ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

Pekná vec je mať účasť v duchovnom živote rozvitého, veľkého národa, pracovať, konať, vynikať v ňom; a ešte krajšie je oddať sa s celou dušou svojmu rodu v ťažkých jeho pomeroch, v hluchote duchovnej a prostred samých protivenstiev. Anton Bernolák, na konci 18. storočia v seminári bratislavského zámku pracujúci na slovenskej gramatike a skoro zatým už na veľkom slovníku slovenského jazyka nie tak z vedeckých pohnútok, ale kvôli tomu, aby prebudil a rozvil duchovný život svojho národa, je zjav, od ktorého v histórii nenájdeme nič krajšieho. O päťdesiat rokov opäť v meste Bratislave oddajú sa tiež takej úlohe študenti, štúrovci.

Študentom bratislavského lýcea nedostačovalo, čo im škola dávala: začali sa učiť sami, organizovali sa, založili si spolok. V druhej polovici 1830-tych rokov medzi nimi vynikol Ľudovít Štúr. Vedľa Štúra, učiteľa, buditeľa a vodcu mládeže neobyčajného, onedlho začal sa vyznačovať Jozef Hurban, a rozvil sa pohyb, ktorý potom dával smer duchovnému životu slovenskému.

Od prvej tretiny 19. storočia Ján Kollár, syn slovenských Mošoviec, dokazoval veľké veci. Lenže jeho dielo platilo celému Slovanstvu. Doma i prisviedčali mu, ale slovenská vec nepohla sa ďalej. Krajinské pomery stávali sa takými, že v nich namiesto vymierajúcich bernolákistov už ťažko bolo o nasledovníkov. Veľkými myšlienkami Kollárovými zohriati kde-tu už zjavovali sa jednotlivci, sľubujúci nové pokolenie slovenské, ale ich konanie nemohlo ešte ani cez prah privátnych bytov. Neodvážili sa vystúpiť ani tí, čo v ruke so Slávy dcérou plakávali od oduševnenia. Kde je, kto posmelí a vyvedie spoza zamknutých dverí ostýchavu myšlienku slovenskú?!

Prišiel — prišli i oni. Úzky okruh študujúcej mládeže slovenskej, v ktorom zjavil sa Ľudovít Štúr, začal sa šíriť, mládež organizovala sa, a možno povedať, s posvätenosťou pripravovala k životu. Mladí ľudia začali hovoriť menom národa, slovenského národa, a po šírom Slovensku hľadali styky s roztratenými prebudenými i prebúdzajúcimi sa jednotlivcami slovenskými. Roku 1835 do tohto krúžku bratislavskej mládeže dostal sa Jozef Hurban, narodený 19. marca 1817 v Beckove ako syn tamojšieho farára Pavla. V Bratislave mladý Hurban učil sa už od roku 1830, ale o svojom národe — ako neskoršie sám vyznal — nevedel ničoho. Tu raz večierkom na ulici stretne sa s ním Ľudovít Štúr a spýta sa ho hneď, či sa cvičí v slovenskej reči, ako sa patrí Slovákovi. Má vraj dobrého priateľa, Jurka Záhorského — aby sa len toho pridŕžal. A mohol by navštíviť i jeho, Štúra. — Slová boli povedané tak, že Hurbana, pridŕžajúceho sa náuky maďarských profesorov a vyhýbajúceho sa slovenskej spoločnosti, dotkli sa ho silne. V jeho izbe v ten večer svetlo zhaslo až po polnoci; najprv sedel dlho zamyslený, potom písal — písal o Slovanstve vo veršoch. Ráno ponáhľal sa k Štúrovi, aby mu ukázal svoju prácu. A o niekoľko dní podvečer Jurko Záhorský a Hurban s Ľudovítom Štúrom išli už do prírody nad mestom, k viniciam. Štúr rozprával im o dávnej minulosti, o predkoch slovenských, potom so zápalom vysvetľoval Mickiewiczovu Ódu do młodości. Hurbana dotkla sa hneď prvá veta: „Bez srdca, ducha — kosti to človeka!“ a v izbičke jeho potom zas svietilo sa ešte i po polnoci…^[42] Bolo to roku 1835 ku koncu školského roku, a od septembra, od samého začiatku nového školského roku, Jozef Hurban už vyznačoval sa v spolku slovenskej mládeže bratislavskej — v spolku, v ktorom ona pripravovala sa do služby svojho národa. O rok, 24. apríla 1836 na Devíne, už prijal meno Miloslav.

O činnosti Hurbanovej v spolku, čiže Spoločnosti, po zrušení tejto v Ústave, známe z opisu Viliama Paulínyho-Tótha.² Viedol obšírnu korešpondenciu Ústavu, donášal rozličného obsahu práce, kritiky, prednášky, menších žiakov vyučoval slovenčine, sám študoval slovanské reči, z verejných zasadnutí viedol podrobné zápisnice. V alumnii bol profesormi ustanoveným ekonómom. Po Benjamínovi Červenákovi prevzal redaktorstvo novín.³ Národovci už v živote postavení boli sa dohovorili, že každý z nich aspoň raz každé dva mesiace bude písavať redaktorovi do Bratislavy o svojich náhľadoch, o udalostiach, dobrých alebo zlých osudoch národnej veci, a redaktor bude povinný všetky takéto listy v stručných výťahoch, dôležitejšie v úplnom znení prepísané rozoslať členom poštou každé dva mesiace. Členovia dávali ročne na trovy tohto po 2 zlaté, a Hurban viedol vec veľmi pilne a dôkladne. Rozvili sa spevokoly a v nich pestovalo sa i rečníctvo. Hurban, rodený rečník, dojatý hovorieval o ťažkom ponížení a skaze Slovákov, a „neraz,“ — zaznačil Pauliny — „80 do 100 šuhajov rozplakalo sa bolesťou nad živo líčeným nešťastím národa slovenského.“ V takých chvíľach Hurban vyzval bratov zložiť sviatočný sľub, že život svoj posvätia službe národnej. Okrem spevokolov Ľudovít Štúr bol uviedol i zvláštne zasadnutia rečnícke, obyčajne v nedeľu večer; predmet, o ktorom mali sa viesť reči, býval ustanovený týždeň vopred. Hurban i tu volieval si historické predmety, a výkladmi svojimi uchvacoval mládež. Vyzývať do práce „na národa roli dedičnej“, rozumie sa, ani tu nezameškal. Ale rozveseliť skormútených alebo malomyseľných, na to tiež mal zvláštny dar ducha. K veselosti, k žartu družila sa zas satira, ktorou šľahával slabých, chladných, poddávajúcich sa okolnostiam. (Báseň: Chlebár — „Chleba, chleba dajte sem, ináče vám utečiem!“) Niektoré z piesní jeho, ktoré ujali sa v slovenskom živote, sú už z tohto bratislavského času. Jeho pričinením vznikol i spolok cestovateľský. Študenti skladali mesačne po 50 grajciaroch na trovy pre cestovateľa, ktorého v letných prázdninách vysielali zo spolku do slovanských krajov. V prvý rok P. Ollík bol v Chorvátsku a v Slavónii, v druhý rok Hurban na Morave a v Čechách. Skúsenosti svoje z cesty zaujímavo opísal v knižke Cesta Slováka ku bratrům slavenským na Moravě a v Čechách (1839). Mladého spisovateľa po vydaní knižky (1841) pozdravovali najprednejší národovci slovenskí; superintendent Seberini ďakoval mu v liste za milé známosti, ktoré nadobudol si o bratoch na Morave a v Čechách čítaním jeho knižky.

A už tam, v tom bratislavskom živote, u Jozefa Hurbana vo všetkom javila sa sila osobnosti. Pauliny zaznačil, aké dojímavé bolo jeho lúčenie s Ústavom bratislavským. Ktorí z mladých priateľov nazdávali sa, že pre niečo z minulosti mohol by mať ťažké srdce na nich, tí používaním všetkej svojej výrečnosti hľadeli odprosiť ho, iní ďakovali mu za naučenia, povzbudzovania; on, dojatý srdečnými rečami bratov, hovoril im i vtedy najmä o práci „na národa roli“.

Odchodil, vysvätený v júni 1840, za kaplána na Brezovú.

A život slovenský potreboval takého človeka.

