ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I ^[113]

Pavol Dobšinský prináležal k mladšej línii Štúrovej školy. Keď Ľudovítovi Štúrovi v Prešporku zakázali námestníctvo slovenskej katedry a následkom toho roku 1844 trinásti zo slovenskej mládeže prešli do Levoče, tu už našli slovenský spolok, ustrojený podľa princípov prešporského. Rozvíjať činnosť v Prešporku pretrhnutú, základ bol hotový. Zásobení odpismi Štúrových prednášok, prešporskí vysťahovalci postavili sa na čelo levočského spolku. Peter Z. Hostinský, Mikuláš Dohnány, Janko Kučera a najmä Ján Francisci, ktorý prišiel do Levoče už ako absolvovaný teológ,¹ viedli vyučovanie mládeže v Štúrovom duchu. „Levoča bola teraz,“ — píše sám Dobšinský — „strediskom² i druhým podobných ústavov a spolkov k vzdelávaniu slovenskej reči a vedeckých predmetov v nej. Menovite ústavy a spolky v Kežmarku, Prešove, B. Štiavnici, Prešporku, Modre až i na gymnáziu v Sarvaši, stáli s nami v takom spojení, že písomne zdeľovali sme si navzájom hlavné predmety i pohyby svojho slovenského vzdelávania sa, povzbudzovali sme sa k milovaniu jazyka i národa vlastného a menovite pobádali sme sa vždy k prísnejšiemu a vedeckejšiemu študovaniu v rečiach a predmetoch.“^[114]

Dobšinský, od roku 1840 člen levočského spolku, neučil sa teda bezprostredne od Štúra, no za to prináleží dľa všetkého k jeho škole. Dokázal to i život. Ako každý opravdový Štúrov učeník, Dobšinský nikdy nevedel sa pojednať s okolnosťami, v borbách ťažkého života nikdy ani na okamženie nespustil sa svojich ideálov.

Pavol Dobšinský^[115] narodil sa v 16. marca 1828 vo Veľkých Slavošovciach⁴ v Gemerskej stolici. Otec jeho, tiež Pavol, dosiaľ žije ako ev. farár v Sirku.⁵ Na gymnázium bol daný do Rožňavy, potom do Miškovca; do Levoče šiel roku 1840 a tam dokončil i teologické štúdiá. Prišli búrne roky 1848 a 1849. Keď priatelia jeho poberali sa pod slovenské zástavy, skončený teológ levočský ležal chorý u rodičov v Sirku. K jari roku 1849 zotaveného chytili medzi honvédov, s ktorými na pochodoch trápil sa za sedem mesiacov. Maďarská revolúcia bola pokorená a Dobšinského, akoby z vlastnej vôle a ktovie z akého oduševnenia bol obliekol červené nohavice, na pokutu vradili do cisárskeho pluku Františka Karola. Ale, chorý na zimnicu, bol v Štýrskom Hradci superarbitrovaný a navždy prepustený z vojenskej služby.

Doma pripravil sa na skúšky, zložil candidaticum vo Veľkej Revúcej u Samuela Reussa,⁶ administrátora potisskej superintendencie, a zostal u neho tajomníkom. Snaživý, ideálny mladý muž nemohol dostať primeranejšieho miesta. Učený Samuel Reuss, jeho synovia,⁷ obdarení zvláštnym vedeckým duchom otcovým,^[116] boli pre Dobšinského znamenitým krúžkom. Známo je, že Dobšinský a jeho peknoduchí vrstovníci už v Levoči začali zbierať národné piesne, hry, obyčaje a povesti a vpisovali ich do vydávaných svojich zábavníkov; no tak sa mi vidí, že Dobšinský predsa len pričinením starého Reussa, prvého zberateľa a skúmateľa slovenských povestí, oddal sa prácam, ktorými stal sa tak zaslúženým — pestovaniu prostonárodnej literatúry slovenskej.

