ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[99]

Bolo na začiatku desiateho storočia, za času toho, keď po smrti mocného Svätopluka zanikala Veľkomoravská ríša…

V povesti Jána Kalinčiaka, nazvanej Mládenec slovenský, čítame:¹

„Dolinou Váhu dvaja ľudia ponáhľajú sa k hrdému Trenčínu. Jeden mladý, krásny, ako tvár rannej zory, druhý starý s bradou šedivou, zhrbeným starobou chrbtom, tak že sa zdá, ako by bol povesťou starovekosti nám o činoch a prácach predkov rozprávajúcou. Mládenec ohliada sa po okolí; starec zas nedbá na okolie, ide prosto, vedený myšlienkou, ktorá ho zaneprázdňuje…

Idú tak dolu dolinou, nehovoriac ani slova. Naostatok starý sa ozve:

— A vieš ty, syn môj, kam ideme?

— Viem, otec môj! — odpovie mládenec ľahko.

— A vieš ty, syn môj, načo ty ta ideš?

— Viem, otec môj!

— A či si dorástol predsavzatiu svojmu, a či nepodľahnú mladé sily tvoje pod jeho ťarchou?… Mladosti tvojej koniec; časy tvoje sú tvrdé, plné nešťastia… Syn môj, obzri sa po tom okolí!

— Načo, otec môj?

— Pozri na tie krásne háje, na kvetnaté polia, na hory šumiace — na tie kraje naše utešené, a nakochaj oko svoje v ich pohľade — na veky!!… Zajtrajší deň urobí koniec tvojej slobode… Viacej nesmieš nasledovať pohybov srdca vlastného, a to všetko pre myšlienku jednu, veľkú. Vidíš, ako sa voľný syn rodu nášho musí krčiť pod jarmom cudzincov? Vidíš, ako sa šliape znak Spasiteľa, kríž svätý, od otcov tvojich prejatý?… Syn môj, všetko musíš zabudnúť, len nie svoju vlasť, svoj rod, svoju vieru!

*

Jur Trenčiansky, slávny za dávnych časov, zvolal na Trenčín starešinstvo zo slovenských okolí; na hrade hrnie sa všetko do širokej paloty. Za vrch stolom sa vypína čierna stolica, ako trón, a na nej sedí Jur Trenčiansky. Pred ním na stole kožená kniha, Písmo sväté, ako hovoria, rukou samého Metoda napísané; pri nej kríž, znamenie kresťanstva. Dokola sedia a stoja starci i mládenci i mužovia.

Jur Trenčiansky zdvihne šedivú hlavu; mužná tvár jeho ukazuje, že hlava nie tak vekom, ako viacej od mnohých starostí obelela. Začal hovoriť:

— Mužovia slovenskí! Vy sa rozpomínate na dni voľnosti našej, vy cítite bolesť nad pádom naším. Ale načo by som to spomínal? My sme všetko stratili, iba nie — nádej!… Nečestné je padlému národu zabúdať, že ešte jest niečo iného nad každodenný život. Mužovia slovenskí, časy utekajú: silného vláda opúšťa, slabý vyrastá v silného muža… Či už prišiel i pre nás deň sily našej?

A po celej priestrannej palote sa ozvalo vážne: — Prišiel! — Starci jeden za druhým vstávali a vypočitovali svoje sily — za koľko rodín oni ručia.

— Ja bych myslel! — zvolal Milota, — najprv Dlugoša na Beckove zničiť, bo je horší nad všetko zlé na svete nepriateľ z vlastnej krvi.

— Na Dlugoša, na Dlugoša! — volalo zhromaždenie.

Vtom vstane spoza stola Sviatoš a hovorí potichu, slabým hlasom, ale dôrazne:

— Ja nemám už ničoho na svete okrem jediného syna. Je napájaný slzami nad pádom naším prelievanými, je chovaný nádejou budúcich lepších časov. Odrastnutý prichádza k vám a pýta vás, aby ste ho prijali do svojho „spolku bratov slovenských“.

Všetci mlčali, a starý Sviatoš pozerá po ich sklopených očiach. Oprúc ruku o hlavu, Jur Trenčiansky potichu hovorí:

— Sviatoslav, ale pomysli si, že sú tvrdé zákony nášho spolku — také, že ich len muž môže plniť. Tvoj Stanislav môže pri nás bojovať, môže úmysly svoje vykonávať, ale nech sám seba, svoju budúcnosť nezatracuje.

