ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

a letmo nesú verným slovenského rodu, že Sama Chalupku niet viac medzi živými. Utrápene očakávali sme už zvesti tam spod Kráľovej hole, vedeli sme, že miláčik národa, tvorca bohatierskych spevov slovenských, postavený je v ťažkej, beznádejnej nemoci; boli sme teda pripravení na najhoršie, a predsa keď došla zvesť, hlboká rana otvorila sa nám v srdci, bolesť naša nemôže byť ničím zmiernená. Bôľna ozvena tejto zvesti rozlieha sa dnes už šírym Slovenskom.

Samo Chalupka svoj slávny, dlhý vek prežil temer celý v dedinskom zátiší, tam na zvolenskom úpätí Kráľovej hole; no hoci on sám o tom snáď najmenej vedel, bol uznaný, oslavovaný tak v celom Slovanstve, ako u nás doma. So Sládkovičom za dlhé roky oni dvaja boli považovaní za prvých básnikov slovenských. Bottovi až neskoršie dostalo sa náležitého ocenenia. Utratili sme Sládkoviča i Bottu, medzičasom Žellu i Janka Kráľa, temer zo všetkých tých, čo ako básnici, veľkí, povolaní básnici boli pracovali na slovenskom znovuzrodení, ostal nám len Samo Chalupka. A zomrel i on. Tam, neďaleko toho Hrona, kde stoja mohyly Sládkoviča a Bottu, zosypú sa hrudy i nad rakvou Chalupkovou. Hron zažblnkoce a zanesie od neho posledný pozdrav príbuznému duchu týchto dvoch.

Samo Chalupka, mladší brat Jánov, narodil sa dňa 12. februára roku 1812 na Hornej Lehote, tam, kde teraz i skončil púť svojho života. Otec jeho Adam bol tu evanjelickým farárom. V ôsmom roku vypravili ho na gymnázium do Gemera, ktoré navštevovali toho času temer všetci slovenskí študujúci. Mnohí z našich záslužných mužov podnes rozpomínajú sa na tento maďarský kútik, nezasluhujúci ani meno mesta. Pokroky, ktoré Samo v Gemeri urobil, nemohli byť veľké. Potreboval vynaložiť celý rok, aby už aspoň v druhom mohol rozumieť latinským a maďarským prednáškam. Z Gemera prešiel do Kežmarku. Tam v nižších triedach panovala nemčina, bolo mu treba ďalej sa trápiť na ujmu vedeckých známostí. V Kežmarku ako profesor vtedy účinkoval výtečný Ján Blahoslav (Benedikti), ktorý otvoril mu krásy klasických literatúr. A vôbec boli to i lepšie časy pre študujúcu mládež slovenskú, než sú dnešné.¹ Profesor Matej Slavkovský v Kežmarku zobudil v Chalupkovi i národné povedomie. Dával mu slovenské knihy a Samo, kedykoľvek si prišiel po novú, zakaždým bol povinný vyrozprávať Slavkovskému, čomu sa naučil z predošlej.

Z Kežmarku Chalupka bol daný do Rožňavy, kde jeho profesor Mišpal — hovorí Chalupkov životopisec v II. ročníku Paulinyho Sokola — zvláštnu obľubu nachádzal v hanobení Slovákov. Spôsob tento, nameraný k nemravnosti, hustote odrodilstva, panoval už i vtedy, no on ošklivil sa lepším duchom, ošklivil sa zvlášte mladému Chalupkovi, lebo urážal jeho milovaný národ. Latinský zasa profesor, Farkaš, usiloval sa nabiť do hlavy svojim žiakom presvedčenie, že jediná cesta ku sláve v rečníctve a básnictve je „imitatio classicorum“. V takých školách ozaj len neobyčajnejší duch mohol sa povzniesť k samostatnejšiemu vzletu. Chalupka v Rožňave dostal po prvý raz do rúk Slávy dceru.

V Prešporku už stála vtedy katedra reči a literatúry slovenskej, nič prirodzenejšieho teda, ako že snaživý Samo Chalupka zavítal do Bratislavy. Umným šuhajom nepostačovali prednášky Palkovičove. Založili medzi sebou spoločnosť, ktorá mala im nahradzovať i to, čo nedostávalo sa im ani zo slovenskej katedry. Chalupka bol nielen medzi zakladateľmi, ale neskôr i jej správcom. „Táto spoločnosť,“ — vyznával on sám — „súkromná usilovnosť a užšie priateľstvo s Jankom Matúškom, D. Lichardom a K. Štúrom, ak nie viacej, aspoň toľko duchovného prospechu priniesli mne, ako všetky verejné prednášky nepokračujúcich s časom prešporských profesorov.“² Tu vznikol Ľudovít Štúr, a Chalupka, ako starší, bol jeho prvým učiteľom, priateľom.

Roku 1834, keď sa navrátil z bohosloveckého ústavu viedenského, prišiel do Chyžného spravovať cirkev Sama Tomášika, ktorý bol sa odobral na univerzitu do Nemecka. Ešte v lete toho roku stal sa farárom v blízkej Jelšavskej Teplici a zostal tam celých šesť rokov, kým totiž nezomrel mu roku 1840 otec na Hornej Lehote, ktorého miesto ihneď zaujal.

