ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keby sme na biskupskom stolci v Banskej Bystrici neboli mali Štefana Moysesa, v rokoch 1850-tych temer by bola prestala slovenská národná činnosť. Národovcov slovenských, ktorí po roku 1849 dostali sa do úradov, už roku 1853 rozsypali po maďarských krajoch, aby doma, na Slovensku, nemohli prebúdzať svoj ľud. Okrem toho, čo išlo z Banskej Bystrice, najviacej vyznačoval sa slovenskou národnou činnosťou temperamentný Ján Palárik, tiež odtrhnutý od Slovenska. (Od roku 1851 jedenásť rokov držali ho v Pešti ako nemeckého kaplána.)

Trenčiansky¹ Slovák Ján Palárik narodil sa 27. apríla 1822 v Rakovej na Kysuciach. Otec, Šimon, bol prostý človek, ale, talentovaný náturista v hudbe, speve a vo veršovaní, stal sa v Rakovej organistom a učiteľom. Syn Janko v otcovej škole nabral i známosti hudobné i chuť učiť sa ďalej. V Žiline odbavil štyri triedy gymnaziálne a potom, neštítiac sa ťažkostí, dostal sa až do Kecskemétu, kde, súkromne vyučujúc hrať na piane a husliach, skončil 5. a 6. triedu. Vtedy (roku 1839) v Ostrihome prijali ho za klerika a dali na rok do milého Emerikana² v Bratislave (na Kapitulskej ulici), cez ktorého od konca 18. storočia prešlo hodne znamenitých ľudí slovenských. Z Emerikana Palárik šiel do seminára trnavského. Tu zobudilo sa v ňom národné povedomie slovenské čítavaním Hollého básní a almanachov Zory, ktoré — ako zaznačil vo svojom životopise^[101] — náhodou dostali sa mu do ruky. A začal sa ešte usilovnejšie učiť v samom seminári i mimo neho. Medzi klerikmi podarilo sa mu utvoriť slovenskú stranu, v ktorej vynikali Jozef Viktorin, Martin Hattala, Ján Gočár³ a gróf Rudolf Nyáry.^[102]

Vysvätený za kňaza (1847), Palárik stal sa kaplánom v Starom Tekove. Slovenskí národovci vtedy po dedinách zakladali spolky miernosti — nezameškal tak urobiť na svojej postati teda ani Palárik. Rozumie sa, pre účinkovanie medzi ľudmi v rokoch 1848 — 1849 hrozilo i jemu nebezpečenstvo ako „zradcovi vlasti“. Z jari roku 1850, už ako kaplán na Vindšachte, pri Štiavnici, začal vydávať týždenník Cyrill a Method. V ňom od samého začiatku vystupoval s novými myšlienkami; medzi iným žiadal nové usporiadanie diecéz a pre Slovákov zvláštnu, národnú hierarchiu, so slovenským arcibiskupom v Nitre alebo v Trnave. Za to už v decembri 1850 volali ho pred konzistórium do Ostrihomu. Tam od 3. januára celý týždeň bránil sa mužne. Odsúdili ho na mesiac do kláštorného väzenia, zakázali mu písať o novom zriadení diecéz, seminárov a cirkevných majetkov i o únii kresťanských vyznaní. Pritom preložili ho do Pešti na ťažkú nemeckú kaplánku, spojenú s katechétstvom v elementárnych školách i v ústave slepých. Pred svojím odchodom z Hontu Palárik ešte vykonal, že starosť o ďalšie vydávanie Cyrilla a Methoda vzal na seba biskup Moyses. Takže časopis vychodil v Banskej Bystrici, a Palárik od roku 1852 do roku 1856 v Pešti svojím príznačným spôsobom redigoval Katolícke noviny. V tie časy bola to znamenitá služba slovenskej veci. Za slovenčinu, ako spisovný jazyk, Palárik vystúpil i v Hurbanových Slovenských pohľadoch,⁵ mal účasť na bratislavskej porade, ktorej výsledkom bola Hattalova Krátka mluvnica slovenská (1853),⁶ a sám vydal v tej veci svoj Ohlas pravdy.⁷

