ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

Neoravec, a slovenského citu, na oravskej pôde, ako ja v Kubíne,¹ len úctou preniknutý môže hovoriť o slovenskej kultúrnej histórii. Od slávneho Slaničana Antona Bernoláka počnúc za pol druha sta rokov Orava toľko znamenitých ľudí postavila do služby slovenskej kultúry! Z nich svätíme pamiatku Andreja Radlinského, narodeného v Nižnom Kubíne 8. júla 1817. V lete minulo odvtedy sto rokov.

Národnostnej otázky, ktorá je za nášho času taká príkra, v Uhorsku nebolo až do konca 18. storočia. Pri latinčine ako úradnej reči, medzi ľuďmi nebolo rozdielu. A ako jedna reč, latinčina, tak bola i jedna sloboda — zemianska. Zemianstvo v Uhorsku bolo viac ako panujúcou triedou, bolo takrečeno panujúcim národom, nuž a zemiansky diplom dostával sa bez ohľadu na materinskú reč a národnosť. Maďar, Slovák, Nemec, Rus, Rumun atď. jednako mohol byť zemanom. Jednotnosť udržovala sa pritom ešte i rodinnými zväzkami. Tu neboli možné národnostné protivenstvá, rozpory. Aký iný bol život v porovnaní s dnešným! Ešte v prvej polovici 18. storočia Matej Bel, tak vysoko stavaný, že ho zvali veľkou okrasou Uhorska, „magnum decus Hungariae“; v svojej povestnej prefácii k Doležalovej Grammatike vypočítal z Horného Uhorska magnátske rodiny Suňogovcov, Illésházovcov, Thurzovcov, Ostrošitovcov, Zayovcov, zemianske rodiny Súľovských, Szerdahelyovcov, Révayovcov, Justhovcov, Otlikovcov, Benických, Plathyovcov, Podturnayovcov ako také, ktoré popri iných rodinách vyznačovali sa vzdelávaním slovenskej reči. Doplniť tieto mená mohli by sme i zo samej Oravy.

Na konci 18. storočia, od smrti cisára Jozefa II.²a od krajinského snemu 1790 — 1791 premenilo sa všetko. Premena nezáležala v tom, že tento snem ustanovil maďarskú reč za úradnú v krajine: snemové uzavretie o maďarskej reči bolo samo následkom, následkom čohosi nového.

Prvej, pred úsvitom nového ducha, ale už za panovania Jozefa II., slovenskej reči boli sa ujali katolícki kňazi, medzi nimi mladý Anton Bernolák, syn hornej Oravy. Akoby boli tušili, že idú prevraty, že slovenčina bude potrebovať vzdelávateľov, lebo v nových pomeroch mocnejší ochladnú k nej. Roku 1787 Bernolák vydal o slovenskej reči dva spisy, ktorými skoro zatým (r. 1790) svojou slovenskou gramatikou Grammatica slavica³ uzákonil to, čo život do tých čias bez pravidiel bol urobil za ňu, za slovenčinu ako spisovnú reč. Pritom hotovil veľký slovník slovenského jazyka, a zakladaním spolku, Učeného slovenského tovarišstva, Bernolák ukázal sa byť znamenitým organizátorom.

O pol storočia v snahe prospieť svojmu slovenskému národu Antonovi Bernolákovi akoby v úplnom zmysle slova bol stupil do šľapají druhý syn Oravy, Andrej Radlinský. Narodený 8. júla 1817, teda pred sto rokmi, tu, v Nižnom Kubíne,⁴ v rodinnom známom dome, bol však hornooravskému patriarchovi slovenskému i po krvi veľmi blízky. Matka Radlinského bola dcérou Bernolákovho brata. Rodičia mali troch synov, všetkých troch dali učiť. Andrej gymnaziálne školy vychodil v Ružomberku, v Kremnici a v Budíne; teologické štúdiá skončil roku 1840 vo Viedni na Pázmaneu. Pred vysvätením za kňaza zdržoval sa v Budíne u svojho ujca Jozefa Bernoláka, finančného radcu kráľovskej komory, viedol pri štúdiách jeho syna, pritom študoval i sám, zložil na univerzite rigorózum a stal sa doktorom filozofie. Roku 1842 na záhrebskej akadémii bola uprázdnená stolica matematiky: usilovný Radlinský zložil i patričnú skúšku, získal vyžadovanú kvalifikáciu a bol na vymenovanie pre uprázdnenú katedru na prvom mieste predložený. V tie časy na záhrebskej akadémii už učil náš Štefan Moyses, neskorší biskup banskobystrický a nezabudnuteľný predseda slovenskej Matice; biskupom v Zahrebe bol trnavský Slovák Haulik,⁵ neskôr kardinál a prvý arcibiskup chorvátsky; Ľudovítovi Gajovi, vodcovi Chorvátov v takzvanom ilýrskom hnutí, ktorým vykonalo sa ich národné znovuzrodenie, ako publicista už pravou rukou začínal byť Bohuslav Šulek, tiež Slovák a Oravec.⁶ Slováci, doma neraz akísi malomocní, z našich pomerov vytrhnutí stávajú sa znamenitými ľuďmi a bolo by poučné zobrať mená našich mužov, ktorí sa vyznačili v službe národnej, najmä v bratských slovanských národoch. Radlinský, vymenovaný za profesora na záhrebskú akadémiu, bol by sa oddal svojej službe s celou dušou a pravdepodobne tiež by sa tam privil na celý život. Ale na prvom mieste predložený, nebol vymenovaný. Prozreteľnosť božia vyvolila ho pre službu v slovenskom národe.

