ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Turci, stredisku Slovenska, v tom Turci, z ktorého vyšiel veliký apoštol Slovanstva, Ján Kollár, leží maličká dedinka Košúty. Tieto Košúty, od maďarstva vzdialená obec, ktorej pôdy zvlášte v tej dobe sotva dotkla sa kedy noha Maďara, dali zase maďarskému národu muža, ktorý zachvátil ho svojím duchom, viedol ho do bojov neobyčajne lichotiacich národnej pýche maďarstva a je v ohľade národného horlenia vôbec najväčším učiteľom tejto sem odpadlej haluzy cudzieho plemena. Széchenyi vedel stavať, tvoriť, národ jeho mu mnoho ďakuje, i nazval ho „najväčším Maďarom“; Deák dokázal sa v konsolidovaní pomerov a tak v zabezpečení svojho národa; ale v prebúdzaní národného povedomia, čo je predsa prvou podmienkou národného bytia, Maďari najviac môžu ďakovať Kossuthovi.¹

On už nenarodil sa v Turci. Otcovi jeho po odbavení svojich škôl, ako je to celkom prirodzené, úzka rodná dedinka nemohla poskytnúť postať. Odišiel ďalej. I ocitol sa tam, kde je človek už odlúčenejší od slovenského citu i reči, od toho slovenského ozónu povetria. V dolnom Zemplíne, v Monoku, našiel postať ako panský fiškál.

V slzách, vyliatych matkou tohto Kossutha, keď od svojho slovenského krbu vyprevádzala ho do cudzieho sveta, zaligotala a okúpala sa hviezda maďarského šťastia. Ako i posiaľ vidíme, že Maďari šťastie svoje stavajú z nešťastia iných, tak bolo i tu. Úbohá matka slovenská plakala a z príčiny jej plaču pošla radosť národu celkom cudziemu.

V Monoku narodil sa Ludvik Kossuth.²

Ale zvláštno: kým on maďarstvom hýbal a stal sa najzaťatejším nepriateľom svojho rodu, v tej opustenej dedinke turčianskej precitol druhý muž toho mena, tej rodiny, k obrane slovenského národa. Ako čoby osud, ktorý v tamtom tak divnú hru previedol, bol chcel napraviť chybu svojím rozmarom zapríčinenú; ako čoby sa bol sám zhrozil prechmatov tamtoho, i chcejúc ho zavrátiť, zobudil k dokázaniu jeho nepravých motívov člena tej samej rodiny!

Opravdu zvláštno! Kým jeden člen rodiny zimnične, celým ohňom svojho náruživého vnútra a nadaného mozgu pracuje na dvíhaní maďarstva, druhý, možno nie s menším talentom, ale v chatrnejších, počiatočnejších pomeroch menej pripravený, ujíma sa národa slovenského celým zápalom svojho krásneho ducha.

To je Ďorď Kossuth.

Nemám poruke dostatočný materiál k zostaveniu jeho životopisu a k nakresleniu jeho pôsobenia, vyviňovaného v prospech slovenského národa;³ napísaním tohto náčrtku mienim upozorniť práve na zbieranie takého materiálu, aby tak, keď raz stvorí sa z monografií (akou je menovite i život a pôsobenie Ľudovíta Štúra) história národného znovuzrodenia slovenského, slušného miesta mohol v nej zaujímať i Ďorď Kossuth.