Z Veľkej Revúcej roku 1853 prešiel do Brezna za kaplána ku Jánovi Chalupkovi, odtiaľ po troch rokoch stal sa farárom v Bystrom pri Rožňave. S Augustom H. Škultétym, úradujúcim na neďalekej rozložnianskej fare, tu zostavili a s peňažitou pomocou Štefana Marka Daxnera vydali prvý diel Slovenských povestí.⁸

Zahraničné udalosti roku 1859 spôsobili u nás akési pohnutie v povetrí, zavial vetrík, priaznivejší k uskutočňovaniu národných túžob. Evanjelické lýceum v B. Štiavnici, chcejúc vyhovieť žiadostiam Slovákov, zriadilo profesúru reči a literatúry slovenskej, ktorú na doporučenie vehlasného seniora gemerského Samuela Tomášika obdržal Pavol Dobšinský. V máji 1860 tu založil beletristický časopis Sokol. No v Uhorsku za krátky čas opäť premenili sa pomery. Maďarizmus prišiel k moci a Dobšinský v Štiavnici bol prinútený alebo prestať s vydávaním Sokola, alebo vydávať ho a opustiť profesúru, pri ktorej už beztoho nedovoľovali mu prednášať iba počiatky česko-slovenskej mluvnice. Vyvolený za farára drienčanského, v jeseni roku 1861 odišiel zo Štiavnice a prestal vydávať Sokol. Toho roku, 26. júna, bol umrel slávny Pavol J. Šafárik. Dobšinský po svojom návrate do Gemera ujal sa myšlienky zasvätiť pamiatku veľkého vedomca slovanského v jeho rodisku, v Kobeliarove. Slávnosť pri veľkej účasti gemerských národovcov skutočne vykonala sa; Dobšinský čítal životopis oslávenca. A ako každá schôdzka verných národných ľudí, tak i kobeliarovská mala svoje výsledky. Účastníci slávnosti na spiatočnej ceste zhromaždili sa v Rozložnej u A. H. Škultétyho, kde myšlienka, od počiatku päťdesiatych rokov s veľkou dôslednosťou hýbaná menovite Štefanom M. Daxnerom, myšlienka založenia strednej školy slovenskej, bola pomknutá k uskutočneniu natoľko, že na rok gymnázium vo Veľkej Revúcej bolo už otvorené.

Nastal jubilárny rok Slavianstva, 1863. Že ponad gemerských Slovákov neprešiel nepovšimnutý, nestalo sa bez pričinenia Dobšinského. Vtedy vydal i spis Pamiatka pred tisíc rokmi v národe slovenskom uvedeného kresťanstva, slávená v pobožných domoch slovenských.⁹ V perióde tejto gemerskí Slováci na cirkvenom poli viedli zmužilú borbu za obligátnosť slovenského jazyka na stredných a vyšších školách: Dobšinský zasahoval do tej borby i literárne.

Od svojej prvej mladosti pilný pestovateľ slovenskej literatúry, Dobšinský výdatnejšiu činnosť mienil vyvinúť pod krídlami Matice. V dvoch zväzkoch „Sborníka slovenských národných piesní, povestí, prísloví, porekadiel, hádok, hier, obyčajov a povier“ (1870 a 1874), máme značnú časť týchto národných pamiatok jeho rukou zozbieranú a zachovanú. No Matica slovenská roku 1875 bola zatvorená a materiál, pre ďalšie zväzky „Sborníka“ Dobšinským matičnej správe vopred oddaný, kultúru nepotlačujúci Maďari chránia podnes pre mole.¹⁰ Dobšinský márne dokazoval na patričnom mieste, že to jeho vlastnosť,¹¹ márne dôvodil, že v povestiach, porekadlách a iných podobných výtvoroch prostonárodných niet ničoho nebezpečného pre štát a vlasť: rukopisy neboli zo zatvorenej Matice vydané. Neúnavný spisovateľ pokúsil sa znovu vypracovať aspoň jedno dielo o obyčajoch, poverách a hrách, ktoré — vďaka jeho namáhavej práci — vyšlo roku 1880 pod názvom Prostonárodné obyčaje, povery a hry slovenské.¹² Dielo toto, dôležité pre starú kultúru slovenskú, robí česť slovenskej literatúre a Dobšinský postavil si ním najtrvácnejši pomník.¹³