Málo je toho, čo známe dosiaľ z jeho života. Oddal sa svojmu povolaniu a štúdiám v dedinskom zátiší, temer odlúčený od sveta. Ľud, úzky okruh domáci, záležajúci z manželky, postavy básní v pamäti nosených, bývali jeho spoločnosťou. Keď obdivujeme prostotu, nehľadanosť formy a rýdzosť jeho poetických tvorieb; keď pri mnohých zdá sa nám, že to nečítame z papiera, ale pod vyjaganým nebom zo sviežozeleného úbočia slovenských hôr na krídlach vánku šumia nám prostonárodné zvraty, rozkošné slová, melódie: zakaždým predstaví sa nám postava básnikova v tom dedinskom zátiší, kde vnímavou dušou pozoroval každý dych ľudu, rozoznával a poznával slová, ktorými vyjadruje rozdielne city a myšlienky svoje. Skladby, ako sú napríklad Zrada, Zabitý a viaceré, obdivom napĺňajú v tomto ohľade ešte i nás, kde predsa básnili Janko Kráľ a Botto.

Hovorím, málo je toho, čo známe dosiaľ z Chalupkovho života. Mužovia naši, ktorí žili s ním v bližších stykoch, povinní sú jeho pamiatke, i literatúre slovenskej, aby doplnili životopis Chalupkov. Mladšia vrstva slovenská, ktorá učila sa a rečnievala v školách, spolkoch, na besedách a rozličných zábavách jeho bohatierske spevy, len z chýru, v hmlistých kontúrach počúvala o jeho dielach a prípadoch života. Z mladých horlivcov, ktorí rástli v srdci a pamäti s Chalupkovými presvedčujúcimi, zapaľujúcimi spevmi, stali sa dávno mužovia a ešte vždy tak málo bližšieho znajú o zbožňovanom básnikovi.³

Národ slovenský nemá histórie. Čo neprepadlo v tmách dávnovekosti, to poprevracali, alebo doprosta pobrali mu nepriatelia. Chalupka, možno povedať, tvoril históriu slovenskú, aká vyhľadáva sa k zobúdzaniu, uvedomovaniu národa. Všetky jeho epické básne, nech je ich dej prísne historický, alebo len stavaný v rámci historickom, verne zobrazujú minulosť slovenského ľudu, a popri žiali ihneď zobudia sa v nás povedomie, nádej a viera.

Sládkovič rozhľadel sa v prítomnosti slovenského života, v duši odmaľovali sa mu krásne postavy ľudu a zvečnil ich v Detvanovi. Bottovi pohli dušou utrpenia tohto ľudu ako nevoľníka, ľudu, ktorý len toľko vedel o sebe, že ho bolí, a napísal Jánošíka. Postavy Sládkovičove vo všetkej duševnej i telesnej svojej kráse a utrpenie Bottom citlivo zobrazené doplňujú sa, sú verným obrazom i dnešného života; no to spolu je ozaj taká slovenská melancholická pieseň, duša túži za čímsi, hľadá uspokojenie, chcela by sa vzniesť na krídlach. A také krídla podáva aj poézia Chalupkova, jej junáci, hrdinovia slovenskí.

Pre zobúdzanie, uvedomovanie mladej vrstvy slovenskej Chalupka týmto veľmi mnoho vykonal. Spieval o dejoch dávnych, predstavoval hrdinov slovenských z rozličných dôb minulosti, ale každá jeho postava je taká opravdivá, taká rýdza, taká slovenská, že má veľkú historickú dôležitosť ešte i vtedy, keď — ako povedano — je v básni len rámec deja historický. Básnikovi popri talente, ktorý také široké svety schopný je objať a poňať, pomáhali pritom z jednej strany veľká známosť prítomnosti, ľudu, jeho pomerov duševných i vonkajších, z druhej strany veľké štúdium dávnovekosti slovenskej. Večná škoda, že z historického štúdia Chalupkovho, mimo básní a poznámok pri nich porobených, máme len kusé úryvky a zrná v časopisoch roztrateno porozsievané.

Chalupku požehnalo nebo dlhým vekom. Vyše polstoročia stál verne v službe svojho národa, napracoval sa, namodlil, natúžil, len nemohol sa toho dožiť, aby prišiel spln. No nám zaštepil do srdca: „Hore sa, Slováci! hore sa! a boh dá: bude Slovák ešte, čím býval inohda.“ On odchodí v čase nášho najťažšieho poníženia, my v očiach so slzami, ubolení, zažehnávame ho, opakujúc si jeho naučenie:

(1883)

II ⁵

Ľudovítovi Štúrovi v Prešporku na začiatku roku 1844 zakázali prednášať reč a literatúru slovenskú. „Bola tuhá zima, snehy, fujaky, metelice zúrili po Tatrách: mládež, vidiac, že ozaj nemá byť vypočúvaná viac z ohľadu túžob svojich horúcich, menovite, že naskrze jej nemá byť dovoleno počúvať toho a učiť sa od toho, v kom všetku svoju duchovnú rozkoš nachádzala, zanechala tam štipendiá, alumneá, konvikty, pedagógie, sľuby, prosby a vo fujakoch a v zime odišla z Prešporka do Levoče.“ (J. M. Hurban, Slovenské pohľady 1847, I, 2, s. 48.) Týmto vyhnancom prešporským Janko Rimavský napísal báseň Svojím vrstovníkom na pamiatku a vydal v Prešporku vo februári 1844 (4° s. 8).⁶

Hurban napísal: „… báseň táto je prvšia vytlačená práca v našej čistej slovenčine.“ Keď Hollý a celá bernolákovská literatúra berie sa totiž za prechod k čistej, vlastnej slovenčine, tak prvou slovenskou knihou je Nitra II, vydaná z jari 1844. Ale Rimavského báseň Svojim vrstovníkom vyšla vo februári tohože roku, ešte v zime. I sám pôvodca roku 1889 (Iskry zo zaviatej pahreby, s. 35) hovorí o nej, že je prvý „tiskopis v terajšej spisovnej slovenčine.“⁷

A predsa vari nie je tak.