Narodil sa roku 1781. Doba, keď účinkovaním Kollára, Šafárika a neskoršie Ľudovíta Štúra vznikala na Slovensku národná idea, našla ho teda už ako muža vo veku postaveného. Poneváč maďarskej národnosti natoľko prialo šťastie, že zasvietil jej lúč niekoľkými krajšími duchmi vyčarený v takej dobe, keď dookola bola ešte všade tma; poneváč latinčina, toto puto národnosti, vôbec menej opanovala jej synov tvrdej hlavy a neohebného jazyka, než sklonných Slovákov; poneváč už od sklonku 18. storočia krajinské zákony vzali pod záštitu maďarskú reč a tým poskytovali sa všeliaké výhody všetkým, čo prihlásili sa k nej: nuž hrnuli sa ľudia menovite z národnej tmy „podtatranska“ za tým svetlom, ktoré bolo samo v sebe čistým, vznešeným, pre nich však nepravým, klamným. Zemanstvo slovenské, ktoré zvlášte na základe svojho latináctva tak krásny zástoj hralo v krajine, či už aby nestratilo tento zástoj, či že uznalo oprávnenosť národnej reči, išlo za vatrou predstaviteľmi maďarskej národnostnej idei rozkladanou. Ale, ako sme povedali, bolo to preň svetlo nepravé, klamné. Ono predstavovalo si svetlo, vpravde hnalo sa však za svetlonosom.

Tak stalo sa, že keď zajasal sa vlastný blesk pod Tatrami, keď začalo sa hlásať, že i Slovák má vlastné určenie, najvyššie postavené triedy národa boli už v maďarskom tábore. Hlasy toto zvestujúce úchvatnejšie hovorili, a predsa s malým výsledkom. Veď Kollárova jediná znelka, ak len bolo niekde iskierky, väčšmi zapálila, než celá maďarská literatúra tohto odvetvia. Neskoršie prišiel zasa Štúr. Vlastným príkladom demonštroval, že vec, ktorej taký veľký duch tak so všetkým, tak výlučne môže sa oddať, nemôže byť nepravá — a výsledkov bolo predsa veľmi skrovne. Pohyblivejšia vrstva národa bola už odcudzená. Tam výhody, odmeny, výhľady; tu len ozaj tá holá pravda, nesľubujúca mimo samej seba ničoho. Tak bolo sa to razom zvrtlo. U nás už nebolo Széchenyiovcov,⁴ ktorí zapálení, na praktickom poli boli by prevádzali idey veľkých horliteľov.

I začali sa dvíhať Maďari, začali zimnične opanúvať každé pole, kým u nás len niekoľko horlivcov, na prostriedky obmedzených i obmedzovaných, udržovalo vatru.

Začali sa tam prechmaty, tu utrpenie. Maďarom, prv než boli by ho opanovali, úzke bolo vlastné pole. K Széchenyimu pridružil sa Kossuth — nie s rovným zmýšľaním čo do prostriedkov, ale za ten istý cieľ so zápalom v náruživosti ďaleko väčším. „Pesti hirlap“⁵ tvoril a organizoval maďarský tábor; odtiaľ vydávali sa heslá prestupovať medze, zabehovať do zakázaného. Tak začala sa za úzku považovať vlastná pôda. A pod heslami, aké Kossuth vydával, okrádať druhého nebolo špatnosťou, nie priestupkom, nie hriechom, ale slávou.

Toto urážanie menovite slovenskej prírody mohlo prebudiť Ďorďa Kossutha. Nezavedený oným klamným svetlom, najprirodzenejšie pocítil hriešnosť agitácií svojho bratranca. Veď predsa bolo mu pochopiteľným, aký to blud, klam a hriech, keď čiastka jeho krvi, jeho slovenskej krvi, ženie sa takým žľabom.

Z tejto doby mám pred sebou jeho jeden list.⁶ V nedostatku prameňov nemožno mi hovoriť o jeho duševnom živote z doby túto predchádzajúcej; ale v liste tomto otvára sa nám v celej svojej vznešenosti jeho národné zmýšľanie, jeho súhlas a duševná príbuznosť s prvými predstaviteľmi slovenskej idey.