Pomník Jánovi Hollému na Dobrej Vode bol roku 1854 dôstojne postavený zásluhou Palárika a jeho priateľa Jozefa Viktorina. A i pri tomto diele, ako vo všetkom, čo Palárik viedol, katolícki Slováci s evanjelickými šli ruka v ruke. Roku 1855, hoci práve chorľavý, začal prekladať a vydávať pre mládež spisy Krištofa Schmida.⁸ Veľmi dobrá vec bola, že navštevovaním nemeckého divadla peštianskeho, kde vídal i takých hercov, ako bol Emil Devrient,⁹ v Palárikovi prebudila sa jeho stará láska k dramatickému umeniu a začal tvoriť pre slovenské javisko. V Concordii, almanachu na rok 1858 ním a Viktorinom vydanom, vyšla jeho prvá veselohra Inkognito, a hoci v neširokých kruhoch, ale slovenský život akoby sa bol zelektrizoval. Veselohru Palárikovu po mestečkách našich začali hrávať a každé predstavenie stalo sa v takom kraji slovensko-národnou udalosťou. Vzbudila sa znova zaujatosť i za Chalupkove divadelné hry. Úspechom posmelený spisovateľ v I. a II. ročníku Lipy (1860 a 1862) zavďačil sa obecenstvu veselohrami Drotár a Zmierenie. Aký býval v prvé časy účinok Palárikových kusov, možno čítať najmä v Dobšinského Sokole (1860 a 1861).¹⁰ Tu vyšla i rozprava jeho O dôležitosti národnej dramatickej literatúry.¹¹

Umrel v Prahe 12. januára 1861 Václav Hanka: Viktorin v Budíne v chráme sv. Anny s Palárikom usporiadal slávnostné zádušnice. Palárik, ako vystúpil na kazateľňu, prežehnal sa pravoslávnym spôsobom, text evanjelia prečítal v posvätnom jazyku staroslovanskom, a tak vykladal zhromaždeným Slovanom pešťbudínskym, kto bol Václav Hanka.¹²

Nasledovalo zhromaždenie v Turčianskom Sv. Martine 6. a 7. júna 1861, a tam Palárik rozišiel sa s veľkou väčšinou svojich slovenských priateľov, s ktorými dotiaľ vystupoval ako jedna reťaz. Pomýlený papierovým liberalizmom maďarským, uveril, že Maďari pokonajú sa s nemaďarskými národmi Uhorska, a preto nechcel pristať na to, aby sa v Memorande martinského zhromaždenia žiadalo vydeliť územie Slovákmi obývané pod menom Slovenského okolia. Tak vznikla takzvaná Nová škola slovenská, ktorej orgánom boli peštianske Slovenské noviny. Tie zanikli roku 1874.

Kaplánom v Pešti Palárik ostal až do roku 1862; vtedy konečne z priazne ruskej grófky Heleny Bezobrazovej, dostal faru v Majcichove pri Trnave. Sprvu bránil svoju novú mienku politickú, ale i ustatý i znechutený skoro zamĺkol. Prebratý načas, bol sa oddal na spisovanie učebných školských kníh.¹³ Už roku 1866 melancholicky zaznačil vo svojom životopise, že slovenskí zemani na martinskom zhromaždení len naoko vydávali sa za Slovákov, nimi opustený on ostal sám na bojisku medzi dvoma stranami, maďarónmi totiž a slovenskými národovcami.^[103] Dňa 7. decembra 1870 umrel — štyridsaťosemročný.

Jozef Viktorin v trnavskom semeništi Palárikom bol privedený k národnému povedomiu; priateľstvo, čo tu vzniklo, utužilo sa medzi nimi, keď dlho kaplánčiť z nepriazne predstavených dostalo sa jednému v Pešti, druhému v Budíne.

