ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

Ján Botto je jednou z tých vzácnych postáv našej literatúry, na ktorých sa zakladá dobrá povesť slovenskej poézie. Narodil sa 27. januára 1829 na Vyšnom Skálniku v Malom Honte, na Rimavskej doline, v roľníckej rodine, ktorej členovia boli napospol obdarení, duchovne rozvití ľudia. Do škôl chodil v blízkych Ožďanoch, potom v Levoči. Pavol J. Šafárik, ktorý študoval v prvom a druhom desaťročí 19. storočia, pozdejšie s ošklivosťou hovorieval o uhorských školách pre ich „divokú nekázeň a protislovanského ducha“; národné povedomie u Šafárika prebudilo sa tak, že v Kežmarku zvláštnou náhodou dostal sa k spisom Josefa Jungmanna a Bohuslava Tablica. O tridsať rokov, keď už Botto chodil do školy, nebolo lepšie: ešte zhoršilo sa, podľa toho, ako vzmáhali sa maďarizačné snahy. Levoča však od druhej polovice tridsiatych rokov bola príťažlivá pre mladých Slovákov; tu účinkovali ako profesori Michal Hlaváček¹ a Pavol Tomášek;² roku 1844 do Levoče prešla slovenská mládež i z Prešporka, keď tam Ľudovítovi Štúrovi zakázali po slovensky učiť.

Botto Levoči ďakoval za svoje národné prebudenie. Po príchode prešporských vysťahovalcov slovenská mládež tu veľmi vážne, až prísne pripravovala sa pre život. Spravovať ju, v uzrozumení s prof. Hlaváčkom a s predstavenstvom levočských škôl, Slováci vystrojili Jána Francisciho, ktorý v Prešporku už bol zavŕšil svoje štúdiá. Mládež duchovne kŕmila sa Hollým, Kollárom, Šafárikom. V schôdzkach Slovenského ústavu zo starších študentov kto čo najlepšie vedel, to prednášal ostatným; pritom šuhajci hľadeli vynikať i prísnymi mravy. Bude treba zistiť, kedy Botto prišiel z Oždian do Levoče: tak sa zdá, že až po prešporských vysťahovalcoch, asi v jeseni 1844.³ Roku 1846, pod menom Janka Maginhradského už vynikal v takzvaných zábavníkoch levočských (Život, Holubica, Považie),⁴ do ktorých mládež vpisovala i svoje literárne pokusy i zbierky prostonárodnej slovesnosti slovenskej. Pavol Dobšinský, tiež levočský žiak z tejto doby a potom v živote azda najdôvernejší priateľ nášho básnika, zaznačil, že hneď vtedy radi rečnievali Bottovu báseň Tajný šuhaj.

Techniku študovať Ján Botto roku 1848⁵ išiel do Pešti. Rigoróza poskladal si roku 1852 a po dvojročnej praxi (1854) dostal inžiniersky diplom. Už roku 1853, i pozdejšie robil v Turci pri komasáciách u inžiniera Fr. Filu, horlivého národovca slovenského. Skoro dostal sa za urbariálneho inžiniera na komorské panstvá a býval v Banskej Štiavnici, od roku 1870 v Banskej Bystrici.

Hotovým básnikom Botto bol už na školských laviciach, v Levoči. Je mystický a ľúbi alegóriu, no povie len niekoľko slov, už cítiť dych poézie. O básni Báj Maginhradu Sládkovič napísal, že „potomstvo bude ju študovať v spôsobe klasikov dôstojnom.“⁶ Z jeho najcharakteristickejších básní niektoré už v Levoči boli hotové, sú zapísané v zábavníkoch levočských. Pri Piesňach vojenských v pražskom vydaní Spevov roku 1880 básnik poznačil, že sú z rokov 1848 až 1850; proti tomu Dobšinský (Slovenské pohľady, 1883, s. 409) však svedčil: „Ale veru tieto už v zábavníku Holubica roku 1847 dňa 23. februára odpísané sú, a to tak, jak vydal ich Viktorin v Lipe III.“ O Smrti Jánošikovej tiež sám Botto vraví, že pokúsil sa „zostaviť tento obraz ešte roku 1847.“⁷