List písaný je Gašparovi Belopotockému. Bol rok 1844. Práve chystalo sa vyslanstvo slovenských národovcov do Viedne, požalovať sa pred samým trónom o krivdách maďarskými borcami robených, ktorí v záchvate svojom nevedeli uznať Slovákovi to, za čo oni pre seba horlili. Kossuth takto píše o tomto pohybe slovenskom: „Ja som bol skrze mnohých, ba i skrze pánov superintendentov projektovaný, ale i provokovaný s deputáciou do Viedne ísť, poneváč to ale pre moje mizerné zdravie odo mňa naskrze vystať nemohlo, teda som odpísal, že keď ja nemôžem, teda budem na tom, aby z politického stavu od nás niekto sa vybral, ako aj sám od seba sa resolvoval pán Záthureczky Karol, ord. fiscalis,⁷ ktorý v tej veci veľmi by sa bol i pre jeho persónu, i pre jeho smelosť a výmluvnosť šikoval; a to až do ostatnej hodiny pred všechníma nami, áno i pred pánom consiliarom, naším vicišpánom,⁸ ktorý jeho veľmi k tomu mal, sľuboval, ešte pred tým dňom na congregácii, keď na druhý sa mal, t. j. 14. mája na cestu vybrať, v ten deň ale ráno, keď som sa ja poberal jemu peniaze na cestu zobrané oddať, odpísal mi, že na žiaden spôsob nemôže ísť, a tak ani sa nahovárať nedal. Bol by sa pred tým dňom na congregácii istotne druhý našiel, čo by sa resolvoval, ale potom už všetko bolo neskoro…“

Povedali sme, že reprezentanti slovenskej národnosti boli v prostriedkoch obmedzení i obmedzovaní. Zbierkami mali sa teda zaokryť i výdavky viedenskej cesty. Kossuth zaviedol zbierku k tomu cieľu v Turci, darilo sa mu všetko, prvý bôľny dojem pocítil až vtedy, keď — ako píše — Karol Záthurecký odvolal svoj sľub. Odvolal ho isteže na nejaké pokynutie do Turca došlé.

Ďalší nezdar, ako dozvedáme sa z listu, dotkol sa ho ešte viacej. List písaný je 15. júna, výsledok viedenskej cesty bol mu teda už známy. I píše, že dňa 20. mája bola deputácia na audiencii u arcikniežaťa Ludvika dobre prijatá a ochrana sľúbená, „keby to všetko nasledovalo.“ „Kráľ audiencie žiadne nedáva; to je nedobre.“ Z toho, ako sú vsnované slová tieto do listu, vidno trpký cit, vidno bôľ šľachetného Ďorďa Kossutha. Ale za vec, za tú sirotu slovenskú bolo treba ďalej sa zaujímať. „Ja som u nás zbierku robiť,“ — čítame ďalej v liste — „na slovenský Inštitút⁹ a na potrebné veci pre náš národ, do behu priviedol.“ I v tom bol mu hlavnou podporou podžupan Emerich Lehotský, ktorý súčasne so slovenským vyslanstvom bol i vo Viedni a ačpráve snáď za druhým účelom; ale sľúbil ochotne na pomoci byť deputácii. Zbierka začala sa dariť, Kossuth úfal sa viacsto zlatých zozbierať; ale pravdepodobnejšie vyvinula sa nielen úsilnejšia agitácia, lež ochladilo za slovenskú vec dotiaľ ešte zaujatých duchov i to, že dovolávanie sa práva pre slovenský národ nenašlo na najvyššom mieste zodpovedajúceho vypočutia. Žaluje sa teda, že nevedel zobrať posľubované peniaze. Čo predsa zhromaždilo sa, z toho poslali „študentom, ktorí pre neslušnosť a nespravodlivé s nimi nakladanie z Prešporku do Levoče odišli.“

Pracoval i literárne, i na rozširovaní literárnych plodov. „Ďakujem za to srdečne, že podané skrze mňa do kalendára a Pozorníka články sa dali do tisku.¹⁰ Najvďačnejšie by mi bolo ale, keby i to kupectvo s knihami bolo prijaté, ja nedbám pod mojím menom, nech by na vedomie išlo; bol by Maďarom dobrý šnupací tabak, obzvlášte môjmu bratrancovi, peštianskemu Kossuth Lajošovi… Ak budem žiť a len málo zdravia budem mať, nezameškám robiť, čo budem môcť pre Slovákov. Ale, milý priateľu, neznám, či moja svieca pre moju neduživosť a starý vek skoro nevyhasne…“