Zabudlo sa na kalendáre. Na kalendáre Belopotockého, ktoré už v tridsiatych rokoch boli pomerne vzácnymi zborníkmi našej literatúry. V kalendári Belopotockého na rok 1834 (Nový i starý vlastenský kalendár na rok páně 1834… V Levoči, písmem Jana Werthmüllera) pod záhlavím „Všelicos pro zabavení. Prostonárodní písně světské“ vytlačené sú tri básne od Sama Chalupku:⁸

I. Padlý v boji voják

II. Nářek slovenský

(Může se zpívati jako: Hore hájom, dolu hájom)

III. Píseň vojenská

Ako vidieť, čistá stredná slovenčina. Básne majú podpis: Samuel Chalupka č. b. (= čakateľ bohoslovia). Slovenčine chýba len mäkké ľ (král, polom, lubá mati), ale toho nemal ani Štúrov pravopis o desať rokov neskoršie. Nakoľko je pravopis troch básní Chalupkových etymologický, ich slovenčina zdá sa nám byť ešte totožnejšou s terajším literárnym jazykom naším než jazyk básne Rimavského, tlačenej Štúrovým fonetickým pravopisom.

Čo do času tieto Chalupkove tri básne majú prednosť i pred Kollárovými Zpievankami. Prvý diel Zpievaniek vyšiel síce roku 1834, no kalendár na rok 1834 musel byť vydaný ešte v starom roku. Vlastná slovenčina staršia je iba v zbierke Písně světské lidu slovenského v Uhřích (Šafárik, Benedikti, Kollár) 1823, 1827. I pravopisu Chalupka sa držal asi toho, na ktorom Kollár a Šafárik boli sa dohovorili na začiatku dvadsiatych rokov, keď so zápalom len im vlastným chystali sa uvádzať slovenský jazyk do literatúry (Pozri Dopisy Pavla J. Šafaříka Janu Kollárovi, ČČM 1873, 1874).

(1897)

III ⁹

Chalupkove Spevy vyšli roku 1868. Boli tlačené vo Viedni, u A. Holzhausena, v malom, vreckovom formáte 16°; titulný list znel: „Spevy Sama Chalúpky. S podobizňou. V Ban. Bystrici. 1868. Na sklade u Eugena Krčméryho, kníhkupca.“ K Spevom (na s. 211 — 218) pridaný Dôslov má podpis: „Viacej ctiteľov pôvodcových.“ Ctitelia títo, predstavujúci sa v Dôslove ako vydavatelia, boli: bratia Kuzmányovci, Karol a Pavol, Ľudovít Turzo a Ján Čipka.¹⁰ Z nich za básnikom už tiež odišli spomedzi živých Karol Kuzmány a Turzo.

Spevy tlačili sa vo Viedni koncom roku 1867.¹¹ Z Banskej Bystrice 6. decembra Turzo písal Pavlovi Kuzmánymu, bývajúcemu vo Viedni: „Myslím, že sú už Chalupkove piesne vytlačené. Treba sa starať o ich dopravu. Ja by som sa tu postaral o furmana, len by som Ťa prosil o adresu, skade by ich furman mal vziať, lebo po pošte by to veľa stálo, a nám ide aj o to, aby sme čím najmieň trov mali.“ Z listu tohto dozvieme sa i o tom, v koľkých exemplároch dali tlačiť Spevy. „Z tisíc výtlačkov,“ — píše Turzo ďalej — „môžeme rátať, že peniaze dostaneme len asi za 700 výtlačkov. To už tak u nás býva pri literárnych podujatiach. Nebudeme teda môcť predávať jeden výtlačok niže 1 zl. r. č. Chudobným mladíkom by sme mohli po 70 gr. predávať, a tak teda asi podľa Erzeugungspreise.¹² Na chudobných žiakov rácem 200 výtlačkov, a tak teda 140 zl.; 500 výtlačkov mienim predať po 1 zl. — 500 zl. = 640 zl.

Rácem všetky trovy diela i s dovozom a mojou expedíciou, ktorá až potom poštou pôjde, dovedna 440 zl. Zostalo by 200 zl. r. č. čistých. Toto je, pravda, len straka na kole. Vravím zo skúsenosti. Ale by som rád bol, keby sa tá straka chytiť dala, a v tomto páde by som dal Samovi honorár 50 zl. r. č. Ostatnô som sľúbil upotrebiť na vydanie slovenskej juridickej terminológie, na ktorej pracuje Miško Mudroň…“¹³

Že ctiteľmi pod Dôslovom podpísanými boli Kuzmányovci, Čipka a Turzo, možno súdiť i z tohto miesta listu: „Myslím ďalej, že by si si Ty mohol 10 gratis exemplárov zadržať na rozdanie medzi chudobných žiakov, a tiež toľko aj Karolovi dať, ja bych si tiež toľko zadržal a Jankovi Čipkovi tiež toľko dal, ako aj pôvodcovi Samkovi tiež toľko, alebo keď by chcel aj viac. To už tak za naše všetkých unúvanie.“¹⁴