Táto báseň získala pôvodcovi najviac uznania. V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch vo vzdelávacích spolkoch slovenskej mládeže a pri rozličných verejných príležitostiach bývala často prednášaná — ak nie celá, čiastky z nej. Kritika vytýkala Bottovi, že napísal len smrť Jánošíka, predstavuje ho už len chyteného, a mohol „darovať národu epos“.⁸ Ale výčitka je sotva spravodlivá: kritika nemôže predpisovať, čo kto mal napísať. A u Bottu i Jánošík v žalári je temer celý Jánošík. Keď ešte neznal o takej výčitke, básnik náš poznamenal: „O histórii Jánošíkovej dozvedel som sa síce len roku 1866 (keď jeho báseň už bola vytlačená); ale čože bych bol mal z nej, kebych ju bol dostal i skôr? Nechcel som životopis písať toho ,priestupníka‘ vo Sv. Mikuláši odsúdeného a odpraveného, ale chcel som maľovať junáka slobody v ústach slovenského ľudu žijúceho, ktorý rástol v duši jeho po celú päťstoročnú epochu poroby a ktorému onen azda iba meno, i to len sčiastky, dať mohol.“⁹ O elegičnosti básne hovoriť zas je omyl: Bottov Jánošík ani pred šibenicou nie je elegický. Apostrofujúc slobodu, Jánošík hovorí:

a to je sotva elegické. Lyrické časti básne sú vzácne i pre svoju príbuznosť s prostonárodnou poéziou slovenskou. „Poet,“ — hovorí Svetozár Hurban o tejto stránke Smrti Jánošíkovej — „položil hlavu svoju na prsia svojho ľudu a tak načúval tlkot jeho srdca… Z úst ľudu zobral najzvučnejšie slová, z hrdla spevavého ľudu najsladšie tóny…“¹⁰

Botto zostal neženatým. Umrel v Banskej Bystrici 28. apríla 1881 — ešte len 52-ročný.¹¹

(1909)

II ¹²

V jeseni roku 1874, keď začali rozpúšťať a zatvárať slovenské gymnáziá (revúcke, kláštorské, martinské), založené a udržované z obetí slovenských národovcov, a už robili prípravy i na zrušenie Matice slovenskej, v Orle Sytnianskeho vyšla báseň, začínajúca sa:

Ťažké slová tak ukladali sa jedny k druhým do samého konca básne. A pravdy, vernejšie a hlbšie od právd tu vyjadrených, poet nemohol hovoriť nikde a nikdy. Bolo treba nielen udierať protivníka, ale i povzbudiť svojich, preto čítali sme ďalej:

Záhlavie básne bolo: Im, podpis: B. Ale vedelo sa, že to Ján Botto, lebo tak značené vychodili jeho básne.^[122]

Áno, to bol Botto. Každé slovo také, aké on cítieval, myslieval, vyjadroval sa. (A v také časy taký človek je ozaj požehnaním neba!) Slovenská literatúra vtedy už vyše desať rokov mala jeho hlavné dielo, Smrť Jánošíkovu; vedeli sme teda, kto je Botto.

Na Slovensku temer nieto kraja, v ktorom neboli by mali nejakú pamiatku po Jánošíkovi. Tu v hore „Jánošíkova studnička“, tam „Jánošíkov stôl“, a ľudia radi rozprávali, ak nie o tom, čo on povykonával, tak aspoň napríklad o „Jánošíkovom poklade“.