V jedinom tomto liste nachodíme všetky snahy a túžby, ktorými žili tohto času národní naši mužovia. Vznešený starček, ktorý tak bol by rád predĺžiť svoj život ku prospechu svojho národa, zanechal nám v pamiatke svojho pôsobenia mohutný argument k podvráteniu lživých základov maďarizácie, k podvráteniu bludov „maďarského“ Kossutha. V liste jeho máme znamenité historické svedectvo. Predbežne nepotrebujeme ísť ani do archívov.¹¹ Belopotocký písal totiž Kossuthovi po akomsi Szmrecsányim, načo poznamenáva Kossuth: „Radím dúverne, milý priateľu, Smrečánimu sa so všetkým nezdúverovať. On drží od počiatku s Juštovskou ligou,¹² ktorá je maďaromanská, a preto i žiadnu aplikáciu, ktorú by veľmi rád bol občiahnuť, už na troch reštauráciách nemohol, ani tak ľahko u nás neobčiahne, ak ostane i ďalej pri lige maďaromanskej.“

V dobe tejto, keď už maďarizmus tak urputne dobýjal pôdu na všetkých stranách, tak divoko vtieral sa do svätýň inonárodných, v Turci mimo Dorďa Kossutha nielen Karol Záthurecký a podžupan Emerich Lehotský boli ešte oddaní slovenskej veci, ale maďarizmus bol tak obmedzený, že kto držal s „maďaromanskou ligou“, pri reštauráciách nedostal aplikácie.

Boli — odpadali. V záujme celého národa, v záujme ľudu, v záujme ich samých bolí nás to, keď vidíme tu tmoliť, zvíjať sa, vegetovať duchaprázdne postavy ich potomkov. Tuhý výraz, ale podržujeme ho. Veď čo to za duch, ktorý dáva smer ich skutkom?! Stavať sa, že oni sú Maďari, to veru turčianskeho zemana nepovznesie už ani preto, že je to blud. Odtrhnúť sa od pravdy, to znamená poníženie. Oni síce zdanlivo vysoko nosia hlavu, — ach, ale kto v tak podstatnej veci stojí v odpore s pravdou, v odpore so svojím určením, tomu to veru nesvedčí! Od ľudu, s ktorým je jednej krvi, nemôže sa odtrhnúť žiadna vrstva národa. A keď to urobí, poblúdila, i nemôže ujsť pokute. Dopustíme, že okamžité výhody ťahali slovenské zemianstvo do maďarského tábora; ale keby sa bolo vzoprelo, iste že bol by nastal boj a na čas by sa mohli zjaviť i neblahé následky boja: predsa konečným výsledkom toho mohlo byť len ich víťazstvo a s víťazstvom tým zabezpečenie takého postavenia, v akom nachodilo sa slovenské zemianstvo pred maďarizačnou dobou. Ono bolo by znamenalo niečo v krajine!

Takto sú len konkurentmi na úrady. Vystatujú sa ako Maďari. Ale v čom slúžia ku prospechu maďarskej národnosti? V zákonodarstve sú ničím, v národnom hospodárstve stoja až pod nulou a literatúre Maďarov nedali ani jediného mena. Oni nemajú prečo si žiadať predĺženie života, ako žiadal si to Ďorď Kossuth, žeby mohol „pracovať pre Slovákov“.

A pracoval ďalej.

