ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bez horlivých, na seba nehľadiacich ľudí od konca 18. do polovice 19. storočia slovenské národné prebúdzanie nebolo by sa mohlo ani začať — také ťažké malo okolnosti, toľko protivenstiev. Roku 1827 učený poľský cestovateľ Andrzej Kucharski, ktorý na severovýchode Uhorska študoval slovenský a ruský jazyk, v Levoči u viceišpána Almássyho zhrozený počul o slovenčine: „Die Sprache soll ja ausgerottet werden!“¹ Strach, ktorý vo Viedni mali pred Slovanstvom, Maďari nepekne vykorisťovali v svoj prospech. Od polovice 1830-tych rokov najmä Fraňo Deák,² ktorého my sami podnes za spravodlivého považujeme, neprestával hovorievať v príhodných chvíľach, že slavizmus „môže raz byť skazou Uhorska i rakúskej monarchie.“ A zášť, zobudená takto proti slavizmu, panslavizmu, obracala sa potom hlavne proti Slovákom a slovenskému jazyku. Dať sa v takýchto okolnostiach do služby slovenskej národnej veci znamenalo vstúpiť do neprestajného boja a vystaviť sa všemožnému prenasledovaniu.

Svätíme storočnú pamiatku troch učiteľov, kriesiteľov slovenského národa. Všetci traja boli čisto kabinetní pracovníci;³ na fórum, kde sa budia náruživosti a vyvolávajú spory, oni nevychodili: jednako vypísaním ich života ukázalo by sa, že práca národného prebúdzania ani v západnom Slovanstve nebola nikde taká ťažká ako u Slovákov.

Daniel Lichard, Jonáš Záborský a Samo Chalupka — všetci traja narodili sa v prvé dva mesiace roku 1812.

Daniel Lichard, ako hospodársky spisovateľ, mal znamenitého predchodcu v Jurovi Fándlym z 18. storočia, z bernolákovskej školy. Bernolákovci, zobudení dobou Jozefa II., kde ešte nebolo netolerantného maďarizmu, začínali pre Slovákov všetko vo veľkom štýle. (Slovník slovenského jazyka v šiestich zväzkoch!) Len čo ustálili spôsob slovenského písania, Fándly za krátky čas vydal v Trnave päť dielov Pilného domajšího a poľného hospodára, knižky Zelinkár, O úhoroch aj včelách a Slovenský včelár. Od Fándlyho do Licharda v Uhorsku zosuroveli pomery: Lichard, ako učiteľ a kriesiteľ slovenského národa, obmedzil svoju činnosť na časopis a kalendár. Ale svojou akurátnosťou, solídnosťou vydobyl si meno, že stal sa autoritou: časopis jeho bol vzácnym čítaním a poučením, neštítili sa vstupovať medzi jeho predplatiteľov ani maďaróni a nepriatelia všetkého, čo bolo slovenské.

Lichard, odchovanec prešporský z tých čias, keď tam na lýceu účinkovaním Slovákov už stála slovenská katedra, bol farárom (v Ochtinej v Gemeri), profesorom v Štiavnici, zase farárom (v Skalici), od roku 1849 do 1861 redaktorom Slovenských novín vo Viedni, potom do konca života v Skalici redigoval a vydával hospodársky Obzor, svoj kalendár a agitoval za zakladanie vzájomných pokladníc. V dejinách štiavnického lýcea Ján Breznyik napísal o ňom:⁴

„Jestli v patričnom odbore široké vedomosti, jasná, poučná, zaujímavá prednáška, vo vykonávaní povinností svedomitosť, akurátnosť a prísna disciplína sú podmienky, ktoré vyžadujú sa u dobrého profesora: Lichard mal ich vo veľkej miere. Najmä k matematike a prírodným vedám vedel vzbudiť zaujatosť a lásku svojich žiakov… i sám napísal učebnú knihu Mathematikai elöcsarnok, o ktorej odborníci ešte i dnes pochvalne hovoria. Vediac, že prírodné vedy bez experimentov prednášať je málo hodné, a zbierky banskej akadémie nemohli sa vo všetkom a vždycky upotrebovať, postaral sa pri lýceu o založenie prírodovedeckého múzea… Vo vyšších triedach za jeho direktorstva začali sa zimné a letné skúšky, kde každý žiak z každého predmetu v prítomnosti a pri kontrole cenzora bol povinný odpovedať… Pri klasifikovaní bol prísnejší než jeho kolega Boleman, preto Alexandrovi Petrovičovi (Petöfimu) roku 1839 on dal sekundu,⁵ no nie z poetiky, ktorej Boleman učil, ale z dejepisu Uhorska, prednášaného vtedy v rétorike po latinsky; od Licharda mal Petrovič známku primae ex ultimus⁶ i z vieronáuky a gréckych starožitností, ktorého vyznamenania však dostalo sa od neho aj iným Maďarom a Slovákom zajedno…“^[64]

