ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Roku 1865 v Uhorsku volilo sa na snem. V Rimavskej Sobote, sídelnom meste volebného okresu malohontského, spievala sa pesnička za Kuchinku,¹ ale pred samou voľbou ostal kandidátom Dapsy² a pesnička sa premenila. Ako žiačik sobotský ja som tiež spievaval za Dapsyho — ináčej politika bola mi taká ďaleká a neznáma, že o druhom kandidátovi som ani nevedel. Až pri samom akte volebnom na peknom námestí sobotskom zahľadel som sa, čo sa to deje. Trma-vrma, hluk, krik, spev: „Dapsy! Dapsy!“ Len za katolíckym kostolom, od fary a mestského domu vpravo stojí zástup ľudí ani múr, ani nejaká pevná hradba. Tamto sa hemží, premáva, vykrikuje, hučí, spieva: tu stoja pokojne, s akýmsi odporom hľadiac na to, čo sa vôkol nich deje. Prešlo i poludnie — oni ako by ani jesť nepotrebovali, tak sa nehýbu, tak impozantne stoja tam.

„To voličia Daxnerovi!“ — opakovalo sa v lomoze volebnom, a ja myslel som si svojím chlapčenským rozumom a s citom maďarskou školou otupeným: „Kto je Daxner? Čím je on týmto ľuďom?!“³

Pri voľbách snemových roku 1865 slovenskí národovci kandidovali v niekoľkých okresoch. Ako možno vyčítať i z jeho článkov v Pešťbudínskych vedomostiach, Štefan M. Daxner snemový mandát pokladal pre slovenskú národnú vec za dôležitejší i od svojho podžupanstva gemerského a tiež kandidoval v malohontskom okrese. Ale pred voľbou, keď by bol býval potrebný medzi voličmi, vrchnostenskou mocou oddialili ho z Gemera — vymenovaním do ďalekého Debrecína za sudcu zmenkového súdu. V jeho neprítomnosti stoliční páni potom mohli si pripraviť voľbu. Kuchinku boli postavili za kandidáta ako bohatého majiteľa sklenej huty na Utekáči; ale keď raz Daxner bol už preč, váhy Kuchinkovej, ktorú mal v najväčších obciach malohontských, viacej nepotrebovali a dali miesto neho V. Dapsyho, advokáta sobotského. Voličia klenovskí, kokavskí, tisovskí, i z menších obcí okresu dostavili sa verne na voľbu; ale keď raz vodcu nebolo doma, prišlo ich predsa menej a zvíťaziť sa nemohlo.

Daxner prepadol.

Prepadol, a voľba jeho jednako bola impozantná. Obraz, ako stáli tí slovenskí voličia na námestí Rimavskej Soboty, aká odhodlanosť ukazovala sa im na tvárach, mňa potom dlho sprevádzal životom a obrazom spojovala sa mi postava Slováka — Štefana M. Daxnera. —

Životopisy nášho oslávenca máme už dôkladné; i v Tisovci 8. októbra tohto roku počuli sme znamenité výklady Michala Bodického,⁴ Júliusa Bottu,⁵ a Štefana Krčméryho,⁶ čím on bol svojmu národu: ja jednako z tej duše žiadal by som si ešte čím skorej vidieť stručný, jadrný životopis Štefana M. Daxnera v učebnej knihe, v školskej čítanke. Duša jeho je taká harmonická, charakter taký skvelý, celý zjav človeka taký vzácny, že treba ho stavať pred oči mladému pokoleniu slovenskému.

V búrkach rokov 1848 — 1849 Štefan Daxner hrdina slovenský, ako úradník po roku 1849 usiluje sa zblížiť Slováka so Slovákom stavaním cesty medzi Liptovom a Gemerom, čiže spojením doliny Rimavskej s dolinou Váhu. Pritom hľadá možnosť zakladať Slovákom prepotrebné stredné školy. V nových pomeroch politických od roku 1861 zas vyznačuje sa ako publicista, a v novinárskych článkoch dokazuje sa byť vzácnym historikom, ktorý prenikavým okom charakterizuje ľudí, udalosti i celé obdobia histórie. Ako roku 1848, tak i roku 1861 predkladá program zachovať Slovákov pri národnom živote. Slovák dušou a telom, je i horlivým Slovanom; demokratom nie rečou, ale celým svojím životom. V borbe za svoj národ tvrdý muž, vždy hotový dať ruku do ohňa za svoju pravdu, v pomeroch životných je srdečným priateľom, v rodine nežným manželom i otcom, vôbec človekom, v ktorého blízkosti nám je milo, teplo. Vidiac, ako sa prejavuje jeho um i charakter, dôsledne želieme, že takému mužovi v našich nedobrých pomeroch nedostalo sa náležitého poľa. —

Kedysi na začiatku 1880-tych rokov na stanici vo Felede⁷ čakal som na vlak v kúte nad novinami a či knižkou sklonený, nepozorovaný. Pri stole sedeli štyria matadóri stoliční; nad nimi stál gróf Ladislav Serényi, statkár v blízkom maďarskom Putnoku.⁸ Zlobou dňa bolo, že Štefan Daxner, ako inšpektor ev. cirkvi klenovskej, rázne postavil sa za slovenskú vec. Rozumie sa, štyria páni pri stole zle-nedobre na Daxnera.