Vniknúc pri týchto svojich trudoch do ducha prostonárodnej našej poézie cítil povolanie napísať i jej výklad. Ešte roku 1871 Matica vydala jeho Úvahy o slovenských povestiach. Štúrovej škole vytýka sa istá vada. Nemožno nekloniť sa hlboko pred opravdovými hrdinami národnými, ktorých naučení sme zvať školou Štúrovou, no nemožno i neuznať tú vadu. Oni, postavení uprostred národa nepovedomého, umŕtveného, aby neustúpili a nepodľahli, potrebovali mať ideály, ktoré viedli by ich cez všetky protivenstvá a nezdary. Oni potrebovali kriesiť život, a národu svojmu nemohli ničoho ukázať ani z prítomnosti ani z minulosti, čím by bol prebúdzaný. Preto maľovali mu budúcnosť. Ale maľovali ju v najkrajnejšom zmysle slova a na základe tiež len vymaľovanej minulosti. No úcta k nim káže poznamenať, že robili to s hlbokým presvedčením celej duše! — Dobšinský bol s celou svojou bytnosťou „šturiánom“.¹⁴ Vada Štúrovi vytýkaná ukazuje sa i v jeho Úvahách. Vykladajúc slovenské povesti on hľadá a nachodí v nich, čoho ony vlastne nemajú. Tak povesti slovenské jemu sú „neomylnými veštectvami a proroctvami“. Napríklad odseky Úvah (s. 55 — 60), v ktorých berie hrdinov slovenských povestí, sú krásne, v nich plno zrna, plno praktického naučenia; no vada je, keď vykladateľ neprestáva na tom, aby povedal, že hrdinovia týchto povestí, „naši králeviči, tí šuhaji zdravého rozmyslu, dobrého srdca a jeho nekonečnej horúcej túhy po kráse a sláve“, tie nezvratné charaktery na ceste protivenství, sú ideálmi krásy, pravdy a dobra, sú vzormi pre život; ale ide ďalej a dokladá, že v nich náš národný duch „veští si budúcnosť z plných útrob mysle a duše“. Ináče nie jedna stránka výkladov obstojí pred každou kritikou; kniha má mnoho zrna. Menovite na konci diela načrtnutie mravov, zvykov slovenského ľudu v jeho rodinnom i hospodárskom živote, je vzácny kus práce, ktorú povinní sme vykonať.

Potreba nutkala všetkých našich starších literátov písať verše. Zo všetkých podmienok básnenia dostačovalo vedieť čítať slabiky — a verše strúhali sa, pod rýmovaným horlením slovenským nachodíme temer všetky mená starších literárnych pracovníkov. Všestranne činný Dobšinský, rozumie sa teda, tiež písal verše. No on mal vzlet, vo výrazoch silu, myšlienka jeho nezamrzla v zápase s formou. Na dôkaz toho upozorňujem na jeho básne pod menom Slavoja Drienčanského v Lipách podané.¹⁵ Prekladal veršom i z básnikov inojazyčných. Tak v prvom ročníku Lipy uverejnil Mickiewiczovu baladu Traja Budrisovci, v druhom ročníku Byronovho Mazepu.¹⁶ Dobšinský, muž Čajakovej vdovy, usporiadal pod tlač Básne Janka Čajaka (Turč. Sv. Martin 1875) a napísal k nim pekný životopis pôvodcu; v ňom vysvetľuje i účasť Čajaka v konzistóriu, ktoré bolo uzavrelo odstránenie M. M. Hodžu z liptovsko-sväto-mikulášskej fary. Poslednou väčšou prácou Dobšinského je pojednanie O kultúrnych ústavoch na území Slovákmi obývanom z doby poreformacionálnej v Slovenských pohľadoch roku 1885. Od známej štúdie dr. J. M. Hurbana Slovensko a jeho život literárny je to u nás prvá historicko-literárna práca.¹⁷