Ako uvedeno, list, z ktorého sme tu čerpali, pochádza z roku 1844. Dvoma rokmi predtým, dňa 12. septembra píše Ján Kollár na Jozeffyho medziiným: „Včera jsem dostal latinský list z Košút (dědina v Turci) od Jiřího Košuta, bratrance pověstného Ludvíka, redaktora Hirlapu, kde onen tohoto vzteklivcem a ztřeštěncem nazýva a hněvá se na něho, že se stal nepřítelem svého slovenského rodu a národu, a že prey mnozí v Turci zemani slovenské noviny žádají, anobrž i naší prosbu u vlády z toho ohledu podporovati chtějí.“¹³ Tento prameň dvoma rokmi vedie nás teda naspäť na stopy jeho národného pôsobenia. V uvedenom liste spomína, že pred týždňom poslal článok do peštianskeho časopisu „Jelenkor“;¹⁴ ja zase mám rukopis jeho taktiež maďarsky písaného článku s nadpisom: „Unius lingvae uniusque moris regnum imbecille et fragile est.“¹⁵ Z toho teda vidíme, že nakoľko mimo stoličných, cirkevných a iných verejných zhromaždení útoky proti slovenskej národnosti robili sa menovite v maďarskom časopisectve, Ďorď Kossuth, ako to zvlášte i Čaplovič robil, vystupoval na obranu svojho národa tam, odkiaľ nápady prichádzali. V nedostatku slovenského časopisu bol to temer jediný spôsob obrany. A poneváč vyžadovala sa k tomu potencirovaná horlivosť a zvláštna umelosť, sprostredkovať prijatie takýchto článkov v nepriateľských časopisoch, vďaky našej títo slávni bojovníci zasluhujú vo zvýšenej miere. K uváženiu publicistického pôsobenia Kossuthovho potrebné bude teda poprehliadanie maďarského časopisectva z toho času.

Článok, ktorého rukopis predo mnou leží,¹⁶ sotva bol uverejnený. Preto Kossuth pravdepodobne v odpise rozšíril ho medzi svojimi priateľmi. Toľko dôvodov, toľko pravdy sotva bol by zniesol ktorýkoľvek maďarský časopis! Začína poukázaním na ustanovenia zákonodárstva, ktorým namiesto mŕtvej latinčiny maďarčina bola postavená za verejno-štátnu reč. Avšak zákonom predpísané medze sa prestupujú. Spása je len v maďarčine, v inej reči zatratenie; ľudia tí vidia národ len u Maďarov, inde nie; zaznávajú menovite reč slovenskú, „zvučiacu z úst miliónov, ktorá už dávno kvitla v Európe, keď o Maďaroch nebolo ešte ani slychu.“ Ale akých dôvodov majú tí, čo vyzliecť chcejú Slovákov z ich národnosti? Že je to vraj maďarská krajina a maďarská ústava. Vysmievajúc túto tézu, hovorí Kossuth o pôvode Uhorska, o udržovaní ústavy a spytuje sa: Čo by bolo z nej, keby po tatárskom plene Slovania a Nemci neboli hojili jej rany? V tureckých vojnách nesmrteľnosť si vydobyvší Zríni¹⁷ a iní tisíci ničoho neurobili za vlasť, že neboli Maďarmi? Vo francúzskych vojnách ktoré pluky dokázali viacej zmužilosti, čistomaďarské a či miešané? A tie mnohé a slávne zemianske rodiny slovenské nedokazujú, že nesčíselní ich predkovia krvácali za vlasť? Odmietajúc tvrdenie, že by v Uhorsku jeden národ mal panovať nad ostatnými, obracia sa proti tým, čo v Uhorsku vidia len maďarský národ a slovanský hľadajú iba „in idea“.¹⁸ „Národ, akým je slovanský, naproti ktorému Maďari predstavujú taký pomer, ako je 1 ku 20, ,in idea‘ hľadať a v skutočnosti ho nevidieť, je nezmysel!“

Maďari vo svojej vrodenej márnomyseľnosti v týchto bojoch často zavadili do toho, že ich plemeno vyššie stojí, než plemeno slovanské. Kossuth teda tých, ktorý snáď na základe náuky¹⁹ chceli by zničenie slovanského jazyka, odkazuje na Rotteckovo pojednanie o pomere rečí; a čudným individualitám, tvrdiacim, že Maďari neučili sa od Slovanov ničomu, jadrne privoláva: veruže viacej, než naopak! Už pospolitý človek slovenský je omnoho vzdelanejší od maďarského. Sedliak turčiansky, liptovský, oravský a tak ďalej — hoden je maďarskému učiteľom byť.