Taký akurátny a prísny bol Lichard v každom svojom povolaní do konca svojho života. Ako hospodársky spisovateľ nemal samostatného spisu, ktorý by sa bol mohol rovnať Penzlovmu Ovocináru na Slovensku,⁸ alebo Moysesovým Myšlienkam o zahradníctve;⁹ no každý jeho článok, i najmenšia noticka boli napísané formou i obsahom tak dôkladne, že Lichard stal sa v svojom odbore u čitateľov autoritou nad každého iného. V kalendároch historické udalosti (napríklad Napoleon v Moskve 1812) vedel podávať tak, že to Slováci i po mnohých rokoch spomínavali. K týmto účinkom v očiach obecenstva prispela i čistota charakteru, osobnosť Lichardova vo chvíľach rozhodných spôsobná až hrdinskosti. Učiť svoj národ čítať je vôbec veľká zásluha: u nás, v našich ťažkých politických pomeroch, dvojnásobne veľká. Daniel Lichard v takej službe stál vyše štyridsať rokov, učiac pritom Slovákov, ako treba pracovať, aby hospodársky základ života bol pevný.

Jonáš Záborský, turčiansky zeman, neučil sa v Prešporku: vyšiel z kežmarských a prešovských škôl. V Kežmarku bol profesorom Ján Benedikti, známy výtečný vrstovník a priateľ Kollára, Šafárika a Palackého. Zo „slovenskej Spoločnosti“, v ktorej učil sa po slovensky, Záborský vystúpil po prvom roku; Benedikti dal ho zavolať k sebe a spýtal sa ho, prečo to urobil. Hlavatý šuhaj odpovedal, že on po slovensky vie, koľko vedieť potrebuje. „Či tak?“ pokrútil hlavou všeobecne milovaný a ctený profesor. „Teda to len chlieb treba mať pred očima?“ — „To bol pre mňa hlas z neba,“ zaznačil Záborský roku 1872 v svojom životopise, „bola iskra, ktorá mi zapálila i hlavu i srdce.“ Pod dojmom týchto slov prebudil sa v ňom slovenský národný cit, ktorý potom — ako sám vyznal — určoval všetky kroky jeho života. Vtedy študoval už práva, ale prešiel na teológiu, lebo právnici-študenti posmievali sa jeho slovenským snahám, a bohoslovci už zbierali slovenské knihy pre gymnaziálnu knižnicu a boli sa oddali slovenskej literatúre.

Život k Jonášovi Záborskému ukázal sa tvrdým, nemilosrdným. Ľudia ho nerozumeli, kde iným išlo všetko ľahko, on mal samé boje. Premenil i vieru, už ako kňaz — v súžení a zo ctižiadosti. Ale i z toho vyšlo mu len sklamanie. Sľubovali mu, učenému kňazovi, profesúru v teologickom seminári, on si predstavoval, ako bude učiť budúcich slovenských kňazov: a dali mu v Košiciach kaplánku, už bývalému farárovi, kaplánku nemeckú a nechali ho na nej sedem rokov. V septembri 1850 vyvolali ho do Viedne za spoluredaktora vládnych Slovenských novín; tam prepustili ho roku 1853, bez splnenia urobených mu sľubov, a Záborský bol rád, že ho biskup košický nedal naspäť na nemeckú kaplánku, že dostal chudobnú faru v Župčanoch pri Prešove. V bojoch o literárny jazyk slovenský rozišiel sa i s tými, ktorí tak z duše a zo všetkých síl pracovali za slovenskú vec, ako vynasnažoval sa pracovať i on.¹⁰ Neskôr Záborský pripojil sa k slovenčine, vyznačoval sa svojimi literárnymi dielami, bol takrečeno stĺpom Matice slovenskej, ale zhody, rozumenia medzi nimi a jeho najbližšími viac nebolo. Veľké sú zásluhy Jozefa Viktorina, že našiel si spôsob povydávať väčšinu Záborského diel, ktorý literárne pracovať neprestal, čo by mu život čo bol nadelil. Viktorin zachoval nám jeho diela. Ale sám pôvodca sužoval sa a otravoval svoj život v domnienke, že Slováci nechcú ani čítať jeho spisy. Až roku 1871 mohol si prečítať v liste J. M. Hurbana, písaného Baltazárovi Ružiakovi do Prešova: „Ja od mojej mladosti velice velikou úctou horel som k mužovi tomuto (Jonášovi Záborskému) a znám ceniť jeho hlbokú myseľ a smelé myšlienky a skrz-voskrz premysleného muža.“ Spory, ktoré mali — písal Hurban — on že dávno zabudol; „a zostala len vždy pravá láska moja k nemu a k vzletu jeho myšlienok a jeho lásky slavianskej. Požehnanie božie mu z neba zvolávam na úkony, boj a práce jeho.“ O niečo prvej v svojich Cirkevných listoch Hurban s pochvalou písal o Záborského Panslavistickom farárovi, vydanom v almanachu Tábor, a doložil o ňom, že „je dôkaz smelosti, hodnej muža národného.“¹¹

