ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Už v druhej štvrti 19. storočia ťažko bolo získavať pod národnú zástavu slovenskú nových prívržencov, nových bojovníkov. Akou závadou bola tu už i sama škola! Od Viliama Paulinyho o štyri roky starší Ján Kalinčiak zaznačil v svojom životopise,¹ že v Liptovskom Sv. Jáne — asi roku 1832 — zo strachu pred učiteľovou paličkou vstával v lete i o tretej hodine ráno drviť latinskú gramatiku. V Sv. Jáne liptovskom, na dedine! O Vilkovi Paulinym zas vieme zo svedectva Jozefa M. Hurbana,² že po dvojročnom učení v Senici vyšiel z Valenčíkovej³ školy ako „hotový latinák“. Pravda, dialo sa to na ujmu slovenskej reči a slovenského citu. A v jedných zo škôl našich ešte neprestali ozývať sa latinské vokabulá, v druhých už trápili deti slovami maďarskými, rytmicky poskladanými, napríklad: „Isten — bůh, lélek — duch…“

Narodený 3. júna 1826 v Senici, v Nitrianskej stolici, ako syn evanjelického farára Fridricha Viliama, Vilko Paulíny stal sa sirotou bez otca, keď nemal ešte ani poldruha roka; ale jemnocitná a umná mať-vdova, Kristína, rodená Dedinská, starala sa o neho a jeho ducha príkladne. Pri vynaučovaní chlapca použila pomoci najprv jeho starého otca Žigmunda Paulinyho, farára zemiansko-podhradského, po tohto smrti zas pomoci ujca Jána Roya, farára novomeského. Tak dala ho do latinského cviku, do Valenčíkovej školy v Senici. Odtiaľ, s ťažkým srdcom, do Komárna na maďarčinu. V tie roky maďarská reč bola už natískaná zákonodárstvom i celým verejným životom krajiny, v jej prospech robili sa až násilenstvá. Matka Paulinyho, Slovenka prebudená, národovkyňa, bála sa teda maďarskej školy. Ale vyhnúť jej nemohla, ak syn školou mal prísť k postaveniu v živote. A čoho sa tak bála, i stalo sa. Syn jej po dvoch rokoch vrátil sa z Komárna maďarským duchom nakvasený. Slávy dcéra, ktorej znelkami napájavala mu dušu, pri maďarských básnikoch prišla do pozadia. Našťastie do Modry za správcu gymnázia prišiel Karol Štúr, starší brat Ľudovítov, pevný Slovák a výtečný pedagóg: v ňom Slovenka — matka dostala výtečnú pomoc. Po modrianskej potom nasledovala ešte škola bratislavská, s Ľudovítom Štúrom.

Do Bratislavy Viliam Paulíny prišiel v jeseni 1843. So slovenskou katedrou na lýceu už bolo zle. Štúra na konci roku cirkevná vrchnosť odstránila — učiť verejne viacej nemohol. Ale tým väčším stal sa účinok jeho súkromného vyučovania. Tlak budil len väčšiu horlivosť. „Mládež ako panenky, mravná, za vyšším životom túžiaca, i proti návalu času a jeho zmýšľaniu sa stavajúca,“⁴ — napísal Kalinčiak o rokoch do roku 1843; teraz, v stálom ohni, ešte pribudlo jej oduševnenia a bola odhodlaná v službe národa, do ktorej sa pripravovala, i trpieť. Roku 1845 začali vychodiť Štúrove Slovenské národné noviny s Orlom tatránskym, vznikli Hurbanove Slovenské pohľady a tým, ako po celom Slovensku, i v mládeži bratislavskej pribudlo ducha. Od Viliama Paulinyho z rokov 1844 a 1845 máme už i piesne Slovenčina moja… a Kto si rodom Slovák… Báseň jeho Hviezda vyšla roku 1845 v Orle tatránskom.⁵ Vôbec bol mnohosľubným študentom slovenským. V revolúcii roku 1848 začalo sa mu zle vodiť, dostal sa do maďarského vojska, ale na konci roka zjavil sa už v Pešti ako junák slovenský, pomohol vyslobodiť Daxnera, Francisciho a Bakulínyho a odišiel k slovenským dobrovoľníkom.⁶

Po roku 1849 začal službu pri stoličnej (župnej) správe v Trenčíne. Od novembra roku 1851 bol už hlavným slúžnym v bytčianskom okrese, po poldruha roku stoličným komisárom v Kečkeméte. Viedeň totiž, „odmeňujúc sa“ Slovanom z revolúcie za pomoc proti Maďarom, roku 1853 v službe postavených Slovákov napospol popresádzala zo Slovenska do maďarských krajov. Pauliny i tam, v Kečkeméte, hľadal styky so Slovákmi dolnozemskými.