— Pravdu máš! — ozve sa Milota. — Upadlý ľud náš k predošlej hodnosti svojej ináč nemôže sa pozdvihnúť, iba keď na všetko, všetko zabudne okrem oslobodenia svojho.

Ku stolu bližšie pristúpi Stanislav, syn Sviatošov. Podopre sa, stojac, pravicou o stôl, premeria prísedníkov stola mládeneckým voľným okom, i hovorí:

— Mužovia slovenskí! Vy odopierate silu môjmu veku, vy sa bojíte, že by mládenec nemohol dotrímať záväzky a sľuby svoje. Seba, sny svoje, milých a všetok boží svet mladosť obetuje a posvätí svojmu čistému, vysokému zápalu. Staroba a mužský vek koná ľahko, čo si pred seba vezme, a tak zásluha jeho nie je veľká. Však keď mladosť s mnohými ťažkosťami chce to vyviesť, čo koná vek mužský, jej zásluhy a obete sú tisíc ráz väčšie ako vaše. A vy by ste, mužovia múdri, mysleli, že pozdvihnutie národa nášho, vzkriesenie slávy našej nezasluhuje najväčších obetí? Vy nechcete, aby synovia rodov našich čo najväčšie obete donášali našej veci?!

Pozdvihnúc hlavu, Stanislav prudko povedal:

— Mužovia slovenskí! Ja chcem a chcem vstúpiť, zložiac akékoľvek sľuby, do spolku vášho!

Všetci mlčia; starý Sviatoš pozerá so zaľúbením na syna.

Jur Trenčiansky potichu povie:

— A či vieš, syn môj, že zákony „bratov slovenských“ sú prísne a tvrdé, že za najmenšie prestúpenie nasleduje smrť?

— Viem! — prudko odpovie Stanislav.

— A či vieš, že každému z nás musí umrieť celý svet, že láska mládencova je hriechom, že prsia jeho musia byť zaocelené proti vnadám a krásam ženským, že nikoho z nás ani mať, ani otec, ani žena, ani milá, ani nič viazať nesmie, aby bol hotový každú chvíľu za ciele naše skladať hlavu a umierať?

— Viem! — bola smelá odpoveď.

Jur Trenčiansky oprel zraky svoje na mládenca a opýtal sa ho, dlho naň pozerajúc:

— A či si už, syn môj, zacítil lásku?

— Ja jej neznám a nechcem o nej vedieť!

— Nesmieš tak povedať — odvetí zas Trenčiansky. — To je najväčší oheň, najväčšia skúška človeka, a šťastný, kto ju mužne prestojí.

— Ja ju prestojím!

— Dobre, syn môj, ale keď jej neprestojíš? A pomysli si ešte, že bratstvo naše a Krista, čo by ťa pálili, zaprieť nesmieš.

— Povedali ste — hovorí Stanislav — že najmenšieho priestupku odmena je smrť! — I hodil pyšne hlavou dohora.

— Keď zacítiš ľútosť kroku svojho, nie naša vina!

A obrátiac sa k zhromaždeniu, Trenčiansky opýta sa:

— Čo vy myslíte, priatelia moji?

Všetci potichu odpovedali:

— Staň sa vôľa božia!

Trenčiansky kývne rukou, zavolá k sebe Stanislava, ktorý položiac dva prsty na Písmo sväté a potom na kríž ukrižovaného, zložil prísahu, že všetkého odrieka sa na svete a chce za kríž a národ všetko podstúpiť.

Trenčiansky povedal mu ešte, ukážuc na kríž:

— To je tvoj život budúci!

A Stanislav sa celý zatrasie, tvár mu živým ohňom zahorí, oči zamihajú podivným svetlom, ruka jeho schytí kríž, vynesie ho v zápale svojom nad hlavu a hlasom trasľavým z úžených o svätosťou minúty preniknutých pŕs vychádzajúcim zvolá:

— To bude môj život!

Stanislav drží kríž dohora — zhromaždenie mlčí vo svätej tichosti.“

*

Čo bolo ďalej, tu na tom nezáleží; komu ľúbo, prečíta si v Kalinčiakovej knižke…²

Ján Kalinčiak, narodený roku 1822, písal povesť roku 1846, dva roky zatým, ako skončil svoje školy pod krídlami Ľudovíta Štúra v Bratislave. Mne ide o to, aby sa ukázalo, že to, čím slovenská mládež, vychovávaná do služby národa, žila v 19. storočí, v jeho štyridsiatych rokoch a už i na konci tridsiatych, Kalinčiak to predniesol do 10. storočia, kde budiť Slovákov bola by bývala taká samá potreba, akú jednotlivci cítili v 19. storočí. Všetky myšlienky, túžby i sny, ktorými horela duša samého Kalinčiaka a jeho vrstovníkov, všetko, čomu ich učil v Bratislave Ľudovít Štúr, vidíme u Stanislava, mládenca slovenského na začiatku desiateho storočia.