„Dajte pokoj, páni,“ — ohlási sa naraz do tej chvíle len poslúchajúci gróf Serényi — „Daxnerovi česť!… Pamätáte sa, čo bolo pred dvadsiatimi rokmi v Putnoku?“ A rozpovedal nakrátko, aká vzbura bola proti nemu — ak sa dobre pamätám — v komasacionálnej veci. Serényi bol človek slušný z každej stránky, vzbura proti nemu bola štváčmi podpálená.^[105] Ochranu pýtal si od stolice, a tak stalo sa, že naraz predpoludním ustanovil sa u neho v Putnoku sám viceišpán Daxner. Prišiel bez sprievodu, rozumie sa, i bez pandúrov — od ľudu teda ani nezbadaný. A nový výbuch proti grófovi práve nasledoval. Na priestranný dvor, temer zápäť za viceišpánom, dovalil sa zástup ľudu so sekerami a vyhrážajúci sa. Grófska rodina a čeľaď už začala zamykať a podopierať znútra dvere. Ale viceišpán Daxner — tak, ako bol — holou hlavou, ničoho v rukách, strmým krokom vyšiel na dvor medzi ľudí, hotových už so sekerami vrhnúť sa na dvere. Dupnúc nohou, Daxner začal hlasom odhodlanosť ukazujúcim: „A čo sa vy nazdávate? Koho myslíte nastrašiť!?… Ja som viceišpán… Ak sa vám krivda stala, hľadať si právo máte cesty. Takto by vrchnosť musela nemilosrdne naložiť s vami… Hneď a zaraz rozíďte sa v tichosti!“

Po prvých slovách viceišpánových ozval sa hrozivý, rozľútený hluk, ale rozpálené oči v tej minúte začali sa klopiť pod účinkom energického vystúpenia a napnuté ramená meraveli. Oko Daxnerovo, ktorého bleskom boli sprevádzané slová — „rozíďte sa hneď!“ — ešte nestihlo klipnúť, ľudia už rozchádzali sa zo dvora.

„Preniknutý takou scénou,“ — hovorí gróf Serényi — „stískal som Daxnerovi ruky so slzami v svojich očiach. Iní úradníci boli by tu potrebovali pandúrov, vojska — bola by tiekla krv: Daxner podpálených ľudí priviedol k rozumu mocou svojho slova — a rozumie sa — svojou zmužilosťou. Od tých čias neraz som si myslel, čo by bolo mohlo byť z takého človeka, keby bol mal kde dokázať spôsobnosti svojho ducha.“ — Tak Serényi.

Iste, ako toľkí u nás, tak menovite Štefan M. Daxner vlastne nemal poľa dokázať sa. Značnú časť svojho života bol ani sputnaný orol.

Pamiatka jeho bude nám stále drahá. Život, snahy a skutky jeho bude treba predkladať za vzor a príklad mladému pokoleniu slovenskému…⁹

(1922)

SP, 38, 1922, s. 713 — 715; rukopis sme nenašli.

1 Štefan Kuchinka, majiteľ huty v malohontskom Utekáči nad Rimavicou.

2 V. Dapsy, gemerský stoličný asesor, advokát v Rimavskej Sobote.

3 Škultéty v článku neuvádza základné biografické dáta Štefana Marka Daxnera: narodil sa v Tisovci 26. decembra 1822 (Rizner, I, s. 309 uvádza chybne: „22. december 1823“; tak isto aj Halaša, I, s. 98; porovnaj článok Pavla Vongreja Kritické glosy. Kultúrny život, 1962, č. 14). Daxner umrel v Tisovci 11. apríla 1892.

4 Michal Bodický (1852 — 1935), evanjelický farár a teologický profesor, plodný publicista; o Daxnerovi sa hojne zmieňuje aj v svojich Rozpomienkach a pamätiach. Martin, MS 1933.

5 Július Botto akoby počul toto Škultétyho nástojčivé želanie a hneď v tom istom roku vydal monografický Životopis Štefana Marka Daxnera. Rimavská Sobota 1922. 188 s.

6 Štefan Krčméry (1892 — 1955) okrem iného vtedy recenzoval Bottovu monografiu o Daxnerovi v SP, 38, 1922, s. 536; spomínanú prednášku s podtitulom „Pri rodnom dome“ Krčméry publikoval v knihe Ľudia a knihy. Martin 1928; pretlačené vo Výbere z diela, 4, Bratislava 1955, s. 102 — 107.

7 Feledince — od roku 1945 názov Jesenské.

8 Obec je teraz súčasťou Maďarskej ľudovej republiky.

9 Škultéty je aj autorom doslovu k posmrtnému vydaniu Daxnerovej Slovenskej otázky od konca 18. storočia (Martin 1912, s. 40), ako aj článku o tomto vydaní v SP, 32, 1912, s. 567 — 568. O Daxnerovom smelom účinkovaní v revolúcii 1848/49 sa Škultéty podrobne zmieňuje aj v životopisnom náčrte Michala M. Bakulinyho.