ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tiež jeden z tých bezčíselných Slovákov, ktorí — keď doma, populárne povedané, — nemali na čom robiť, odišli stratiť sa pre nás. No jeden z tých nemnohých, ktorý nešli veľadiť nepriateľa, lež privinuli sa k bratskému slovanskému kmeňu a tam robili česť menu slovenskému.

Bohuslav Šulek, brat slovenského mučeníka z roku 1848 Viliama Fridricha,¹ slávny spisovateľ a učenec chorvátsky, člen juhoslovanskej akadémie, doktor filozofie, a tak ďalej — narodil sa 20. apríla 1816 v Sobotišti, v stolici Nitrianskej. Príklad a naučenia otcove, ktorému Bohuslav ešte na smrteľnej posteli musel predčitovať Slávy dceru, zavčasu zobudili v ňom národné povedomie. Do dvanásteho roku učil sa v svojom rodisku, potom odišiel do Prešporka na ev. lýceum, kde bol povstal spolok slovenskej mládeže, v ktorom členovia cvičili sa v materinskej reči. V schôdzkach čítali a oceňovali sa práce a rečnievali básne, každý člen učil sa aspoň jednému zo slovanských jazykov. „Vrelo v mládeži staršej čosi… Toho času bolo to vrenie podzemných síl v nasledujúcich osobách, z ktorých väčšina neskoršie mohutne zasiahla na osudy národa: Samo Chalupka, Daniel Lichard, Karol Štúr, Ján Caltýk, Ján Trokan, Samo Babylon, Matej Holko, Jozef Klimáček, Juraj Ježko, Michal a Bohuslav Šulekovci,² Michal a Samuel Godrovci, Michal Hlaváček, Daniel Sloboda, Juraj Moštenan, oba Jurajovia Kmety, Janko Šafárik, Karol Ehn, Peter Šramko, Peter Slopovský, Frico Martinek atď.“^[81] V Prešporku Šulek bol deväť rokov, vyštudujúc tam filozofiu, práva a teológiu. Pod vplyvom Gustáva Reussa, ktorý potom roku 1853 bol vydal Květnu Slovenska, už vtedy obľúbil si botaniku. Z Prešporka už chcel odísť na niektorú nemeckú univerzitu, keď bol prinútený vrátiť sa do Sobotišťa ku chorému otcovi (Ján Šulek, otec Bohuslava, v Mošovciach pred rokom 1805 bol učiteľom Jána Kollára³) zastupovať ho v kazateľských prácach. Tu presvedčil sa, že pre svoj telesný neduh — vždy viac a viac tratil totiž sluch — nebude vstave pôsobiť v kazateľskom povolaní. Po otcovej smrti roku 1838 odobral sa do Slavónie k svojmu bratovi Michalovi, ktorý tam, v Brode, bol lekárom. Tu naučil sa po chorvátsky, i odhodlal sa po ôsmich mesiacoch do Záhrebu. Už skoro dvadsaťtriročný vstúpil do tlačiarne a začal sa učiť sadzačstvu. V tlačiarni Fr. Župana strávil tri roky, a vyučil sa. Vo dne sádzal a v noci čítal knihy; pričom písal už vtedy rôzne články do nemeckého časopisu Croatia. Až roku 1841 osmelil sa písať i chorvátsky. Medzitým oboznámil sa s mnohými chorvátskymi národovcami, menovite s Ľudovítom Gajom,⁴ ktorý urobil ho faktorom svojej tlačiarne. Na základe článkov, ktoré Šulek napísal do Gajových Národných novín a do Danice, roku 1843 Gaj oddal mu redakciu Danice. Popisujúc Gajovu knižnicu, zostavil veľké a dôležité dielo Bibliographia illyrica. Kremä toho roku 1844 napísal brošúru Što namjeravaju Iliri? (Čo zamýšľajú Ilyri?), ktorú mladí národovci chorvátski vydali v Belehrade. Bola to prvá prostonárodná politická brošúra v chorvátskom jazyku. Potom vydával a zväčša sám písaval Branislava, periodický časopis politický, vychádzajúci v Belehrade,⁵ lebo prísna cenzúra maďarská v Záhrebe nebola by ho prepustila. V tomto časopise Šulek oboznamoval chorvátske obecenstvo so všetkými maďarskými úkladmi, vystríhajúc národ pred nebezpečenstvom a udávajúc prostriedky zachránenia. Roku 1846 prevzal redakciu Národných novín, vydávaných Ľudovítom Gajom.⁶

Kossuthov Pesti hirlap najzúrivejšie brojil proti Chorvátom, Šulek zavracal ho v zapaľujúcich článkoch Národných novín.⁷ Vôbec Šulek má na tom veľkú zásluhu, že v Chorvátoch prebudila sa politická uvedomelosť, v plnej sile vyrazivšia roku 1848. Majiteľ Národných novín⁸ roku 1849 obrátil sa takým smerom, že Šulek nemohol ho nasledovať; nedovoľovalo mu silné jeho politické presvedčenie. Rozpadnutý s Gajom, chcel sa vzdať publicistickej činnosti, no priateľom dal sa prehovoriť a začal vydávať neodvislý časopis Slovenski jug, ktorý bol už pri štvrtom čísle inkriminovaný a v januári 1850 i zakázaný. Mesto Záhreb vymenovalo Šuleka — protestanta — za svojho čestného mešťana. Bol to ovšem prvý prípad, no div nebol žiaden. Šulek práve medzi duchovenstvom chorvátskym, preniknutým národným povedomím, mal najviac priateľov; a do vecí, týkajúcich sa viery a svedomia, on nemiešal sa nikdy. Aby nemohlo sa povedať, že bojí sa reakcie, onedlho začal vydávať Jugoslovenske novine; ale boli i tie potlačené.