Narodený v Zavare,¹⁴ v Bratislavskej župe, Viktorin bol synom otca Moravana, matere Češky. Učil sa už od gymnázia v Trnave, a to v borbe s nedostatkom materiálnym, lebo otca stratil ešte za detstva. Dostal sa i do krážov Ľudovíta Štúra už roku 1845. „Ako každý,“ stojí v nekrológu Viktorinovom, „kto bol v užšom spojení so Štúrom, tak i Viktorin obdržal skrze známosť túto to posvätenie duchovné k nezištnej, neúnavnej, vytrvalej a horlivej práci na národa roli dedičnej, na ceste tŕnistej služby ducha, ktorým vyznačovalo sa všetko jeho neskoršie účinkovanie.“^[104] Vysväteného za kňaza — spolu s Palárikom 15. januára 1847 — dali ho za kaplána do Senice, kde v blízkom Hlbokom spriatelil sa s Jozefom M. Hurbanom. Roku 1848, keď už bol nádašským kaplánom, v známej vzbure proti Židom v okolí Trnavy politickí protivníci našli si zámienku položiť ruku na Viktorina: 26. mája posadili ho v Bratislave do väzenia, z ktorého bol prepustený len v decembri cisárskym vojskom. Podozrivého pre známosť s Havlíčkom¹⁵ roku 1852 preložili ho za kaplána až do Starého Budína, ale tým dostal sa blízko k Palárikovi a A. Radlinskému.

Činnosť Viktorinova rozvíja sa v ťažkých pomeroch. Hneď pri zbieraní peňazí na pomník Jána Hollého dokázala sa jeho príčinlivá ruka. Popri znamenitých almanachoch Concordii a Lipách (tretia Lipa roku 1864)¹⁶ záslužná vec bolo vydanie Jána Hollého Spisov básnických (1863), Jonáša Záhorského Básní dramatických (1868), Lžedimitrijád i Bájok. Slovenská mluvnica Viktorinova Grammatik der slowakischen Sprache minula sa v troch vydaniach (1860, 1862 a 1865). Príkladne činný bol pri zakladaní Pešťbudínskych vedomostí. Skoro zatým tiež pomýlený maďarskými deklamáciami o liberalizme, pripojil sa k Palárikovi, čiže k inému smeru politickému, ale už pri zakladaní Matice slovenskej (1862 — 1863) zas nebolo rozdielu medzi ním a Franciscim alebo Moysesom.

V Starom Budíne kaplánoval bol do roku 1855, potom v Budíne pri chráme sv. Anny až do roku 1866. Keď tak bezmála dvadsať rokov (od 1847) vybudol na kaplánkach, dostal faru na blízkom Vyšehrade. A naučený robiť, tvoriť, Viktorin preukázal sa i tu. Rumy vyšehradské tým, čo on urobil na ich záchranu, môžu o niekoľko sto rokov dlhšie trvať. Spísal a vydal o hrade i knižku.¹⁷ Umrel, ako vyšehradský farár, 20. júla 1874.

Kto bol Jozef Viktorin, poznať i z jeho testamentu.¹⁸ Poručil: Matici slovenskej v Martine svoju knižnicu i s knihami ním vydanými a ešte nerozpredanými; základine Lipového venca, ktorej úroky ustanovil vynakladať na odmeny slovensky alebo česky písaných beletristických, filologických a historických diel — 2000 zlatých: Matici slovenskej v Martine, Spolku sv. Vojtecha v Trnave, Matici českej, Umeleckej besede v Prahe, Matici ilýrskej v Záhrebe, Matici dalmatínskej v Zare, Matici srbskej v Novom Sade, Matici slovinskej v Ľubľane, Matici ruskej vo Ľvove a slovenskému gymnáziu v Kláštore pod Znievom po 100 zlatých. (Treba nám mať na zreteli, že Viktorin bol kaplánom 19 rokov a i potom — za osem rokov — mal chudobnú faru vyšehradskú.) Matici slovenskej poručil i vydavateľské právo na svoje spisy (mluvnicu slovenskú, Tomáša Kempenského O nasledovaní Krista¹⁹ a monografiu o Vyšehrade) i reštancie u kníhkupcov za knihy ním vydané. Základinu Lipového venca Viktorin ustanovil oddať do administrácie Matice českej. Ale ak by „po piatich rokoch po jeho úmrtí Matica slovenská v Uhorsku riadne jestvovala a jej jestvovanie nijako znebezpečené nebolo, základinu Lipového venca od českej Matice nech prejme Matica slovenská do definitívnej administrácie.“²⁰