V liste, písanom do Viedne 6. júla, Chalupka žiadal, že poslednú korektúru „nevyhnutne sám vykonať“ musí, lebo že našiel chyby i v odtlačku, ktorý mu na prvom raze poslali. „Odosielanie korektúrnych hárkov asnáď aj poštou stať sa môže. Ja budem potom v deň poštový na Brezno posielať posla.“^[65] (Z tohto listu jeho vzatý je autograf na podobizni v Spevoch.) Pavol Kuzmány koncom augusta bol sa vydal na cesty.¹⁵ „Sprevádzaj ho pánboh,“ — písal Chalupka 1. septembra Karolovi, ktorému tým pripadla starosť Pavlom znášaná — „a jeho pánu námestníkovi pri správe tlače básní mojich udeľ svätej trpezlivosti. Korektúra, a zvlášte cudzích spisov, u mňa nenáleží medzi príjemnosti života. Pri mojich Spevoch ale nad to ešte aj neobyčajná ortografia^[66] korektorovi obidy dodáva.“ V novembri z Viedne radil sa básnika, ktoré chyby bude treba vyznačiť na konci knižky; on odpovedal 22. novembra Karolovi Kuzmánymu: „Môžete už mať nádeju, že zo všetkých hriechov dostanete absolúciu, lebo činíte pokánie. Hárky 6 — 14 omnoho lepšie sú vykorigované, ako predošlé. Ja myslím, aby sme len ,Značnejšie chyby tlačové‘ udali, t. j. také, ktoré napraviť nevyhnutne je potrebno. Keď si väčšie hriechy sami vyvoláme, tie menšie musí nám sl. obecenstvo odpustiť.“ Spevy pozostávajú z neúplných 14 hárkov, korektúry boli hotové a Chalupka, ako vidieť, spokojný s typografickou prácou. Pavol Kuzmány pýtal jeho fotografiu, preto v tomto liste zmieňuje sa i o tom. „Fotografie, o ktoré mi Paľko píše, nemám na tento čas iba také, ktorými sa žiadnemu priateľovi zavďačiť nechcem. Sú to špaty židovského diela. Ale akonáhle bude čas príhodný, dám sa ešte raz Strakovi zobraziť.“ Žaluje sa, že je „zase zle“ na oči.

List svoj 9. decembra Chalupka začína: „Gloria in excelsis! Dokonano. Ďakujem Vám, priateľ drahý, za ustávanie a trpezlivosť. Chyby tlače dostatočné bude naznačiť tie, ktoré tu posielam: ostatné snadno si napraví čitateľ sám. Ak za vhodné uznáte, pridajte k týmto chybám tlačovým tie žartovné slová, ktoré som v mojom poslednom liste Paľkovi bol narádzal.“ I teraz doklad „Ešte som nie dobre na oči.“

Po tlačových chybách tie „žartovné slová“ boli nasledujúce: „Udali sme tu len značnejšie omyly tlačové. Našinec to tak nerobí, ako iní hriešnici, ktorí z chybičiek sa spovedajú a chybiská taja; preto ale odpustenia nedosahujú. My vykričali sme si práve tie väčšie hriechy; tie menšie musí nám potom slávne obecenstvo voľmo-nevoľmo prepáčiť. — Ale kritika! — Tá ježibaba? Nechže tá naše chybičky v neumytých ústach svojich veľa neomáľa, aby jej daktorá nezapadla. Len nedávno písali noviny o jednej zlostnici, že ,an einem Druckfehler‘¹⁷ zišla zo sveta. Nuž tak! — Sadzač.“

Tak je to doslovne i vytlačené na konci Spevov, pod tými „značnejšími“ opravami, ktoré si básnik sám vyznačil. Ale v čase písania listu, v ktorom Pavlovi Kuzmánymu posielal svoje „žartovné slová“, Chalupka nebol taký spokojný s typografickou prácou. „Chýb je mnoho,“ písal vtedy (28. novembra). „Nebolo by asnáď od veci, keby sme našich recenzentov dákym žartom popredku odzbrojili.“ A tak napísal menom sadzačovým žartovný dodatok k opravám.¹⁸

Mrzutostiam nebolo však ešte konca. Práve teraz akosi neporiadne išli mu listy do Viedne. Z obavy, že list sa stratil, opravy poslal po druhý raz. I jemu dlho vliekol sa list z Viedne; Pavlov, písaný 4. decembra, dostal až 10. dec. — „v sobotu, v pondelok i utorok dopytovačky“ márne chodili na poštu. Ešte 11. decembra žiadal, že „keď bude všetko na čisto vytlačené,“ aby mu poslali jeden úplný výtlačok, z ktorého by mohol vybrať chyby, „ktoré vytlačiť na konci knihy sa musejú“. Odľahlo mu až o dva mesiace; až 10. februára 1868 písal Pavlovi Kuzmánymu: „Sláva bohu a ďaka Vám! Dielo je dokonalé, a veru, dosť dobre vypadlo. Menšie chyby nech si čitateľ sám napraví; väčšie, ktoré udať treba, Vám tu posielam. (Robil to už tretí raz!) Ostatné hárky boli dobré korigované. Teraz mi už na tom nič nezáleží, či ten žartovný pasus na konci opravy tlače dodáte a či nie…“ Žiadal, aby po jednom výtlačku poslali Spevy do Petrohradu I. I. Sreznevskému a V. I. Lamanskému, do Charkova Dušanovi Lambovi, do Belehradu Jankovi Šafárikovi, s pripísaním do každého výtlačku, že sa im to pôvodca vďačí.

V tomto liste zaznačil Chalupka i toto:

„Včera mal som príležitosť o tom sa presvedčiť, ako tieto spevy na ľud účinkujú. Mali sme cirkevné počty. Počím sa cirkevníci zhromaždili, začal Blažko¹⁹ prítomným daktoré básne čítať. Sotva jednu dokončil, ozývali sa zo všetkých strán hlasy: Jaj, nahže nám ešte dačo prečítajú! — Naposledy bol som prinútený Blažkovi knižku odňať, aby sme k dennému poriadku prikročiť mohli.“²⁰