Ako človek Dobšinský vyznačoval sa vlastnosťou, ktorá priťahovala; jeho nebolo možno nemilovať. Žijúc na chudobnej fare, posledné roky, keď mu synovia už do škôl chodili, bol tlačený nedostatkom. Pri tom všetkom ostal tým samým jasným, krásnym zjavom. Zachoval jasnú myseľ posvätenca, i keď nemoc začala mu už veľmi pristupovať. Myseľ tá zamračila sa len raz. Večer dňa 22. októbra minulého roku prišlo do Drienčan číslo Národných novín s opisom prešporskej inkvizície proti slovenským žiakom, medzi ktorými bol i jeho pastorok a chovanec, teológ Janko Čajak.¹⁸ Chorý Dobšinský prečítal noviny, zamračila sa jeho myseľ nad nehanebnosťami a o jedenástej hodine toho večera už bol mŕtvy.¹⁹

(1886)

II ²⁰

U nás Písně světské lidu slovenského v Uhřích, vydané roku 1823, boli prvou tlačenou zbierkou prostonárodnej tradície. O štyri roky, roku 1827, vyšiel i druhý zväzoček. Malé dve knižočky, ale v nich veľmi cenné piesne slovenské. Zbierali a vydali ich Ján Kollár, Pavol J. Šafárik a kežmarský Ján Benedikti. Pozornosť ľudí k prostonárodnej poézii obrátila sa najmä spismi Herdera²¹ (zomr. 1803); ale u nás u Slovákov, ako ukázalo sa neskôr, všeličo začalo sa zapisovať už v 17. storočí. Z 18. storočia máme zbierky Mateja Holku (1756) a Jána Buoca (1770).^[117] Po začiatku, urobenom Písněmi světskými lidu slovenského, Jánovi Kollárovi pri jeho horlivosti nebolo potom ťažko roku 1834 a 1835 vydať vo dvoch veľkých zväzkoch Národnie zpievanky čili písně světské Slovákův v Uhrách. Ponachodili sa u národovcov našich vzácne zápisy najmä z prvej štvrte 19. storočia. Slováci boli čujní — vstávali zavčasu.²² Len výsledkov ich snahy nemohli mať vo všetkom náležitých, lebo v zlých pomeroch krajinských bývalo ich potom ku každej práci na duchovnom poli málo.

Rozumie sa, takú zaujímavú a dôležitú vec, ako je prostonárodná tradícia, nemohol obísť ani Ľudovít Štúr. Od neho máme spis O národních písních a pověstech plemen slovanských.^[118] V Histórii slovanskej filológie, vydanej roku 1910 v Petrohrade, veľký predstaviteľ tejto vedy V. Jagić ocenil Štúrovu štúdiu týmito slovami: S jemným poetickým čutím Štúr nakreslil obraz okružujúcej Slovana prírody i všetkých pomerov rodinného života, ako odrážajú sa ony v jeho duši a v jeho poézii. Tu necharakterizovalo sa púhymi slovami…, ale povedané potvrdzovalo sa príkladmi. Preto Štúrovo dielo nestratilo ani teraz zo svojej prelesti.“ (s. 521)²³

Ale mali sme i Pavla Dobšinského. On pracovať v národopise slovenskom akoby si bol postavil za úlohu života.