II

Prišiel na Brezovú v lete, a po piatich mesiacoch, 12. decembra 1840, už chválil sa v liste do Bratislavy priateľovi Augustovi H. Škultétymu písanom: „Já sem, bohu díka, bohu sláva! šťastný krok učinil. Ze dne na den vždy více roste důvera a láska mojich Slováků brezovských ke mne. Dva pláště mi nyní robí; kázeň nedávno při posvěcování školy na Košariskách, kopanicech to našich, mnou řečenou silou a mocí míti chtějí vytisknutou. Činí sbírku na výdavky na tisk… Při traktě sem mnoho mluvil o národnosti; ti lidé div mne nesnědli. Na druhý den plná Brezová byla mých řečí… Kázně mé jen tak pohlcují; ženičky mi koláčky do kostela nosí. Mužové co dobrého mohou, to mi činí. Ach, šťastný krok sem učinil…“⁴

Vedľa účinkovania v cirkvi a v obci pokračoval i v práci literárnej, začatej už v Bratislave. Roku 1842 už vydal milú knižku, almanach Nitru, podľa titulného listu „dar dcerám a synům Slovenska, Moravy, Čech a Slezska obětovaný“. Na začiatku roku 1843 už naťahoval sa s cenzorom Dankovským pre rukopis, predložený na II. ročník Nitry.⁵ Práce tu veľa, práce pre národný život slovenský veľmi potrebnej, a zapálená myseľ Hurbanova niesla sa ešte i za iným. Ľudovít Štúr, od Hurbana starší o dva roky, kvôli štúdiu na nemeckej univerzite bol sa na dva roky odtrhol od krúžku bratislavského. Po Štúrovi učil sa v Nemecku i Benjamín Červenák. Hurban ostával v Bratislave, a keď už mohol byť vysvätený, šiel za kaplána. Ale z tej Brezovej, kde takú radosť mal zo svojej práce, on v máji 1843 už povzbudzoval Aug. Horislava Škultétyho, vtedy už tiež kaplána v Tisovci u superintendenta Jozeffyho, aby v jeseni šli spolu do Nemecka. V Bratislave oni zhovárali sa vraj, že do Nemecka svoje štúdiá zavŕšiť mohli by chodiť mladí farári; ale skutočný život a skúsenosť už ho poučili inak. Je to možné len za kaplánstva. A potreba učiť sa ešte veľká: „Nám je zapotřebí,“ — písal v liste — „vidět národy a spatřit, jak oni a duch jejich pracují. Každá tedy zvláštnější hlava našich mladých theologův měla by jíti do Němec, aby se tam ohledla po divadle dejův světa a šlepějích ducha národův.“ U nás je zle: vplyvu na cirkevnú správu kňazstvo už temer nemá. Samo náboženstvo pri racionalizme upadá do nebezpečenstva. „Bohaprázdny rationalismus, který jen všecko ničil a negoval, natropil i v Němcích hrozné neštěstí v cirkvi… Potom máš z knězův včeláře a kartáre, myslivce a pijany — ale aby byli srdnatí obhajcové knězského stavu a náboženstva, církve a národa, to nevědí a nechtějí… Ó, Horislave, mnoho bych Ti mohl psát o tomto předmětu…“⁶

Keď v liste zo slov a viet už náležite vyznievalo: „Pôjdeme na jeseň!“, vtedy pokračoval:

„Zeptáš se snad nyní, jakové prostředky mám k cíli tomu? Žádné — jen vůli pevnou, a to postačí k nalezení i prostředků… V jeseni tedy na všecek způsob jedem do Němec… připoj se ke mne.“ V Halle vedľa iných sú vraj štipendiá i pre kňazských synov (a oni obidvaja boli kňazskými synmi)… „My by sme se kromě toho s krajcary svými dělili. Ano, bydlíce spolu, měli by sme lacinější obydlí, palivo atd. A, jak slyším od Srenku, ani didactra prý od posvěcených anebo vůbec v úřadu byvších professori nepřijímají. K tomu by nám později přišlo kolik peněz z mé ‘Nitry‘ letošní; žili by sme spolu, učili se spolu, spolu hotovili se k přísnosti života. K tomu já mám najvýbornější novější knihy, jakové prý i v Němcích jen bohatší mají… Láska, skrovnost, touha po vědě, přátelství a posvěcení mnoho mohou. Tebe by napomohli Tvoji, mne moji, a obou nás Slavjanstva duch hory přenášejíci… Děliti se budeme se vším. Já i jiné spisky vyhotovím pod tisk — a potom nám peníze dojdou, aby sme i cestovat mohli i aspoň 3 semetre studovat. Snad se zeptáš — co potom? O, nestarej se, nás bude hledat národ náš. A pokud nás nenajde, zasedneme v Bratislavě, a naše pera, ruky, duchy — atd. nás vyživí“.⁷

Každé slovo krásneho listu také, aký bol duch Štúrovej školy. Ale list je z mája 1843, Hurban bol pripravený, že do Nemecka pôjde už v jeseni toho roku, a on na nemeckej univerzite, ako vieme, vôbec nebol. Ako sa to stalo? Ako sa zmarila jeho odhodlanosť?

List Augustovi Škultétymu písal 12. mája, a skoro zatým, vo svätodušné sviatky, vyvolili si ho, kaplána brezovského, do neďalekého Hlbokého za farára. Nuž faru hlbockú on bol by mohol i neprijať — pre neho rozhodnejší bol národný život slovenský, tohto príhody a udalosti. V Bratislave proti Ľudovítovi Štúrovi a proti katedre slovenskej reči v júni už bola tuhá inkvizícia, vedená správou generálnej ev. cirkvi uhorskej. Vo vyšetrujúcej komisii, zloženej zo svetských pohlavárov cirkvi, vypínal sa i Kossuth, ktorého Széchényi už bol nazval „démonom Uhorska“. Na konci roku, v decembri, Štúra i odstránili z katedry — vyučovať na prešporskom lýceu viacej nemohol. Generálny inšpektor gróf Zay pod maďarskou zástavou ani čo by sa už bol chystal brať palicu. Áno, v súvise s udalosťami dozrela i otázka spisovnej reči slovenskej tak, že nasledujúceho leta, roku 1844, v Hlbokom u farára bola porada, na ktorej Ľudovít Štúr, Michal M. Hodža a Hurban uzniesli za spisovnú reč strednú slovenčinu.⁸

Okolnosti utvárali sa tak, že Hurban, akého vznetlivého temperamentu bol, prostred nich od slovenského života sa odtrhnúť a odísť do Nemecka nemohol. Protislovenská akcia Zayho sama osebe! Či by Jozef M. Hurban pri nej bol mohol pokojne počúvať lekcie učených profesorov nemeckých, alebo zbierať skúsenosti na cestách po Nemecku?

Generálnym inšpektorom evanjelickej cirkvi v Uhorsku gróf Karol Zay bol sa stal roku 1840. Hneď postavil tu akoby za heslo „vlasti pomaďarčování mužně napomáhati“ a začal pripravovať spojenie evanjelikov s kalvínmi — úniu. Slovákom nebolo ťažko vidieť, že je to namierené proti ich národnosti — veľký krok ku „pomaďarčovaniu“. Keď oni raz dostanú sa v cirkvi pod jednu správu s kalvínmi, Maďarmi, nuž budú majorizovaní, prídu do položenia, že bude sa im vo všetkom diktovať. Nedopustiť úniu tu bola možnosť bránením cirkevného, konfesijného stanoviska; ale kto to mal robiť? V cirkvi boli všemohúcimi zemani-inšpektori, a tým, postaveným už v službe maďarizácie, išlo o utvorenie vlasteneckej cirkvi — na čistote učenia im nezáležalo. Maďarónstvom pomátané kňazstvo bolo sa učilo v školách racionalistických; v samej Bratislave profesor teológie vstúpenie Krista Pána na nebo vysvetľoval, že „zašiel za horu“. Mohli sa takí kňazi brániť proti únii zo stanoviska vierovyznania? Alebo kde sa brániť? Na konventoch? Tam rozhodovali Zay, inšpektori, advokáti a sfanatizované mladé pokolenie. Ľud nebol by ani vedel, o čo ide. Boli by ho v ozajstnom zmysle slova vohnali do únie.

Zay mal v rukách moc, ale pokúsil sa podoprieť vec únie i literárne. List svoj, ktorým karhal levočských profesorov pre slovenský vzdelávací spolok mládeže na ich ústave, publikoval i v časopise. Ján Chalupka, vtedy už známy ako pôvodca zaujímavých veselohier, v nemeckom spise^[43] zavrátil generálneho inšpektora, vysmial, zničil jeho dôvody. V zatvorených izbách, kde prechovávala sa slovenská myšlienka, pocítili radosť — ľudia boli posmelení; ale prešlo to ako bublina na vode, a všetko zostalo tak, ako bolo — Zay pánom situácie.

Nie, účinok Chalupkovho spisu nebol všade bublinou. Pauliny spomína v Hurbanovom životopise,⁹ že po vydaní Chalupkovej brožúry práve boli prišli na Brezovú a našli kaplána Hurbana zimnične rozdráždeného. Chalupka tu do dobrej vody hodil svojím kameňom — v tej zvrelo a hotovilo sa vrieť ďalej, spôsobiť silné vlnobitie. Hurban pripravoval sa. Prejdúc roku 1843 za farára do Hlbokého, ako samostatný začal účinkovať proti zayovcom i cestovaním po vážených mužoch cirkevných. Potom nasledovalo študovanie, vhĺbenie sa do vedy. Národnosťou prebudenému k viere bolo mu treba len naprávať, čo pokazili alebo aspoň naštrbili v ňom racionalistickí profesori. „Symbol svojej cirkvi,“ — vyznával neskoršie sám — „prvý raz som v Hlbokom ako farár chytil do ruky.“ O dva roky mal hotovú knižku: Únia, čili spojení lutheranů s kalvíny v Uhrách; vydal ju v Budíne roku 1846.