Ku koncu 17. storočia v Uhorsku a najmä v Hornom Uhorsku, čiže na Slovensku, život bol strašný. Vyše 150 rokov bola tu pohroma turecká, a proti Turkom bojovávalo sa na taký spôsob, že z toho viac škody malo obyvateľstvo domáce než Turci. Potom z pomerov vyvinuli sa boje bocskayovské, bethlenovské, rákocziovské, thökölyovské, ktorými mali byť hubení „cisárski“, „Nemci“; ale hubený bol domáci ľud, obyvateľstvo kraja, ktorý stal sa javiskom bojov. Keď už i tak bolo zle, vzbudili tu ešte i rozbroje pre vierovyznanie. I spôsobil sa stav taký, že znenávitel i brat brata. (V ktorejsi šarišskej dedine jeden z dvoch rozídených bratov zemianskej rodiny býval na jednej, druhý oproti na druhej strane; jeden z nich ukázal sa v obloku v takej chvíli, keď druhý, oproti bývajúci, bol proti nemu práve rozzúrený: i schytil tento pušku, a zastrelil brata.¹³) Hospodársky úpadok nasledoval prirodzene: orať, siať bola nevďačná vec, keď roľník pri lúpežiach nevedel, kto zoberie úrodu. Kupectvo temer prestalo; kto i mal niečo, nebolo komu predať. Temnice preplnené dlžníkmi. Ľudia utekali do hôr, mnohí i preč z krajiny. A mocnejší hubil slabšieho, lebo kto koľko vládal, toľko mal práva. Možno si predstaviť, aký bol v tých pomeroch stav poddanstva. Cudzinci, ktorí nazreli do krajiny, predvídali sedliacku vzburu. Vzbura nevypukla, ale slovenské kraje dostali Jánošíka.

Tohto Jánošíka predstavil nám Botto takého, ako si ho slovenský ľud zidealizoval; „junáka slobody v ústach slovenského ľudu žijúceho“.¹⁴

A ten ich kapitán — ten pravdu zastával a krivdu bil.¹⁵ Chudobným dával, bohatým bral; študentom meral dukáty klobúkom, dievčinám do vena „červenú angliu“ od buka do buka.¹⁶

Keď potom predsa dostal sa do moci tým, ktorí súdievajú a mal už vypovedaný i výrok smrti, Jánošík zadumaný hovoril si:

A vo všetkom, od začiatku do konca, ozýva sa nám tón i duša prostonárodnej poézie slovenskej. Aký obsah, taká forma. Poetické dielo naozaj slovenské. Keď Smrť Jánošíka¹⁷ roku 1862 zjavila sa vo Viktorinovej Lipe, hneď prirástla k srdcu čítavajúcim Slovákom.

A taký je Botto i v svojich kratších epických tvorbách, ako sú: Žltá ľalia, Povesť bez konca, Krížne cesty, Margita a Besná, Ctibor a iné. O balade Báj Maginhradu Sládkovič napísal, že „potomstvo bude ju študovať v spôsobe klasikov dôstojnom.“¹⁸ Akého poznali sme ho v Smrti Jánošíkovej, slovenskému citu taký milý je Botto v každej svojej tvorbe — i lyrickej. A je vždycky básnik… Na stole slovenských domov knižka jeho aby často bývala! —

Teraz v januári (27.) mali sme storočnú pamiatku jeho narodenia. Je od Rimavy, z Vyšného Skálnika medzi Sobotou a Tisovcom, z rodiny roľníckej. Po oždianskej škole dostal sa do Levoče — vtedy, keď s Jánom Franciscim ta prišli bratislavskí Slováci. Študenti slovenskí, ktorí nechceli zostať na lýceu v Bratislave, keď tam na konci roku 1843 maďarizátori Ľudovíta Štúra viac nechceli pustiť na slovenskú katedru. A v Jankovi Bottovi básnik ukázal sa už vtedy, v Levoči. V takzvaných zábavníkoch študentských, najmä v Holubici, už vtedy vyšli niektoré jeho básne tak, ako ich dnes známe. Z Levoče (roku 1847) je zväčša i Jánošík.

