ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Roku 1845 Havlíček napísal o Tylovej novele Poslední Čech: „I nám, sprostým lidem, začíná již být nanic z těch neustálých řečí o vlastenectví, o vlastencích a vlastenkách, kterým nás veršem i prosou naši spisovatelé a nejvíce Tyl již drahně let nemilosrdně pronásledují. Byl by již čas, aby nám to naše vlastenčení ráčilo konečně z úst vjeti do rukou a do těla, abychom totiž více z lásky pro svůj národ jednali, než o té lásce mluvili.“¹

V Národních listech 29. júla 1906, vydaných na 50-ročnú pamiatku smrti Karla Havlíčka, Josef Kuffner hovorí o tomto úsudku: „Slova došla silné ozvěny, přešla do literatury, dostala křídla. Stala se majetkem slavnostních řečníků, horlitelů vlasteneckých a mravokárců, nabyla jakéhos historicko-epochálního významu… Příště bylo v historii národního probuzení rozeznávati dva tábory: jalové vlastenecké snílky a pak muže práce záslužné, třeba střízlivě. A jako představitelé obou odpůrných táborů stáli příště proti sobě oba muži z galerie národních předáků: Tyl, romantický frazér, Havlíček, muž a hrdina vlasteneckého skutku.“

Z úsudku Havlíčkovho, nesprávne vyjadreného, nasledovali krivé pochopy obecenstva. O dvadsať rokov prvej český národ mal len toľko prebudených synov, že všetci zmestili sa s Palackým v jednej chyžke: a roku 1845 že by sa už boli mali karhať reči „o vlastenectví“, „o vlastencích a vlastenkách“?! Je to možné! Bola to taká pravda, ako keď u nás pred pár rokmi mladí ľudia, pomýlení v Prahe propagandou Masaryka, opierajúceho sa práve na tento úsudok Havlíčkov, útrpne a či pohrdlivo krčili plecami, ak² počuli niekde zaspievať „Hej, Slováci!“ U nás — kde nie zaspievať, no povedať: „Ja som Slovák!“ — je skutok, neraz hrdinstvo.

Tyl frázer! Keby tí, ktorí osvojili si Havlíčkovu mienku, boli videli, ako čítavali koncom šesťdesiatych rokov moji vrstovníci na slovenskom gymnáziu vo Veľkej Revúcej Rosinu Rutardovú, Dekrét kutnohorský, Pomněnky z Roztěze, Hudební dobrodruzi, Pouť českých umělců, Láska básnikova, Vlasť a matka, Láska vlastenky — a iné novely Tylove. Z tejto svojej mladosti ja mám dojmy, ktorých pozbavený bol by som iste tupejším človekom a v živote videl by som menej jasnoty. Pamätám sa dobre, že Josef K. Tyl bol v tieto roky národného môjho upovedomovania z milších mojich spisovateľov. Mali sme ho v gymnaziálnej knižnici v peknom súbornom vydaní. Kalinčiaka čítal som o niečo neskoršie: bol ešte neprístupný, vytlačený len v ročníkoch Orla tatránskeho. (Dostal som ich z privátnej knižnice direktora A. H. Škultétyho.) A ľúbilo Tyla na Slovensku i pokolenie o niečo staršie. Ľúbili ho i sami štúrovci, ako možno súdiť i z toho, že Květy za jeho redaktorstva stali sa ich milým orgánom. A v Čechách, kde viac bolo Tylových kníh, aký mohol byť jeho vplyv na mládež!… Frázeri nie také dojmy zanechávajú u ľudí.

„Veliké většině českého čtěnářstva doby Tylovy,“ — hovorí Josef Kuffner — „nebylo dokonce ,nanic‘ z romantiky rázu Posledního Čecha. Naopak, většina nalezla v Tylově způsobu velikou zálibu a odnášela si z četby jeho skutečně zamýšlený jim dojem.“ Pritom Kuffner upozorňuje: „Ani Tyl nebyl přítelem hluboké vlastenecké fráze, neopravdové literární hříčky! Dávno před tím, nežli Havlíček napsal svoji kritiku, Tyl už tím směrem výmluvně se byl vyjádřil.“ Na potvrdenie toho cituje viac miest z Tylových diel. Napríklad v novele Láska vlastenky jedna z osôb hovorí: „Činím, co právě za svou povinnost k národu a jazyku uznávám — ale za vlastence nemohu se ještě vydávati. Nemělť jsem posud štěstí, abych byl pro vlast něco učinil. Posud jsem pouhým Čechem…“ V tej istej novele, napísanej ešte roku 1838, Tyl predviedol práve i spisovateľa-frázera, licomerníka³ Vrtílka; lebo — ako Kuffner ukazuje — chcel vystríhať „vlasteneckého čtenáře, aby lesklou frázi nebral za cenný skutek, aby se učil ve společnosti, v životě, v umění, všude rozoznávati.“

To jest: v Havlíčkových slovách, neprimerane obrátených proti Tylovi, vlastne nebolo nič ani nového.

