z Uhorska. Vtedy Matúš, rozmrzený i tým, že Václav II. odniesol i korunu a postúpil ju bavorskému Ottovi, ako by sa bol pridal ku Karolovi Róbertovi. Ako sa zachoval pri korunovaní Ottu bavorského, o tom niet zápisov. Ale keď Ottu v Sedmohradsku zajal Vladislav Apor a celá krajina naklonila sa ku Karolovi, Matúš Čák ešte váhal. Z jednej strany ťažko mu bolo protiviť sa vôli väčšiny a nový dvor mu pochleboval, bol vymenovaný za „tovarníka“;²⁰ z druhej strany mrzelo ho, že by v Uhrách predsa len panoval kráľ nie slobodne volený, natisnutý cudzou mocou. V novembri 1308 prišiel do Uhorska pápežský legát kardinál Gentilis a zvolal snem na Rákoš: Matúš sám nešiel na snem, ale zastúpiť dal sa na ňom. A stránky sa tu dohodli, takže Karol Róbert v júni 1309 mohol byť už korunovaný v Budíne. Biskupi s legátom vyslovili kliatbu a interdikt na každého, kto neuznal by Karola a chcel by iného za kráľa. Gentilis začal „obrábäť“²¹ Čáka a vymenoval ho za „tútora krajiny“.

No Matúš už bol sa rozhodol, nedal sa im získať. Uzavretia snemu, zvolaného pápežským legátom, vyhlásil za neplatné a začal zjavne konať proti Karolovi Róbertovi.

Gentilis vyklial ho, vyčítajúc mu, že napáda a lúpi priateľov i nepriateľov kráľových, odjíma im hrady i majetky pre seba, menovite biskupom — ostrihomskému, vacovskému, nitrianskemu, vesprímskemu; — spustošil ohňom i mečom všetko medzi Vacovom a Tisou, nútil zemanov slúžiť jemu, blízko Budína zverený mu hrad (Vyšehrad)²² zaujal pre seba, aby odtiaľ mohol panovať nad Budínom. Už i prisahal vernosť kráľovi Karolovi, a potom razom postúpil s vojskom až k bránam budínskym. Darmo mu vraj núkali, že môže si podržať väčšinu zaujatých majetkov, len aby už dal pokoj. Poddané jemu majetky podrobujú sa teda interdiktu, poddaní jeho rozhrešujú sa od vernosti.

Matúš už nedal sa pomýliť. Hoci biskupi boli proti nemu, on našiel dosť duchovných, ktorí zostali pri ňom. Vrhal sa na prelátov, ničil im majetky, najmä prímasovi Tomášovi a nitrianskemu biskupovi Jánovi. Prijal titul „pána Váhu a Tatier“, razil vraj i svoje peniaze a počínal si, ako by chcel zriadiť v Hornom Uhorsku svoj štát. Mal i svojho palatína, povestného Feliciána Zacha.²³ Kráľ Karol považoval Matúša za odbojného poddaného, Matúš Karola za uzurpátora trónu.

Na východe, v Šariši a Zemplíne, začali sa stavať proti kráľovi Karolovi Róbertovi mocní Omodejovci. Omodej, syn Dávida, odvodzoval svoj rod od kráľa Samuela Abu, mal veľké majetky v stoliciach Aba-novohradskej, Šarišskej, Zemplínskej a Spišskej. Poľský Dlugoš²⁴ zaznačil, že k Omodejovi utiekol sa o pomoc i vyhnaný z Poľska Vladislav „Lokietok“ a Omodej pomáhal mu s vojskom. Bol Omodej palatínom Karolovým a odprvu horlivým jeho prívržencom. S prímasom Tomášom úsilne pracoval na tom, aby sedmohradský vojvoda vydal korunu sv. Štefana. Ale bol násilný veľmož. Odnímal slabším majetky, robil zemanom násilie, nútil ich, aby slúžili jemu. V zmätkoch krajinských však, ktoré neprestávali, synovia Omodeja odstúpili od kráľa Karola a pridali sa k Matúšovi Čákovi.

Tým podali si ruky dva slovanské kmene. Lebo ako na západe Matúš mal pri sebe slovenské sily, tak na východe Omodejovci opierali sa hlavne na sily ruské.

Karol zobral vojsko a ponáhľal sa proti spojencom. Uznal za najpotrebnejšie vrhnúť sa medzi nich a tak oddeliť ich jedného od druhého. Predovšetkým šiel pod Šarišský zámok, ktorý bol v moci Matúšovej. Ku kráľovi pripojili sa tu spišskí Nemci.

Matúš i sám ponáhľal sa na pomoc svojim, a Karol utiahol sa pred ním spod Šariša ku Košiciam. Kráľ spojil sa s Košičanmi, ktorí odprvu stáli pri ňom, Matúš so synmi Omodejovými. Obe stránky boli hotové k rozhodujúcej bitke. Kráľ položil sa táborom pri takzvanej Košickej hore, Matúš pri Vajkovciach, na samom rozhraní Šarišskej a Aba-novohradskej stolice, na vŕškoch protipostavených. Len rieka Torysa delila tábory. Pri samých Vajkovciach, na ľavom brehu Torysy, pre Matúša nanesením zeme urobili okrúhly kopec, ktorý podnes ukazujú. Za kopcom stála kaplnka a v nej modlil sa Matúš pred osudnou bitkou 15. júna roku 1312.