Od roku 1848¹⁹ učil sa ako technik v Pešti; roku 1854 stal sa diplomovaným inžinierom. Od roku 1870 žil v Banskej Bystrici. A tu, v divých pomeroch tých čias, i skonal — takrečeno mučenícky. Obvinili ho (na konci roku 1880), že gymnaziálna mládež slovenská chodí k nemu, a z toho namotali inkvizícií, narobili nepokojov, v ktorých citlivej duši Bottovej prišlo mnoho pretrpieť.²⁰ Umrel 28. apríla 1881. Ešte len päťdesiatdvaročný.²¹

(1929)

Prvá časť štúdie vyšla ako doslov v diele Ján Botto, Spevy. Martin 1909, s. 243 — 246; rukopis 2 strany, 49 CO 40; pretlačené aj v ďalšom vydaní Spevov. Martin 1921, s. 213 — 217, ako aj v Bottovom Súbornom diele. Bratislava 1955, s. 514 — 516 (v komentároch editora Jána Martáka). — Druhá časť štúdie bola uverejnená v Živene, 19, 1929, s. 40 — 41; ako podtitul sú uvedené roky „1829 — 1929“; rukopis tohto článku k centéniu Bottovho narodenia sme nenašli; pretlačené vo Vôni domoviny, s. 239 — 242.

Literárnohistoricky veľmi závažná je Škultétyho obsažná poznámka v Spevoch Jána Bottu. Martin 1909, s. 174: tvorí vlastne integrálny doplnok jeho doslovu Spevov, a preto ju na tomto mieste in extenso uverejňujeme:

„Básne Pochod nieto v tomto vydaní Spevov; na mieste, ktoré bolo pre ňu určené, rozpovieme stručne toho príčinu.

Roku 1848 účinky parížskej revolúcie neodolateľne zasiahli najmä strednú Európu. Vo Viedni 13. marca ulica zastarela sa do politiky takým spôsobom, že vojenský hlavný veliteľ uznal za potrebné dať strieľať. Ale krv už neodstrašila; ba naopak: ranených nosili ukazovať po meste, meštianstvo pripojilo sa k pohybu, študentstvo žiadalo si zbraň a do cisárskeho hradu posielali jednu petíciu po druhej. Za štyridsať rokov všemohúci Metternich bol prinútený odstúpiť, a nasledujúceho dňa v tajnosti utiekol z mesta.

V Pešti mládež na tretí deň, 15. marca, vystúpila s programom, v ktorom do dvanástich punktov zloženo žiadala rovnosť, slobodu a bratstvo. Petöfi rečnil svoju novú báseň — Talpra, Magyar! (Hore sa, Maďar!).

Nevedno, či hneď roku 1848, či len nasledujúceho, ale iste ešte v revolúcii Ján Botto preložil do slovenčiny Petöfiho báseň, napísanú na 15. marca: preložil ju tak, že miesto Maďara postavil v svojom slovenskom texte meno: Slovák.

Bottovo poslovenčenie Petöfiho básne tlačou vyšlo prvý raz v Domovej pokladnici, kalendári na rok 1851. Od tých čias tlačilo sa mnoho ráz; menovite vo Venci slovenských národných piesní 1862, v Slovenskom spoločenskom spevníku 1871, v zobraných Spevoch Jána Bottu 1880, vo Venci slovenských národných piesní 1897, v Národnom spevníku 1897 a v rozličných populárnych vydaniach slovenských. Roku 1901 báseň vyšla i v Zábavných a poučných knižkách, a z akéhosi nedorozumenia, z nepováženia, že báseň patrí k histórii udalostí roku 1848 a že je vlastne prekladom básne maďarskej, básne Alexandra Petöfiho, tu bola zažalovaná; Miloša Pietra, redaktora Zábavných a poučných knižiek, preto, že uverejnil Pochod i báseň Bije zvon slobody, odsúdili na tri dni štátneho väzenia.