K citátom u Kuffnera, ukazujúcim Tylove názory, ja ešte doložil by som jeho (Tylove) slová, ktorými vyjadruje ako kritik — estetik, čo je podmienka historickej povesti. „Aby byla umělecky vytvořený kus života z jistého času, odlesk jeho mravů, a ohlas jeho smýšlení.“ V týchto slovách je ďaleko viac poučenia, než bolo v Havlíčkových, použitých proti Tylovi: „… každý výtvor pěkné literatury má být novým, důkladně a umělecky provedeným celkem.“ Toto je vyjavenie, o ktorom vie i najobmedzenejší počiatočník v literatúre.

Roku 1845, keď obrátil sa proti spisovateľovi Posledního Čecha, Havlíček bol sa vrátil z Moskvy, kde poznal ruskú literatúru, menovite Gogoľa, z ktorého i prekladal. Ale Kuffner dobre vraví, že Tyl nenapísal diela, aké sám, kritizujúci iného, mal pred očima. „Nenapsal je, protože je nemohl napsati. Nebyla ještě doba takového díla. A takového spisovatele nebylo a nebude, který by nebyl synem své doby, to jest dědicem jejího podání, dědicem výsledků práce před ním vykonané.“ Gogoľ v ruskej literatúre nie takých predchodcov mal, ako Tyl v českej… Ostatne v naše dni, pod dojmom ruských udalostí⁴ pre výchovu národa temer náchylný si vážiť si viac literatúru naivnejšiu, než ruskú, hľadajúcu pravdu, analyzujúcu, rozoberajúcu človeka i jeho pomery, stíhajúcu a nemilosrdne odokrývajúcu jeho slabé stránky, jeho hriechy. Dobu, v ktorej Tyl začal písať, neskoršie⁵ on sám takto charakterizoval: „Ach, byl to krásný čas! Všecko vlastenectví bylo ještě plno poetického lesku a panického plamene.“

Ako už neraz písalo sa, česká renesancia v prvej polovici 19. storočia bola temer divom božím, a v nej Josef K. Tyl ako dramatický spisovateľ, ako herec, publicista, redaktor i novelista mal takú rolu, že oproti nemu dovolávať sa „vlasteneckých skutků“ bolo veľmi neprimerané slovo. Tylov život bol dlhým radom vlasteneckých skutkov v okolnostiach ťažkých, tvrdých. I len vydržať v takých okolnostiach pri českej národnej veci z dnešných „mužov skutku“,⁶ derúcich sa pred verejnosť v ústach s menom Havlíčkovým, nemnohí by doviedli!

Josef Kuffner, ktorý výtečne vie posvietiť na veci mnohým nejasné, opäť sa vyznačil. Ticho, ale charakterne a umne prislúžil Tylovi zadosťučinenie — pri príležitosti, keď český národ oslavoval Havlíčka. Tým, možno, rozpamätali sa ľudia i na to, že teraz, v júli, bola päťdesiatročná pamiatka i smrti Josefa Kajetána Tyla…⁷

(1906)

SP, 26, 1906, s. 441 — 443; autorstvo v šifre „J. Š.“; rukopis sa nezachoval. Ide vlastne o konciliantnú Škultétyho polemiku s vtedajším hodnotením českej literárnej histórie, vedenú z pozície „slovenského vlastenca“ z polovice minulého storočia. Josef Kajetán Tyl (1808 — 1856), významný český spisovateľ z romantizmu a herec, mal totiž veľké meno aj na vtedajšom Slovensku (porovnaj nekrológ v Světozore, prílohe Slovenských novín, 1856, č. 57 a životopis s „podobizňou“ v Lichardovom kalendári s názvom Časník, 2, 1857, s. 209 — 215).

1 Slová českého radikálneho demokrata Karla Havlíčka-Borovského z článku v Českej Včele v roku 1845. — O Havlíčkovej kritike Tylovho Posledního Čecha („plané vlastenčení…“) porovnaj Vlčkovu štúdiu Havlíčkova satira moskevská. Národní listy, 1913, č. 44; pretlačené v knihe Malá rukoväť z prác Jaroslava Vlčka. Martin, MS 1932, s. 234 — 236. Porovnaj aj knihu F. Frýdeckého Čechy a Slovensko v zrcadle literárním. Praha 1920. 96 s.

2 Pôvodne vytlačené: „jestli“; upravujeme.

3 Ponechávame pôvodný tvar Jozefa Škultétyho.

4 Autor má na mysli revolučné búrky v Rusku 1905, ktoré potom vyústili do prvej ruskej revolúcie 1905 — 1907.

5 Pôvodne vytlačené: „pozdejšie“; upravujeme.

6 Škultéty má na mysli realistickú líniu českej kultúry a politiky od konca deväťdesiatych rokov 19. storočia; porovnaj k tomu aj prehľadné Československé dejiny od B. Paula, Brno 1927. 118 s.

7 Obaja, Havlíček i Tyl (ba aj náš Štúr), zomreli totiž v tom istom roku 1856; Havlíčkov pohreb 31. júla 1856 v Prahe sa stal mohutnou národnou manifestáciou: na rakvu mu Božena Němcová položila vavrínový veniec prepletený tŕním; porovnaj J. Kotrč a J. Kotalík: Stručné dějiny české a slovenské literatury. Praha 1948, s. 78; Dějiny české literatury II. ČSAV, Praha 1960, s. 535.