V krážoch Ľudovíta Štúra študujúca mládež v Bratislave, v Levoči, Prešove, Kežmarku, v Štiavnici horlivo začala zbierať najmä povesti (rozprávky) slovenské. Pavol Dobšinský, narodený v Slavošovciach, neďaleko Šafárikovho rodného Kobeliarova, z gymnázia miškovského roku 1840 dostal sa do Levoče. V marci roku 1844 do Levoče prešli i z Bratislavy študenti slovenskí, rozhorčení, že tam Ľudovíta Štúra od konca roku 1843 viacej nepripustili na katedru slovenskej reči. V Levoči rozvil sa v spolku slovenskej mládeže čulý život, a povesti zapisovali sa pilne. Roku 1845 Ján Francisci tu, v Levoči, vydal tlačou ich prvú knižku (Slovenské povesti). O Dobšinskom, ako levočskom študentovi verne napísal Miško Bodický, že potom „celý život jeho bol akoby pokračovaním levočskej činnosti mládeže.“ (Dom a škola, 1889, s. 3) Ale, možno povedať, v tejto veci Pavlovi Dobšinskému prialo i šťastie. Ako kandidát bohoslovia v novembri 1850 stal sa v Revúcej tajomníkom Samuela Reussa, administrátora potisskej superintendencie, a Reuss i so svojimi synmi Gustávom, Adolfom a Ľudovítom zbieral a študoval slovenské povesti, ako v tie časy nikto iný.^[119] K ich krúžku prináležal i revúcky rodák Samuel Ormis (o niečo neskôr zdramatizoval povesť Mataj); na blízkej chyžnianskej fare žil Samuel Tomášik, v neďalekej Rozložnej A. H. Škultéty. Od februára 1853 Dobšinský bol kaplánom v Brezne, u Jána Chalupku, tiež administrátora superintendencie preddunajskej. Blízka Horná Lehota mala ako farára Samuela Chalupku, zvláštneho ceniteľa a milovníka prostonárodnej tradície slovenskej.^[120] O dva roky (1855) Dobšinský stal sa farárom na Bystrom (pri Rožňave), a so svojím neďalekým susedom Augustom Škultétym skoro zatým začal vydávať Slovenské povesti.²⁴

Od jesene 1858 Pavol Dobšinský bol na lýceu v Banskej Štiavnici profesorom slovenskej reči a literatúry. Zo školy, čiže z úspechov svojich v nej, tu mal radosť. Keď prišiel do Štiavnice, predstavovali mu, že môže mať na slovenských hodinách desať žiakov a onedlho mal ich 120, viac ako polovicu lyceálneho žiactva. Ako vieme z neskoršieho zápisu Samka Medveckého,²⁵ žiaka štiavnického, Dobšinský zhromažďoval slovenských šuhajcov večierkom i na svojom byte, kde čítavali sa príhodné povesti, básne, cestopisné i iné poučno-zábavné články, rozumie sa, slovenské. Mládež vyššieho gymnázia mala literárny krúžok, kde sa rečnievalo, donášané práce sa čítavali, posudzovali, znamenitejšie do Pamätnice zapisovali. Roku 1861 umreli Václav Hanka (12. jan.) a veľký náš Šafárik (26. júna), ich pamiatka v literárnom krúžku sa svätila, v blízkej Hodruši hrávali sa slovenské divadlá (Dom a škola, 1889, s. 69).²⁶ Literárne Dobšinský neprestával pracovať. Vo vydávaní Slovenských povestí s Horislavom Škultétym v kníhtlačiarni Lorbera v Štiavnici pokračovali, na začiatku roku 1860 založil i beletristický časopis Sokol. Pravda, krajinské pomery boli také, že v Štiavnici takéto účinkovanie nemohlo mať trvácnosť. Po vojne, ktorú Austria roku 1859 prehrala v Taliansku, maďarskej národnej akcii v Uhorsku zas začalo sa dariť. Boje, vzbudené v evanjelickej cirkvi uhorskej cisárskym patentom, vydaným v jeseni 1859, rozvírili sa i v Štiavnici, a Dobšinského postavenie na lýceu stalo sa nemožným. Od jesene 1861 bol už zas farárom vo svojom rodnom Gemeri, v Drienčanoch, kde umrel Jonatan Čipka,²⁷ pôvodca našej piesne Spievajže si, spievaj. Redigovanie a vydávanie Sokola (1862) prevzal Viliam Pauliny-Tóth.