Teraz, vypúšťajúc knihu Jána Bottu v novom vydaní, jednako mali sme úmysel nevynechať ani tejto básne. Z jednej stránky preto, že išlo nám o úplné vydanie, z druhej stránky však, že báseň Pochod patrí k histórii udalostí roku 1848. Okrem toho v prvotnom spracovaní refrén znel: ,Pánu bohu prisahám, že sa priahať viac nedám!‘

Tak končila sa každá strofa. Pre súborné vydanie svojich Spevov roku 1880 Botto varioval refrén a zakľúčil báseň slovami:

Ale keď sme už mali vytlačený tento hárok, proti Kníhtlačiarskemu účastinárskemu spolku začalo sa súdne pokračovanie z tej príčiny, že vo Venčeku slovenských národných piesní, ním roku 1908 vydanom, obsažená je i báseň Pochod. V Zábavných a poučných knižkách, kde stihol ju súdny výrok, báseň bola síce vytlačená ešte s tým pôvodným refrénom a v tom znení vyšla i vo Venčeku… roku 1908; jednako vydavateľstvo nepokladalo za možné prijať ju do tohto súborného vydania ani podľa novšieho, zmeneného textu, a namiesto už vytlačeného hárku Spevov dali sme nový, s týmto vysvetlením pre tých, ktorí by hľadali vynechanú báseň.“

K tomuto Škultétyho textu azda treba len podotknúť, že Ján Botto celkom v ažurite adaptoval Petöfiho verše už v marci 1848 a ešte za svojho peštianskeho študijného pobytu; porovnaj štúdiu P. Vongreja: Roky života a tvorby Jána Bottu. Zborník Ján Botto. Rimavská Sobota, GVS 1984, s. 255. — Ináč v rukopisných zápisniciach KUS (LA MS, signatúra 6 F 1, 48 s.) je o Bottovom Pochode zápis 24. mája 1909, bod 7: „Vo svojom zasadnutí dňa 9. februára t. r. literárny odbor uzavrel, aby z Bottových Spevov vynechala sa báseň Pochod, pre ktorú Kníhtlačiarsky účastinársky spolok má teraz proces; poťažne aby sa patričný 11. hárok znova vytlačil a pán redaktor Škultéty napísal primerané vysvetlenie. Toto sa i stalo, avšak vo vysvetlení pána Škultétyho sú citované doslovne tri verše zo zažalovanej básne, následkom čoho vyskytla sa obava, aby prípadne i pre tento citát nebola pozdvihnutá proti vydavateľom žaloba. Predseda žiada teda mienku literárneho odboru. Po dlhšej výmene náhľadov odbor odporúča i tieto citáty i patričnú časť hárku ešte raz dať vytlačiť… Prítomní: Jozef Capko, Andrej Halaša, Svetozár Hurban, Jozef Škultéty, Gustáv Izák, Pavol Socháň, Ján Párička, Ján Straka.“

O probléme píše Ján Marták v Bottovom Súbornom diele (Bratislava 1955, s. 536) so záverom: „Zdá sa, že nešťastný hárok tlačili trikrát.“ — Ináč v súvislosti s neuverejnením Hviezdoslavovej básne K vám, urodzeným, veľkomožným… na podobný problém martinského edovania upozornil Pavol Vongrej v štúdii Vajanský a Martin. Slovenská literatúra, 14, 1967, č. 4, s. 385 — 388.

1 Michal Hlaváček (1803 — 1885); monografiu o ňom napísal Edmund Hleba — Michal Hlaváček a levočské literárne tradície. Bratislava 1974.

2 V súčasnosti sa ustálila podoba mena takto: Ján Pavol Tomášek; porovnaj poznámku 14 pri štúdii o Samuelovi Tomášikovi.

3 Výskum spresnil datovanie: Botto sa zapísal na levočské lýceum 9. septembra 1843; porovnaj Listy Jána Bottu. Martin 1983, s. 202.

4 Faksimile všetkých troch zábavníkov sme pripravili v MS v rokoch 1974, 1977, 1979; porovnaj o tom našu esej: Triptych levočských časopisov. SP, 95, 1979, č. 12.

5 Stalo sa tak v auguste roku 1847; porovnaj poznámku 3.

6 Citát zo Sládkovičovej úvahy v Pešťbudínskych vedomostiach, 2, 1862, č. 37 (pretlačené v knihe Slovenská literárna kritika. I. Bratislava 1977).