Budúcnosť prisúdi Jonášovi Záborskému ešte úplnejšie zadosťučinenie. Diela, ako sú jeho, nezanikajú s prvým pokolením. Čohokoľvek sa dotkol svojím perom, on produkoval pozoruhodné veci — v beletrii tak ako vo vede. Pri čítaní jeho historických rozpráv, povydávaných v Letopise Matice slovenskej, až ľúto je človeku, že taký historik nebol postavený životom do priaznivejších okolností, k materiálom, k archívom. Roku 1868 v Századok, orgáne Maďarskej historickej spoločnosti, Károly Szabó veľký krik narobil pre Záborského článok Kedy bolo zlúčené Slovensko s Uhorskom? Rozbor Záborského vývodov Szabó zakľúčil chvastavými slovami, že on dokázal pravdu, a dnes v tejto otázke i maďarskí historici sú omnoho bližšie stanovisku Jonáša Záborského, než Szabó Károlya.

Zo svojich skromných materiálnych prostriedkov Jonáš Záborský ešte mohol robiť fundácie k napomoženiu slovenskej literatúry. — Ako už viacročný kaplán, keď si naodkladal potrebných peňazí, roku 1839 bol sa vybral na univerzitu do Halle. Tam bol spolu s Ľudovítom Štúrom. V svojom krátkom životopise poznamenal Záborský, že Štúr bol svojej hlavy človek, ale jedno že predsa prijal od neho. Do tých čias federatívny panslavista, dľa myšlienok Mickiewiczových, Štúr uznal toho nepraktičnosť „a uchopil sa so zápalom panslavizmu jedinovládneho, pri ktorom by sa museli podrobiť všetky slovanské kmene jednému.“¹²

Za historika slovenského pripravoval sa v svojich mladých rokoch i Samo Chalupka, ako už dnes vieme z jeho listov, písaných mnohosľubnému kedysi Slovákovi Alexandrovi Vrchovskému.¹³

Život mal Samo Chalupka nie ťažký. Zachvátený poľskou poéziou, ako študent roku 1831 bol sa vychytil do poľského povstania za dobrovoľníka; vydržal tam i krst krvi, no vrátil sa a študoval ďalej. Vysvätený za kňaza, išiel roku 1834 do Chyžného zastupovať svojho priateľa Samuela Tomášika, vyvoleného tam už za farára, ale ešte študovavšieho v Nemecku. Po roku stal sa farárom v Jelšavskej Teplici, roku 1840 prevzal faru po svojom otcovi v Hornej Lehote pri Brezne, kde účinkoval až do smrti.

Z príprav ku práci o dejinách Slovákov u Chalupku nevyšlo mnoho; život na dedine je nepriaznivý takým snahám. Ale nebyť jeho lásky k histórii, k starým hradom i starým papierom, akiste menej by sme mali Chalupkových básní. Jeho tri pekné básne Koníčku môj vraný, Nad Tatrou sa nebo kalí a Pod Tatrou zástavy vejú vyšli už v Belopotockého kalendári na rok 1834. Potom vyhľadával a veľmi šťastlivo nachodil epické piesne slovenské a z nich alebo z ich zlomkov zložil nejednu svoju báseň. Niekdajší poľský dobrovoľník neskôr stal sa veľkým milovníkom ruských bylín. Najmä v šesťdesiatych rokoch minulého storočia vedľa Sládkoviča Samo Chalupka ako básnik mal na slovenský začínajúci sa národný život najväčší účinok. Ani neprestane účinkovať, kým slovenský a slovanský jazyk bude na svete rozumený.