Testament bol písaný 22. januára 1874; v júni, už teda krátko pred smrťou, dodal, že jeho okolnosti sa premenili, preto ustanovuje na základinu Lipového venca len 1000 zlatých, a poručenstvá literárnym spolkom, ktoré sú mimo Uhorska, odvoláva. (Po Viktorinovi zostali brat a dve sestry — na nich pamätať bol tiež povinný.)

(1922)

SP, 38, 1922, s. 240 — 243; podtitul: „Na storočnú pamiatku ich narodenia“; rukopis 5 strán, 49 CN 9; pretlačené vo Vôni domoviny, s. 296 — 302.

1 Pretože Kysuce boli vtedy súčasťou veľkej Trenčianskej stolice.

2 Názov stredného katolíckeho učilišťa.

3 Ján Gotčár (tak ES i MSBS; 1823 — 1883), rodák z kysuckého Makova, neskôr banskobystrický opát a škôldozorca; známy publicista v matičných rokoch minulého storočia.

4 Rudolf Nyáry (1828 — 1900), rodák z Gbelian pri Žiline.

5 Slovo na čase o vyrovnaní rozepre strany spisovného jazyka na Slovensku. SP, 2, 1851, s. 86 — 95 (názov jazykovo upravený).

6 Porovnaj poznámku 7 v štúdii o Andrejovi Radlinskom.

7 Ohlas pravdy na „Ohlas strany vydávania Cyrilla a Methoda“ v záležitosti spisovného jazyka slovenského. Pešť 1852. 84 s.

8 Palárik vydal v rokoch 1855 — 1856 v piatich zväzkoch preložené spisy pre mládež od nemeckého autora Krištofa Schmida.

9 Emil Gustáv Devrient (1803 — 1872), vtedy vynikajúci zjav v divadelnom „stredoeurópskom“ kontexte.

10 Autor má na mysli početné ohlasy zo súvekých ochotníckych predstavení po celom Slovensku.

11 Sokol, 1, 1860, č. 2 — 3.

12 Reč — nekrológ za Václavom Hankom vydal Palárik aj tlačou na osobitnom hárku, Budín 1861. 4 s. Václav Hanka (1791 — 1861), príslušník českého národného obrodenia, slavista, kustód pražského Národního musea, autor falzifikátov Rukopisu Královedvorského a Rukopisu Zelenohorského zo začiatku 19. storočia (v čase jeho skonu však ešte nik nepochyboval o ich pravosti!).

13 Palárik vtedy vydal Šlabikár a dve Čítanky „pre katolícke školy v kráľovstve uhorskom“.

14 Jozef Karol Viktorin sa narodil 22. marca 1822.

15 Ilegálne odoberal Havlíčkov časopis Slovan, prispieval doň a s redaktorom bol v listovom styku: to neušlo pozornosti polície a Viktorin sa po prehliadke dostal roku 1852 až pred vojenský súd (komentované podľa ESS, 2, 1984, s. 240).

16 Prvé dva ročníky almanachu Lipa vyšli v rokoch 1860 a 1862; almanach Concordia vyšiel v roku 1858.

17 Viktorinova knižná práca o Vyšehrade vyšla v Pešti v roku 1872 v nemčine a v maďarčine.

18 Autor cituje z príspevku s názvom Viktorinov závet. NN, 5, 1874, č. 109.

19 Kempenského dielo Viktorin „zoslovenčil“ a vydal v Pešťbudíne 1867.

20 Viktorin podľa toho už v januári 1874 (dátum napísania testamentu) tušil celkom reálne nebezpečenstvo zlikvidovania MS — preto táto doložka (podobne sa v tom istom čase rozhodol o svojom dedičstve aj Jonáš Záborský).