Maďarská zúrivosť nazvala to protizákonným, že slovenskí národní mužovia obrátili sa ku trónu so svojimi žalobami. Kossuth na to odpovedá: A čím sa previnili proti zákonu? Že dokázali nevinnosť Slovákov? Že v cirkvách čisto slovenských pri službách božích žiadajú výlučne materinskú reč? Že reč a národnosť svoju vzdelať a rozviť chcejú? Že žiadajú si slovenského cenzora k posudzovaniu slovenských spisov? Že prosili o ponechanie slovenskej katedry prešporskej, kde mládež učila sa tej reči, v ktorej v živote ona má vyučovať iných? Nie panslavizmus, ale fanatická propaganda maďarská je skazou vlasti!

Záverečne unesený zvolá, že prepiati Maďari a maďaromani, ktorí zhusta pochutnávajú si na chlebe slovenskými mozoľami nadobudnutom, ani týmto násilenstvom nevykonajú ničoho. Tak je! Žil v tom, čo je i dnes, po štyridsaťročnom ťažkom boji, našou nádejou, vierou, presvedčením.

Vôbec všetky idey a túžby, všetky bôle, všetka horkosť, ktoré — počnúc od prvých kriesiteľov nášho národného života, až na naše časy hýbu mysľou i srdcom roduverných Slovákov — prebývali už vo vznešenom tomto duchu.

Zomrel, ako prísediaci súdu viacero stolíc, v Košútoch 31. júla roku 1849, v šesťdesiatomôsmom roku svojho veku.

(1881)

SP, 1, 1881, s. 549 — 555; rukopis sa nezachoval. — Názov sme ponechali v pôvodnom Škultétyho znení mena — a tak aj v celej štúdii. Novšia slovenská encyklopedická tvorba (ES III, 1979, s. 186; MSBS, 1982, s. 306) uvádza tohto podporovateľa slovenského národného hnutia, zemana-statkára v Turčianskych Košútoch (narodil sa tu roku 1781 a tu aj umrel 31. júla 1849) v podobe „Juraj Košút (Ďorď Kossuth)“. Z údajov jeho biografie treba predradene uviesť aspoň základné: Roku 1840 zorganizoval v Turci štyridsať podpisov na osvedčenie za slovenské národné práva a o dva roky na to novú podpisovú akciu za vydávanie SNN. Roku 1844 pomáhal pripravovať nové slovenské vyslanstvo k cisárovi do Viedne, organizoval finančné zbierky na študentský Ústav slovanský v Bratislave (peniaze sa poskytli ako podpora študentom pri pamätnom bratislavskom exode v marci 1844). Publikoval články s poľnohospodárskou tematikou (Pro polních hospodárů. Rozmnožování ovocného stromoví. In: Nový i starý vlastenský kalendár 16, 1845, s. 44 — 60). Touto činnosťou sa stal dosť známy vo vtedajšej kultúre: J. M. Hurban mu v roku 1844 ako „Slovákov obrancovi horlivému, nárečia slovenského milovníkovi“ dedikoval druhý ročník almanachu Nitra, v ktorom bola odtlačená aj báseň Janka Kráľa Vysokourodzenému pánovi Ďurkovi Košutovi (s. 134 — 138). S tým istým názvom publikoval o Ďorďovi Kossuthovi báseň aj Janko Matúška v Slovenskom pozorníku, 4, 1845, s. 98. V oboch básnických holdoch išlo zrejme o vyjadrenie vďaky za slovenskú akciu Ďorďa Kossutha v roku 1842, lebo príspevky pre Nitru sa pripravovali už koncom roku 1843, teda ešte pred dátumom exodu „obetovancov“ z Bratislavy.