Po vysvätení bol daný za kaplána do Hontianskej stolice. Na druhý rok (1843) dostal sa tam do B. Štiavnice. Sem mladý kňaz, v hrudi s ohňom rozpaľujúcim k činom, veľmi dobre prišiel. Štiavnica mala školy. Banícka a lesná akadémia vtedy ešte bola v kvete, navštevovaná vedychtivou mládežou i spoza hranice; slovenskí študujúci na ev. lýceu stáli vo zväzku s pamätným štúrovským krúžkom prešporskej mládeže a so vzdelávacími spolkami na školách v Levoči, Kežmarku a Prešove. Sládkovič, ktorý tiež vyšiel z týchto krážov, už bol preč zo Štiavnice, ale tam rozvíjali sa Ormis, Daniel Maróthy a iní. V katolíckom kaplánovi, učencovi, doktorovi filozofie a v takom rojčivom Slovákovi, ako oni boli, akými stať sa oni horeli túžbou, šuhajci dostali priateľa, učiteľa, radcu, ochrancu. Profesorom na lýceu vtedy ešte bol i rigorózny Daniel Lichard; zo slovenskej ev. fary, ani lúče dobročinného svetla, išli účinky tichého génia, superintendenta Jána Seberiniho (tiež syna požehnanej Oravy!). Pre Radlinského samého azda najdôležitejšia bola známosť s Adolfom I. Dobrianskym, znamenitým Uhro-Rusom, ktorý na Vindšachte, prináležajúcej ku Štiavnici, začínal svoju kariéru ako banský úradník a na celý život pripútal sa k Slovákom i svojou ženbou.

Roku 1847 Radlinský v Banskej Štiavnici chystal sa vydávať svoje široko založené Poklady kazateľského rečníctva. Už v dnešnej spisovnej reči a etymologickým pravopisom. Keď na konci 18. storočia katolíci slovenskí, bernolákovci, vyzdvihli slovenčinu ako literárny jazyk, nepripojili sa k nim evanjelici a ostávali pri češtine; keď o päťdesiat rokov i evanjelici odstúpili od češtiny, jednoty ešte vždy nemohlo byť. Lebo katolíci chceli ostať pri západnom slovenskom nárečí, ktoré bol uzákonil Bernolák a v ktorom písal svoje epopeje Ján Hollý; evanjelici zas uviedli strednú slovenčinu, jazyk slovenský, akým sa hovorí v Liptove, dolnej Orave, hornej Trenčianskej, v Turčianskej, Zvolenskej, Tekovskej, Hontianskej, Novohradskej stolici. Už vychodili od roku 1845 i Štúrove Slovenské národné noviny s beletristickým Orlom tatranským, od roku 1846 i Hurbanove Slovenské pohľady, a z katolíckej strany boli pri nich len jednotliví, niekoľkí. Na zhromaždenia literárneho spolku Tatrín, založeného v Mikuláši, chodili len tí, ktorí ho založili, krúžok Štúra, Hodžu, Hurbana. Stav pre slovenské snahy od všetkého horší. Ale pokolenie bolo to veľmi seriózne. Roku 1847 zhromaždenie Tatrína preniesli z Mikuláša do Čachtíc, na katolícku faru, pod pohostinnú strechu Jozefa Urbanovského. Ustanovili sa, spolu so štúrovcami, najznamenitejší, najúčinlivejší predstavitelia slovenského katolíckeho kňazstva, Holček, Caban, Jozef Ščasný, Závodník, Eugen Gerometta, Plošic, a, rozumie sa, Andrej Radlinský. Opisy tohto zhromaždenia, cesta do Čachtíc, cesta z Čachtíc (do Veselého), sú z najkrajších, najmilších strán novšej slovenskej histórie. Slováci sa dorozumeli, zjednotili. Radlinský hneď začal robiť prípravy na vydávanie Pokladov kazateľského rečníctva v strednej slovenčine, etymologickým pravopisom. V búrkach rokov 1848 — 1849 nebolo možno starať sa o literatúru; ale už roku 1851 zišli sa v Prešporku a uzniesli sa na spisovnom jazyku a jeho pravopise, etymologickom, podľa mluvnice Martina Hattalu (tiež Oravca!), vypracovanej na základe zásad v Hodžových spisoch vystavených. Predhovor prešporskej Krátkej mluvnice slovenskej (1852) podpísali traja evanjelici a traja katolíci;⁷ z troch katolíkov jeden bol Radlinský. Úplné utvrdenie spisovného jazyka potom stalo sa pod autoritou slovenskej Matice, spravovanej v prvé roky biskupmi Moysesom a Kuzmánym.