Nedopustiť ani citu, ani pomyslenia, odporujúceho hlavnej, životnej myšlienke mládencovej. On nesmie pomyslieť na osobné šťastie. Prsia jeho musia byť zaocelené proti vnadám a krásam ženským. Nesmie ho viazať ani mať, ani otec, ani žena, ani milá — aby sa mohol celý venovať službe národa!

Tak malo byť u Stanislava, a to je to, čo Štúr s najväčšou prísnosťou uložil najmä sebe. Keď na svojej ceste z nemeckej univerzity stretol sa v Hradci Králové s devou, Máriou Pospíšilovou, a v oboch rozpálil sa horúci cit, on napísal jej bratovi: „Vy seznáte, že já na vlnách. Ony mne hned vyhazují u výšku, hned pustí do hlubiny: kdo ví, co se státi může?“ — a devu vo veršoch prosil:

Možno Štúr primnoho žiadal od človeka. Ale tak je to s každým ideálom. Máme ho, aby sme sa snažili, aby nám zraky dohora boli obrátené. Priatelia, učeníci Ľudovíta Štúra, takto pripravovaní pre život, dostali sa v ňom mocou politických pomerov do tvrdých okolností; a my jednako máme po nich vzácne dedictvo už v tom, že oni neodvrátili sa od svojich ideálov.

*

Z ničoho nepoznať lepšie ducha štúrovskej mládeže v Bratislave, ako z Kalinčiakovho Mládenca slovenského. A s Kalinčiakom k tomuto pokoleniu slovenskému prináležali i Janko Kráľ, Ján Francisci, Ján Palárik, Jozef Viktorin, Horislav Krčméry a Jakub Graichman. Narodení roku 1822, ich študentstvo, mládenectvo padlo do pamätných 1840-tych rokov. Oni všetci postavili sa do šľapají o jedno pokolenie starších Slovákov, do šľapají Jána Hollého, Jána Kollára, Šafárika, Hamuljaka. Položenie na Slovensku sa horšilo; Kollárov vzdych — „Do zlých časů, bůh to z nebe vidí, živobytí naše upadlo!“ — o nich najmä platil; a jednako keby im, umierajúcim, bola bývala daná možnosť voliť si ešte jeden život, oni iste boli by chceli mať len tento, ešte raz, poznove. Čo by sa to v takej borbe ako ťažko žilo, už len tá mladosť, akú oni mali!⁴ Tak žiť, ako od konca tridsiatych rokov do roku 1848 žila prebudená mládež slovenská, nebýva obyčajné.

Čím horeli srdcia a mysle v krúžku bratislavskom, to podávalo sa ďalej mládeži, študujúcej v Prešove, Levoči, Kežmarku, v Banskej Štiavnici, na teologických ústavoch katolíckych v Ostrihome, Nitre, Pešti. Život, zosurovený politikou, národnou netolerantnosťou, z mladého zápalu potom ochladil všeličo, šíriť svoj krúžok, množiť počet spolucítiacich bolo ťažko, a jednotlivci jednako konali veľké veci. Predchodcovia, „kollárovci“, „hamuljakovci“, boli ešte len kabinetní ľudia; oni, štúrovci, hurbanovci, vrhali sa už do verejnej borby. Roku 1848 za svoj národ šli i mrieť. Prvej, než by sa bol mohol stať slovenským dobrovoľníkom, Ján Francisci so svojimi dvoma druhmi pre junácke skutky slovenské dostal sa pod štatariálnu šibenicu; keď šibenica bola už hotová, vtedy, v poslednú noc, zložil v plešivskom žalári pieseň: „Hoj, traja sokoli, či vám žiaľ za svetom?“ V poslednú chvíľu boli zachránení životu tým, že nablízku maďarské zbrane mali nezdar. Horislava Krčméryho dlho vláčili po žalároch, Janka Kráľa vyslobodila z hnusnej temnice len hrozba víťazného chorvátskeho bána Jelačića. Janko Palárik, ako katolícky kňaz, neštítil sa borby národnej ani v samej cirkvi, a prišlo mu tiež skúsiť väzenie v kláštornej cele. Ako išla buditeľská a iná slovenská práca v tieto časy kde-tu po našich dedinách, o tom ešte všeličo vyjde na svetlo. Dobu tú a pokolenie Štúrovo charakterizuje i ten poloslepý, položobrák Matej Hrebenda,⁵ hačavský hlásnik dedinský, ktorý dnes skladal verše na oslavu svojich dobrodincov, zajtra šiel na ďalekú cestu zhľadávať zriedkavé knižky slovenské a zachrániť ich pred zahynutím, a konečne po grajciaroch nastrádané svoje peniažky pred smrťou oddal v prospech slovenského gymnázia revúckeho. My nemohli sme pokročiť preto, že v nedobrých okolnostiach u nás vždycky a na všetko bolo málo ľudí. Márne bolo stavať na slovenskej dedine. Zmarilo sa životné dielo katolíckeho kňaza Juraj Holčeka, evanjelického kňaza Štefana Homolu, keď po ňom prišiel nájomník, chlebár, ba človek schválne hubivší dielo, vykonané v duchu národnej myšlienky slovenskej…⁶

