ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Ani o postavení, ani o plate, ani o kariére tí ľudia nemysleli,“ hovorí A. Kirijev o moskovskej spoločnosti, v ktorej v štyridsiatych rokoch žili Katkov a Aksakov.¹ „Krásne to boli časy! Každá nová myšlienka, originálna mienka, nová kniha alebo článok nachodili živý ohlas v moskovskej inteligencii, oduševňovali celú Moskvu… Áno, krásne, živé, čisté boli to časy; nad idealizmom nesmiali sa!“

Akoby hovoril o úzkom kruhu slovenských ľudí temer z tej samej doby. Rozdiel je len v rozmeroch a v okolnostiach, ktoré potom nedovolili peknoduchým Slovákom vyvinúť sa tak, ako vyvinuli sa tým samým duchom nadšení mladí ľudia tam v Moskve.

Z nich, z tých našich, jedným je i August H. Škultéty. Už v Prešporku prináležal medzi najlepších; dostačí povedať, že pri slovenskom Ústave zastupoval Štúra. Po svojom odchode z Prešporku bol známy ako kaplán superintendenta Jozeffyho v Tisovci, potom ako farár v Rozložnej. Predstavitelia slovenského znovuzrodenia vtedy v Gemeri vôbec zmužile si počínali. Výsledok ich účinkovania zjavil sa v založení veľkorevúckeho gymnázia. Tých dvanásť rokov,² čo jestvoval tento ústav slovenský, je najkrajšou dobou v živote Augusta Horislava. Čistý srdcom, ideálny duchom, pevný charakterom — bol akoby prozreteľnosťou daný za správcu slovenského gymnázia v časoch, keď v Uhorsku suchopárnosť, bezmyšlienkovitosť a zištnosť už silné korene začala púšťať. Na koho, ako na žiaka, neúčinkovala osobnosť Škultétyho, z toho v každých okolnostiach bol by sa stal len vývrheľ spoločnosti.

Nikdy nezabudnem na okamženie, v ktorom ja po prvý raz stál som pred ním, ako pred direktorom revúckym. Protislovenské náuky maďarského gymnázia boli vo mne dobre zaštepené; matka, ktorá viedla ma na zápis do Revúcej, obávala sa, že sa vrátim jej ešte i od dverí direktorových. Mračný blížil som sa k tým dverám, veď prevrátený rozum diktoval mi, že mne, „Maďarovi“, urputne treba postaviť sa pred direktorom slovenského gymnázia; vedel som síce, že sme jedného priezviska, ale vedel som i to, že kremä tejto zvukovej niet medzi nami žiadnej príbuznosti — žiadnej, žiadnej! No vstúpili sme, a mňa, mračného, urputného, preniklo svetlo, ktoré žiarilo z jasnej postavy direktorovej. (Už vtedy, roku 1867, bol biely a hodne zohnutý; nie taký, akého vidíme na našom obraze.³) Tak sa mi zdalo, že je izba od jeho jasného, dobrého, láskavého zjavu taká vidná. Moja maďarónska hlava hneď tam dostala závrat. Dojem toho prvého okamženia sprevádzal ma potom, kýmkoľvek mal som naň potreby; sprevádzal ma i potom, keď už hlava bola celkom čistá, slovenská; sprevádza ma možno i dnes. Svoj prípad zaznačujem na dôkaz, ako účinkovala osobnosť Augusta H. Škultétyho na jeho žiakov: čo stalo sa so mnou, to mohlo sa stať s mnohými. No zaznačil som ho i ako výraz svojej vďaky.

Od zničenia revúckeho gymnázia je farárom na Kraskove, tiež v Gemeri, v cirkvi materiálne veľmi skazenej. Prežil mnohé súženia, no ani na okamženie neprestal veriť v konečné víťazstvo slovenskej myšlienky. Narodený roku 1818, vstupuje už do sedemdesiateho roku. Ako spisovateľ vyznačuje sa správnosťou a uhladenosťou reči.⁴

Uctime svojich starých. O nich už vieme, ako žili. A nad hrobom oni nespreneveria sa svojej mladosti: ostanú si dôslednými.⁵

(1887)

SP, 7, 1887, s. 213; rukopis 3 strany, 49 CE 22. Pod titul autor napísal odkaz: „(Podobizeň na strane 193)“ — portrét Augusta Horislava Škultétyho je odtlačený na prvej strane SP, 7, 1887, č. 9.

1 Autor cituje z článku A. Kirijeva o ruských spisovateľoch M. N. Katkovovi (1818 — 1887) a I. S. Aksakovovi (1823 — 1886); článok z ruštiny („Izvestija“ petrohradského dobročinného spolku) preložil Jozef Škultéty a vyšiel v SP, 7, 1887, s. 211 — 213.

2 Revúcke slovenské gymnázium existovalo v rokoch 1862 — 1874.

3 Porovnaj úvodnú poznámku o portréte A. H. Škultétyho.

4 A. H. Škultéty umrel po necelých piatich rokoch od tohto gratulačného pozdravu v Kraskove 22. januára 1892.

5 Jozef Škultéty neskôr z rukopisu odtlačil Vlastný životopis Augusta Horislava Škultétyho. SP, 32, 1912, s. 685 — 686.