Takto odstránený z politického poľa, Šulek umienil si pracovať v školskej literatúre. Chorváti i dnes s vďakou uznávajú, že v tej dobe nebolo u nich nikoho spôsobnejšieho chytiť sa do obrábania tohto úhoru. Napísal Naputak za one, koji⁹ uče čitati (Návod pre tých, ktorí učia čítať), zostavil veľký nemecko-chorvátsky slovník, preložil Sto malých poviedok a Zippov Prírodopis, roku 1856 napísal pre vyššie gymnáziá Botaniku (v dvoch dieloch, prvú v chorvátskom jazyku); do časopisov podával články prírodospytné, historické a filozofické. Vidiac, že germanizácia šíri sa a chorvátska literatúra nemôže vyživiť spisovateľa, začal študovať práva a roku 1857 pre praktické vzdelanie vstúpil do advokátskej kancelárie.

Šulek roku 1858 prevzal redakciu zanedbaného Hospodárskeho listu. S akým prospechom pracoval pri ňom možno súdiť z toho, že roku 1860 hospodársky spolok sväto-ivanský poctil ho zlatým perom. V tom samom roku bol medzi tými, ktorí založili politický časopis Pozor; Šulekove články o Hranici,¹⁰ o Dalmácii, o Medzimorí atď. spôsobili všeobecnú senzáciu. Vydal chorvátsko-uhorskú ústavu, za dva týždne rozobratú v 2000 výtiskoch. Záhrebská župania s mestom Varaždínom odporúčali ho snemu za archivára Trojjediného kráľovstva, pravda, bez výsledku. Dvorná kancelária chorvátska roku 1864 naložila mu napísať knihu o prospechu a pestovaní lesov, hlavne v Prímorí. Dielo vyšlo o dva roky a uviedli ho za učebnú knihu v lesníckej škole križevskej.

Po páde Schmerlinga¹¹ rozhodujúci mužovia chorvátski boli za to, aby Šulek opäť oddal sa politike. Odstúpil teda roku 1865 od Hospodárskeho listu a začal redigovať Pozor. Medzitým zo školy jeho bolo vyšlo už toľko spoľahlivých žurnalistov, že na konci roku mohol oddať redakciu iným rukám. Roku 1868 napísal dielo Naše pravice, výber zákonov, nariadení a spisov znamenitých pre deržavné právo chorvátske od roku 1102 do 1868. Aby v školských a vedeckých knihách zamedzila sa miešanina nesprávnych a každým spisovateľom ináč tvorených vedeckých výrazov, na návrh Školského radcu dr. Račku dvorná kancelária chorvátska zostavila povereníctvo pre vypracovanie vedeckého názvoslovia v chorvátskom jazyku. Na čelo povereníctva bol postavený Šulek, pod ktorého vedením vyšlo dielo: Hrvatsko-njemačko-talijanski riečnik znanstvenoga nazivlja, 1874 — 1875. V rokoch 1873 — 1875 napísal v troch dieloch Prirodi zakonik ili popularna fisika. Toto prostonárodné dielo vydali zo základiny grófa Ivana Draškoviča. Roku 1881 vyšla od neho Lučba za svakoga ili popularna kemija, vydaná chorvátskou Maticou; roku 1883 vydal Hrvatski ustav ili konštitucia godine 1882, kde nakreslil celý politicko-štátny ústroj Chorvátska od jeho spojenia s Uhorskom.