Hurban už pred rokom 1846 stál v ustavičných bojoch. „Ja nemal,“ — hovorí, zmieňujúc sa o tom čase v životopise Ľudovíta Štúra¹⁰ — „od roku 1843, v ktorom na svätodušné sviatky zvolili ma za farára v Hlbokom, ani hodiny pokojnej, žebych nebol stíhaný, honený a tríbený býval.“ Opásať sa ozajstne bolo mu však treba až po vydaní Únie. Keď proti jeho dogmatickým a vieroučným dôkazom nemohli nič vykonať kázaním v chrámoch, pamfletmi, novinárskymi článkami najatých žurnalistov; keď nevydarila sa ani objednaná obrana vychvaľovaného historika cirkevného a touto cestou zvíťaziť netrúfajúci si maďarizátori vrátili pôvodcovi hotový rukopis: utiekli sa ku konventom, kde mohli sa spoliehať na svoj úradný vplyv a fanatizmus konventuálnych galérií. Dištriktuálny konvent zvolali do Bratislavy: žalobníkom bola bratislavská cirkev, že tamojšiu školu a jej profesorov Hurban vinil z neznabožstva. Na konvente, ktorý osvojil si obžalobu, Hurbana bránili len Jozef Justh a Karol Štúr. Vybaviť vec mal potom seniorálny konvent nitriansky — vybaviť, čiže vyhodiť Hurbana z fary.

V Nitriansku mali všetko zagitované, pripravené, unisti a či maďarizátori nepochybovali teda o úspechu svojej veci. Ale seniorálnym inšpektorom nitrianskym bol Jozef Justh, človek triezvy a umný: on predsedal na konvente v Novom Meste. Hurban tu povedal svoju prvú veľkú reč. Krik bol veľký. Veď ľudia, ktorí tvorili väčšinu tohto zhromaždenia, boli naučení rozkazovať, diktovať v ev. cirkvi. No Hurbanova stránka tiež vedela sa postaviť; vyznačil sa svojím charakterným vystúpením najmä Daniel Lichard. Predseda vypovedal uzavretie, v zmysle ktorého preskúmať Hurbanovu Úniu on sám vymenoval komisiu, ktorá potom — ani nezišla sa nikdy.^[44] Hurban ostal víťazom. Ostrou jeho zbraňou ubití unisti z profesorov a kňazov boli by chceli dostať Zayho, magnáta, generálneho inšpektora, k osobnej pomste. V knižke Hurbanovej Zaymu iste dostalo sa hodne; ale hľadať osobné zadosťučinenie, na také pole on nedal sa strhnúť. Hurban zlámal, stroskotal vec pre nich takú veľkú, že osobnou pomstou oni tu neboli by získali ničoho. Únia, čiže v záujme maďarizácie spojenie uhorských luteránov a kalvínov pod jednou správou, keď za ňu kalvínska strana bola už získaná, Hurbanovým vystúpením razom prepadla ani voda v piesku. V zápisnici generálneho konventu z roku 1847 je o únii už len taká suchá zmienka, aká bývala o každom nevydarenom pláne. Maďarský historik Michal Horváth napísal: „Na úskalí panslavizmu (!) celkom stroskotala sa veľká idea únie.“^[45]

Hurban zvíťazil. A slovenská vec, v poslednej štvrtine 18. storočia začatá kabinetne, medzi úzkymi štyrmi stenami generálneho seminára, zriadeného v bratislavskom zámku cisárom Jozefom II., potom v rokoch 1830-tych a v prvej polovici 1840-tych pripravovaná v prenasledovaných vzdelávacích spolkoch študentských: slovenská vec Hurbanovým junáctvom dostala sa z izieb pred verejnosť, na fórum, a — víťazila…

III

Nasledoval rok 1848. V svojej Nitre¹¹ Hurban už roku 1844 bol napísal: „Hoj, búrky, žeňte sa skôr na Tatry¹² a rozdujte tieto ohne skuvaného ducha.“ Búrku predvídať mohol i menej čujný duch, keď zahrúžil sa do pozorovania vecí v Uhorsku. Za časov latinčiny obyvateľstvo Uhorska tvorilo celok, medzi ním v požívaní politických práv nebolo rozdielu. Teraz zákony, donášané na sneme najmä od roku 1830 do 1844, postupne uvádzali do administrácie, do súdov, cirkvi a škôl maďarskú reč. Predchádzajúca rovnoprávnosť prestávala a maďarskej národnosti dávalo sa prvenstvo a panstvo. Nemaďarské národy mohli používať ochranu zákona, upotrebovať cirkev a školu, len ak po maďarsky vedeli, teda nie ako občania svojho štátu, ale ako Maďari.^[46] Keď zavial zvláštny, oči otvárajúci, posmeľujúci rok 1848, Slováci už mali trpké, veľmi veľmi trpké skúsenosti. Márne chodili deputácie i do Viedne, nevymohlo sa nič, ani len potvrdenie Tatrína, spolku na vydávanie kníh. A zvláštny rok 1848 ešte posmelil Maďarov. Horlivci slovenskí lojálne a mierne prednášali žiadosti svojho národa, Štúr ešte dňa 31. marca, keď už viali zástavy maďarskej revolúcie, keď on na sneme už nemohol obstáť pred fanatikmi, v úvodnom článku svojich novín¹³ privolával slobode na slávu, plesal, že „ľud náš je už slobodný, už bude raz obyvateľ krajiny a človek,“ požadoval už len nevyhnutné národné potreby, pripravoval na podpisovanie rekurzu: a na začiatku apríla jednako vyhlásili pre slovenské kraje náhly súd (štatárium). S čistým svedomím, že oni nedopúšťajú sa priestupkov, pre aké nariadený je náhly súd, Slováci ešte 10. mája poschádzali sa do Liptovského Sv. Mikuláša formulovať svoje žiadosti, ktoré budú predkladať stoličným kongregáciám, snemu, ministerstvu, palatínovi i samému kráľovi. Žiadosti tie boli: právo slovenskej reči v obci, stolici, v súdoch, školách, cirkvi, sloboda tlače, zriadenie agrárnych pomerov, a predsa do Liptova dobehol komisár maďarského ministerstva, utvoreného už za dní „slobody, rovnosti a bratstva“, chytať účastníkov zhromaždenia. Štúr, Hurban a Hodža zachránili sa len útekom z Liptova. V ten istý deň, 10. mája, v Nitre do stoličného zhromaždenia prišli Jaroslav Borik a Ľudovít Šulek predniesť žiadosti svojich vysielateľov, obcí hornonitrianskych, a tam ich uväznili.^[47] O žiadostiach slovenského národa Kossuthov Pesti Hirlap napísal, aby Slováci, ak v Uhorsku chcú mať práva, vydobyli si ich mečom.^[48]

Tu bola možná len jedna voľba: chytiť sa zbrane. A predsa — Slovákov vraj viedenská kamarila voštvala do boja proti Maďaronom!!…

Búrky, Hurbanom predvídané, áno, netrpezlivo očakávané, prihnali sa. A on nenaľakal sa ich ani vtedy, keď už videl, čo je to, keď hneď prvý blesk skrižoval sa nad jeho hlavou. On očakával od búrok, že „rozdujú skuvaného ducha“ slovenského. Už predtým bol vypovedal: „Cez hroby svojho zemského pokoja — mládenec letí so svetom do boja…“ Niektoré kraje slovenské už boli pripravené. Keď maďarské gardy začali sa ukazovať, i po mestách a kopaniciach Nitrianskej stolice zjavili sa slovenské zástavy a ozývala sa pieseň Bije zvon slobody.¹⁵ Hurban vystupoval na verejných zhromaždeniach. To bolo pole pre jeho silnú osobnosť! Mohol odkrývať ohne, ktoré v ňom horeli. Už v Bratislave, v kruhu mládeže, on najradšej hovorieval o veľkom ponížení a skaze slovenského národa: tu, v týchto nitrianskych zhromaždeniach v apríli 1848, hlásal národu svojou uchvacujúcou výrečnosťou: „Starali ste sa niekoľko sto rokov o hory a role, hnoj a dobytok, Slováci! — a čo ste si vystarali bez života národného?!“^[49]

Keď cestou z liptovsko-sv.-mikulášskeho zhromaždenia Štúr a Hurban nanovo zvedeli, čo je „sloboda“, ktorú Maďari dávajú Slovákom, horko-ťažko obidvaja dostali sa za hranicu.^[50] Zjavili sa v Prahe, ešte pred slovanským kongresom. Do Prahy za nimi dostal sa i Hodža.

