ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zmĺkli akosi speváci slovenskí. Nechceme veriť, že je to pre búrku, ktorá vzniesla sa nad hájmi a poliami našimi. To hromobitie nad slovenským krajom, ten lačný rev divej zveri okolo tichých kútov našich práve mal by budiť v srdciach city, aké radi ozývajú sa spevom. Slovák nikdy nemal postlané na ružiach, a predsa vždy spieval. Práve tak nechceme veriť, že by mladšie pokolenie slovenské bola porazila veleba spevu, nádherne, dotklivo, mohutne rozliehajúceho sa u nás práve v tomto čase ťažkých skúšok — veleba spevu Hviezdoslava a Vajanského. Čím vyšší je let týchto, ostatní spevci naši, menovite mladšie pokolenie, tým viac popudu a oduševnenia malo by cítiť probovať svoje krídla; lebo to moc, ktorá neporáža, ale povznáša.

Nie, príčinou tohto úkazu je okolnosť celkom iná. Vo forme nášho básnictva stala sa novota. Rozumieme uvedenie prízvučnej prozódie. A poneváč vo svete nebolo ešte novoty, ktorá nebola by sa potkala s odporom, nuž tomuto osudu svojmu nemohla vyhnúť ani táto naša. Mladšie sily, povolané probovať svoje krídla, ale vychované bez slovenských škôl, videli v tej novote prevrat. S predstaviteľmi reformy pustiť sa do zápasu bolo priťažko, povstalo teda — znechutenie.

Také znechutenie môže len krátko trvať. A aby sa ešte prikrátilo, aby sa všade nahliadlo, že zavedenie prízvučnej prozódie nebolo žiadnym prevratom, žiadnou revolúciou, k tomu prispieť myslíme reprodukovaním starších hlasov, ktoré pre slovenský verš už pred tridsiatimi rokmi dovolávali sa národných foriem. Kalinčiak v svojich Rozpomienkach na Ondreja Sládkoviča píše:¹

„Ja vidím Sládkoviča ako najšpecifickejšieho básnika slovenského a myslím si potom, že vyjmúc Kollára — v svojich sonetoch nad všetkými horujúceho velikána, kde sa za slovami jeho Petrarca a Dante neskrýva, to jest v slokách veštby slovanskej — nikto u nás v básňach svojich tak slovansky nedýchal, ako Sladkovič.

Pravdaže, máme i Hollého; ale Hollý sa za vzormi grécko-rímskej poézie, ako obzvlášte jej formami, tak a natoľko pred vlastným národom zabarikádoval, že sa piesne jeho v ľud nikdy neprederú, navzdor tomu, že hádam nikto v samorýdzej láske srdca svojho tak hlboko nepozoroval ľud svoj a s ním tak opravdovo spolu necítil, ako on. Sedával starký na brehoch Váhu, tak ako v Mlieči, dňami, aby sa s pltníkmi o obyčajoch ľudu nášho pozhovárať mohol; a predsa v dielach, hoci docela z duše slovenskej pochádzali, nedoviedol hovoriť slovensky. Ba i tá pasovačka v selanke Pomil a Bazák — ,a o zem mykne Bazáka,‘ — musí byť koniec hexametru, a —

je už celý hexameter. — Kollár tiež zas len pre formy — nie síce klasické, ako Hollý, ale talianske — nikdy v mase ľudu vlastného nevzkriesi oduševnenia, ako napríklad Béranger u Francúzov.² Sládkovič, tretí v rade našich výtečníkov básnických, z tohoto ohľadu najďalej prišiel; Puškin účinkoval naňho, teda Slovan. Tak Sládkovič i ďalej do duše ľudu vnikne, než predošlí; ačpráve z ohľadu foriem ani jeden, ani druhý, ani tretí. Tak ako Mickiewicz, obzvlášť v takzvaných baladách a v Tadeuszovi, nezdá sa byť priateľom národnej poézie.

A predsa tá pravda pravdou ostane, ktorú som už pred mnoho rokmi bol v Pohľadoch^[98] vyslovil: že každý národ má svoj zvláštny typus i v spôsoboch poézie, a ako vlastné druhy poézie, tak i vlastné metrum.¹³ Každý národ má svoj špecifický vlastný beh myšlienok a obrazotvornosti; isté tóny, i isté zostavovanie slov, isté metrum viac lahodí uchu jeho, než čosi druhého. Má národ každý istý muzikálny takt,¹⁴ ktorý síce i inostranným príjemným byť môže, ale predsa na cudzej pôde zneodpovedavosť istej muzikálne vlastnej sympatie sa do sŕdc ľudu vlúdiť, ich obživiť, okriepiť a zvelebiť nezdolá.¹⁵ Jedným slovom: neudrie ti do nôh a žilky pri tom nezaihrajú. Pominulého leta (t. j. 1861) hrali v Lipsku šaštínski Cigáni; keď hrali nôty naše, bol som ja vo vytržení — a veliké, valné publikum mlčalo; páčilo sa mu to síce veľmi, ale mu do toho nebolo nič; keď ale začali — tudlitum, tudlitum, honcelcom, honcelcom: nuž nastal náramný tlieskot — a ja som neznal, či som ja blázon so svojimi mladými priateľmi Krajcom¹⁶ a Krmanom,¹⁷ a či to valné publikum. Ani my, ani publikum nemalo pravdu… — mali sme pravdu obidvaja.