Po októbrovom diplome roku 1860 daný do disponibility, potom do penzie, osadil sa v Budíne a začal vydávať Černokňažníka, od roku 1862 i Sokola. Po troch rokoch prešiel do Skalice, kde bola kníhtlačiareň, a roku 1866, vyvolený po smrti Karola Kuzmányho za prvého podpredsedu Matice slovenskej, osadil sa v Turčianskom Sv. Martine. Tu založenie kníhtlačiarne, sporiteľne, gymnázia slovenského bolo hlavne dielom Paulinyho. Založením tlačiarne stalo sa prenesenie Pešťbudínskych vedomostí a premenenie v Národnie noviny. Od 2. septembra 1871 do 9. júna 1874 bol i zodpovedným ich redaktorom, a prácu jeho, ducha jeho hneď od prvých dní redaktorstva krásne bolo poznať na verejnom živote slovenskom. Fanatickou protislovenskou činnosťou, najmä zvolenského podžupana Grünwalda,⁷ začalo sa štvanie v peštianskych novinách maďarských proti Matici slovenskej; tu Pauliny 17. februára 1872 napísal svoj pamätný článok: Raz navždy osočovateľom Matice slovenskej!⁸ Keď pospomínal v článku, čo sa robí proti čistým slovenským snahám, aký „zbojnícky nápad“ zorganizovala sama vrchnosť v Nitre (27. septembra 1871) proti zhromaždeniu Spolku sv. Vojtecha, ukázal na útoky proti Matici slovenskej vystrájané. „Podlí holomci oplanskou rukou drzého osočovania čiahajú po tom, čo my… najmilšieho a najsvätejšieho máme.“ On raz navždy odpovedá, že ktokoľvek upodozrieva ústav Matice slovenskej z panslavistických agitácií a vlastizradných tendencií je „nehanebný lhár a podlý osočovateľ, je oplan, holomok, na šibenicu súci kujon, zbojník a vrah, v ktorom ani zbla statočnosti a mravnosti nieto.“ Článok Paulinyho čítavali sme súkromne i verejne, najtuhšie vety jeho vedeli sme naspamäť a s podpisnými hárky — podľa vyzvania v článku obsaženého — chodili sme zbierať šestáky na Maticu slovenskú. Pritom Grünwalda urobil Pauliny smiešnym v svojej „Španielskej komédii“,⁹ ktorú roduverní Slováci tiež temer naspamäť sa naučili. Vôbec národnej veci slovenskej Pauliny ako redaktor konal veľkú službu. Po smrti Moysesa oči Slovákov neobracali sa tak k nikomu druhému, ako k nemu; Hurban povolaním svojím k dedine pripútaný nemal dosť prostriedkov účinkovať.

A budiť Slovákov, budiť národ bolo Paulinymu hlavným cieľom i pri beletristických prácach. Besiedok jeho od roku 1866 do roku 1870 vyšli štyri zväzky; Básne v jednom zväzku máme od roku 1877.¹⁰ Prináležia všetky k najslovenskejším knihám našim.

Umrel 6. mája roku 1877, keď bolo mu minulo len päťdesiat rokov. Budeme ho ešte zvláštne spomínať i tohto roku…¹¹

(1926)

NN, 57, 1926, č. 123; rukopis 6 strán, 49 CR 18.

1 Kalinčiakov Vlastný životopis vyšiel vo Viktorinovej úprave v Lipe, 2, 1862 a potom ako ôsmy zväzok Slovenského národného zábavníka. Martin 1878 (najnovšie v roku 1965).

2 Hurbanovo dielo s názvom Viliam Paulíny Tóth a jeho doba. Náčrtky životo a povahopisné. Nitra 7, 1877, s. 329 — 408 (pretlačené aj v rokoch 1973 a 1983 — Zlatý fond slovenskej literatúry).

3 Ján Valenčík, učiteľ na povestnej senickej latinskej škole.

4 Porovnaj poznámku 1.

5 V Martine 19. októbra 1875 bola slávnosť tridsiateho výročia spisovateľskej činnosti Viliama Paulinyho-Tótha: teda práve od dátumu uverejnenia tejto básne. Celá akcia sa uskutočnila ako možný politický akt odporu proti vtedajšiemu zlikvidovaniu MS, ktorej najvýraznejším reprezentantom vo funkcii prvého podpredsedu MS bol práve jubilant. Ján Botto pri tejto príležitosti poslal Paulinymu telegraficky gratulačné štvorveršie; porovnaj Listy Jána Bottu. Martin, MS 1983, s. 113.

6 Porovnaj k tomu Škultétyho štúdiu o Michalovi M. Bakulinym.

7 Béla Grünwald (1839 — 1886), podžupan Zvolenskej stolice v Banskej Bystrici, známy z útokov na MS a slovenskú kultúru zo stránok svojho tlačového plátku Svornosť (dobovo nazývaný „Srsť“).

8 Paulinyho protestný článok vyšiel v NN, 3, 1872, č. 21.

9 Hodno zaznamenať celý dlhokánsky titul Paulinyho „žartohry“: Don Bellos Rinaldos de la Horca. Španielska komédia, čili k neuvereniu tragická veselohra v pol piatich veľmi nudných dejstvách, jejžto prvé predstavenie udialo sa v Barcelone. Skomponoval don Basilio Santofuego de las Bombas, slávny španielsky poet a člen spolku Olla potrida. Poslovenčil Mydloslav Vechťovič, bývalý spolupracovník najpopulárnejších španielsko-krajanských časopisov, člen viacerých neučených spoločností, neohrozený milovník bryndzových halušiek atď. atď. Skalica 1874. 96 s.

10 Neznáme a neuverejnené Paulinyho básne sprístupnil Pavol Vongrej, zborník LA 5, 1968, s. 99 — 146.

11 Škultéty už v roku 1927 o Paulinym nič nenapísal. — Monografiu o Viliamovi Paulinym-Tóthovi napísal Eduard Gombala (Martin, MS 1977). V roku 1977 MS zorganizovala o Paulinym vedeckú konferenciu — materiály z nej vyšli v zborníku LA 14, 1979.