Z Prahy po slovanskom kongrese Hurban odišiel k Juhoslovanom do Záhrebu. Bolo treba hľadať pomoc. Styky Slovákov s Chorvátmi začali sa už tým, keď Ľudovít Gaj postavil sa do služby národnej Jánom Kollárom a jeho náukou pripravený; v tom od samého začiatku 1840-tych rokov krásne sa pokračovalo v Bratislave, kde Ľudovít Štúr so slovenskou mládežou zajedno zhromažďoval, učil a oduševňoval i mládež srbskú a chorvátsku. V máji 1848 junácky Jelačić, vymenovaný za chorvátskeho bána, bol vo Viedni: Štúr, prítomný tam, nezameškal orodovať u bána za slovenskú vec, a odpoveď Jelačićova už vtedy bola: „Vec vaša je vec naša. Keď budem bojovať za slobodu Chorvátov a Srbov, urobím všetko možné i za vás.“ Po slovanskom zjazde pražskom (v júni) slovanská vzájomnosť stala sa ešte živšou. Hurbanovi v Záhrebe, kam prišiel z Prahy, dali slovo na sneme, a on bolestným hlasom a výrečne predniesol biedy Slovákov. „Oči nášho potlačeného národa slovenského kam môžu byť teraz obrátené, ak nie sem, na poludnie,¹⁷ sem, kde presvetlený bán váš, ako junák statný obraňuje večné práva národa? My Slováci sme jediný nešťastný národ pod panovaním Ferdinanda Dobrotivého,¹⁸ ktorý neokúsil milosti, udelenej od Jeho Jasnosti všetkým národom, tej milosti, aby každý národ mohol a smel zabezpečiť si reč a národnosť… Ani bratov našich slovanských pod Turkami žijúcich národnosť nie je tak potlačovaná ako naša slovenská v Uhorsku… Nedonáša vám slovenské pozdravenie skvelé vyslanstvo, ale ohlasuje vám ho slza v očiach našich viditeľná… Po ťažkých rokoch európskym národom svitol deň slobody. Z Paríža, Berlína, Prahy, Viedne, Prešporka, Pešti ozvali sa triumfy slobody, piesne slobody a národov. Slovák tiež počal spievať pieseň národnosti; ale čo sa stalo!? To je — vraj nie pre Slováka! A zbavovali nás úradov, zavierali do temníc, odsudzovali k ťažkým pokutám… Opustený je národ slovenský od svojej šľachty, opustený od meštianstva, opustený z väčšej čiastky od kňazstva svojho, každý je zostrašený a naplašený… V takomto smutnom položení hľadí i náš pospolitý ľud sem k vám, a menovite k svetlému bánovi kráľovstva tohto… Nešťastní, potláčaní sme, ale nemyslite si, že nie sme hotoví večné práva naše, práva národnosti slovenskej, brániť! Keď budeme vidieť junáctvo vaše — a svet nám nedá, čo nám ľudským a božským právom náleží, pôjdeme i my do zbroje…“¹⁹

Bán Jelačić mal v moci svojej hraničiarske pluky vojenské, a vtedy, v mesiaci auguste, maďarskými výstrednosťami od samého marca vyvádzanými už bol rozpálený chorvátsky národ vôbec. Hurbanovi v Záhrebe sľúbili, že postavia ako podmienku pokoja s Maďarmi, aby pre národnosť pozatváraní Slováci boli vypustení a celý slovenský národ aby sa stal rovným v právach Maďarom. Okrem toho napísali povzbudzujúci príhovor k Slovákom, ktorý snem chorvátsky mal rozposlať po Slovensku. Záhrebské noviny uverejnili Hurbanovu reč celú po slovensky tak, ako ju povedal. — Zo Záhrebu Hurban išiel do Slavónie, odtiaľ do Karlovca k Srbom. Vrátil sa koncom augusta do Viedne a doniesol i potrebnú vec k dielu i sľub, že podporovať materiálne neprestanú.

Chytiť sa i zbroje Slovákom prišlo prirodzene, keď raz v búrkach roku 1848 postavili sa pôsobiť za svoj národ. Kňazi, učenci ako boli Hodža, Hurban a Štúr, do vojny nemajú uspôsobenia, a tu Štúrovi, Hurbanovi bolo treba sadať i na koňa. U nás to nešlo inak. Nebolo ľudí, medzi ktorých úlohy boli by sa mohli podeliť — v prvej polovici 19. storočia slovenská vec bola taká opustená. Na slovanskom zjazde v Prahe, v mesiaci júni, štúrovci spravili si také známosti, že viesť vojenskú stránku slovenského povstania prišli spoza Moravy Zach, Bloudek, Janeček, s tým dielom oboznámení; ináč, pravda, mali všetko na hlave oni sami, Štúr, Hurban, Hodža.

Maďarský pohyb v rokoch 1848 — 1849, ako dobre povedal Alexander Pypin v svojej Histórii slavianskych literatúr, bol hodne zložitý. Z jednej strany niesol idey európskeho liberalizmu a staval sa proti zastaralému austrijskému despotizmu; meno Kossutha v Európe stalo sa takým populárnym ako Garibaldiho. Že v maďarskom pohybe bola národná privilegovanosť, o tom v Európe temer neznali a protivníkov maďarskej revolúcie počítali do tábora retrográdneho. Veď títo bránili i mŕtvy latinský jazyk i zhnitú austrijskú monarchiu! V Európe málo vedelo sa o tom, že maďarský liberalizmus dopúšťal len maďarskú slobodu a protivníci jeho že v mŕtvej latine a zhnitej austrijskej monarchii bránili možnosť svojho národného jestvovania. Austria bola pre nich len akýmsi klinom proti klinu maďarskému.

Áno, dielo Štúrom, Hurbanom, Hodžom roku 1848 podujaté, z ktorejkoľvek stránky vzaté, ukáže sa nám neľahkým. Pri nepeknej politike viedenskej nedonieslo ani prospechu formálneho. Proti Maďarom, ktorí viedli revolúciu proti Austrii, Slováci postavili sa do boja na svoju obranu, Viedni však už tým samým poslúžili. Potom boj Maďarov prišli zlomiť Rusi, Slovania, a to všetko vo Viedni nič neplatilo. Jej politika po roku 1849 ostala taká protislovanská, aká bola od čias napoleonských vojen. Na školách v Šároš-Pataku, v Debrecíne Maďari i po roku 1849 učili sa v svojej reči, ale Slovákov nová organizácia štátna germanizovala. Slovenských národovcov, prijatých do štátnej služby, už roku 1853 popresádzali do dolného Uhorska, medzi Maďarov, aby doma, medzi svojím ľudom nemohli účinkovať. Vodcom slovenského povstania z Viedne miesto uznania dostalo sa odvrhnutia. Hurban len horko-ťažko dostal sa naspäť na svoju hlbockú faru; Štúr, ktorému vo Viedni nezabudli jeho protiaustrijské reči na slovanskom zjazde v Prahe v júni 1848, po roku 1849 bol sužovaný i stálym policajným dozorom. Slovenské noviny, ktoré ako vládny orgán vo Viedni v lete roku 1849 začali vydávať v spisovnej reči slovenskej, od 1. januára 1850 vydávali po česky. Nuž z tejto stránky trpkými ukázali sa výsledky slovenského povstania. A ono jednako bolo veľkou vecou! Veľkou už preto, že obrana slovenského národa z izieb, od písacích stolov vyniesla sa do otvorenej borby. Slováci, o ktorých do tých čias sotva sa vedelo, pod zástavami Štúra, Hurbana a Hodžu roku 1848 postavili sa i mrieť za svoj národ. Ľudovít Štúr po roku 1849 odsudzoval každého prebudeného Slováka, ktorý nebol „bojovať za národ“.^[51] A kto neprisvedčil by Štúrovi ešte i dnes? Pisateľovi týchto riadkov, patriacemu k pokoleniu, ktoré nevidelo dejov roku 1848 a 1849, slza oduševnenia tisne sa do oka, keď číta reč Ľudovíta Štúra, povedanú dobrovoľníkom, vedeným 18. septembra 1848 od Moravy na Slovensko! „Bojovníci,“ — hovoril Štúr — „pozrite na túto otvorenú dolinu; tá nás vedie k cieľu nášmu. Za tými vŕškami, tam leží Slovensko, rodina naša, národ ubiedený, utlačený, od tisíc rokov všetkej samostatnosti pozbavený, národ povrheľ… Rozvili sme už,“ — končil — „zástavy naše; vidíte ich povievať nad hlavami svojimi: sľúbte nám, že ich neopustíte v žiadnom boji, v žiadnom nebezpečenstve!“²⁰ Už pre túto reč (oduševneniaschopné duše odpustia mi hyperbolu) bolo hodno postaviť národ do zbrane…

Z dejov roku 1848 a 1849 Hurbanovo meno ujalo sa ako z iných slovenských ani jedno. Môžeme si predstaviť, aká bola jeho činnosť! Predstavíme si silu jeho osobnosti. Revolúcia sa minula, kossuthovci boli porozháňaní po svete, Uhorsko mali v moci Viedňou postavení Nemci, bachovci: ale meno Jozefa M. Hurbana neprestalo sa ozývať. Kto či skutkom či slovom preukázal niečo slovenského, zvali ho hurbanistom.²¹ Ešte v rokoch 1862 — 1874 i v samej Revúcej, pri slovenskom gymnáziu, keď nečakane viac žiakov ukázalo sa niekde na ulici, od prostých ľudí neraz bolo počuť: Koľko vás je, hurbanov! (Keľo vás, hurbanov!) A naši, ktorí sa v Revúcej tak vyjadrovali, počuli to od protivníkov slovenskej veci. Jozef M. Hurban bol z tých ľudí, ktorých kroky ozývajú sa ešte i vtedy, keď už zašli. Na Slovensku i v celom Uhorsku meno Hurban bolo sa stalo u protivníkov nemilým, strašným, u svojich znamenalo radosť, povzbudenie.