Doložiť možno, že jednota v Čachticiach vykonaná, bola čoskoro nadlomená. V prvej polovici roku 1849 zo Štiavnice i Radlinský bol prinútený utiahnuť sa do Viedne. Tam s Danielom Lichardom postavili ho za redaktora vládou založených Slovenských novín. Ale vláda viedenská i vplyvom Kollárovým i z nedôvery k Štúrovi pre jeho protiaustrijské reči na pražskom slovanskom kongrese, od nového roku (1850) naložila vydávať Slovenské noviny v českej spisovnej reči. Vo Viedni poddal sa i Radlinský; o pol roka preložený však od Slovenských novín, kde ho zamenil Jonáš Záborský, do Budína v redakcii slovenského textu krajinského zákonníka, začal sa osamostatňovať, vracať sa k svojmu stanovisku, až sa stal jedným z prvých stĺpov slovenčiny. Najmä svojimi časopismi Cyrill a Method (1857 — 1865), Priateľ školy a literatúry (1859 — 1861), Slovesnosť (1863 — 1865). Keď potom už stála Matica, vážna ani hora panujúca nad krajom, slovenský spisovný jazyk bol utvrdený, a Radlinský spokojne mohol sa venovať inej činnosti.

Vydávanie Priateľa školy a literatúry bol začal roku 1859. Neminulo ani pol roka, prišla vojenská porážka Austrie v Taliansku, pri Solferine, a Uhorsku akoby sa bola zjavila zora nových čias. Maďarská politika chcela mať zblíženie s nemaďarskými národnosťami. Bolo to poznať v novinách, potom i na sneme. V svojej povestnej reči 13. mája 1861 Deák hovoril: „Smutné udalosti minulého času spôsobili škodlivé nedorozumenia medzi nami a našimi spoluobčanmi nemaďarskej národnosti. Títo naši občania v záujme svojej národnosti a Chorvátsko i v záujme svojho štátoprávneho postavenia majú požiadavky, ktoré ignorovať nemôžeme, ale ani nechceme. Sme odhodlaní urobiť všetko, aby sa nedorozumenia odstránili, a urobíme, čo bez rozkúskovania krajiny a bez obetovania jej samostatnosti urobiť môžeme… Ustanovenia našich zákonov, ktoré by v tejto veci mohli byť na závadu, žiadame si premeniť podľa našich spoločných záujmov na základe spravodlivosti… My na základe úplnej rovnoprávnosti chceme rozviť a zabezpečiť náš ústavný život…“ Tak Deák. A náš Hurban v svojich piesňach, vydaných roku 1861 pod titulom Piesne na teraz, spieval i takto:

Radlinský nespieval, ale v svojich časopisoch veľmi temperamentne v takomto duchu sa osvedčoval. Ak niekto z jeho spolupracovníkov spomenul krivdu Slovákom urobenú, on hneď doložil, že to robia renegáti, odrodilci, nie Maďari; Maďari majú vraj v úcte národné práva iných, oni sú za národnú rovnoprávnosť. Pravda, Deákove pekné reči neboli úprimné. Maďarská politika v svojom boji proti Viedni potrebovala ukazovať, aké je Uhorsko jednomyseľné, ako tu idú ruka v ruke s Maďarmi všetci ostatní. Radlinský zo svojho záchvatu i vytriezvel dosť skoro — nie tak ako Palárik, ktorý ešte i po roku 1867 chcel mať so Szentiványovcami „novú školu“ slovenskej politiky. Pri snemových voľbách 1861 Radlinský kandidoval v dolnooravskom okrese, roku 1865 v skalickom. Neúspech, rozumie sa, neroztrpčil ho proti svojim oravským rodákom. Keď v Orave onedlho bola potrebná pomoc, Andrej Radlinský v prospech núdznych nazbieral značnejšiu sumu peňazí, ako svedčí v stoličnom archíve z roku 1865 akt pod číslom 400. Upomína to na jeho deda z čias Márie Terézie, tiež Ondreja. Za kraľovania Mórica Beňovského⁹ na Madagaskare tento Radlinský bol tam Beňovského sekretárom, čiže adjutantom, ale umrieť prišiel z ďalekého sveta domov, do Kubína. — Čítajúc volebné programy dr. Andreja Radlinského, dvojnásobne ľutujeme, že sa nemohol dostať na snem: v ňom vec slovenskej národnosti bola by dostala znamenitého, charakterného obrancu.