A keď už bol v Gemeri, v rodnom kraji Pavla J. Šafárika, Dobšinský uznal za dobré zasvätiť pamiatku veľkého Slováka i tu, v samom rodisku. Jeho pričinením národovci slovenskí 21. novembra 1861 zišli sa v Kobeliarove a pekným aktom hlásili, koho má Slovanstvo v synovi malej slovenskej dedinky. Jadrom slávnosti bola prednáška Dobšinského o Šafárikovi.²⁸

V Gemeri otázku slovenského gymnázia už od viac rokov dvíhaval najmä Štefan M. Daxner. Rozumie sa, pokloniť sa pamiatke Šafárikovej bol i on, a na spiatočnej ceste z Kobeliarova hlavní účastníci slávnosti zastavili sa v Rozložnej, na fare Augusta H. Škultétyho, i dohovorili sa tak rozhodne, že nasledujúceho školského roku, v septembri 1862, slovenské gymnázium v Revúcej sa otvorilo.

V pomeroch, spôsobených vojnou roku 1859 pri Solferine prehranou, Slováci po dlhých námahách konečne roku 1863 mohli si založiť i Maticu slovenskú, Šafárikom spomínajú od roku 1827. Rok 1863 bol tisícročnou pamiatkou vystúpenia slovanských apoštolov Cyrila a Metoda u našich slovanských predkov; Pavol Dobšinský na slávnosti, usporiadanej v ratkovskom chráme 8. novembra, čítal svoj výklad: Pamiatka uvedenia kresťanstva v slovenskom národe. V zborníku Matice slovenskej začal publikovať svoje zbierky povestí, piesní, prísloví, porekadiel, hádok, hier, obyčají a povier slovenských. (O porekadlách veľmi dobre upozorňoval, aké vzácne sú ony okrem filozofa, kazateľa, hospodára, obchodníka, mytológa, básnika — najmä pre reč slovenskú. Porekadlá naše veľmi môžu prispieť k očisteniu spisovnej reči od latinizmov, germanizmov i novších maďarizmov.) Matica roku 1871 vydala jeho Úvahy o slovenských povestiach. Slabej stránke Grimmovej náuky,²⁹ rozšírenej z Nemecka, nevyhli sa ani slovenskí vysvetľovatelia prostonárodnej tradície (najmä P. Z. Hostinský a Viliam Pauliny-Tóth). A Slovákom, u ktorých pochopiteľne zakorenilo sa učenie o slovanskej pravlasti pri strednom Dunaji, o hlbokom význame Tatier v najdávnejšej slovanskej minulosti, akési blízke a prirodzené bolo hľadať v našich národných povestiach to, čoho v nich vlastne nieto. Ku prácam tohto ducha, tejto školy prináležia i Úvahy Dobšinského, jednako sú v nich i cenné veci. A jeho Prostonárodné obyčaje, povery a hry slovenské, vydané (1880) už po zatvorení Matice slovenskej, ostanú vzácnou slovenskou knihou. (Ona je povolaná i upomínať nás, čo všetko treba ešte vykonať na tomto poli).

V knižke Pamäti veľkorevúckeho gymnázia³⁰ je Dobšinského práca o histórii toho, ako sa zakladal tento ústav. V Slovenských pohľadoch 1885, v posledný rok Dobšinského života, vyšla jeho znamenitá štúdia O kultúrnych ústavoch na území Slovákmi obývanom z doby poreformacionálnej.³¹

Na drienčanskej fare ostal do konca svojho života. Ženil sa dva razy; prvý raz v Štiavnici a vzal si z Hodruše Paulínu Schmidovú, sestru Gustáva Hostivíta Schmida,³² o niečo neskôr profesora revúckeho gymnázia, po zrušení slovenských gymnázií učiteľa v Ratkovej a na Starej Turej.^[121] Po smrti prvej manželky, ktorá mu len krátko žila, Dobšinský vzal si Adelu Medveckú (najstaršiu sestru Terézie Vansovej), vdovu po Jánovi Čajakovi.