IV

Tretia vážna perióda v živote Jozefa M. Hurbana začala sa rokom 1859. Činnosť jeho tu bola akoby pokračovaním boja proti únii vedeného. Okolnosti utvorili sa tak, že na obranu národnosti bolo treba, ako hovorieval on sám, chytiť sa opäť zbrane cirkevnej. Prehratou vojnou i finančnými ťažkosťami²² oslabená Austria začala popúšťať Maďarom, a keď maďarizmu rástol hrebeň, Slovákom pribúdalo biedy. Odo dňa 1. septembra 1859 zjavil sa cisársky patent, vydaný na zriadenie ev. cirkvi v Uhorsku; sužovaní Slováci prijali ho ako jediné útočište. Ale kedy vyšiel patent? Po oslabení Austrie prehratou vojnou v Taliansku, po odstúpení Bacha, po cisárskom manifeste od dňa 12. júla (1859), sľubovavšom už reformy v zákonodarstve i administrácii. V Uhorsku tuhé agitácie proti Viedni boli už rozprúdené a Maďari usilovali sa zhnusiť i dobrú vec, ak z Viedne pochádzala.

„Keby patent boli vydali o pár rokov prv, uvedenie do života jeho predpisov bolo by išlo ako po masle, a niet pochybnosti, že v živote i bola by sa ujala inštitúcia dobrá, duchu ev. cirkvi primeraná, a cirkev tak bola by bývala zachránená od demoralizácie, ktorú zapríčinili v nej unisticko-maďarizátorské a deštruktívne pokusy Zayho a jeho nasledovníkov. No vydávať patent po cisárskom manifeste dtto 12. júla 1859, v čase, keď pri popustenej uzde absolutistický systém a všetky jeho nariadenia verejne a s vedomím vlády, v novinách i v živote spoločenskom, vyhlasovali sa za nezákonné a za uzurpáciu moci — v takom, čase vydávať cirkevný poriadok bolo, najmiernejšie rečeno, krokom netaktickým, situáciu v krajine zaznávajúcim. Všetko, evanjelik i neevanjelik, vrhalo sa na patent. A vlastná príčina nenávisti proti nemu neležala v ohrozovaní zákonodárnej moci cirkvi, veď patent práve zabezpečoval riadne vykonávanie tejto zákonodárnej moci v synodách cirkevných; vlastná príčina nenávisti ležala inde, ležala tam, že patent dával ev. cirkvi zriadenú ústrojnosť, založenú na 26. zákonnom článku z roku 1791 a primeranú pravému duchu cirkvi, a práve touto ústrojnosťou bol by znemožnil v cirkvi bezuzdnú moc a svojvôľu, ktorú v nej vykonávala šľachta. Šľachte teda išlo o zachránenie svojho faktického privilegovaného postavenia a moci v cirkvi, a nie o cirkev samu. Ona, keď pracovala proti patentu, pracovala za udržanie svojej nadvlády v cirkvi.“^[52]

„Boli patenty i v iné časy, napríklad urbariálny, alebo toleračný edikt; ale uvedenie patentov tých do života garantovali charaktery ako Mária Terézia, Jozef II., Leopold II. V tie časy dôslednosť bola jedna z hlavných maxím politiky; za časov patentu zásadou politiky bola oportunita, čiže snaha ihneď koristiť z okolností, čo hneď obetovaním svojich najvernejších prívržencov, ak tým dal sa docieliť nejaký úspech.“^[53] Už v máji 1860 vyšlo nariadenie, ktorým zastavilo sa nútené uvádzanie patentu, pre búrenie proti nemu. Horlivými vrchnosťami do žalárov daných Maďarov omilostili a cirkvám ponechalo sa na slobodnú vôľu, či chcú zriadiť sa podľa patentu alebo nie.

To už hmatateľne²³ začalo sa ukazovať, že uhorskí Slovania od Austrie nedožijú sa ochrany. Ale čo bolo robiť evanjelickým Slovákom? Vydať sa na milosť Maďarom? V preddunajskom dištrikte zdrapy patentu ostali — z tých zdrapov tvorili si teda Slováci hradbu. Hurban boril sa ako v nebezpečenstve postavený lev. Bol seniorom patentálnych (podľa patentu zriadených) cirkví nitrianskych, lenže agitáciami, za ktoré nebolo trestu, cirkvi tieto scvrkli sa na chatrný počet. Maďarizátori, spolu so živlami v službe maďarizmu nevedome postavenými, udreli v novembri 1862 i na samu hlbockú cirkev. Hurban mohol ďakovať len svojej energii, že cirkev nedala sa sklátiť. Deputácia autonomistická, ktorá ustanovila sa v Hlbokom vyhádzať z fary Hurbana, bola prinútená zutekať a nechať tam i obed popredku objednaný.

Nasledujúceho roku 1863, Jozef M. Hurban začal vydávať Cirkevní listy, strašné pre čeliadku, šarapativšiu v ev. cirkvi slovenskej. Dňa 14. augusta 1866 umrel patentálny superintendent Karol Kuzmány: v októbri toho roku na jeho miesto vyvolili Jozefa M. Hurbana. Volebný akt na potvrdenie predložený námestnej rade do Budína ostal tam ležať nevybavený. Roku 1867 už prišlo „pokonanie“, čiže víťazstvo maďarskej strany, a prestala patentálna superintendencia, spravovaná po Kuzmányho smrti vikárom M. Hodžom. Patent, pripravený hneď po roku 1849, ale vydaný až roku 1859, Slovákom spôsobil boje, z ktorých mali len ujmy, kríže (Michal Hodža). Hurban i v tých nepokojoch stihol napísať veľké dielo Církev ev. lutheránska v její vnitřních živlech a bojích na světě, se zvláštním ohledem na národ slovenský (1861). Za odmenu od lipskej univerzity dostal doktorát teológie a od cisára Franc-Jozefa veľkú zlatú medailu.

V

S literatúrou život Jozefa M. Hurbana bol v stálom spojení. Postavenému v neprestajných bojoch písané slovo bývalo mu zbraňou, obranou. Pravda, bolo ono i láskou jeho. Publicista, cirkevný učenec-spisovateľ, redaktor a literárny historik je spolu i básnikom a románopiscom.

Už ako kaplán na Brezovej začal (1842) redigovať a vydávať almanach Nitru. (V tejto knižke zjavilo sa po prvý raz meno Andreja Sládkoviča.) O dva roky (1844) prišiel druhý ročník Nitry — prvá knižka v spisovnej reči, ako nazval ju Michal Hodža, pravoslovenskej. V záverečnom slove Hurban dotkol sa obavy, že Česi, nevidiaci dobre, aký je stav náš na Slovensku, budú pokladať tento krok za odtrhnutie. Ale podstatou ozajstného spojenia je vraj len duch, a Hurban ubezpečoval Čechov, že „naša láska, aká je ku všetkým Slovanom, taká je i k nim, ba väčšia než bola kedykoľvek indy, a za to Čechov s takým objímame srdcom a s takou hovoríme k nim láskou ako doteraz, ba vrúcnejšou.“ Strhli sa potom i prudké hádky, polemiky a Hurban býval stále v ohni, ale on zato nerefutoval²⁴ týchto svojich slov z roku 1844. I 12. júna 1848, keď medzi Windischgrätzovým vojskom a českou Prahou prišlo k boju, o Hurbanovi ako účastníkovi rozpusteného slovanského zjazdu zachovalo sa svedectvo, že na barikádach bránil Vodičkovu ulicu, čiže v ulici českých obyvateľov, najmä dr. Josefa Friča, jemu drahého.

Slovenské pohľady, založené Hurbanom roku 1846, s Nitrami a Štúrovým Orlom tatránskym sú základnými kameňmi novej slovenskej literatúry. Do roku 1847 vyšli štyri ročníky Nitry. Slovenské pohľady v tomto roku už zabila maďarská cenzúra; Hurban behal, písal a u najvyššej kancelárie vo Viedni i vykonal si dovolenie vydávať ďalej. „Lenže to už vtedy bolo,“ — ako zaznačil potom pri obnovení Slovenských pohľadov 1851 — „keď ja písať nemal som už kedy;“ už valili sa udalosti roku 1848.

Prvý ročník Nitry venoval Jánovi Čaplovičovi, „vlastenci slovenskému dalece pověstnému, spisovateli slavnému, národu slovenskému ctiteli a zástupci neohroženému“, druhý ročník Ďorďovi Košútovi, „Slovákov obrancovi horlivému, nárečia slovenského milovníkovi“. Jozef M. Hurban v celom svojom verejnom účinkovaní mal akoby zásadu priťahovať každého, v kom ozve sa slovenský cit, spájať, tvoriť národ nedobrými pomermi rozdrobený. V národných bojoch jemu dostalo sa brániť vec svojho vierovyznania tak, ako nikomu inému zo Slovákov;^[54] ale Hurban sa nikdy nedotkol konfesionálneho citu Slováka inoverca. Pri všetkých národných dielach úprimnými jeho spolupracovníkmi²⁵ boli najlepší mužovia katolíckej cirkvi slovenskej. (Na výročnom zhromaždení Matice slovenskej pri voľbe výborníkov proti Hurbanovi boli sa ozvali hlasy. Aby teda bolo rozoznať, kto je za neho, kto proti nemu, predsedajúci biskup Moyses, žiadajúc, aby sa stránky rozstúpili, povedal: „Kto nechce Hurbana, nech ide do kúta!“ A vyvolenie Hurbana bolo jednohlasné. „Do kúta“ ísť nechcel nikto.)

