Zlatý fond SME vzniká v spolupráci s Ústavom slovenskej literatúry SAV
RSS výstup diel Zlatého fondu (Viac informácii)
Jozef Škultéty:
O romantizme
Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Erik Bartoš, Anna Studeničová, Patrícia Šimonovičová, Jana Jamrišková, Veronika Gubová, Tibor Várnagy, Viera Marková, Henrieta Lorincová, Eva Studeničová. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)
| Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 12 | čitateľov |
Božena Němcová je milé meno i u nás Slovákov. Jej muž, ako finančný úradník, na počiatku 60-tych rokov minulého storočia žil v B. Ďarmotách; ona sama, hoci s deťmi svojimi bývala v Prahe, chodila na Slovensko, ľúbila náš ľud, rozumela jeho duchovný svet. Znala sa so Samom Chalupkom, S. Tomášikom, Reussovcami, Franciscim a inými, ktorým neobyčajná žena bola vzácna a pomáhali jej v peknoduchých jej snahách. Božena Němcová — čítame i v tejto štúdii (Literatura česká devatenáctého století. Dílu III., část 2, sešit I.) — „která třikráte1 pobyla na Slovensku, a to nikoliv jako letmá a povrchní turistka, zamilovala si tento kraj a lid, zobrazila jej v řade národopisních statí a cestopisných obrázků, věrně zaznamenala jeho pohádky, hledíc zachovati i jejich dialektický ráz, vybrala pro svoji novelistiku četné rysy ze slovenské lidové tradice i z národního povahopisu.“ (Str. 4.)
V Literature české devatenáctého století, v tomto spoločnom diele viacerých spisovateľov, teraz Boženou Němcovou začína sa 2. časť III. dielu. Kapitolu túto píše dr. Arne Novák. Z toho, čo podáva na str. 9 — 40 o živote spisovateľky od jej detstva až do smrti (20. január 1863),2 vystupuje pred čitateľom postava Boženy Němcovej. Rozumie sa, je to len skica.3 Skica, položená na papier síce spôsobnou a povolanou rukou, no — nazdávame sa — jednako bude treba zotrieť na nej a meniť nejednu črtu, aby obraz mohol byť verným.
Arne Novák predstavuje, že v päťdesiatych rokoch minulého storočia českej literatúre prišlo prežiť hlboký vnútorný rozpor dvoch pokolení. „Tento boj mezi hasnoucí vlasteneckou romantikou a moderním světoobčanským realismem, mezi klidným, namnoze i zpátečnickým historismem a pokrokovým uměním živé skutečnosti, mezi tradičním slovanstvím a západoevropskými reformními snahami demokratickými, ovládl veškeré naše písemníctví…“ Neuznávam tu za celkom správnu ani terminológiu. Pritom ak v tom boji zvíťazili „nerudovci“4 (oni boli totiž predstaviteľmi „moderního světoobčanského realismu“), tak zvíťazili väčším talentom, ničím iným; a Novák predsa ani nespomenie tohto činiteľa. Ale premoženej stránky nevidíme, lebo jedni z predstaviteľov „vlasteneckej romantiky“ už nežili, a zo žijúcich Arne Novák značnejších stavia mimo boja (Erbena, Klácela, Nebeského, Koubka). Tak nerudovci zvíťazili nad ľuďmi, ktorí vlastne nemali značenia. Preto, nazdávam sa, prechodná táto doba českej literatúry na tento spôsob nevysvetlí sa. Takéto chápanie vecí vyžadovalo by triediť ľudí, a to nejde tak ľahko. My Slováci tak známe napríklad K. S. Amerlinga,5 že až smiešno nám vidieť i jeho meno medzi tými, ktorí, podľa výkladu Nováka, v päťdesiatych rokoch sympatizovali s revolučnou literárnou mládežou českou.
Božena Němcová stavaná je ku mladým, lenže čitateľa svojho Arne Novák o tom nepresvedčí. Vraví síce, že „hluboký vliv mělo na Němcovou ,Mladé Německo‘“ a „často citovala jako básníka svého srdce Heineho“, no pritom vykladá, že „důvěrná přítelkyně“ Bohuslava Rajská „zprostředkovávala styky Boženy Němcové se starší generaci buditelskou“ a „vlastenecké spisy Tylovy probudily v mladistvé paní vědomí národní… Němcová sama zvláštní zásluhu o to přičítala novelám Tylovým, jejichž sentimentálnost odpovídala její vzrušené mysli a jich vlastenecké deklamace rozněcovaly její nadšení.“ A mne, keď tak predstavím si Boženu Němcovú na hornolehotskej fare u Sama Cbalupku, ktorého by Novák so všetkou istotou dal medzi predstaviteľov „klidného, namnoze i zpátečníckého historismu“, nejde do hlavy, že by Samo Chalupka a Božena Němcová mohli prináležať k nejakým rôznym dvom svetom duchovným.[137]
Ale tohoto dotkol som sa akosi proti svojej vôli. Nie pre toto zastavil som sa u Boženy Němcovej v Literature české devatenácteho století. Arne Novák napísal: „Božena Němcová stále žíznila po přátelských vztazích, důvěrném porozumení, součinném pochopění; vždy však přesunovala mězníky přátelství a lásky; příliš záhy a príliš snadno vyzrazovala v dopisech nejen svá myšlenková, nýbrž i citová tajemství; přátele velmi štedře obdarovávala něžnými epitety, náležejícími jen milencům; zaváděla do listů hned tykání; většina mladých intelektuálních mužů, kteří získali její sympatie, záhy se octla v erotických vztazích k ní. Byl to milostný román exaltované ilusionistky, která chtěla míti svůj idol lásky znovu a znovu promítnutý mužskou bytostí, z něhož posléze, když spadly lehké a klamavé závoje okouzlení, zůstalo rozčarování, lhostejnost, duševní únava. Pokud lze se dohádati z kusé a většinou jen jednostranně zachované korespondence, byli to vedle Hanuše hlavně ještě František M. Klácel a Jan Helcelet (1812 — 1876), jimž v živote Němcové připadly hlavní, skoro tragické úlohy…“ (Str. 34.)