Povahy bol Pavol Dobšinský zriedkavo milej — človek, ktorého bolo možno len milovať. (Literatúra naša má od neho i básne.³³) V Drienčanoch, v cirkvi malej, zažil dosť i nedostatkov, ale jemu na duchu to nemalo účinku. Zlé okolnosti dotkli sa ho najťažšie na samom konci života. Dňa 22. októbra 1885 ležal chorý, a večer prišli noviny s opisom pohoršujúcej veci, inkvizície, zavedenej na teologickej akadémii v Prešporku proti slovenským poslucháčom. Medzi obžalovanými teológmi bol i Janko Čajak, Dobšinského pastorok a chovanec. Chorý prečítal noviny a trápne dojatý, rozhorčený o 11. hodine v ten večer dokonal.

Mal len päťdesiatsedem rokov. Otec jeho, tiež Pavol, farár v Sirku pod Železníkom gemerským, ešte žil.³⁴

A narodený Pavol Dobšinský bol 6. marca 1828. Spomíname ho tu na storočnú pamiatku narodenia… Zbierať živú starinu slovenskú je čo deň väčšia, súrnejšia potreba. Obzeráme sa, kto bude pokračovať v prácach Pavla Dobšinského.³⁵

(1928)

Prvá časť štúdie vyšla ako oneskorený nekrológ v SP, 6, 1886, s. 189 — 191 („podobizeň“ vyšla v čísle 7); rukopis 6 strán, 49 CL 32. — Druhá časť štúdie vyšla v SP, 44, 1928, s. 192 — 195; podtitul: „1828 — 1928“; rukopis sme nenašli; pretlačené vo Vôni domoviny, s. 279 — 285. Obe časti spájame do celku v tomto vydaní.

1 Porovnaj poznámku 2 v štúdii o Samuelovi Šípkovi.

2 Pôvodne vytlačené: „stredišťom“; upravujeme.

3 Škultéty tu má na mysli Michala Bodického, ktorý potom uverejnil obsiahly životopisný portrét Pavla Dobšinského v časopise Dom a škola, 5, 1889, s. 2 — 12, 66 — 75.

4 Pôvodne vytlačené: „Slabošovce“; upravujeme.

5 Dobšinského otec Pavol umrel až v roku 1896 (nekrológ v NN. 27, 1896, č. 154); podľa listu jeho syna Jánovi Bottovi zo 6. decembra 1879 narodil sa v roku 1798 — teda zomrel ako 98-ročný (porovnaj Listy Jána Bottu, komentáre, s. 145 a 190).

6 Samuel Reuss (1783 — 1852), revúcky evanjelický farár — administrátor superintendencie, zberateľ slovenského folklóru.

7 Jozef Škultéty v poznámke spomína troch Reussových synov; boli však štyria: Július (1816 — 1872), inžinier-zememerač a národopisec; Gustáv (1818 — 1861), lekár a botanik; Ľudovít (1822 — 1905), evanjelický farár v Revúcej, národopisec a muzikológ; Adolf (1823 — 1902), gemerský slúžny, národopisec a muzikológ.

8 Súbor Slovenské povesti vychádzal v brožovaných zošitkoch, tlačených najprv v Rožňave a potom v Banskej Štiavnici v rokoch 1858 — 1861 (celé dielo má súhrnne 570 strán).

9 Dobšinského spis vyšiel v Budíne v roku 1863. 18 s.

10 Jozef Škultéty tak napísal v roku 1886!

11 V súvekom jazykovom úze termín pre „vlastníctvo“; ponechávame.

12 Dielo vyšlo v Martine „nákladom vydavateľovým“, to znamená samotného autora Pavla Dobšinského vo forme „predplatkov“.

13 Azda by bolo treba spresniť, že najvýznamnejším spisovateľským podujatím Pavla Dobšinského je vydanie Prostonárodných slovenských povestí 1 — 8, 1880 — 1883; zaujímavé pritom je, že toto epochálne vydanie zlatého pokladu slovenského folklóru si Jozef Škultéty ani v jednej časti štúdie osobitejšie nepovšimol!