V Nitrách (piata vyšla roku 1853 a doniesla Sládkovičovho Detvana) Hurban podával svoje beletristické práce. V prvej je Svatba krále velkomoravského (Svätopluka), v druhej Prechádzky po považskom svete, Prítomnosť a obrazy zo života tatranského, v tretej Olejkár, v štvrtej Korytnické poháriky, Od Silvestra do Troch kráľov, v piatej Slovenskí žiaci (212 strán), najväčšia po dvojdielnom románe Gottšalk, vydanom v Prahe po česky dva razy. V Prahe po česky vyšli (1844) i Svatoplukovci, aneb Pád říše velkomoravské. Vydavatelia slovenských knižiek mohli by nezabúdať, že z almanachov Nitry už len kde-tu nájde sa exemplár, a beletria Jozefa M. Hurbana má v slovenskom národe i zvláštnu výchovnú cenu.²⁶ Zapálený mladý spisovateľ brával si látku alebo z časov Veľkej Moravy, alebo zo súčasného života slovenského, a tým, čo predstavovala oná minulosť, budil a zohrieval, čo zas utváralo sa pod jeho perom z prítomnosti ním verne zachytávanej, nad tým spisovateľ nezažmúril ani očú satirických (Od Silvestra do Troch kráľov). Čítajúcim beletristické diela Jozefa M. Hurbana ľúto nám je, že taký talent nemal viacej času, viacej pokoja, aby obsah a formu svojich tvorieb bol mohol priviesť do úplnej harmónie. Ale okolo neho akoby vždycky bolo horelo. Nestihol vybaviť ešte jednu vec, už brala ho druhá, radosť alebo protiveň. Na slovenskom gymnáziu revúckom počúvali sme so zatajeným dychom, keď nám profesor Samuel Ormis rozprával, že Hurban, rozpálený svojou myšlienkou, vstáva písať ráno i o tretej hodine.²⁷

Nemožno neľutovať, že majster slovanského jazykospytu Fr. Miklosich pri písaní svojho veľkého diela (Vergleichende Grammatik der slawischen Sprachen, I, II, III, IV)²⁸ zanedbal našu slovenčinu. Totiž Miklosich, Slovinec zadunajský, neznal našej reči, nevedel po slovensky. V jeho veľkom diele slovenčine nemohlo sa dostať náležitého miesta, a pre vec z toho vyšla ujma. Ujma najmä preto, že naša slovenčina, prináležajúca k západoslovanským jazykom, na základe svojej zemepisnej polohy tvorí prechod na jednej strane k východoslovanským, čiže ruskému jazyku, na druhej k jazykom juhoslovanským. (Kým totiž nebolo Maďarov pri dolnej Tise a strednom Dunaji, sídla našich slovenských predkov súviseli i so sídlami Juhoslovanov!) Porovnávací gramatik slovanský škodí svojmu dielu, ak v svojich výkladoch nepoužíva slovenčiny. — A čiastočne z tohto Miklosichovho zavinenia mohlo pochodiť, že v svojich dielach potom nepoužíval náležite slovenčiny ani Jagić.²⁹ Roku 1910, keď dostal sa mu do rúk VII. zväzok Zobraných diel Svetozára Hurbana (Suchá ratolesť), Jagić s údivom hovoril, akou peknou, čistou, zachovanou, germanizmami nenakazenou rečou píše slovenský romancier, a robil si temer výčitky, že zanedbal všímať si slovenskú literatúru.^[55]

A ja toto spomínam tu na vysvetlenie toho, že v Jagićovom veľkom diele (Istorija slavjanskoj filologii) nieto náležitej zmienky o krásnej štúdii Jozefa M. Hurbana Slovensko a jeho život literárny. Jagić neznal Slovenských pohľadov z roku 1846 a 1847, v ktorých vyšla táto dôležitá práca. V nej Hurban na hlbockej fare, v dedinke bez biblioték, bez pomoci spisovateľov-predchodcov produkoval prácu, po ktorej dlho-dlho vďačne budú siahať i odborníci i Slováci, ktorým kultúrny život svojho národa nie je ľahostajnou vecou. (Pravda, používal knižnej a rukopisnej zbierky znamenitého Michala Rešetku.)

V siedmom ročníku Nitry (1877) z pera Hurbanovho je vzácny príspevok k dejinám národnej borby slovenskej: Viliam Pauliny-Tóth a jeho doba. Keď roku 1881 Svetozár Hurban a ja obnovili sme Slovenské pohľady, mali sme zvláštnu radosť, že hneď od 1. zošita počnúc, mohli sme v nich podávať dávno očakávaný životopis Ľudovíta Štúra. Nebyť tejto poslednej práce Hurbanovej (Slovenské pohľady 1881 — 1884), Slováci viacej neboli by mohli mať náležitej známosti o tých krásnych rokoch 1840-tych!³⁰

VI

Jozefa M. Hurbana dostačilo raz vidieť, a človek pochopil účinky jeho v slovenskom živote. Našinca on získal si svojou milotou, u protivníka vzbudil rešpekt iba pohľadom. Toto osobné čaro a táto váha osobnosti nemohli neúčinkovať u neho ako u rečníka. Ako rečník Hurban vždycky a všade bol až obdivovaný; s poslucháčstvom svojím on takrečeno mohol nakladať podľa svojej ľúbosti. O účinkoch Hurbanových rečí v borbách roku 1848 a 1849 slýchavali sme, kýmkoľvek žili pamätníci. O reči, povedanej roku 1861 na národnom zhromaždení v Turčianskom Sv. Martine, písalo sa vtedy i v zahraničných, najmä nemeckých novinách. Turčiansky zeman Ivan Rakovský, poslucháč jeho pod martinskými lipami, povedal vtedy, že za takým rečníkom človek šiel by i pred strieľajúce delá. Keď od polovice 1890-tych rokov peštianska vláda chcela nás terorizovať tlačovými procesmi, my pred súdom prestávali sme sa brániť a obrancovia obžalovaného v svojich rečiach usilovali sa radšej ukazovať, čo sa to robí v Uhorsku; áno, začali sme dávať do novín články, napísané provokovať proces, len aby sa čím najviac mohlo navykrikovať.^[56] Roku 1869, keď Jozefa M. Hurbana žalovali pre jeho článok Čomu nás učia dejiny? (v Pešťbudínskych vedomostiach), ešte nie tak bolo; vtedy tlačové procesy proti Slovákom ešte neviedli sa systematicky. Obranca dr. Michal Mudroň, znamenitý jurista i znamenitý rečník a takrečeno zbožňovateľ Jozefa Hurbana, ako by sa nebol všemožne usiloval obrániť ho pred vacovským žalárom! Ale po Mudroňovej reči, ktorá skonfundovala žalobníka, štátneho fiškusa, a obmäkčila porotcov, mal ešte obžalovaný slovo na svoju obranu: a tu Hurban nezdržal sa vehementne skritizovať a zatratiť maďarizačnú politiku. I nasúdili mu šesť mesiacov štátneho väzenia. Ako rečníka ja počul som spomínať Hurbana i v ďalekom Petrohrade. Profesor Vladimír I. Lamanskij bol poslucháčom jeho reči na prvom zhromaždení Matice slovenskej (1863), a odniesol si z nej také dojmy, že ešte roku 1885, teda po 22 rokoch, s oduševnením rozprával o nich v spoločnosti mladých slavistov ruských pri večeri na počesť slovenských hostí usporiadanej.

Slasti väzenia zažiť Hurbanovi dostalo sa ešte i roku 1875; odsúdili ho ako redaktora Cirkevných listov.³¹ Ale on zmužile znášal všetky surovosti nášho verejného života. Ako 27-ročný vyslovil vrelé želanie: „Ó, hviezda moja, voď ma večne i časne po dobrých prúdoch, už bárs cez hroby osobného šťastia, keď ma len povedieš ku brehom spasenia ľudského. Búrok sa neľakám —“. A želaniu takému on nespreneveril sa do konca svojho života ani jediným dýchnutím.