Nad týmto som sa pozastavil.
V Prahe môžu viac vedieť o živote Boženy Němcovej, než vieme my Slováci. V Prahe bývala i v najťažšej dobe svojho života. Ale Arne Novák toto všetko súdi, tak sa zdá, hlavne na základe listov, vytlačených v Časopise českého musea v roku 1896; a z tých pri náležitom rozmysle taký súd nemôže sa čerpať. „Pokud lze se dohádati,“ — hovorí literárny historik. „Dohádati se?“ Aký je to výraz, keď charakterizujeme ženu z tejto stránky jej života?!
„… zaváděla do listů tykání,“ — súdi podľa všetkého tiež len z listov, publikovaných v ČČM 1896 a písaných Němcovou len dvom osobám, obom na Moravu, Veronike Vrbíkovej a dr. J. Helceletovi. I slečna V. Vrbíková (vydatá potom za Matějom Mikšíčkom, priateľom J. M. Hurbana), i Helcelet prináležali spolu s Němcovou ku „bratstvu Klácelovmu“, o ktorom čítame i pri týchto listoch (ČČM, 1896, s. 298), že „bylo volné sdružení osôb s Klácelem stejně smýšlejících, směru vlasteneckého. Členové, i osobně se neznajíce, si tykali, nazývajíce se bratry a sestrami.“ (F. M. Klácel6 bol najmilším českým básnikom štúrovskej mládeže v Prešporku koncom 30-tych a na počiatku 40-tych rokov. Moji vrstovníci z revúckeho gymnázia slovenského iste pamätajú sa, s akou úctou spomínaval ho prof. A. H. Škultéty, bývalý prešporský študent.) O I. J. Hanušovi a Němcovej dr. Novák vraví, že „rozešli se oba, vázáni ostatně společensky i mravně jinými svazky, se znechucením, odporem, nenávistí.“ I toto je povedané na základe listov (ČČM, 1896). Ale celkom nesprávne. Lebo i samý posledný z týchto listov, písaný Němcovou Helceletovi, končí sa: „Píš… a kdybys poslal, pošli pod adresou Hanuše…“
Ja nevšímal som si príbehov života Boženy Němcovej, neštudoval som ich, nepokladám sa za kompetentného súdiť o nich. Ale u nás donedávna žili ľudia, ktorí poznali túto milú Češku,7 vídali ju na jej cestách po Slovensku, sprevádzali, bývali s ňou, a od tých nebolo počuť ničoho, čo by ju kompromitovalo, čo by pre ňu, ako ženu, bolo stínom. V písomnej pozostalosti Sama Chalupku, S. Tomášika, Reussovcov alebo i Francisciho8 možno ešte nájde sa materiál, ktorý bude môcť upotrebiť jej životopisec.9
V opise jej pražského života v päťdesiatych rokoch dr. Novák má i vetu o „bídě a rozvratu domácnosti“ Němcovej; ale ja nazdávam sa, že pravý zmysel slova „разврaть“10 nie mu je známy.11
(1907)
SP, 27, 1907, s. 124 — 126: autorstvo v šifre „J. Š.“; rukopis 2 strany, 49 CE 32a. — Ide vlastne o Škultétyho polemickú glosu k portrétu Boženy Němcovej (1820 — 1862) od Arne Nováka z aspektu slovenských relácií v jej diele (a eo ipso aj v jej živote).
1 Najnovšie výskumy uvádzajú štyri pobyty Boženy Němcovej na Slovensku v rokoch 1851, 1852, 1853 a 1855; porovnaj knihu Bohumila Haluzického: Božena Němcová a Slovensko. Bratislava, Tatran 1952. 341 s. — ako aj účelovú publikáciu s názvom Hore Hronom — cestami Boženy Němcovej. Horehronské múzeum v Brezne 1962. 28 s.
2 Treba opraviť — Božena Němcová umrela 21. januára 1862.
3 Pôvodne vytlačené: „skizza“; upravujeme.
4 Pôvodne: „Nerudovci“; upravujeme a pridávame k slovu úvodzovky; ide o prívržencov realistickej línie tvorby Jana Nerudu (1834 — 1891).