V Budíne, pri miestodržiteľstve, úradoval až do roku 1861; vtedy ho vymenovali za farára do Kútov, v Nitrianskej stolici. A zostal neúnavným v snažení a práci i tu, akým bol prvej. Radlinský dobre vedel, čím je pre Slovákov literatúra. Keď mali sme ešte len Jána Hollého, keď Sládkovičovo najväčšie dielo ležalo ešte v rukopise a i Chalupka ešte len začínal tvoriť, Radlinský pripravoval pomery, pripravoval spisovnú reč, aby Sládkovič, Chalupka, Kuzmány, Kalinčiak, Janko Kráľ, Botto a iní mohli spievať celému národu a po nich aby mohli prísť Hviezdoslav, Vajanský, Kukučín a iní; aby slovenský ľud vedel čítať, aby sa mohol učiť čítať a rozumieť svojich učiteľov, buditeľov, prorokov, on spisoval a vydával mu knižky, školské i pre privátne vzdelávanie. (Jeho Slovenské pravopisy 1850 a 1856.) Oznamujúc vo februári 1860 nový slovenský časopis, Dobšinského Sokola, napísal v Cyrille a Methode: „Musíme i činom dokázať, ako veľmi si my, ako nie ostatný kmeň v Slovanstve, vážime našu vlastnú slovenskú literatúru a jej plody i každý pohyb na jej poli.“ Prvej, v programe svojho Priateľa školy a literatúry, upozorňoval: „Treba nám začať od mládeže, lebo z nej dorastie národ.“ Prostonárodnej bibliotéky vydal päť zväzkov; v prvom zväzku bola hviezdoveda, zemepis, prírodopis a silospyt (fyzika). Spísal Dejepis všeobecný a zvláštny Uhorska. Nedávno v Národných novinách ev. teológ¹⁰ vyznával, že už na akadémii privátnou pilnosťou doháňajúc, čo mu neslovenská stredná škola nedala, učil sa z Radlinského Školníka, znamenitej učebnej knižky pre slovenské elementárne školy. Aby dvíhal nábožného ducha ľudu, Radlinský obstarával mu spevníky, modlitebné knižky. Jeho veľkú knihu, Náboženské výlevy, Spolok sv. Vojtecha na storočnú pamiatku pôvodcovho narodenia dáva tlačiť už v trinástom vydaní. Našiel si času a možnosti napomôcť duchovné potreby i uhorských Rusov, Slovákom takých blízkych, vydaním Sobranija russkich propovedej, čiže kázní, s gramatikou a slovníkom.¹¹ (Roku 1867, s Pavlom Mudroňom a Jánom Jesenským, bol na národopisnej výstavke v Moskve.) Už roku 1879 v nekrológu F. V. Sasinek povedal,¹² že z kníh, ktoré Radlinský naspisoval a povydával, bola by celá bibliotéka. Ku koncu svojho života videl potrebu Písma svätého v terajšej spisovnej reči slovenskej a i začal sám prekladať.

Pritom od roku 1857 celých trinásť rokov pracoval, ustával, pálil sa, aby katolícki Slováci mohli mať vydavateľský spolok, na spôsob peštianskeho Svätoštefanského. Takrečeno bojom Radlinského, trinásťročným bojom, roku 1870 vznikol Spolok sv. Vojtecha. Dnes¹³ má 40 000 členov. To znamená, že má možnosť vydávať dobré slovenské knižky v 40-tisíc exemplároch. Tak vydáva pre 40-tisíc svojich členov i slovenskú bibliu.

A biblia v preklade slovenskom, aký vychodí spod povolanej ruky kanonika Fr. Richarda Osvalda, v preklade, hodnom stáť pri dielach Jána Hollého, Sládkoviča, Chalupku, Vajanského, Hviezdoslava, Kukučína, je dôstojným pomníkom na oslavu Andreja Radlinského po sto rokoch od jeho narodenia.