Pomery Slovákov boli veľmi nedobré už od druhej polovice 1860-tych rokov. Po roku 1849 Uhorsko celých desať rokov mala úplne v svojej moci Viedeň, a z toho, ako sa nakladalo so Slovákmi, veľmi bolo poznať, že politika Viedne je protislovanská. Áno, protislovanskosť viedenskej politiky ukázala sa ešte viditeľnejšie. Austria, zachránená roku 1849 rytierskou pomocou Ruska, postavila sa hneď v krymskej vojne (1854 — 1856) k strane, ktorú proti Rusku tvorilo Turecko so svojimi spojencami, s Anglickom, Francúzskom a Sardíniou. A s tým v súvise stali sa potom veľké premeny v strednej Európe vôbec. Pre Austriu stalo sa osudným, že ona ruskú politiku zahraničnú zatým vo veľkých dejoch dôsledne mala proti sebe. Onedlho, už roku 1859, prehrala vojnu v Taliansku, pri Solferine; roku 1866 mohlo ísť proti nej do vojny veľmi rozhodnej Prusko. Ako vojnu taliansku, Austria prehrala i túto, vojnu s Pruskom. A to malo pre ňu ťažké následky i v jej vnútorných pomeroch. U Maďarov už roku 1848 viedli politiku renegáti, a politika renegátov je prirodzene výstredná. Maďarské stránky, žijúce v duchu vzbudenom roku 1848, nechceli nevyužité prepustiť ťažké položenie Viedne, spôsobené dvoma prehratými vojnami (1859 a 1866). I stránka, ktorá v pomere Uhorska k Austrii bola za personálnu úniu, i kossuthovci, ktorí chceli Uhorsko celkom odtrhnúť od Habsburgovcov, so špekulovaním na zahraničnú pomoc (Napoleon III., Garibaldi) boli by chceli mať revolúciu. Od začiatku u Maďarov mala prevahu stránka Deákova, chrániaca sa výstredností, ale vo Viedni hlavy zato neprestali bolieť. Habsburgovci v takých kritických časoch boli by potrebovali bystrejší um a tvrdšiu povahu — Franc-Jozef bol tu prislabý. Jemu záležalo len na tom, aby veci hladko išli — aby čím menej starostí bolo. Pevnou rukou zasahovať do vecí, to nebolo pre neho. Jozef M. Hurban dožil sa ešte toho, že ten Franc-Jozef, ktorý po prehratej talianskej vojne ešte hovoril o „vernom slovenskom národe,“ po vojne horšej, prehratej roku 1866, o Slovákoch viacej nechcel ani znať. V 1880-tych rokoch vracajúc sa z vojenských manévrov spoza Košíc, na Vrútkach prijímal deputácie z troch okolitých stolíc: odoprel prijať len deputáciu slovenských národovcov, ktorá hlásila sa u neho z blízkeho Turčianskeho Sv. Martina. Keď v úzkostiach, spôsobených jej pruskou vojnou, Viedeň roku 1867 raz pokonala sa s Uhorskom tak, že nemaďarské národnosti uhorské úplne vydala do moci Maďarom, Franc-Jozef viacej nezastaral sa do toho, čo sa vo vnútorných dielach Uhorska robí. Štátny stroj mohol tu najsurovejším spôsobom dláviť Slovákov, on proti tomu nepohol ani prstom. Maďari preto nazvali ho potom „najústavnejším panovníkom“ (legalkotmányosabb uralkodó). Oni mohli nemýlení pracovať na tvorení „jednotného národa“. Pre pomery tieto už v 1860-tych rokoch charakteristické boli slová Deákove: „Pri inej politike Uhorsko mohlo by šťastnejšie byť; ale nebolo by maďarské.“ Čiže, u Maďarov i najtriezvejší chceli mať maďarizáciu. Chceli rásť, množiť sa na ujmu iným, najmä na ujmu Slovákom.

Z viedenskej politiky oni mali pomoc dôsledne. Im priaznivou vecou bolo i rozvírenie východnej otázky — rozvírenie, spôsobené hlavne z Viedne. Víťazstvo Ruska roku 1877 — 1878 malo byť veľkým dejom v živote juhovýchodnej Európy. Založilo sa Bulharsko a Srbsko, Čierna Hora, Grécko, Rumunsko od tureckej nadvlády oslobodené. Zlomenie tureckej moci nad južnými Slovanmi bolo spolu zlomením tureckej moci v Európe: san-stefanskú zmluvu víťazné Rusko diktovalo sultánovi pred samou bránou carihradskou. Len uviesť do života ustanovia san-stefanské, a Turci v Európe sú odbavení. A keď juhovýchod Európy je takrečeno slovanský, prirodzene nasledovalo, že keď nebude Turkov, východ vezmú do svojej moci Slovania. Áno, tu bol by sa stvoril na základe san-stefanskej zmluvy celkom nový život: slovanský východ! S Gréckom a Rumunskom Slovania boli by sa pokonali. Ale zastarali sa do veci veľké štáty európske, Rakúsko-Uhorsko, Francúzsko, Anglicko, Nemecko. Franc-Jozefovi žiadalo sa vraj nájsť pre svoju monarchiu na východe Európy nové pole činnosti! On vraj nebol by dbal rozšíriť Rakúsko-Uhorsko na Balkánskom polostrove. Zahraničnú politiku vo Viedni vtedy už siedmy rok viedol Maďar, Andrássy, a Maďari pri protislovanskej politike viedenskej do tých čias boli sa už stali smelými, náročnými. Andrássy, ako minister zahraničných vecí, mal Benjamína Kállaya. Kállay už od roku 1869 ako konzul v Belehrade usiloval sa poznať dôkladne východ a neprestával upozorňovať na pomer Rakúsko-Uhorska k východu.^[57] Vo Viedni takýto Kállay stal sa vzácnym človekom, a Andrássy, ktorého hlava po maďarsky bola sa rozpálila už roku 1848, za časov veľkých udalostí balkánskych v rokoch 1876 — 1878 mal príležitosť vmyslieť sa do východnej otázky v duchu nemeckom a maďarskom. (Roku 1849 Kossuth blúznil o podunajskej konfederácii, čiže štátnej jednote Maďarov s podunajskými Slovanmi.) Bolo sa ujalo pokladať Bismarcka za strojiteľa východnej politiky Rakúsko-Uhorska, ale Viedeň mala v tej veci dosť chuti i bez Bismarcka — Bismarck bol tu, na berlínskom kongrese i neskôr, len „maklérom“. Pre Viedeň bol Bismarck len posmelením.

Ale hovorím, len uviesť do života ustanovenia san-stefanskej zmluvy, diktovanej vtedy, keď víťazná armáda ruská s generálom Skobelevom stála pred samým Carihradom, Turci v Európe boli by bývali odbavení a na východe bude sa rozvíjať nový život. Ale u jedných chuť na korisť, u druhých strach pred Ruskom, Slovanstvom, tak rozpálili hlavy, že v lete 1878 zvolali berlínsky kongres, aby vraj otázky na východe usporiadali sa v súhlase s ustanoveniami parížskej zmluvy z roku 1856. Bezpeční, že Rusko, vytrovené a unavené vojnou, biť sa s celou Európou nepôjde, nemôže, protivníci Slovanstva neštítili sa ani takejto veci. Roku 1856 Rusko bolo po krymskej vojne, ktorú proti Turecku a jeho spojencom prehralo. Vtedy v Paríži diktovali mu víťazi. Ale roku 1878? Po slávnej vojne, ktorou ono vyvrátilo tureckú moc v Európe, Rusku diktovať zmluvu, súhlasnú s ustanoveniami parížskej zmluvy!! Tej parížskej zmluvy, ktorou Rusko vytvorili i z Čierneho mora, hoci severné pobrežie náležalo jemu, Rusku.

A stalo sa. Berlínsky kongres obstrihal ustanovenia san-stefanské, a Austriu posadil na Balkánskom polostrove do Bosny a Hercegoviny. Berlín tak odslúžil sa Rusku za svoje úspechy i roku 1866, i v rokoch 1870 — 1871. Rakúsko-Uhorsko, do Bosny a Hercegoviny postavené, malo úlohu zastupovať na východe záujmy nemeckej politiky…

Jozef M. Hurban, ktorý po roku 1849 dlho veril, že Franc-Jozef je náklonný pomáhať Slovákom, toto všetko ešte dožil. Ľudovít Štúr už v prvej polovici 1840-tych rokov mal nedobrú mienku o Austrii; na slovanskom zjazde v Prahe v júni 1848 príkrymi slovami zatracoval stanovisko, založené na výpovedi Palackého, že keby Austrie nebolo, záujmy Slovanstva vyžadovali by utvoriť ju; po roku 1849 v svojom spise o Slovanstve nazval Austriu „temnicou národov“. U Hurbana ako i u Hodžu, z dojmov v rokoch 1848 — 1849 i zatým vzbudených, ostala úcta k Franc-Jozefovi. U Hurbana ešte dlhšie ako u Hodžu. (Už na začiatku 1860-tych rokov v znelkách svojho Vieroslavína Hodža bol iný.) Hurban prechovával akúsi osobnú úctu k veličenstvu viedenskému. Ku koncu svojho života však tiež pripojil sa k protihabsburskému a protirakúskemu duchu, dosť viditeľne prejavovanému v martinských Národných novinách. Roku 1885 Hurban zo svojho Hlbokého išiel na Moravu do Kroměříža, kde bola schôdzka troch cisárov, žiadostivý vidieť tam nie Franc-Jozefa, ale cára Alexandra III.^[58]

*

Jozef M. Hurban bol obdarený vlastnosťami, aké človeka v živote šťastným robia, lenže pri svojom slovenskom cite on v Uhorsku či mohol byť šťastným?! Osobnú spokojnosť, radosť otravovalo mu bezpríkladne zlé položenie rodu, národa.