Z príležitosti terajšieho²¹ vydania Spevov bolo v jednom z našich časopisov podotknuté, že nie je zachovaná pôvodná forma básní a vo väčšine z dvoch veršov (riadkov) urobený je len jeden — aby sa totiž papieru menej spotrebovalo. Pre budúcich vydavateľov dobre bude v tejto veci zaznačiť mienku samého Chalupku. „Aspoň jeden hárok tlače,“ — písal 1. septembra 1867 Karolovi Kuzmánymu — „mohol sa usporiť; tým ale je vinná moja neskúsenosť vo veciach tlačových. Obávajúc sa, že pri malom formáte knižky dlhšie moje verše v tlači do jedného riadku vtesnať sa nedajú, prelomil som ich na cezúre vo dvoje a upravil každý taký verš do dvoch riadkov. V Mor ho! túto chybu prepisovateľ napravil — ale nešťastne, podelil báseň túto do štvorveršových strof — na posmech. Ale v daktorých by sa to usporenie priestoru, alebo radšej, lepšie zúžitkovanie papiera dosť dobre urobiť dalo. Napríklad v básni Zabitý môže sa 3. a 4. verš každej strofy do jedného riadku vpratať takto:

O mesiac ešte vrátil sa k tejto veci a písal: „Mor ho! malo sa takto tlačiť:

Teda všetky verše mali by v rovnom šíku stáť a len tie sluší trochu nazad pomyknúť, ktorými sa nový oddiel básne počína. Takú formu vyžaduje epická báseň. Z postavenia riadkov nerozoznať v liste, či verš, ktorým začína sa nový oddiel básne, chce mať oddelený od verša predchádzajúceho prázdnym riadkom, alebo nie; v Sokole (1864, s. 66 — 72), kde báseň Mor ho! bola po prvý raz tlačená, každý nový oddiel označený je len týmto pomyknutím verša nazad. V Spevoch z roku 1868 verše básne sú cele inak postavené; štvorveršové strofy však, nad ktorými sa Chalupka tak pohoršil, museli byť potom ešte premenené, lebo oddiely celkom tak idú ako v Sokole 1864.

Ale vo vydaní 1898 nie sú zachované ani oddiely básne Mor ho! alebo básne Odboj Kupov. Vôbec tu niet ani stopy po láske a piete, ktorú dokazovali k Spevom ich prví vydavatelia. Čo sa Chalupka natrápil, aby na konci knižky mohol udať značnejšie omyly tlačové, a tu hneď samý prvý z neskorších vydavateľov ani si nepovšimne toho. Najhoršie dva z poznačených tam siedmich omylov prešli do nového vydania.

má stáť: roznietim si…

Hneď nasledujúca oprava na konci Spevov z roku 1868 je táto: „Na strane 108 miesto: potvora — má stáť: mátoha.“ Pravda, tu je strana zle udaná; ale kto by bol hľadal, bol by našiel, že tá mátoha miesto potvory má stáť na strane 125 v básni Valibuk; teda nie:

ale:

Takto je tlačený krásny Valibuk i v Sokole 1860, kde po prvý raz vyšiel. (Ostatných päť omylov, z poznačených na konci Spevov 1868, napravilo sa pod prstami sadzačovými.)

A omylov nových je množstvo. V básni Junák Chalupka spieval:

u Salvu vytlačené: túlaval sa… K básňam obsiahnutým vo vydaní 1868, pridaný je Odboj Kupov, tlačený po prvý raz až roku 1875 (v Orle), ale do obsahu, ukazujúceho, ktorú báseň kde treba hľadať, už nemal kto pripísať, že v knižke je i Odboj Kupov. Do vydania roku 1868 boli prijaté všetky výklady (Poznamy), s ktorými Chalupkove básne pôvodne povychodili v časopisoch. Tie sú tu vypustené. Ale prijatý je výklad k básni Odboj Kupov. Prečo? — to po vylúčení tamtých nemožno porozumieť.

Na titulnom liste prvého vydania básnikovo meno malo dlhé ú, napriek tomu, že v autografe pod podobizňou hláska tá je krátka. To urobil niektorý z bratov Kuzmányovcov, ktorých slovenské ucho v deminutívach bolo privyknuté na dĺžku; no vyšlo z toho, že titul knižky nie tak volal básnika, ako písal sa on sám. (Na prvej strane každého hárku je značené: S. Chalupka: Spevy.) A tá dlhá hláska mena v titule knižky tak prešla i do druhého vydania — rozumie sa, zle. Lebo rodina táto, známa u nás od tristo rokov, je Chalupka. Prečo? Či nie vplyvom nejakej latinskej učenosti zo 16. alebo 17. storočia? — to neviem. I Kalinčiak zaznačil veršík o svojom svätojánskom učiteľovi:

i to bol Chalupka; i brat Samov, Ján.

Po titulnej strane nasleduje v tomto druhom vydaní akýsi predhovor, podpísaný: Karol Salva. Od vydavateľa je netaktickosť, nepieta, keď hneď tak na začiatok vytrčí svoje meno. Pritom v ňom temer v každom riadku potkneme sa tu na jazykovej, tu na pravopisnej, tu ešte na horšej chybe. Začína sa to: „Pred tridsať rokami vyšli prítomné hrdinské (!) spevy…,“ no obrátime list a tam je prvá báseň Smútok, začínajúca sa:

To je predsa lyrika, teda nie hrdinský spev. „Vydávam ich poznove, nakoľko znám, že už viacej nie sú k dostaniu.“ (Strašný germanizmus!) „Vydanie toto vystrojil som, odchýlne od prvého, bežným (!?) pravopisom, upravujúc tých, ktorí reč Chalupkovu poznať chcejú (tu chybí komma)²² na vydanie prvé.“ (Pravopisom reč sa nemení; bol by to čudný pravopis, čudné vydanie Spevov, z ktorého nebolo by možno poznať reč Chalupkovu.) „Neide o zárobok…“ (Mluvnice slovenské učia i o hiáte: ako nemôžeme povedať a písať: priide, vyide, tak ani: neide.) Dobre len, že ten predhovor nemá ani celých 13 riadkov. Ale aká pasia babrať svoje vlastné vydania! Takým akýmsi predhovorom pán Salva skazil si kalendár Tranovského na rok 1898, klapanciami svojimi, vytrčenými na nepríslušné miesto, pošpatil si pekný almanach Od Šumavy k Tatrám.²³