1 Lajos Kossuth (1802 — 1894), redaktor Pesti hirlapu, poslanec uhorského snemu, minister a predseda vlády revolučného Uhorska; umrel ako politický emigrant v Taliansku. — O dôslednosti Škultétyho vedeckej metódy presviedča jeho list Petrovi Augustinymu, v ktorom ho prosí o poslanie ďalších dokumentov o Ďorďovi Kossuthovi; z listu vysvitá, že Škultéty spracoval túto stať „na základe materiálov, ktoré z Vašej laskavosti bol dostal pán Pietor,“ (Listy Jozefa Škultétyho 1, s. 40). V komentári k vydaniu Listov (s. 271) treba opraviť editorov údaj, že Ďorď Kossuth bol „strýko maďarského štátnika Lajosa Kossutha“; bol mu — ako sa v texte Škultétyho štúdie citujú jeho vlastné slová — „bratrancom“.

2 Rešpektujeme Škultétyho úzus uvádzať krstné meno v tejto podobe.

3 Porovnaj poznámku 1.

4 Vo všeobecnom význame: „mecénov“. Szechényiovci sa významne zapísali do dejín maďarského národa: Ferencz (1755 — 1820) bol štátnikom, spisovateľom a zakladateľom-mecénom Národného múzea v Pešti roku 1802; István (1792 — 1860) bol politikom a spisovateľom — v roku 1841 v brožúre Ľud východu ostro odsúdil šovinistické prejavy expanzívnej politiky Lajosa Kossutha.

5 Peštianske noviny (z maď.) — Kossuthov tlačový orgán.

6 List Ďorďa Kossutha Gašparovi Belopotockému sa zachoval v LA MS, signatúra A 742 (podobne aj jeho list Pavlovi Jozeffymu z toho istého roku 1844).

7 Karol Záthurecký, turčiansky stoličný advokát, známy z aktivity v revolučných rokoch 1848/49 (porovnaj Eugen Klementis: Slovenské povstanie v Turci. SP, 44, 1928, s. 502).

8 Podžupanom Turčianskej stolice bol vtedy Imrich Lehotský.

9 Študentský Ústav slovanský v Bratislave.

10 O uverejnení článkov porovnaj úvodnú poznámku.

11 T. j. robiť podrobnejší heuristický výskum.

12 Justhovci — zemianska rodina v Turci; Jozef (1809 — 1875) bol vládnym komisárom; Juraj bol turčianskym slúžnym v rokoch 1848 — 1849.

13 Text uverejňujeme podľa zaužívaných úprav.

14 Článok Ďorďa Kossutha v peštianskom časopise neuverejnili.

15 Jedného jazyka a jedného zvyku kráľovstvo je ochablé a krehké (z lat.). Citát z autentického historického dokumentu — z prvého dekrétu uhorského kráľa Štefana I. (1000 — 1038). Ten istý citát neskôr použil Ján Botto ako vysvetlenie k básni Ohlas proti hlasom z Martina (protimemorandovská akcia). Sokol, 2, 1861, s. 147.

16 V LA MS sme rukopis tejto práce Ďorďa Kossutha už nenašli…

17 Neskoršie, v roku 1866, vyšiel Pamätník Matice slovenskej k tristoročnej oslave grófa Mikuláša Šubića Zrínskeho (so Sládkovičovou veľkou rovnomennou básňou).

18 Vo význame: v myšlienke, v oblakoch.

19 Karl Rotteck (1775 — 1840), nemecký učenec a publicista; zrejme ide o súvis s jeho veľkým dielom Staatslexikon (vychádzal postupne od roku 1834).