V literatúre našej meno Janka Kráľa, toho „divného Janka“, nezanikne. Čo by si ako chcel pozastavovať sa nad formálnou nehotovosťou, improvizovanosťou jeho tvorby, kúzlo poézie jeho dostane ťa do svojej moci.⁷ — Kalinčiak vo svojom životopise verne zaznačil, že on v historických svojich povestiach vynasnažoval sa líčiť život tak, aký bol, ako sa v Uhrách dýchalo a myslelo — bez všetkej tendencie. V jeho historických povestiach scény často sú také verné, že by ich smelo mohol použiť historik tých dejov.^[100] Že Mládenec slovenský, vytlačený v Štúrovom Orle tatránskom 1847, vyšiel po druhý raz až po štvrťstoročí, roku 1873,⁸ to bolo ujmou pre jedno pokolenie slovenské. — V päťdesiatych rokoch a v prvej polovici šesťdesiatych rokov v úradoch postavení slovenskí národovci mrzkosťou viedenskej politiky boli rozmetaní po maďarských krajoch (aby doma nemohli účinkovať!): nebyť vtedy Jána Palárika, všeličo bolo by na Slovensku zahluchlo. Jeho divadelné hry, Incognito, Drotár, Obžinky, boli ako iskra, zapaľovavšia slovenské city. Incognito iste ešte dlho bude sa hrávať. — Ján Francisci už ako študent vydal v Levoči zväzok slovenských povestí prostonárodných,⁹ a v druhej polovici svojho života znamenitú vec vykonal obstarávaním a vydávaním piesní našich.¹⁰ — V dejinách literatúry i kultúry slovenskej Jozef Viktorin bude spomínaný, že vedel vydávať dobré slovenské knihy v také časy, keď temer nebolo iného vydavateľstva. On vyniesol vtedy na svetlo (v Lipe II. 1862) krásnu partiu i z Mládenca slovenského, zahrabaného v nedostupnom časopise.¹¹ — Augusta Horislava Krčméryho vďačne spomínavali sme, keď dojatí spievali sme „Hojže bože!“ Lebo od neho máme nápev k Sládkovičovmu textu. Básnil i sám, no a úcty našej požíva i tým, že Sládkovič v ňom mal svojho najdôvernejšieho priateľa. — V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch v ktorej slovenskej spoločnosti nerečnievali sa balady Jakuba Graichmana?¹² — Tiež roku 1822 narodený Peter Bohúň prišiel do krážu štúrovskej mládeže mimo školy, a dostačilo mu i to: rozvil svoju slovenskú dušu, život jeho dostal pevný smer. Nebyť ťažkých okolností, životných i slovenských národných, mali by sme v ňom veľkého umelca, veľkého maliara.¹³

Kalinčiakov Mládenec slovenský končí sa tým, ako sa Stanislav obracia k dolinám a horám, aby budúcim pokoleniam slovenským šumeli do duše jeho poručenstvo: odvrátiť sa od všetkého mámenia sveta, od rozkoší a radostí, posvätiť sa myšlienke jednej veľkej a očakávať deň vzkriesenia.