Ľudia, ktorým ide nielen o telesný život — jesť, piť, spať, ale majú zraky obrátené k duchovnému, vyššiemu životu a v službe takých vyšších cieľov sú hotoví viesť boje, niesť kríže, sú dobrodincovia svojich spoluobčanov, dobrodincovia spoločnosti, národa. Všetko to vznešené, človeka zušľachťujúce, o čom napríklad s takým uspokojením sa povie, že za to hodno je žiť, bez týchto ľudí by nebolo možné. Pripomenul som v úvodných slovách, že človek slovenského citu na oravskej pôde len úctou preniknutý môže hovoriť o slovenskej kultúrnej histórii — toľko znamenitých ľudí postavila Orava od pol druha storočia do služby duchovného snaženia slovenského! Anton Bernolák už na konci 18. storočia, na samom úsvite národnostnej idey, na širokom základe organizoval spolok pod menom Učeného slovenského tovarišstva a v šiestich veľkých zväzkoch spísal slovník slovenského jazyka. Tu uprostred Kubína stojí Čaplovičiana, knižnica, ktorá svojho času bola z najväčších v krajine; stvorená vysokou snahou človeka,¹⁴ neobdareného materiálnymi blahami, ale pobádaného svätým ohňom duše poslúžiť svojím rodákom, napomôcť ich vzdelanosť. (Tak si on totiž predstavoval vec.) Čaplovičov vrstovník a priateľ Martin Hamuljak, ktorého Orava pravdepodobne už zabudla, v tie časy, keď sme mali Jána Hollého, Jána Kollára, Šafárika, za nejakých dvadsaťpäť rokov bol akoby svedomím a hybajúcou silou slovenského národného konania. Ján Seberíni, ako kňaz a superintendent, pýcha ev. cirkvi uhorskej, bol synom chudobných rodičov veličnianskych. Šulek,¹⁵ sused Seberíniovcov vo Veličnej, mal piatich synov, samých povestných ev. kňazov, šiesteho učiteľa, ktorého vnukom bol Bohuslav Šulek, jeden z najznámejších dejateľov národného znovuzrodenia Chorvátska, a pravnukmi peštianski profesori Fridrich a Viliam Schulekovci, prvý znamenitý ako staviteľ, druhý ako chirurg a okultista. Druhý chudobný Šulek vo Veličnej v tom istom čase mal štyroch synov kňazov. Z Trstenej Martin Hattala, profesor slovanských jazykov najprv v Prešporku, potom na pražskej univerzite, má veľké zásluhy o slovenčinu ako o spisovnú reč. Oravec bol i Ctiboh Zoch, za ktorého času pri Čaplovičovej knižnici tvorila sa malá učená spoločnosť a v jej zasadnutiach čítavali sa vedecké rozpravy napríklad o zvláštnostiach oravskej slovenčiny. Oravec bol dekan Jozef Kohuth, horlivý historik slovenskej kultúry.¹⁶ (Mimochodom, parenthesim, ukázať, aký je oravský koreň, spomeniem po maďarsky píšuceho Mikuláša Kubinyiho, veľa zaslúžilého archeológa Horného Uhorska.¹⁷ Oravci v Kubíne narodení sú bratia Žažkovskí,¹⁸ majstri katolíckeho cirkevného spevu v Uhorsku, napodobňovaní až v Nemecku.) Oravci boli bratia Mudroňovci,¹⁹ ozdoba slovenskej eklézie za celej nedávnej periódy slovenskej renesancie; Oravec je Ondrej Halaša,²⁰ ktorého meno bude dlho čitateľné na slovenských kultúrnych stavbách. No a mená Pavla Országha-Hviezdoslava, Mateja Bencúra-Kukučína, ostanú slávne, kýmkoľvek ľudia budú rozumieť po slovensky.

Vavrinec Čaplovič vedel, čo robí, keď svoju veľkú knižnicu poručil Oravskej stolici. Bieda je len v tom, že na tejto duchovne úrodnej pôde život nemôže sa náležite rozvíjať. Učení ľudia oravskí tratia sa po svete. Len jeden z Bernolákových bratov mal šesť synov a šesť dcér, a dnes v ich rodnej Slanici už niet Bernoláka. Zato po krajine ich potomci sú generálmi a inými vynikajúcimi ľuďmi…

Taký národ nemôže nemať budúcnosti. Chýbajú mu len dobré pomery, aby sa mu synovia nestratili po svete…

Život a prácu Andreja Radlinského pri takejto jednej príležitosti rozpovedať úplnejšie nie je možné. Keď raz budeme mať jeho dôkladný životopis, jeho stavať budú slovenskej mládeži za vzor a príklad. Na Oravu prenesené, horlivú a neúnavnú prácu Andreja Radlinského v krátkosti možno charakterizovať: ona smerovala k tomu, aby prišli čím skorej časy, žeby Orava pre seba mohla rodiť synov.

A doba tá príde. Lebo slovenská národná vec je takej povahy, že hoci by nám zostalo len desať dedín, ak pán boh požehná ľudí Radlinského ducha a horlivosti, i tie môžu byť základom úspešnej obrany a obnovenia slovenského národa.²¹

(1918)

II ²²

Andreja Radlinského, jedného z najznamenitejších predstaviteľov slovenských snáh, dala nám tiež požehnaná Orava. Požehnaná, lebo hoci vysoko ležia jej polia, vystavené vetrom z hôr idúcim, ona rodí slovenskému národu mužov, veľkých umom i srdcom. Počnúc od Bernoláka po Hviezdoslava z tejto chudobnej Oravy vyšiel celý rad dejateľov, majúcich veľký podiel na tom, čo napriek hrozným pomerom vykonalo sa na duchovnej nive slovenskej; veľké zásluhy, že pri všetkých nástrahách tu je náš národ nepodkopaný, ešte vždy svieži.