Pri Vajkovciach Torysa tvorí len úzku dolinu, ráno na svitaní podali sa obe vojská dolu dolinou k Rozhanovciam, vzdialeným na pol hodiny. Tam je rovina už otvorenejšia.

Nepriatelia zrazili sa; a sprvu víťazila stránka Matúšova: odňala i hlavnú zástavu kráľovským, zmiatla, priviedla ich k úteku, takže len Chorváti a rytieri „joaniti“ stáli pevne. Ale potom obrátilo sa šťastie a porážka Matúšovcov stala sa hroznou. Zachovala sa na východe tradícia, že obrat taký spôsobený bol vražedlným nápadom na Matúša fanatickej, pološialenej Guty, dcéry jedného z pánov na kráľovskej strane. Padlo na obidvoch stranách toľko ľudí, že od bitky s Tatármi pri Šajave v Uhrách nebolo druhej takejto krvavej.

Matúšovi odňali Vyšehrad, ale na severozápade panoval i ďalej. Roku 1317 vojsko jeho zaujalo zámok Nitru, on dal ho zboriť, mesto vypálil, biskupské majetky poplienil. Biskupa Jána vyhnal nielen z Nitry, ale zo všetkých jeho majetkov, za čo potom Ján na zjazde biskupskom v Košiciach roku 1318 poznove vyklial Matúša z cirkvi. Pritom vyčítal mu, že vypálil biskupskú rezidenciu v Nitre, majetky zaujal, desiatky odobral, od poddaných biskupových vyberal poplatky; núti ich k robotám okolo svojich zámkov v Trenčíne a v Topoľčanoch, z dedín novozaložených, ktoré Matúš menuje „Lehotami“, nedopúšťa dávať biskupských desiatkov, biskupovi nedovolí navštevovať fary, len sám panuje a rozdáva fary komu chce, všetky stoličné veci priťahuje pred svoj súd, ľudia jeho nakladajú s ľuďmi biskupovými podľa svojej vôle, Matúš berie pod ochranu vykliatych farárov, a verných vyháňa, od kapituly a kláštorov odobral pečiatky a užíva ich ako sám chce.

Matúš na to odpovedal novým vypálením Nitry, pričom zhorel i biskupský chrám a v ňom relikvie svätých Svorada a Benedikta. Biskup Ján bránil sa novou kliatbou. A to je posledná zmienka o Matúšovi Trenčianskom. Roku 1323 je reč o ňom ako už o nebohom…²⁵

*

Toto je jadro tých dejov. Jonáš Záborský veľmi dobre charakterizoval to všetko, i samého Matúša Trenčianskeho, keď napísal, že tomu veku, pohrúženému v modloslužbe latinstva, veci národnostné boli celkom cudzie. Matúš i sám i s Omodejovcami na východe tvoril stránku politickú, nie národnú. Ale ich porážku pri Rozhanovciach jednako možno pokladať za pohromu slovenskú, pretože oni opierali sa výlučne na Slovanov — domácich i zahraničných; a z ich víťazstva boli by sa vyvinuli inakšie, Slovanstvu priaznivejšie pomery.

Toľko na objasnenie Hurbanovho výkladu v zaujímavej štúdii Slovensko a jeho život literárny.²⁶ Spolu i na objasnenie osobnosti Matúša Trenčianskeho v literatúre slovenskej.^[136]

(1923)

Živena, 13, 1923, č. 10, s. 181 — 188; rukopis 29 strán, 49 CJ 14. — Zo Škultétyho poznámky k názvu („Z čítaného na univerzite v Bratislave“) možno dedukovať, že ide o text jeho prednášky ako profesora Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.

1 Volať na pravdu (z lat.), správne: ad veritatem vocare — vo význame: volať na súd; podobne výraz: „už je na pravde božej…“

2 Gregor Alojz Dankovský (1781 — 1857), bratislavský profesor, jazykovedec, historik.

3 Názov pre uhorskú kráľovskú dynastiu sa neskôr ustálil v podobe „Arpádovci“ (tak aj v súčasnej historiografii).

4 Autor má na mysli liptovského župana a považského vládneho kapitána Pongráca II. — umrel v roku 1467.

5 Fridrich V. (rakúsky arcivojvoda 1457 — 1493; od roku 1470 aj cisár „svätej ríše rímskej“).

6 V súčasnosti sa ustálilo meno v podobe Juraj Thurzo (1567 — 1616); oravský župan a uhorský palatín.

7 Diplomaticky verný Škultétyho prepis; rešpektujeme.

8 Karel starší ze Žerotína, vodca evanjelikov v Čechách v 16. storočí (životopis vyšiel v Sokole, 4, 1865, č. 6).

9 Názov nedele podľa latinského cirkevného kalendára.

10 Matúš Čák Trenčiansky (okolo roku 1260 — 18. marec 1321), feudálny oligarcha, politik, známy „pán Váhu a Tatier“.

11 Hurbanova „povesť z počiatku 14. storočia“ s názvom Olejkár — vyšla v almanachu Nitra 3, 1846, s. 18 — 129.

12 Škultétyho predpoklad o genéze Štúrovho Matúša z Trenčína je, zdá sa, dosť oprávnený, pretože Ľudovít Štúr v zbierke Spevy a piesne viaceré svoje predrevolučné básne „poslovenčil“.