14 Pôvodne vysádzané: „Štúriánom“; slovo ponechávame, ale píšeme s malým písmenom a dávame do úvodzoviek už v texte.

15 Po storočí sa sprístupnili Dobšinského verše v antológii. Keby si počul všetky tie víchrice. Bratislava 1966, s. 145 — 171 (editor P. Vongrej).

16 O Dobšinského prekladoch písal Michal Eliáš v zborníkoch LA 9, 1972, s. 85 — 112 a LA 12, 1975, s. 103 — 110; niektoré preklady sú však ešte stále len v rukopisnej podobe v LA MS.

17 Zaujímavé konštatovanie Jozefa Škultétyho ako priameho účastníka tých rokov, ale účinkovanie MS 1863 — 1875 veru nevydalo žiadnu literárnohistorickú prácu par excellence…

18 Ján Čajak (1863 — 1944), neskôr učiteľ v dolnozemskom Petrovci; známy realistický prozaik, autor Rodiny Rovesných a i.

19 Dátum smrti Pavla Dobšinského — 22. október 1885.

20 Príspevok napísal Jozef Škultéty v roku 1928 — porovnaj úvodnú poznámku: medzi oboma časťami štúdie je teda plných 42 rokov!

21 Johann Gottfried Herder, známy nemecký filozof a spisovateľ 18. storočia; inšpirátor kollárovskej slovanskej vzájomnosti…

22 Vtipná štylizácia; pisateľ pri nej vychádza zo svojho „režimu dňa“.

23 Mienku Vatroslava Jagiča uvádza Škultéty vo vlastnom preklade.

24 Porovnaj poznámku 8.

25 Samuel Štefan Medvecký (1845 — 1890), zvolenský advokát; po Dobšinského druhej ženbe jeho švagor, brat Terézie Vansovej. — Jozef Škultéty má zrejme na mysli rukopisnú prácu „Pamiatka mladosti, zostavená a venovaná kroz Sama Medveckého švagrovi svojmu drahému Jánovi Čajakovi 1863“. 28 s. (podľa Riznera III, s. 186). Medvecký s Dobšinským sa edične zúčastňovali aj na posmrtnom vydaní Básní Janka Čajaka v Martine 1875. 133 s.

26 Dobšinského životopisný portrét od Michala Bodického.

27 Jonatan Dobroslav Čipka (1819 — 1861), evanjelický farár v Drienčanoch, folklorista, spolupracovník A. H. Škultétyho pri vydaniach diel pre mládež. Škultéty recenzoval samostatné vydania Čipkových prostonárodných poviedok Poklad (SP, 24, 1904, s. 356) a Starootcovský prsteň (SP, 24, 1904, s. 755 — 756). Čipkove básne z rukopisu sprístupnil Michal Kocák v zborníku K problematike slovenského romantizmu. Martin, MS 1973, s. 199 — 225.

28 Jej publikovanie sa nám nepodarilo zistiť.

29 Wilhelm Grimm (1786 — 1859), nemecký spisovateľ a folklorista.

30 Pamäti… sú autorsky pripísané Augustoví Horislavovi Škultétymu (Ružomberok 1889. 270 s.); spolupracovníkmi pri ich zostavení mu boli Pavol Dobšinský a Michal Bodický.

31 Ako faksimile rukopisu sme v MS v roku 1972 sprístupnili obsiahle Dobšinského Deje Jednoty mládeže slovenskej do roku 1848 (352 s.)

32 O pedagógovi a botanikovi Gustávovi Hostivítovi Schmidovi sa aj doteraz vie len to, že sa narodil v Hodruši 5. decembra 1841; miesto a dátum smrti zatiaľ nie je zistený (MSBS, 1982, s. 531).

33 Porovnaj poznámky 15 a 16 k tejto štúdii.

34 Porovnaj poznámku 5 k tejto štúdii.

35 O diele a živote Pavla Dobšinského vyšla v roku 1959 knižná monografia, ktorej autorom bol etnológ Andrej Melicherčík (1917 — 1966). Doplnenia jeho výskumov porovnaj v prácach z poznámok 15 a 16.