7 Myslí sa staršia skladba Jána Bottu Pieseň Jánošíkova ešte z Levoče.

8 Skrytá Škultétyho polemika s Vajanského recenziou, NN, 11, 1880, č. 60.

9 Citované z Bottovej poznámky vo vydaní Spevov. Praha 1880, s. 10.

10 Porovnaj poznámku 8 v tejto štúdii.

11 Nasledovala Škultétyho bibliografická poznámka, v ktorej zhrnul dovtedajšie najvýznamnejšie úvahy o Jánovi Bottovi takto: „Jaroslav Vlček, Dejiny literatúry slovenskej, s. 117 — 119, 215 — 218; — Andrej Sládkovič, Báj Maginhradu. Pešťbudínske vedomosti, 1862, č. 37. — Svetozár Hurban, Spevy Jána Bottu. Národnie noviny, 1880, čísla 59 — 63. — M. J. Sokolov, Stichotvorenia Jana Botto. Sbornik statej po slavianovedeniu, sostavlennyj i izdannyj učenikami V. I. Lamanskogo, 1883. s. 402 — 420.“

12 Príspevok napísal Jozef Škultéty v roku 1929 — porovnaj úvodnú poznámku: medzi oboma časťami takto zostavenej štúdie pre toto vydanie je teda presne dvadsať rokov.

13 Autor neudáva presnejší prameň tejto „smutnej prípadnosti“.

14 Citát z Bottovej poznámky v Spevoch; porovnaj poznámku 9.

15 Zaujímavý štylistický obrat: prvá časť vety je začiatok Bottovho verša (Škultéty to však nevyznačuje), druhá časť vety je vlastné Škultétyho rozvedenie myšlienky.

16 Podobné ako v poznámke 15: len tu ide o záverečnú časť Bottovho verša; teda na konci vety.

17 Škultétyho presnosť, lebo naozaj tak sa skladba pôvodne nazývala, a tak ju chcel mať nazvanú aj Botto v Spevoch 1880: zasiahol však jazykovedec Martin Hattala a apretor Spevov Jaroslav Vlček; o probléme písal na viacerých miestach Pavol Vongrej (LA 16, 1980, s. 194; zborník o J. Vlčkovi, MS 1982, s. 110 a 114 a i.).

18 Porovnaj poznámku 6 v tejto štúdii.

19 Porovnaj poznámku 3 v tejto štúdii.

20 O posledných dňoch „básnika-merníka“ porovnaj našu esej Súdny deň Jána Bottu. SP, 97, 1981, č. 7 a knihu Súdny deň básne — Kauza Ján Botto. Bratislava, Tatran 1986. — Publikovanie nových archívnych dokumentov k veci porovnaj podľa poznámky 19 v štúdii o Andrejovi Sládkovičovi vyššie.

21 Škultéty okrem tejto štúdie uverejnil Bottove nové verše z rukopisnej pozostalosti (SP, 16, 1896, s. 498 — 499) a recenzoval vydanie Spevov (SP, 29, 1909, s. 318). — O Bottovej poézii sa výstižne vyjadril aj v Kritických listoch, 4 (Orol, 11, 1880, č. 5) a v recenzii smutnohry Miška Skačanského Jánošík (SP, 1, 1881, s. 187 — 189) — oba príspevky budú pretlačené v nasledujúcom zväzku Diela Jozefa Škultétyho. — Treba zaregistrovať, že aj po vydaní Bottovho Súborného diela (zostavil Ján Marták v roku 1955) ďalej pokračoval bottovský výskum: Cyril Kraus vydal monografiu Poézia Jána Bottu (Bratislava 1981); Pavol Vongrej zrekonštruoval a pripravil na vydanie Bottovu Čachtickú paniu (Bratislava 1978), v knihe Zlomky z romantizmu uverejnil Bottove paralipomena (Bratislava 1982) a pripravil na vydanie Listy Jána Bottu (Martin 1983). — V roku 1979 sa uskutočnila o básnikovi vedecká konferencia v Levoči — materiály vyšli v zborníku Ján Botto — život a dielo (Rimavská Sobota 1984).