13 Text pretláčame kompletne podľa Škultétyho citácie, lebo tvorí nevyhnutný predpoklad pre autorove úvahy v štúdii.

14 Štylisticky zaujímavo komponované: z vlastnej úvahy Jozefa Škultétyho prejde potom veta až do Štúrových veršov.

15 Porovnaj Škultétyho štúdiu Storočná pamiatka 1822 — 1922, odtlačenú aj v tomto súbore jeho diela vyššie.

16 S názvom Trenčiansky Matúš vyšla „povesť“ Viliama Paulinyho-Tótha ako prvý zväzok Slovensko-národnej knižnice. Martin 1873. 175 s. (úvod Samuela Ormisa; editor Ján Francisci).

17 Autor má zrejme na mysli Sasinkove Dejiny kráľovstva uhorského. 1. Banská Bystrica 1869; 2. Martin 1871. — Ináč Škultéty bral Sasinkove historické práce veľmi kriticky a rezervovane. „Sasinkova zlátanina pred cudzinou robí nám len hanbu,“ — napísal Samuelovi Medveckému 30. decembra 1889 (Listy Jozefa Škultétyho 1, 1982, s. 57). Podobne sa tomu istému adresátovi vyjadroval o Sasinkovi aj viackrát. Keďže rukopisný fond Samuela Štefana Medveckého je stále nezvestný, musíme sa uspokojiť len s pretlačením časti komentára týchto Škultétyho listov Medveckému z prvého (a doteraz aj posledného) bádateľa, ktorý mal v ruke originály týchto Škultétyho listov: „O Sasinkovi nezatajil, že své studie látá ze spolehlivého i nespolehlivého materiálu a svým pokřikem a nadávkami v některých pracích Slovákům u vědecky zasvěcených jen škodí. Svými příspěvky do matičného Letopisu poškodil prý i pověst Slovenské Matice.“ (Albert Pražák: Dr. Samuel Medvecký. Praha 1939, s. 55.) Súčasná historiografia dala za pravdu Škultétymu aj v otázke tzv. juhoslavizmov v slovenčine; porovnaj štúdiu Branislava Varsika O vzniku a rozvoji slovenskej národnosti v stredoveku. Historický časopis, 32, 1984, č. 4, s. 529 — 550.

18 Záborského tragédia vyšla v zväzku s názvom Básne dramatické. Budín 1865 (vydal Jozef Karol Viktorin).

19 Pravdepodobne má byť rok „1290“, lebo Matúš Čák by mal vtedy len desať rokov; porovnaj poznámku 10 v tejto štúdii.

20 Vtedajšia šľachtická hodnosť pri kráľovskom dvore.

21 Ponechávame pôvodnú Škultétyho citáciu z Jonáša Záborského.

22 Teda Vyšehrad v Uhorsku blízko Ostrihomu na ohybe Dunaja (neskoršie Viktorinovo pôsobisko).

23 Felicián Zach, novohradský šľachtic, Čákov prívrženec; umrel 17. apríla 1330 (prežil teda Čáka o deväť rokov); Záborský aj o ňom napísal „historickú smutnohru“ Felicián Sáh — vyšla v tom istom zväzku, ktorý je uvedený v poznámke 18; práve túto Záborského hru veľmi ostro kritizoval Pavol Dobšinský v Pešťbudínskych vedomostiach, 5, 1865, č. 42 a práve táto kritika sa veľmi dotkla Záborského: píše o tom v liste Samuelovi Ormisovi 17. apríla 1873; rukopis v Štátnom ústrednom archíve SSR v Bratislave: pretlačené v eseji P. Vongreja Polemický dramatik. SP, 96, 1980, č. 1, s. 119 — 120 a v štúdii Kompletný Bosého preklad Hamleta. Slovenské divadlo, 28, 1980, s. 381.

24 Prameň sa bližšie v texte štúdie neudáva.

25 Porovnaj presný dátum v poznámke 10 v tejto štúdii.

26 Škultéty ako historik dáva nepriamo za pravdu Záborského reálnej interpretácii slovenských dejín v rámci udalostí 14. storočia uhorského štátu — a to aj na pozadí romanticky nadneseného ponímania „slovenskosti“ despotickej osobnosti Matúša Čáka Trenčianskeho v prácach Štúra, Hurbana, Paulinyho a Sasinka.