Nuž deň vzkriesenia my sme už videli;¹⁴ ale že človek ľahko zabúda tvrdú minulosť, užitočné môže nám byť rozpomínať sa čím častejšie na tých našich z devätnásteho storočia, ktorí s toľkou posvätenosťou pripravovali sa do služby svojho národa a potom i obstáli v nej s vernosťou…¹⁵

(1922)

SP, 38, 1922, s. 474 — 479; rukopis 18 strán, 49 CP 4.

1 Jozef Škultéty tu ďalej cituje obsiahlu časť z Kalinčiakovej povesti Mládenec slovenský (vstup mladého hrdinu Stanislava Sviatoša do spolku „bratov slovenských“ a jeho až akási „slobodomurárska“ prísaha „na kríž“). Kalinčiakov text vypína kompaktne štyri strany Slovenských pohľadov (474 — 477): na základe lektorských posudkov text prepisujeme. Až po odcitovaní obsiahleho passusu z Kalinčiakovej povesti pokračuje originálny text Škultétyho úvahy, ktorý ďalej v kompletnosti pretláčame.

2 Kalinčiakov Mládenec slovenský vyšiel v Orle tatránskom, 3, 1847 — 1848, č. 69 — 72; posledné vydania vyšli v roku 1964 a v roku 1975 (Zlatý fond slovenskej literatúry).

3 Ľudovít Štúr dokonca tieto verše z básne Rozžehnání v „ažurite“ publikoval; porovnaj Květy, 8, 1841, č. 43.

4 Veľmi dobrý Škultétyho štylistický obrat!

5 O Matejovi Hrebendovi (1796 — 1880) publikoval Škultéty životopisný portrét v Časopise Muzeálnej slovenskej spoločnosti, 17, 1914, s. 2 — 7.

6 Škultéty má zrejme na mysli ľudovýchovné úsilia („spolky striezlivosti“) a návrhy na reformy „dedinských škôl“, ktoré Jur Holček odporúčal, v Orle tatránskom, 1846 a v Cyrillovi a Methodovi, 1850; podobné články publikoval v SNN, 1846 aj rybnícky evanjelický farár Štefan Homola (1820 — 1881).

7 Porovnaj poznámku 26 v štúdii o Andrejovi Sládkovičovi.

8 Ako tretí zväzok Slovenského národného zábavníka, Martin 1873. 125 s.

9 Ján Francisci, Slovenskje povesťi. Levoča 1845; faksimile vydala MS, Martin 1975.

10 Autor má na mysli dvojdielne Slovenské spevy. Martin 1892 a 1896.

11 To jest v predrevolučnom Orle tatránskom.

12 Jakub Graichman vydal až v roku 1890 vlastným nákladom prvý (a jediný!) zväzok Básnických spisov. Ružomberok. 315 s.

13 Peter Bohúň (1822 — 1879) sa však stal spolu s J. B. Klemensom najvýraznejším slovenským výtvarným umelcom v celom 19. storočí!

14 Jozef Škultéty tu má na mysli národné oslobodenie v októbri 1918.

15 O Palárikovi, Viktorinovi a Graichmanovi napísal Jozef Škultéty aj samostatné štúdie, ktoré ďalej odtláčame. O osude Jána Francisciho sa obšírnejšie zmieňuje aj v Bakulinyho životopise. O Jankovi Kráľovi Škultéty uverejnil štyri textologické príspevky (samostatnú štúdiu o poézii Janka Kráľa však Jozef Škultéty nenapísal — zrejme pre generačné nepochopenie): Zabudnutá báseň Janka Krála. SP, 27, 1907, s. 309 — 312. Ako chránil Janko Kráľ svoje rukopisy. SP, 30, 1910, s. 442 — 443. Pôvodný text Kráľovej básne Pieseň bez mena. SP, 35, 1915, s. 265 — 267. Dve básne Janka Kráľa — Bojazlivá, Husár. SP, 32, 1912, s. 120 — 122. (Tu sa Škultéty dopustil omylu, lebo autorom oboch básní je Peter Kellner-Hostinský — porovnaj štúdiu Pavla Vongreja Slovenská literatúra, 10, 1963, č. 4. Ináč editor Vône domoviny v roku 1973 uverejnil znova všetky tieto štyri príspevky o Kráľovi — bez toho, že by zaujal stanovisko k už uvedenému Škultétyho omylu pri prisúdení autorstva básní Bojazlivá a Husár Jankovi Kráľovi: a to až presne po desaťročí od heuristickeho zistenia správneho autora!)