Andrej Radlinský narodil sa v sídle Oravy, v Dolnom Kubíne, 8. júla 1817 z otca Andreja Radlinského a matky Alžbety, rodenej Bernolákovej, vnučky Antona Bernoláka,²³ zakladateľa slovenskej literatúry. Na gymnáziu bol v Ružomberku, Kremnici a v Budíne, teológiu začal v Prešporku a dokončil vo Viedni. Roku 1841 vysvätený za kňaza, bol ustanovený kaplánom v Budíne. Vyučujúc tu syna svojho ujca, Jozefa Bernoláka, účtovného radcu kráľovskej komory, rigorózoval i sám na peštianskej univerzite a bol povýšený za doktora filozofie. Nasledujúceho roku prešiel za kaplána do Štefultova, odtiaľ do Zlatých Moraviec a roku 1843 do Banskej Štiavnice, kde zabudli ho až do roku 1849. K povolaniu svojmu seriózne pripravený mladý kňaz, literárne už i prv pracovavší, v Banskej Štiavnici roku 1847 začal vydávať dielo — Poklady kazateľského rečníctva, a síce už v terajšej spisovnej slovenčine. I roku 1849 odišiel z Banskej Štiavnice nie snáď povýšený, lež útekom. Časy boli také, že zjavní Slováci v Uhorsku neboli bezpeční. Radlinský utiahol sa vo Viedni, kde stal sa redaktorom vládou v češtine vydávaných Slovenských novín. O rok bol preložený do Budína k redakcii česko-slovenskej osnovy krajinských zákonov, ktorý úrad pri cisársko-kráľovskom uhorskom miestodržiteľstve zastával až do 28. aug. 1861.

Vydávajúc Poklady kazateľského rečníctva, duch Radlinského chcel širšie rozpäť krídla. „V prospech žijúcich v Uhorsku ruských bratov“ — ako vyjadril sa on sám, mienil priložiť k rečenému zborníku kázne v ruskom jazyku; áno, pracoval na založení cirkevno-literárneho časopisu pre austrijských Slovanov. V decembri roku 1851 už mal povolenie od miestodržiteľa i od prímasa, keď zrazu zmenil svoj prvotný plán a súčasne so slovenskými kázňami v Budíne roku 1852 vydal „Sobranie russkich propovedej“ (Sobranie ruských kázní) s ikonou (obrazom) sv. Cyrila a Metoda, slovanských apoštolov, a s priložením ruskej gramatiky a rusko-všeslovanského slovníka, aby — ako hovorí v predmluve — ich prostredníctvom napomohol i literárny prospech Slovanov, i pripravil takým spôsobom obecenstvo k čítaniu a rozumeniu onoho časopisu, ktorý zamýšľa vydávať. „Pre odstránenie možných nedôverčivých domnienok,“ — citujeme ďalej z ruskej predmluvy — „dotyčne ducha vydávaných mnou kázní v ruskej reči, náleží mi poznamenať, že zamýšľam umiestniť v knihe len také kázne, ktoré obsahujú učenie spoločné obidvom cirkvám, východnej i západnej, netýkajúc sa sporných predmetov učenia. Tak, dľa mojej mienky, vydávané mnou ruské kázne poslúžia nielen duchovníkom, lež spolu i všetkým želajúcim naučiť sa ruský jazyk, ktorý medzi ostatnými slovanskými nárečami bez poškodenia zachránil svoj pôvodný typ.“

Radlinský oznámil vydávanie ruských kázní medzi iným i v krakovskom „Czase“²⁴. A prišlo odtiaľ zazlenie. Dostal list, ako pozastavili sa vraj nad tým, že ruské kázne idú vydávať v Budíne a že vydavateľom je nie Rus, lež kňaz latinského obradu, áno, ako meno jeho ukazuje, Poliak. V predmluve k „Propoveďam“ Radlinský odpovedá na túto výčitku, a síce nasledovne:

„Pravda, ja dľa mena i dľa pôvodu svojich prarodičov som Poliakom, no dľa narodenia a otčiny uhorským Slovákom a duchom Slovanom v pravom zmysle. Ako Slovák, verný svojmu rodu, zdokonalil som sa v nárečí slovenskom, a ako pravý Slovan oboznámil som sa so všetkými slovanskými nárečiami, predovšetkým s ruským jazykom, v ktorom našiel som všetku slovanskú pôvodnosť, zovrubnosť, určitosť, jemnosť i plnozvučnosť ako v samých slovách, tak vo formách i slohu, čomu podobné nenašiel som v iných slovanských nárečiach. A preto môžem základne tvrdiť, že ak treba Slovanom blížiť sa k literárnej jednote, tá jednota možná je len pri jednomyseľnom snažení Slovanov k onomu prameňu slovanskej literatúry. Následkom toho oddal som sa ja predovšetkým vyučeniu ruského jazyka, v ktorom nachodím bohatú pokladnicu pre vzdelanie ducha a nasladenie duchovného života.“

Radlinský javí sa tu ako konkurent Ľudovíta Štúra, génia nášho v slovanskom svete s veľkou pietou spomínaného. Čo Štúr predkladal so širokým odôvodnením (viď Slovanstvo a svet budúcnosti), Radlinský k tomu všetkému súčasne začal raziť cestu. Áno, Radlinský akoby bol o krok pred Štúrom, lebo „Slavianstvo i mir buduščago“ v rokoch 1852 — 1853 bolo skladano len v rukopis, vtedy keď „Propoviede“ Radlinského v júli 1852 už vyšli spod tlače.