5 Karel Slavoj Amerling (1807 — 1889), pražský lekár a kultúrny dejateľ; o jeho vzťahoch k Slovensku, najmä o kontaktoch so Samom Bohdanom Hroboňom porovnaj práce Flóry Kleichnitzovej v SP, 46, 1930, s. 31 — 47, 516 — 541, 597 — 616; pretlačené aj v knihe Z našej romantiky. Bratislava 1958.
6 F. M. Klácel okrem iného publikoval aj dva básnické „Hlasy úcty k Pavlovi J. Šafárikovi“. Květy, 5, 1838, č. 17; Česká včela, 5, 1838, č. 36.
7 Pôvodne vytlačené: „Česku“; upravujeme.
8 Škultéty medzi menami Slovákov okolo Boženy Němcovej neuvádza Gustáva K. Zechentera, ktorý ju sprevádzal na cestách za Samom Chalupkom do Hornej Lehoty: v čase písania tohto príspevku Škultéty o tom totiž nemohol vedieť, lebo Zechenterov Vlastný životopis sa mu dostal do ruky až po autorovej smrti a začal ho publikovať v SP v roku 1911. Po vydaní korešpondencie Boženy Němcovej sa objavilo aj meno ďalšieho významného Slováka — Janka Kráľa, s ktorým sa stýkala za pobytu v Balážskych Ďarmotách v roku 1853; porovnaj pretlačenie textu v eseji Pavla Vongreja Básnik Janko Kráľ. In: Búrkam divým v ústrety. Bratislava, Obzor 1972, s. 20, 92.
9 Porovnaj knihu uvedenú v poznámke 1 tohto príspevku, ako aj knihu M. Gosiorovského: Z histórie česko-slovenských vzťahov. Bratislava 1978.
10 Vytlačené azbukou; rešpektujeme, hoci celkom presne nevieme, čo tým chcel Škultéty zdôrazniť: Slovník rusko-slovenský (Bratislava 1952, s. 537) uvádza ako ekvivalent prekladu „rozvrat, zvrhlosť“; Príručný slovník rusko-slovenský (Bratislava 1952, s. 400; zostavil A. V. Isačenko) uvádza tvar „hýrenie“.
11 Na tomto mieste — na záver poznámok — treba ešte spomenúť, že Jozef Škultéty publikoval viacej príspevkov o predstaviteľoch romantizmu inonárodných literatúr, ktoré sme do tohto výberu nezaradili: vlastne nie sú to ani originálne Škultétyho štúdie, ale komentované práce iných autorov. Registrujeme ich však aspoň v takejto bibliografickej poznámke:
Alexander S. Puškin — Na storočnú pamiatku narodenia.
SP, 19, 1899, s. 345 — 351, 414 — 417, 547 — 552, 612 — 624.
Smrť Lermontova. SP, 11, 1891, s. 519 — 526.
Lermontov u Slovákov. SP, 34, 1914, s. 254 — 255.
Alexej V. Koľcov. SP, 29, 1909, s. 575 — 576.
Polnoe sobranie sočinenij A. V. Koľcova. Rec. SP, 33, 1913, s. 382.
Sreznevskij na Slovensku roku 1842. SP, 14, 1894, s. 114 — 126, 357 — 361.
I. I. Sreznevskij. Rec. biografie. SP, 33, 1913, s. 261 — 264.
A. I. Gercen o Mickiewiczovi. SP, 15, 1895, s. 693 — 695.
T. Grabowski, Romantyzm polski wsród Slowian. SP, 31, 1911, s. 58 — 63.
Petöfiho lyrické básne. Rec. SP, 13, 1893, s. 247 — 248.
„Osvietenosť“ maďarskej literatúry. SP, 19, 1899, s. 127 — 128.
Dve na tri: vo veci národnosti Petöfiho. SP, 19, 1899, s. 183 — 184.
Povahyhodná mienka o Petöfim. SP, 30, 1910, s. 62 — 64.
Tragédia človeka — Imre Madách. SP, 26, 1906, s. 690.
(Treba podotknúť, že posledné práce patria skôr do oblasti národnopolitickej publicistiky v dôkazoch slovacity pôvodu Petöfiho a Madácha — ako do sféry „vyslovenej“ literárnej histórie…)
[137] Prišla mi na um Chyža pod horami, lebo z Hornej Lehoty je blízko „ku Medveďom“. V Sebraných spisech Boženy Němcové (Čeští spisovatelé XIX. století, IV., str. XIII) Mária Gebauerová vraví o tejto práci: „Němcová nazývá črtu národopisným obrázkem. Není ničím jiným.“ Že „není“?! Je tam národopisu iste hodne, a sám koniec rozprávky nazval by som nechutným prílepkom. Ale Katuša je veru viac než figúra z národopisného obrázku. Hoci spisovateľka predvádza ju len niekoľkými črtami, podobných postáv jednako málo má novelistika vôbec. Národopisný obrázok môže podať všelikto, ale takú Katušu vykúzli len — poet.