Na titulnej strane nového vydania Spevov čítame, že v knižke je i životopis básnikov. Nájdeme ho na samom konci, tam, kde sú strany už ani nie číslované. Všetkého stránka a vari štvrtka. Pod nadpisom stojí: Z „Histórie literatúry slovenskej“ od Jaroslava Vlčka. Je to tam v úvodzovkách, pri tom všetkom nedáme sa pomýliť, lebo vieme, že knižky, ktorá by sa tak volala, niet v slovenskej literatúre. Len čítame teda, i dočítame, ale krútime hlavou. V svojich Dejinách literatúry slovenskej Jaroslav Vlček toho nemá. Čo je to?… Nuž toto o Samovi Chalupkovi je z Ottovho Náučného slovníka. Kto by sa viac chcel poučiť o našom básnikovi, pre toho tam na konci článku je upozornenie na Vlčkove Dejiny literatúry slovenskej. Neumelé ruky z toho spravili v Spevoch na záhlaví životopisu: Z „Histórie literatúry slovenskej“ od Jaroslava Vlčka.

A vo vydaní, ktoré má si kúpiť i najchudobnejší želiar (tak čítame totiž v tom predhovore), inak bolo rozpovedať, kto je Samo Chalupka. Kto používa Náučný slovník, pre toho sa píše nie tak ako pre chudobného želiara slovenského, ktorý sotva prišiel ďalej od počiatkov literného umenia. V českom Náučnom slovníku ešte ujde porovnávať Chalupku, jeho balady, s Čelakovským a Erbenom: v slovenskom vydaní Spevov, určených pre širšie, málo čítajúce obecenstvo, také porovnanie znamená chcieť vysvetliť neznámu vec druhou neznámou. Punkt o vplyve antickom, ktorému Chalupka podliehal v svojich prvotinách, a z ktorého vymanil sa vraj náukou Ľudovíta Štúra o prostonárodnej poézii slovanskej, už neobstojí, odkedy je zrejmé (Slovenské pohľady, 1897, s. 125),²⁴ že pôvodca Junáka už roku 1834 tlačil v Belopotockého Vlastenskom kalendári básne celkom v prostonárodnom duchu a v strednej slovenčine skladané. To boli — okrem národných piesní — prvé zvuky čistého slovenského jazyka v písme. Kollár, horiaci za slovenčinu, vtedy napísal Samovi Chalupkovi do pamätníka:

#POEZIARádi my už listí starší odpadneme s lípy,

když puk a květ na našem místě vidíme nový.

#-POEZIA

Verše Chalupkove v prešporských Plodoch z roku 1836, na ktorých zakladala sa mienka o antickom vplyve, sú nejaké školské próby, z času pred rokom 1834. Od roku 1833 Chalupka už zase býval stále na dedine, na slovenskej dedine, už bol farárom, za neúplný rok v Chyžnom ako „miestodržiteľ“ v Nemecku meškajúceho Sama Tomášika, potom v Jelšavskej Teplici. Tu i tam vnímavo zachytával všetko, čo mu dýchalo sviežosťou slovenského ducha. Štúr, od Chalupku mladší temer o štyri roky, vtedy ešte len dorastal v Prešporku. I o krásnej spievanke (Spevy 1868, s. 180 — 185), z ktorej zložil svojho Starého väzňa, Chalupka sám zaznačil, že ju počul od „umrlolehotčianky“; a Umrlá Lehota je chotárna dedina s Chyžným. Boj pri Jelšave zložil na základe zlomkov, nájdených v starých papieroch jelšavsko-teplických.

Zamyslenému nad značením Sama Chalupku ako básnika, prichodí mi na um jeden výrok prof. V. Lamanského. V životopise svojho učiteľa a potom kolegu Sreznevského^[67] ostroumný ruský slavista spomína rétoricky moralizujúcu a sentimentálnu povahu slovanských literatúr na začiatku nášho storočia. I talentovaní, rozhľadení a sčítaní ľudia (Lamanskij ukazuje na Sreznevského) nemohli sa zbaviť tej maniery najmä pri zobrazovaní predkov a národného života. V ruskej literatúre maniera tá panovala za Karamzina, premohli a vytisli ju potom Gribojedov a Puškin. Ale u takzvanej ukrajinskej školy, ktorá mala mnoho vnútornej príbuznosti so všetkými západoslovanskými literatúrami, trvala ďalej. V maniere tej väzel i sám Mickiewicz, a ani Pan Tadeusz, jeho najkrajšia tvorba, „kde na celom obraze života starosvetských poľských zemanov v Litve, ich pomeru k poddaným a pomeru Židov k obyvateľstvu, rozliaty je silný idylický tón, nie je pozbavený delanosti a nepravdy.“ Z tej stránky poľská literatúra na čele s Mickiewiczom že bola omnoho bližšia, príbuznejšia a pochopiteľnejšia všetkým západoslovanským literatúram nielen tridsiatych rokov, ale i neskorších desaťročí, než ruská, ktorá od počiatku 20-tych a v 30-tych rokoch mala už Eugena Onegina, Borisa Godunova, Kamenného hosťa, Rusalku, Skúpeho rytiera, Povesti Belkina, Dubrovského a Kapitánovu dcéru, potom však dostala od samej Ukrajiny, ukrajinskou školou úplne nepredstavenej a nevyčerpanej, Gogoľa… Sreznevskij, ako ani ostatní romantici ruskí, neľúbili Gogoľa pre jeho realizmus, a u západných Slovanov nielen v štyridsiatych rokoch, ale i omnoho neskoršie čítali, prekladali, ľúbili Mickiewicza, no veľmi málo poznali Puškina a skoro vôbec neprekladali, ani nečítali Gogoľa.²⁵

Tak Lamanskij. Pri takomto posvietení na vec lepšie porozumieme i Chalupkovej poézii, z nejednej stránky originálnej, sviežej ani riava rútiaca sa od Kráľovej hole dolu ku hronskej doline.