Činnosť Radlinského na poli cirkevnej literatúry zostane večne príkladnou. Sasinek hovorí v jeho životopise (Národnie noviny, 1879), že knihy ním vydané tvoria celú bibliotéku. V ruskom jazyku kremä „Propovedí“ vydal i „Izjasnenie liturgii vostočnoj cerkvi“. „Nábožné výlevy“, veľká modlitebná kniha, vydávané sú znova a znova; v maďarčine užívajú ich pod názvom „Mennyei hangok“. V posledné roky svojho života začal pracovať i na preklade Písma svätého do správnej slovenčiny. Okrem Slovenských novín redigoval v rokoch 1855 — 1857 Katolícke noviny, v rokoch 1857 — 1865 Cyrilla a Methoda, v rokoch 1865 — 1866 Vojtecha, v rokoch 1859 — 1861 Priateľa školy a literatúry, v rokoch 1863 — 1865 Slovesnosť. Radlinský Priateľom školy a literatúry dokázal to, čo u nás nevedel nikto ani pred ním, ani po ňom. V orgáne tomto, hoci bol v prvom rade venovaný školským dielam, teda úzko súvisiacim s konfesionálnou otázkou, boli doma obe naše konfesie. Ale od tých čias ani nemali sme tohto druhu orgánu, ktorý bol by sa mohol vyrovnať Radlinského. Andrej Radlinský dôsledne šiel za svojím cieľom. Čo bol začal svojimi „Propovediami“, v užších pomeroch toho sa držal i v Priateľovi školy a literatúry. Zásluhou tohto časopisu je ešte i to, že ním bola pripravená pôda nášmu politickému orgánu, Pešťbudínskym vedomostiam.

Založenie Spolku svätého Vojtecha možno považovať tiež za dielo Radlinského: jeho bola myšlienka, jemu pripadli starosti, spojené s vyprostredkovaním povolenia. Prekážok bolo dosť, no Radlinský odstraňoval ich zmužile, bez ostýchania, pri tom všetkom, že práve v tom čase najviac hromžilo sa na neho a bol menovaný „Rusom“ — následkom toho, že na slovanskom zjazde v Moskve roku 1867 bol spolu s Jánom Jesenským a Pavlom Mudroňom reprezentantom Slovákov. V histórii slovenskej literatúry meno Radlinského zaujíma veľmi čestné miesto i na základe bojov, ktorými slovenčina bola uvedená za spisovný jazyk. Otázka je dnes už dávno riešená, nepríjemnosti sú — vďakabohu — na jednej i druhej strane zabudnuté, takže námahy v boji zúčastnivších sa možno bez ostýchania menovať čestnou, záslužnou prácou. Radlinský značne prispel k riešeniu otázky teoretickým a ako neúnavný literát menovite praktickým trudom.

Kútsku faru (v Nitriansku), v ktorej 26. apríla 1879 dokonal svoj požehnaný život, bol obdržal roku 1861. Bol opravdivým kňazom, otcom ľudu, hodným toho, aby Kúty navždy požehnávali jeho meno.^[79] Dvaja bratia Andreja Radlinského ešte žijú: Štefan,²⁵ farár v Lipnici, v Orave, a Ján, vyslúžilý finančný úradník, v Dolnom Kubíne otec advokáta Ignáca Radlinského.²⁶

V ťažkom čase žijeme; treba sú pevné zásady a železné charaktery. Otcovia slovenskí, zaveste si v domoch obraz Andreja Radlinského: a vy, matky, modlite sa pod ním, aby duch jeho prebýval vo vašich deťoch!²⁷

(1887)

NN, 49, 1918, č. 63 (v nazve uvedený Radlinského doktorát); rukopis 9 strán, 49 CE 16a; pretlačené vo Vôni domoviny, s. 286 — 295.

1 Štylizácia prezrádza, že Škultéty predniesol text pri storočnici Radlinského narodenia v júli 1917 v Dolnom Kubíne; odtláča ju však až po roku od slávnosti (vysvetlenie tohto „časového sklzu“ sme nenašli ani v publikovaných Škultétyho listoch).

2 Nástupca Márie Terézie, jej syn Jozef II., zomrel ako rakúsky cisár 20. februára 1790, teda tesne pred spomínaným krajinským snemom.

3 Bernolákovo spomínané dielo vyšlo roku 1790 v Bratislave.

4 Ponechávame autorom zapísaný dobový názov; dnes Dolný Kubín.

5 Juraj Haulik (1788 — 1869), pochádzal z Trnavy; v Záhrebe sa stal neskôr nielen kardinálom, ale aj chorvátskym bánom.

6 O Bohuslavovi Šulekovi napísal Škultéty samostatný príspevok, ktorý ďalej uverejňujeme. Treba však opraviť lokalitu „Oravec“: ani Bohuslav, ani jeho otec Ján, sobotištský evanjelický farár, nepochádzali z Oravy (Ján sa narodil už v Rajci; z oravského Istebného bol len jeho otec Michal). Z oravskej Veličnej vyšla iná vetva Šulekovcov (Matej v Tisovci a Jozef v Ľubietovej).