Vôbec za čias Matice slovenskej, v pamätných šesťdesiatych rokoch, Jonáš Záborský, Samo Chalupka a Daniel Lichard boli mocnými činiteľmi slovenského duchovného života. Čo oni dali svojmu národu, to v nemalej miere prispelo k tomu, že dnes už nikto neopováži sa povedať, že slovenčinu treba vykoreniť. A že dnes už i osobne bezpečnejšie možno pracovať na ďalšom rozvoji slovenskej veci, na tom má tiež ich život, ich práca veľkú zásluhu.¹⁴

Nech je vďačná ich pamiatka v slovenskom národe!¹⁵

(1912)

NN, 43, 1912, č. 13; rukopis 6 strán, 49 CF 6; pretlačené vo Vôni domoviny, s. 243 — 249.

1 Tú reč treba vyničiť! (z nem.).

2 Autor na viacerých miestach aj v iných štúdiách presne charakterizoval myšlienkový vývoj maďarského kompromisného politika, tvorcu dualizmu roku 1867 a zástancu tvrdej politiky voči nemaďarským národom Uhorska Františka Deáka (1803 — 1876).

3 T. j. pracovníci, ktorí sa aktívne „perom a mečom“ nezúčastnili revolučných búrok meruôsmych rokov.

4 Obsiahly citát uvádza autor z druhého zväzku maďarského diela riaditeľa štiavnického ev. lýcea Jána Breznyika A Selmeczbánai ev. egyház és lyceum története. Banská Štiavnica 1889. 475 s.

5 Vo vtedajšom školskom klasifikačnom poriadku išlo o zlú známku.

6 Išlo vtedy o priemernú známku — „prvý z ostatných“.

7 Petöfiho makarónske dvojveršie s približným významom:

Najnovšie výskumy o štúdiu Sándora Petöfiho v Banskej Štiavnici uvádzajú toto zistenie: „V ťažkých finančných podmienkach sa zle učil a napokon prepadol z dejepisu, ktorý učil známy slovenský buditeľ Daniel Lichard, odvtedy zle zapísaný v maďarskej histórii. Pravdou však bolo, že netrpezlivý Petöfi sa už ani učiť nechcel.“ (Jaroslava Pašiaková: Život a dielo Sándora Petöfiho. Obzor Gemera, 1983, č. 3, s. 117).

8 Spis banskobystrického ev. farára Antona Penzela vydala MS roku 1867.

9 Spis Štefana Moysesa Myšlienky o zahradníctve vôbec a štepárstve obzvlášte vydala MS v roku 1865.

10 Autor má na mysli Záborského roztržku so Štúrom a Hurbanom.

11 Škultéty neudáva prameň: ide o citát z Hurbanovho článku Písmo a podání. Cirkevní listy, 6, 1870, č. 30; prameň citácie úryvkov z Hurbanovho listu Ružiakovi sa nepodarilo zistiť (môže ísť priamo o originálny rukopisný dokument).

12 Citát zo Záborského Vlastného životopisu; uverejnil ho samotný Jozef Škultéty. SP, 32, 1912, s. 112.

13 Chalupkove listy Alexandrovi Vrchovskému uverejnil Jozef Škultéty až o dva roky neskôr v SP, 34, 1914, s. 381 — 383.

14 O Lichardovi a Chalupkovi napísal Jozef Škultéty aj samostatné príspevky (odtláčame ich v tomto súbore ďalej). O Záborskom už nič potom nenapísal samostatne, ale z jeho rukopisov odtlačil v svojich SP v rokoch 1894 — 1914 desať príspevkov (porovnaj štúdiu Pavla Vongreja Novoobjavená kniha literárnych rukopisov Jonáša Záborského. LA 2, 1965, s. 209 až 211). Zato však Škultéty práve na základe Záborského interpretácie historických udalostí zo začiatku 14. storočia napísal štúdiu Matúš Trenčiansky v slovenskej literatúre, v ktorej vychádza najmä zo Záborského poňatia slovenskej histórie (štúdiu pretláčame v tomto súbore ďalej).

15 Hodno zaregistrovať, že nasledujúce číslo NN, 43, 1912, č. 14 prinieslo Vajanského prednášku na „jubilárnom“ večere 2. februára 1912 v Turčianskom Sv. Martine: Záborský, Chalupka, Lichard — Trojhviezdie (pretlačená v Zobraných dielach S. H. Vajanského 16, Martin 1948, s. 85 — 104). Slovenské pohľady vtedy na čelnom mieste nového ročníka odtlačili o tomto „trojhviezdí“ úvahu Sládkovičovho syna Martina Braxatorisa (SP, 32, 1912, s. 1 — 6).