Ukrajinskú školu ruskú Vladimír Ivanovič (Lamanskij) charakterizoval: „Horúca láska k národnosti a rodnej starine, ktorou sa vyznamenávala, pestovala v predstaviteľoch a prívržencoch školy ponímanie a žiarlivé študovanie národnej reči, poézie, úctu k národnému životu, jeho mravom a slobode, ale tá istá láska často vyrážala sa v jednostrannom, chorobnom zachvátení, nevyhnutnom spolupútnikovi ostatne všetkých nových, ešte i najúrodnejších smerov v literatúre, vede, živote.“^[68]

Taine²⁶ povedal, že duchaplní ľudia nikdy nemajú toľko ducha, ako keď sú pohromade. Chalupkovi veru nedostávalo sa spoločnosti ani len približne seberovných ľudí: celý svoj život strávil v skrytej dedine. Ale nemý bard chodil so svojimi piesňami; nemal ich ani komu zarečniť. Od básnika sa vyžaduje, aby hovoril v obrazoch; o Chalupkovi možno povedať, že skladal obrazy. Prečítajte si, prečítajte len jeho Junáka: ako plasticky ukladá sa obraz k obrazu. Na základe toho, čo je známe o spôsobe Chalupkovho tvorenia, možno povedať, že pridlho chodil s básňou v pamäti asi celkom hotovou, a prikladal k nej iste neraz kvôli plastickému obrazu, vzkrsnuvšiemu pred okom jeho duše, alebo snáď i kvôli zvučnej sentencii, ponúkajúcej sa ohnivému zarečneniu. Tým však rozšíril stavbu básne na úkor umeleckého dojmu. Obraz ukladal sa k obrazu, ale akosi mozaikovite, deju tým nepomáhalo sa, dej nešiel napred, život v Chalupkových baladách nepulzoval tak prudko ako v podobných tvorbách prostonárodnej poézie.²⁷

Netreba mi hádam dokladať, že hlavný cieľ týchto poznámok je: upozorňovať na básnika. Keď budeme o ňom viac hovoriť, vnikať do jeho poézie, bude nám ona ešte milšia, drahšia. Treba inak rozširovať Chalupkove Spevy. Salva urobil by dobre, keby nás prekvapil tretím vydaním. Lacné musí byť tak korektné ako i najdrahšie.²⁸

(1898)

Zo Škultétyho viacerých príspevkov o Samovi Chalupkovi (registrujeme ich ďalej v poznámke 28) sme pre toto vydanie vybrali tri. Prvý má názov „Samo Chalupka. 1812 — 1883. Nekrológ“. — NN, 14, 1883, č. 58; rukopis 5 strán, 49 CN 24. — Druhý má názov „Slovenské piesne Sama Chalupku“. SP, 17, 1897, s. 125 — 128; rukopis 5 strán, signatúra 49 CR 8. — Tretí príspevok má názov „Z príležitosti nového vydania Chalupkových Spevov“. SP, 18, 1898, s. 180 — 187; rukopis 13 strán, 49 CI 49. Ako perex je uvedená tiráž: „Spevy Sama Chalúpku. Druhé vydanie. S podobizňou a životopisom básnikovým. Ružomberok. Nákladom kníhtlačiarne Karola Salvu. 1898. 16°. S. 78+5. Cena 30 gr.“ — Tieto tri príspevky sú pretlačené aj vo Vôni domoviny, s. 220 — 224, 361 — 376 (druhý príspevok má však chybný názov — incipit: „Ľudovítovi Štúrovi v Prešporku…“).

1 Škultéty má na mysli národnú situáciu po čiernom roku 1875.

2 Autor neudáva prameň citácie a ani neopravuje Chalupkov omyl v mene Matúšku: nešlo o Jána, ale o staršieho Juraja (ani editor Vône domoviny, s. 222 to nepostrehol a neopravil).

3 Škultétyho pripomienka o výskume života a diela Sama Chalupku sa v relatívnej úplnosti realizovala až s odstupom času. V roku centénia Chalupkovej smrti vyšiel prvý monografický zborník z vedeckej konferencie: Samo Chalupka 1812 — 1883. Banská Bystrica 1983. 312 strán (obsahuje aj Chalupkovu bibliografiu).

4 Pointou z Chalupkovej superbásne ukončuje Škultéty nekrológ; aspoň marginálne sa žiada upozorniť na Škultétyho editorskú presnosť vo výraze „kto kradnou rukou siahne…“ Nenáležité, „nechalupkovské“ znenie „kradmou rukou…“ sa do textu rapsódie dostalo až v tridsiatych rokoch nášho storočia a doteraz sa ho nepodarilo odstrániť — najmä v „masových“ vydaniach z Chalupku (porovnaj štúdiu Pavla Vongreja Lesk a bieda rapsódie Mor ho! SP, 100, 1984, č. 11, s. 112 — 115).

5 Príspevok napísal Škultéty v roku 1897; porovnaj úvodnú poznámku.

6 Ide o Škultétyho omyl: exodus „Prešporčanov" bol až v marci 1844, Francisciho báseň vyšla vytlačená už vo februári 1844: teda ju nemohol napísať pri tejto príležitosti, ale už koncom roku 1843 proti rozhodnutiu o Štúrovom odstránení z katedry.

7 Novšie vydanie súboru Francisciho básní vyšlo v Tatrane: Iskry zo zaviatej pahreby. Bratislava 1977 — citát na strane 111.