Prečo majú Nemci, Francúzi (videl som Francúzov walzer tancovať, ako — teľce na ľade, ačpráve kvadrillu a menuet s takou gráciou tančili, až to radosť!), Poliaci, Srbi, Česi, Slováci, Španielci a tak ďalej — každý svoj zvláštny tanec?

To tak jedno s druhým súvisí. — Keď si vlastnú domácu rodinnú pieseň zanechal — stratil si kus duše vlastnej. Ale toto by nás hneď na pole iné zaviesť mohlo, teda radšej mlčím; ale i z tohoto mála vysvitať sa musí, ako sa duša človeka cudzinou kvári a kváriť musí; a vidno tiež, i oceniť sa môže spolu, čo je výchova cudzia a vlastná — kde celý človek pospolu ostáva.

Ostatne nechcem ja tu odopierať cenu básnickú ani Hollému, ani Kollárovi, ani Sládkovičovi, pretože neveľmi šetria formy poézie našej národnej; znám ja tiež robiť rozdiel medzi poéziou ľudovou, národnou a vznešenejšou, umeleckou, v ktorej si básnik hranice pohybovania duše svojej, to jest formy, sám volí, a géniom svojím i národ k tomu na niektorý čas je vstave mravne prinútiť, aby on vo formách jeho hľadal formy pohybovania piesne svojej.¹⁸ Na to sú géniovia! Poézia ľudová život a myseľ kriesi, chová, posilňuje a občerstvuje; poézia umelecká život zvelebuje, okrášľuje, vynáša a národu nie nateraz, ale na veky a navždy česť dáva. Pritom ale má ona s touto rovnaké oprávnenie, súc spolufaktorom kultúrnym, prirodzeným, života a jeho vývinu.

Kto obidve spolu spojuje a kto ich obidve u nás docela spolu spojí:¹⁹ hic erit mihi magnus Apollo.“²⁰

Toľko Kalinčiak. — A objasnil to tak, že kapacituje.²¹

Čo ďalej treba vedieť, to jest ako rozumieť forme národných piesní, menovite ich prízvučným rozmerom, tomu učil nás Kadavý, vekom i od Kalinčiaka starší.²² Škoda, že náuka jeho dávno neprenikla do širších vrstiev našich. Starký náš, keď spýtali sme sa ho o niektorej novej básničke,²³ ako sa mu páči, hodil rukou a s nechuťou hovoril: „Ja to nemôžem čítať!“ To „nemôžem“ toľko znamenalo, že otázny plod poetický je bez ladu a skladu, uráža jeho muzikálny sluch. Tu veľmi pochybená námietka bola by, že to mienka muzikantova. Mienku takú práve tá okolnosť robí dôležitou. Veršovaný poetický výtvor každý, teda nielen pieseň, treba aby mal určitý, dôsledne prevedený rytmus, aby mohol byť správne deklamovaný a prípadne i nápevom opatrený.

„Forma alebo tvar v piesni,“ — hovorí Kadavý v svojom článku Zhoda osnovy a nápevu v piesni (Sokol, 2, 1863) — „je pri obsahu najhlavnejšia a najpotrebnejšia stránka. Tak ako kryštál má určitý tvar, totiž hrany, plochy a rohy: tak i pieseň musí mať svoju určitú formu a články, a to tak v osnove, ako i v nápeve. V osnove je to verš a jeho články, v nápeve takt a jeho články… Pri článku verša je hlavnou mierou prízvuk.“²⁴

Dobrý starček — len lanského roku odobravší sa od nás —²⁵ v uvedenom článku svojím jadrným, jasným, zrozumiteľným spôsobom na poldruhej strane podal celú slovenskú prozódiu.

(1884)

NN, 15, 1884, č. 59, s. 2 — 3; rubrika: „Besednica“; podpis: „Jozef Škultéty“; rukopis sme nenašli. — Škultétyho príspevok dodatočne zaraďujeme do výberu na základe odporúčania vedeckého redaktora zväzku. Nejde síce o literárnu históriu sui generis — ide o Škultétyho „živé“ slovo do literárnej situácie osemdesiatych rokov minulého storočia, teda do sféry literárneho realizmu: ale dôvodí práve a najmä problematikou literárneho romantizmu, konkrétne citáciami obsiahlych pasáží z dvoch literárnovedných prác Jána Kalinčiaka. Príspevok zaraďujeme na toto miesto aj preto, lebo autor sa v predchádzajúcej štúdii venuje Sládkovičovej poézii a v nasledujúcej práci je dominantné využitie iného Kalinčiakovho literárneho diela — prózy Mládenec slovenský; a najmä preto, lebo Škultéty napodiv nenapísal žiaden ucelenejší portrét o živote a tvorbe tohto najvýraznejšieho predstaviteľa prózy a literárnej kritiky slovenského literárneho romantizmu. Kalinčiakove názory podopiera autor citovanou mienkou hudobného skladateľa, zberateľa a zbormajstra martinského Slovenského spevokolu Jána Kadavého.