„História chorvátskej literatúry,“ — vynímame zo záhrebského Vienaca — „zapíše Šuleka medzi prvých a najzaslúžilejších spisovateľov svojich. Už za prvé roky, ktoré v Chorvátsku strávil, stal sa on, rodený Slovák, príkladom, ba lepšie rečeno — vzorom, ktorý radi nasledovali všetci, čo chceli písať po chorvátsky. Naše školy boli za času nášho národného prebudenia latinské, nemecké alebo talianske, ktoré nám i toho málo chorvátskeho života, obdržaného od chorvátskej matere, udusili alebo cudzím zamenili. Chorváčtina bola jazykom pospolitého ľudu. Žiaden div, keď nevedeli sme po chorvátsky myslieť. Bolo treba najprv učiť nás chorvátsky myslieť a potom písať. Tu počína Šulekova zásluha. Nemyslíme umenšiť ničie zásluhy, keď povieme, že Šulek bol u nás prvým štylistom; to priznajú, ak vedia zúžiť medze vlastného preceňovania, i tí, ktorí dnes držia ,discipulum supra magistrum‘.¹² Tým nemyslíme povedať, že Šulek utvoril pravidlá a zákony chorvátskej skladby. Boli už zákony, jestvovali i pravidlá v živom národe, nachodili sa v starých a poriedku i v niektorých nových knihách. No bolo ich treba najprv do ohľadu brať a vydobyť im platnosť, potom abstrahujúc zo živej reči a dobrých kníh zákony a pravidlá, zameniť pravidelným chorvátskym slohom. K tomu treba bohatých predznámostí, veľkého patriotizmu, sviežej vôle a neúnavnej vytrvalosti. Z vedeckých odborov Šulek najviac pracoval v prírodných vedách, ktoré pred ním úhorom ležali; v chorvátskom jazyku nepísalo sa nič, takže právom možno povedať, že i tu prekliesnil cestu budúcemu pokoleniu. Od tej doby, čo on počal pracovať v tomto odbore, znamenite napredoval i náš jazyk, i prírodné vedy u nás. Najplodnejšie a Šulekovi najmilšie pole je politika, predovšetkým žurnalistika. Pred ním pisatelia nevedeli sa pohybovať v tejto práci. Žurnalistika má svoje pojmy, svoj jazyk, sloh, osobité obrazy a figúry — to, čo menuje sa žurnalistickým tónom — a to dáva i prevahu jednému denníku nad druhým. Kto čítal Šulekove články počnúc od roku 1846 až dodnes, neodoprie mu oné vlastnosti… Pri všetkej ťarche svojich prežitých 68 rokov (Vienac písal toto roku 1884) Šulek pracuje k dobru chorvátskeho národa s tým istým mladíckym zápalom, s ktorým bol vstúpil v obranu jeho práv na verejné pole pred štyridsiatimi rokmi. Dajbože, aby nám dožil štastne a vesele päťdesiatročie svojho literárneho pôsobenia v Chorvátsku!“¹³

Staň sa! — Šafárik i Kollár lepšie priviazali nás k Čechom; Šulek ku Chorvátom. Od nás, Slovákov, je dosť, keď aspoň takto uskutočňujeme panslavizmus…

(1887)

SP, 7, 1887, č. 12, s. 282 — 283; rukopis 6 strán, 49 CE 30a; (v názve je uvedený Šulekov doktorát a pod titulom je ešte poznámka: „Podobizeň na strane 273“: je to perovka v tom istom čísle SP). Ide o oslavný článok k Šulekovým sedemdesiatinám. Narodil sa v Sobotišti 20. apríla 1816, umrel v Záhrebe 30. 11. 1895.

1 Viliam Šulek (1825 — 1848) bol popravený ako revolucionár 20. októbra 1848 pri Leopoldove; jeho brat Ľudovít Jaroslav (1822 — 1849), evanjelický kaplán u J. M. Hurbana v Hlbokom a nádejný básnik, umrel ako väzeň v komárňanských „kazematách“ 17. júna 1849.

2 Michal Ján Šulek, narodený roku 1806, bol potom neskôr lekárom v Slavonskom Brode v terajšej Juhoslávii.

3 Ján Šulek (1774 — 1837), evanjelický farár v Sobotišti; o jeho „oravskom“ pôvode porovnaj poznámku 6 v štúdii o Andrejovi Radlinskom.

4 Ljudevit Gaj (1809 — 1871), chorvátsky spisovateľ a vydavateľ.

5 Bohuslav Šulek vydával časopis v roku 1844.

6 Presný názov: Novine dalmatinsko-horvatsko-slavonske.

7 Porovnaj poznámku 6; nešlo o Štúrove noviny s podobným názvom.

8 Išlo o Ljudevita Gaja.

9 Pôvodne vytlačené „koje“; opravujeme.

10 Tzv. vojenská hranica na južnom cípe Uhorska: dnešná juhoslovanská autonómna oblasť Vojvodina.

11 Anton Schmerling bol v júli 1865 odvolaný z funkcie rakúskeho kancelára (hodno podotknúť, že v súvislosti s pádom jeho kabinetu bol odvolaný z funkcie liptovského „veľžupana“ aj Ján Francisci).

12 Žiaka nad učiteľa (z lat.).

13 Škultéty uvádza citáty v svojom preklade zo záhrebského časopisu Vienac, 1884, č. 17 a 18. — Treba upozorniť na veľmi výstižné štylizácie o charakteristických črtách „žurnalistického tónu“! Ináč Bohuslav Šulek sa dožil aj polstoročného jubilea svojej chorvátskej literárnej činnosti — zomrel až v roku 1895. — O Šulekovi vyšla v Chorvátsku monografia od J. Torbara (Zagreb 1897). V preklade do slovenčiny vyšla štúdia M. Šimundiča Slovák Bohuslav Šulek, vynikajúci chorvátsky prírodovedec a lexikograf (Biografické štúdie 7, 1978).