8 Škultéty tu diplomaticky verne prepísal texty všetkých troch Chalupkových „prelomových" piesní (prvé dve po piatich štvorveršiach, tretia štyri šesťveršia). Na základe lektorských posudkov prepisujeme Chalupkove texty v zaužívanej úprave; ináč texty básní vyšli aj vo vydaní „súborného“ Diela Sama Chalupku. Bratislava 1973, ako aj v Škultétyho Vôni domoviny, s. 362 — 364. — Tu ešte treba upozorniť, že po Škultétym práve tento problém neskôr zdôraznil v habilitačnej doktorskej práci Štefan Krčméry — jej časť vyšla s výstižným názvom Prelom Sama Chalupku do spisovnej slovenčiny roku 1834. Zborník MS 1927, s. 105 — 130; pretlačené vo Výbere z diela Š. Krčméryho 5. Bratislava 1957, s. 357 — 375.

9 Príspevok napísal Škultéty v roku 1898; porovnaj úvodnú poznámku. — Chalupkovo súborné básnické dielo vyšlo neskôr v príprave Karola Rosenbauma (Martin, MS 1952) a Ruda Brtáňa (Bratislava, Tatran 1973).

10 Synovia superintendenta Karola Kuzmányho žili vtedy vo Viedni a tam zabezpečovali tlač Spevov. — Karol Ladislav Kuzmány (1833 — 1885), lodný inžinier, publicista; Pavol Kuzmány (1835 — 1900), finančník, spisovateľ — humorista (porovnaj poznámku 9 v štúdii o Kuzmánym); Ľudovít Turzo-Nosický (1827 — 1896), banskobystrický advokát, politický a verejný pracovník; Ján Čipka (1824 — 1902), brezniansky advokát a statkár.

11 Vyšli však v tiráži s dátumom „1868“.

12 Výrobná cena (z nem.).

13 Bratislavský advokát Michal Mudroň (1835 — 1887); jeho práca o právnickej terminológii tlačou nevyšla. Asi teda „nevyšla“ ani rozpočtová kalkulácia Ľudovíta Turzu s vypočítaným „ziskom“ z vydania Chalupkových Spevov (Škultéty si tento moment už nevšimol).

14 Texty listov cituje Škultéty z rukopisných originálov.

15 Stále ešte ide o rok 1867.

16 Škultéty nedešifruje pseudonym: ide o neskoršieho známeho jazykovedca a folkloristu Samuela Czambela (1856 — 1909).

17 Pre jednu tlačovú chybu (z nem.).

18 Obsiahly súbor listov Sama Chalupku bol publikovaný v zborníku SAV Litteraria, 2, 1959, s. 89 — 185, edične pripravil Ján V. Ormis. Pri spracovaní varií LA MS sa našli práve z času vydávania Spevov korešpondenčné chalupkovské drobnosti — sprístupnil ich P. Vongrej v recenzii zborníka o Samovi Chalupkovi, LA 22, 1986.

19 Ján Blažko, dolnolehotský notár, miestodozorca hornolehotského evanjelického cirkevného zboru.

20 Až po storočí vyšlo najavo, že v novembri 1868 sa Chalupka pre Spevy dostal až „pod policajné dozorstvo“. Údaj z hornolehotskej autopsie zachoval „merník“ Ján Botto; porovnaj knihu Listy Jána Bottu. Martin, MS 1983, s. 106 a 180.

21 Rozumie sa druhé vydanie knihy v roku 1898.

22 Škultéty takto vlastne doplňuje do Salvovho textu obyčajnú „čiarku“! — Hiát — priame susedstvo dvoch samohlások na hranici slabík.

23 Zborník zostavili Karol Salva a Karel Kálal; vyšiel v Ružomberku v roku 1898. 293 s.

24 Škultéty sa odvoláva na svoj príspevok; v tomto vydaní tvorí druhú časť štúdií o Samovi Chalupkovi.

25 Originálny pohľad na rusko-slovenské kultúrne styky v 19. storočí, ktorému pritakáva aj Jozef Škultéty; ale v nasledujúcej poznámke sa pokúša celkom správne vysvetliť i materiálové predpoklady práve takejto literárnej komunikácie.

26 Hippolite Taine (1828 — 1893), francúzsky literárny historik; vo vydaní Vône domoviny, s. 376 editor prehliadol, že ide o meno a prepísal chybne: „Tajne povedal, že…“ (V SP, 1898 je však vytlačené správne: „Taine povedal, že…“).

27 Veľmi zaujímavé Škultétyho zistenie o estetickej štruktúre diela; sympatické je, že hoci si vysoko vážil Chalupkovu poéziu, predsa vedel uverejniť aj kritickú mienku o jej nedostatkoch!

28 O diele Sama Chalupku publikoval Jozef Škultéty ešte aj ďalšie textologické príspevky, ktoré tu bibliograficky registrujeme:

a) A. N. Majkov a Chalupkova báseň Mor ho! SP, 17, 1897, s. 245 — 252: redakčný perex s pretlačením Majkovho prekladu celej rapsódie z roku 1876 (azbukou).

b) Ešte niečo o Samovi Chalupkovi. SP, 18, 1898, s. 249 — 250.

c) Pri príležitosti Salvovho vydania Chalupkových Spevov. SP, 18, 1898, s. 252 — 255.

d) Chalupkova pieseň Dievčina zo mlyna. SP, 21, 1901, s. 275 — 277.

e) Z papierov Sama Chalupku. SP, 30, 1910, s. 382 — 384.

f) O novom vydaní Chalupkových Spevov. NN, 43, 1912, č. 72.

g) Chalupkova Vojenská v pôvodnom znení. SP, 39, 1923, s. 667 — 669. (Príspevky pod písmenami d, e, g vyšli aj vo Vôni domoviny.)