Šťastím jeho bol život manželský, rodinný. Roku 1845 požehnal pred oltárom Karol Štúr, Ľudovítov starší brat, manželstvo Jozefa Hurbana s Annou Jurkovičovou, učiteľskou dcérou z toho Sobotišťa, kde na fare rodili sa a rástli znamenití Šulekovci.³³ Hurban nemohol si lepšie voliť: našiel družku života sebe primeranú. Mal ženu, ktorá rozumela mu vždy a vo všetkom. V ťažkých chvíľach, ktoré najmä zo začiatku bývali časté, preukazovala ducha hrdinského. Neraz, keď muž zachránil sa, jej prišlo znášať hrôzy, spôsobené surovosťou protivníkov. Detí boh požehnal im osmoro. Z najstaršieho, Svetozára, slovenská literatúra má svojho Vajanského. Vladimír žil ako farár v Srieme, v Starej Pazovej. V svojom povolaní verným, užitočným človekom bol i Konštantín. Najmladšieho, Bohuslava, už ako bohoslovca vytvorili zo škôl uhorských, potom učil sa v Prahe a v Petrohrade; umrel mladý. Všetkých prežila peknoduchá Božena, vydatá za farárom Pavlom Royom…³⁴

U Slovákov pokolenie Jozefa M. Hurbana vstupovalo do života na krídlach oduševnenia nesené. Malo zásadu, vštepovanú zvláštnou školou: venovať sa službe svojho národa. Osobné veci, osobné nároky boli vedľajšie. Mať postavenie v živote — to len aby bolo na čo sa opierať v práci za národ. Štúr žiadal i bezženstvo — aby v borbe nehatili ohľady na rodinu, ženu a deti. A dobrá vec bola tak sa pripraviť, lebo pre slovenských národovcov práve nedobré pomery nasledovali v živote. Štúr, ktorý na Austriu od začiatku mal ťažké srdce, po roku 1849 v rozličnom súžení umrel ešte mladý. Posledné dni života obľahčovala mu len nádej v Slovanstvo skladaná. Michal M. Hodža dožil sa, že Austria, svojou protislovanskou politikou vedená, v Uhorsku nemaďarské národy úplne vydala (1867) do moci Maďarom. Trpko hľadiac na udalosti, Hodža zložil na svoj náhrobný kameň nápis:

Jozef M. Hurban žil do 21. februára 1888… Búrky, ktorých on sa neľakal, sprevádzali ho i do hrobu. Politická vrchnosť spôsobila nepokoj i na cintoríne, najprv pri kopaní hrobu, po druhý raz pri odhaľovaní pomníka. Slávnostný akt odhaľovania zmariť postavili žandárov: k hrobu nesmela ani vdova s deťmi.^[59] Ale meno Hurbanovo tým stalo sa slovenskému citu ešte drahším.

Bolo, bolo tých smutných vecí u nás, doma, mnoho; ale v Slovanstve Hurban dožil sa takej veľkej veci, ako bola v rokoch 1877 — 1878 ruská veľká vojna proti Turecku, podujatá i k víťazstvu dovedená za slobodu balkánskych Slovanov. V živote nás samých, Slovákov, Jozefa M. Hurbana v posledné roky života tešili úspechy literatúry a v nej úspechy jeho syna Svetozára. Nádej mu ostala i po ťažkom živote.³⁶

(1928)

O Slovákoch. Martin 1928, s. 226 — 260 (tu názov s predradeným Hurbanovým doktorátom); rukopis 55 strán, 49 CI 9; pre knižné vydanie Škultéty zostavil štúdiu z dvoch skorších príspevkov: Pohrab dra Jozefa Miloslava Hurbana. NN, 19, 1888, č. 25; Jozef M. Hurban 1817 — 1917. NN, 48, 1917, č. 32 — 33; číslovanie častí štúdie I — VI vyznačil sám autor. Štúdia bola pretlačená neskôr vo Vôni domoviny, s. 189 — 219.

1 Škultéty tu parafrázuje samotného Hurbana — spomienka v Sokole je podpísaná Hurbanovým menej známym pseudonymom „M. z Bohuslavíc“; podľa situácie v časopise sme opravili Škultétym uvedené „str. 5“ na správne „č. 5“: nejde o stranu, ale o číslo časopisu Sokol (editor Vône domoviny prebral Škultétyho údaj bez opravy).

2 Autor má na mysli Paulinyho prácu s názvom Jozef Miloslav Hurban. Sokol, 1, 1862, č. 5-9.

3 Išlo o rukopisné tzv. Vzájomnostné listy; porovnaj štúdiu Jána Bédera Spoločnosť česko-slovanská a slovanský Ústav v Bratislave v rokoch 1835 — 1840. In: Zborník štúdií a prác Vysokej školy pedagogickej v Bratislave 1, 1957, s. 3 — 80.

4 Znenie citátu upravujeme podľa textologických zásad.

5 Druhý ročník almanachu Nitra cenzúra v roku 1943 nepovolila; časť príspevkov sa zachovala v rukopisoch, ktoré dodatočne publikoval Rudo Brtáň (Torzo Hurbanovej Nitry 1843. Slovenská literatúra, 12, 1965, s. 507 — 530) a Pavol Vongrej (Ďalšie verše z nepovolenej Nitry 1843. Zborník LA 6, 1969, s. 277 — 292).

6 Porovnaj poznámku 4.

7 Porovnaj poznámku 4.

8 Ide o Škultétyho omyl v roku: hlbocká schôdzka Štúra, Hodžu a Hurbana sa uskutočnila v júli 1843. Omyl Jozefa Škultétyho pretlačil bez vysvetlenia aj editor Vône domoviny, s. 195.

9 Porovnaj poznámku 2.

10 Hurbanov Štúr vyšiel kompletne v prvých štyroch ročníkoch SP, 1881 až 1884; knižné vydanie vyšlo v SVKL, Bratislava 1959.

11 Myslí sa druhý ročník almanachu — prvá knižná práca „vzkriesenej slovenčiny“.

12 Zdôraznil sám autor textu.

13 Ide o Štúrovu reč v záležitosti urbárskeho odkúpenia. Slovenské národné noviny, 4, 1848, 252.

14 O živote a tvorbe Ľudovíta Jaroslava Šuleka (1822 — 1849) porovnaj v knihe Pavla Vongreja: Keby si počul všetky tie víchrice. Bratislava, Tatran 1966, s. 97 — 101, 325 — 327.

15 Treba zdôrazniť, že autorom piesne je sám Jozef M. Hurban.

16 Autor neuvádza prameň; ide o knihu Jána Trokana: Myjava s novým vekom. Skalica 1851.

17 T. j. vo vtedajšom jazykovom kontexte — „na juh“.

18 Tak nazývali vtedy Ferdinanda V. (1793 — 1875), rakúskeho cisára, uhorského a českého kráľa v rokoch 1835 — 1848.

19 Škultéty neuvádza prameň; ide o Hurbanove Rozpomienky. SP, 6, 1886.

20 Porovnaj poznámku 19.

21 Autorovu mienku potvrdzuje aj menej známe dvojveršie z Kráľových Krakoviakov dobrovoľníkových z memorandovského roku 1861: „… a Hurban, tá hviezda nad Slovenskom čistá, to je moja radosť, že som hurbanista.“ Porovnaj Janko Kráľ: Poézia. Bratislava 1972, s. 459.

22 Pôvodné znenie: „nesnádzami“; upravujeme.

23 Pôvodné znenie: „makave“; upravujeme.

24 Autor použil výraz vo význame — „neodvolal“.

25 Pôvodné znenie: „spoludelníkmi“; upravujeme.

26 Škultétyho správna vtedajšia pripomienka; v súčasnosti má naša literatúra už viacej vydaní Hurbanových umeleckých prác — naposledy, v roku 1983, dokonca vyšiel dvojzväzkový výber z Hurbana v reprezentatívnom Zlatom fonde slovenskej literatúry v Tatrane.

27 Škultéty zrejme cituje Ormisovu mienku z autopsie.

28 Porovnaj poznámku 6 v štúdii o Štúrovi.

29 Vatroslav Jagić (1838 — 1923) bol profesorom slavistiky na univerzite vo Viedni.

30 Porovnaj poznámku 10.

31 Pre článok Leopolda Abaffyho Tým miernym! (Cirkevné listy, 11, 1875, č. 16 — 19) bol redaktor J. M. Hurban odsúdený na trojmesačné väzenie a stozlatovú pokutu; časopis už potom vláda nedovolila vydávať.

32 Škultéty tak napísal preto, lebo na konci odtlačenia štúdie v knihe O Slovákoch (s. 260) ju datuje takto: „(1888; 1917)“.

33 Bratov Šulekovcov autor spomína v osobitnej štúdii s názvom Bohuslav Šulek (uverejňujeme ju v tomto súbore ďalej).

34 Azda treba len dodať, že Hurbanova dcéra Božena bola matkou známeho básnika slovenskej moderny Vladimíra Roya (1885 — 1936).

35 O prameni i texte porovnaj poznámku 27 v štúdii o M. M. Hodžovi.

36 Okrem tejto štúdie písal Jozef Škultéty o Hurbanovi (a o Andrejovi Radlinskom) aj v Slovenskom obrázkovom kalendári, 47, 1918, s. 34 — 41 a recenzoval vydanie Hurbanovho Olejkára, NN, 1889, č. 31 — 33.