Úvodný odstavec Škultétyho úvahy navodzuje dusnú atmosféru slovenskej národnej situácie po drastickom zlikvidovaní Matice slovenskej a troch slovenských gymnázií v polovici uplynulého decénia: autorovo slovo chcelo aj takto „taktne“ v tomto ťažkom období politickej pasivity kriesiť nový slovenský literárny život.

Ináč si možno povšimnúť zaujímavú Škultétyho argumentáciu za uplatnenie nových princípov prízvučnej prozódie: dôvodí názorom Kalinčiaka, ktorý vraj „pre slovenský verš už pred tridsiatimi rokmi dovolával sa národných foriem“. Z citácie textu je však nie také jednoznačné, čo je to „národná forma“: Škultéty ju pochopil ako protiklad k „ľudovej forme“, to jest k princípu našej ľudovej poézie, ktorá nie je vonkoncom koncipovaná na základe prízvučného metra. V každom prípade však Škultétyho príspevok bol vážnym slovom pri udomácňovaní a spopularizovaní nových metrických postulátov vajanskovsko-hviezdoslavovskej básnickej praxe oproti presile veršov epigónov nášho romantizmu v nedávnominulom čase. Citovaná mienka muzikológa Jána Kadavého je práve na toto „metricky prelomové“ obdobie našej literatúry veľmi príznačná a výrečná.

1 Sokol, 1, 1862, č. 11 — 12; pretlačené v knihe Jána Kalinčiaka O literatúre a ľuďoch. Bratislava 1965, s. 161 — 163. — Jozef Škultéty pre svoju úvahu vybral z Kalinčiakovho textu priliehavé ukážky.

2 Pierre Jean Béranger (1780 — 1857), liberálny a v minulom storočí veľmi populárny francúzsky básnik.

3 Žehry. Básně a dvě řeči od Jonáše Záborského a aké „dojemy“ ony na p. profesora Šuhajdu urobili. SP, 5, 1851, s. 191 — 198; pretlačené v knihe Jána Kalinčiaka O literatúre a ľuďoch. Bratislava 1965, s. 83 — 87. — Škultéty aj tento Kalinčiakov text uvádza v priliehavom a obsiahlom výbere „pod čiarou“.

4 Ehre, Liebe, Treue (z nem.) — česť, láska, vernosť.

5 Ritterwort (z nem.) — rytierske slovo, čestné slovo.

6 Sám Jozef Škultéty zdôraznil v texte ako veľmi dôležité.

7 Porovnaj poznámku 6.

8 Názvy uvádzaných literárnych diel Goetheho, Schillera a Shakespeara v slovenskom znení: Nevesta z Korintu, Ifigénia na Tauride, Ibykove žeriavy, Caesar a Coriolan.

9 Decimus Junius Juvenalis (60 — 140), rímsky básnik satír.

10 Et eris mihi magnus Apollo. (z lat.) — a budeš mi veľkým Apolónom, t. j. vo význame „umelcom“.

11 Poľský text má v slovenskom preklade toto znenie:

Ináč ani Kalinčiak, ani Škultéty štvorveršie autorsky bližšie neidentifikovali — ide asi o citát z básne J. Dunina-Borkowského.

12 Porovnaj poznámku 6.

13 Porovnaj poznámku 6.

14 Porovnaj poznámku 6.

15 Škultéty pri navodzovaní týchto Kalinčiakových lapidárnych dôvodení o básnickom metre vykonal naozaj „veľký kus práce“. — Tu možno mimovoľne pripomenúť neskoršie štrukturalistické zistenie Jana Mukařovského: nie je celkom presné, že rytmus vzniká pravidelným striedaním stôp — ide skôr o vedomie istej metrickej normy, o metrický impulz; len čo začneme text vnímať a hodnotiť ako verš, pristupujeme k nemu s očakávaním, že po jednotke určitým spôsobom organizovanej bude nasledovať ďalšia podobná jednotka — verš (porovnaj Intonace jako činitel básnického rytmu. Kapitoly z české poetiky I. Praha 1948, s. 170 — 185; Studie z estetiky. Praha 1966, s. 85 — 89).

16 Ján J. Krajc, pochádzal z Modry, neskôr bol evanjelickým farárom v moravskom Pozděchove.

17 Pavel Krman, neskôr profesor evanjelického gymnázia vo Veľkej Revúcej (zomrel roku 1879).

18 Porovnaj poznámku 6.

19 Porovnaj poznámku 6.

20 Pozri poznámku 10.

21 Kapacitovať (z lat., arch.) — presviedčať, presvedčiť.

22 Ján Kadavý sa narodil desaťročie pred Kalinčiakom — 7. apríla 1810 v českom Jestřabí v Krkonoších, okres Semily.

23 Autentické Škultétyho svedectvo z miestnych martinských kontaktov s Jánom Kadavým.

24 Zdôraznil samotný Jozef Škultéty.

25 Ján Kadavý zomrel v Martine 11. augusta 1883 a na martinskom cintoríne je aj pochovaný.