7 Bratislavskú dohodu o ustálení slovenského spisovného jazyka parafovali za evanjelikov Ľudovít Štúr, Michal M. Hodža a Jozef M. Hurban; za katolíkov Martin Hattala, Andrej Radlinský a Ján Palárik. Podľa nej je ustálený slovenský spisovný jazyk až doteraz.

8 Hurbanova zbierka vyšla vo Viedni roku 1861 nákladom autora.

9 Matúš Móric Beňovský (1746 — 1786), pochádzal zo zemianskeho rodu vo Vrbovom; umrel po „svetových dobrodružstvách“ na Madagaskare.

10 Meno autora príspevku sa nepodarilo zistiť.

11 Dielo vyšlo v Budíne v roku 1852; Ján Jesenský-Ťažký (1825 — 1889), martinský advokát a slúžny; otec spisovateľa Janka Jesenského.

12 Radlinský zomrel v Kútoch 26. apríla 1879. Sasinkov Životopis dr. Andreja Radlinského vyšiel v NN, 10, 1879, č. 58 a 60.

13 Treba rozumieť roky 1917 — 1918.

14 Vavrinec Čaplovič (1778 — 1853), oravský stoličný asesor, archivár rodu Zichovcov, zberateľ kníh; porovnaj knihu Augustína Maťovčíka: Vavrinec Čaplovič a osudy jeho knižnice. Martin 1962.

15 Porovnaj poznámku 6.

16 Jozef Kohuth (1828 — 1900), dolnokubínsky katolícky farár-dekan; publikoval najmä v Literárnych listoch v rokoch 1891 — 1894.

17 Mikuláš Kubínyi (1840 — 1937), pochádzal síce z liptovskej Demänovej, ale po vyštudovaní práv žil od roku 1875 ako právny zástupca Oravského panstva. Svoje unikátne archeologické zbierky daroval v novembri 1918 Muzeálnej slovenskej spoločnosti v Martine. Škultéty bol s ním aj v korešpondenčnom styku; porovnaj Listy Jozefa Škultétyho 2. Martin, MS 1983.

18 Všetci traja dolnokubínski bratia Žaškovskí sa stali cirkevnými hudobníkmi v Egri (tam aj umreli): František (1819 — 1887); Andrej (1824 — 1882); Jozef (1830 —1905).

19 Dvojčatá Michal (1835 — 1887) a Pavol Mudroň (1835 — 1914) sa narodili v Čabradskom Vrbovku (terajší okres Zvolen). Škultéty ich však zaradil medzi Oravcov podľa ich otca Michala st. (narodil sa v oravskom Záskalí a celý život prežil v Istebnom ako učiteľ).

20 Andrej Halaša (1852 — 1913) pochádzal z oravskej obce Záskalie.

21 Škultéty písal o Andrejovi Radlinskom aj v SP, 7, 1887, s. 47 — 48, neskôr o Radlinskom a J. M. Hurbanovi aj v Slovenskom obrázkovom kalendári 47, 1918, s. 34 — 41. — Priaznivý ohlas na tento text Škultétyho dolnokubínskej prednášky o Radlinskom dokazujú slová z listu Milana Ivanku Jozefovi Škultétymu zo 7. júna 1918 (uverejnil Michal Kocák v diele Pri prameni pravdy. 1983, s. 154).

22 Na odporúčanie vedeckého redaktora zväzku Michala Kocáka dodatočne prepisujeme aj Škultétyho skorší príspevok k nedožitým Radlinského sedemdesiatinám. Názov: „Dr. Andrej Radlinský.“ SP, 7, 1887, č. 2, s. 47 — 48; podpis za štúdiou „Jozef Škultéty“, za poznámkou pod čiarou „Šk.“; rukopis sme nenašli.

23 Škultéty tvar „vnučka“ chápe dobovo — správny tvar je „neter“: nešlo o priamočiare potomstvo, ale Alžbeta bola dcérou brata Antona Bernoláka (také „vnučky“ — dcéry svojho brata mal vtedy aj neženatý Ján Botto; porovnaj našu prácu Súdny deň Jána Bottu. SP, 97, 1981, č. 7, s. 77).

24 Poľský časopis v Habsburgovcami okupovanom poľskom Haliči.

25 Štefan Radlinský (1822 — 1889), katolícky farár v oravskej Lipnici; autor náboženských prác a Trúchloreči pri náhrobníku Martina Hamuljaka (samostatné vydanie MS v roku 1873).

26 Ignác Radlinský (1845 — 1924), dolnokubínsky advokát a peňažník; ako študent uverejňoval pod pseudonymom v Pešťbudínskych vedomostiach 1867 „Dopisy z Viedne“.

27 Portrét — perokresba Andreja Radlinského vyšiel na čele toho istého čísla SP — „kreslil Ján Vilímek vo Viedni“.