ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Slovenská mládež od začiatku 19. storočia navštevovala najmä prešporské školy, lebo v Prešporku roku 1803 založený bol ústav slovenskej reči a literatúry so stolicou slovenského jazyka na lýceu. V školskom roku 1828 — 1829 pri ústave slovenskej reči a literatúry mládež založila si knižnicu a Spoločnosť čítavať a posudzovať literárne diela, cvičiť sa v svojom materinskom jazyku i v rečníctve. V 1830-tych rokoch za príkladom prešporským pozakladali Spoločnosti so slovenskými knižnicami i na iných školách, v Banskej Štiavnici, v Kežmarku, Prešove, v Levoči; katolícki študujúci slovenskí rezko si počínali najmä v peštianskom semeništi. V krúžku prešporskom medzi horlivými šuhajci začal vynikať Ľudovít Štúr.

Keď z jari roku 1838 námestná rada, v duchu Metternichovej politiky, zakázala takéto Spoločnosti mládeže na všetkých školách Uhorska, v Prešporku slovenskí študujúci zriadili sa v svojom Ústave a Štúr účinkoval i ako námestník profesora Palkoviča na slovenskej katedre. Ale 31. decembra 1843 prešporský konvent odobral Štúrovi námestníctvo profesorátu. Vtedy dvadsiatidvaja najlepší slovenskí žiaci vystúpili z lýcea. Ktorí z nich ako teológovia boli už v poslednom roku, utiahli sa do svojich rodičovských domov pripravovať sa na skúšky, ostatní, trinásti, v krutej zime odišli z Prešporka na lýceum do Levoče.

Vtedy, roku 1844, Samko Šípka už bol horlivým členom levočskej slovenskej spoločnosti, v ktorej prešporských bratov prijali s nadšenosťou.

Narodený bol Samuel Šípka 19. februára 1827 v Košťanoch pri Martine, ale rodičia (otec mlynár Pavel Šípka, matka Mária, rodená Starička) skoro prešli do martinského mlyna a Samko dostal sa do školy k Michalovi Meličkovi.¹ Turčianske školy, mošovská, necpalská i martinská, predtým povestné, v tieto časy už zanikali, boli len akousi prípravnou triedou pre gymnáziá. No vymuštrovať chlapcov ešte znamenite vedeli: formálna stránka vyučovania bola veľmi vypracovaná, učebná látka ustálená. Šípka s vďakou spomínaval Meličku ako svojho učiteľa a o jeho metóde a horlivosti učiteľskej rozprával samé pekné veci. Keď odišiel z Martina učiť sa ďalej, prijali ho do tretej triedy.

V Levoči milí jeho vrstovníci boli medzi inými Pavol Dobšinský a Ján Botto; Samo B. Hroboň bol tam už zo starších študentov. Už roku 1840 vyšla tu Jitřenka, čili výbornější práce učenců česko-slovanských levočských. Medzi trinástimi, prišlými z Prešporka, vynikali najmä Turčan Janko Kučera, Gemerčan Peter Z. Kellner a Trenčan Mikuláš Dohnány. Doniesli si odpisy Štúrových prešporských prednášok, najmä historických, literárnohistorických, estetických. Niektorí z prešporských vysťahovalcov mohli za svojím učiteľom Štúrom i sami ďalej prednášať, ale prišiel za nimi do Levoče i Ján Francisci, v Prešporku už skončivší teológiu.² Mládež v svojich schôdzkach, v spoločnosti, nahradzovala si všetko, čoho jej škola pri vyučovaní v latinčine nemohla dať. Okrem malej peňažitej podpory, ktorú mu dával najmä spolok Tatrín, Francisci za dva roky udržoval sa v Levoči ako privátny učiteľ u probstnerovskej rodiny, aby mohol byť učiteľom svojich mladších druhov. Levoča stala sa strediskom³ ostatných slovenských spoločností na školách: slovenské vzdelávacie spoločnosti v Kežmarku, Prešove, Štiavnici, Modre a Prešporku vstúpili s ňou do takého spojenia, že navzájom písomne oznamovali si predmety svojich prác, svoje pokroky v slovenskej vzdelanosti a navzájom povzbudzovali sa v horlení za svoju reč a národnosť. V Levoči šuhajci, keď vraj starší slovenskí národovci zakladaním spolkov odvádzali svoj ľud od opojných nápojov, ustrojili si tiež spolok miernosti a žili v duchu Štúrovej náuky rigorózne, bezmála asketicky, vôbec v čistote až panenskej.

Ničoho krajšieho nemožno si predstaviť nad takýto život. Možno povedať, že kvôli mladosti, strávenej v takomto snažení, hodno je narodiť sa.

Samko Šípka prestal byť levočským študentom v roku 1848.

*

Duchu svojej školy a ideálom svojej mladosti zostal verným v celom svojom živote. Levočským študentom prestal byť v búrkach roku 1848. Išiel za slovenského dobrovoľníka a vrátil sa domov až v novembri roku 1849.

Tu, ako vzácnu silu, hneď schytil, pojal ho verejný život. V prvú periódu slúžil ako okresný notár turčiansko-sv.-martinský, v druhú ako prísažný martinského slúžnovského úradu. Roku 1868 v Martine bola založená sporiteľňa a Šípka stal sa jej účtovníkom a tajomníkom. Základný kapitálik, ktorého tiež len polovica bola splatená, minul sa temer na knihy a iné potreby zakladania, ale rigorózne vedený ústav získal si takú dôveru slovenského obecenstva, že kde len bol slovenský kapitálik, v krátkom čase temer každý prišiel do Martina. Sporiteľňa onedlho na milióny počítala svoje vklady. Pilnosť, príčinlivosť Šípkovu v službe tohto ústavu bolo by hodno opísať ako príklad pre iných.

Účinlivosť jeho pri našich spolkoch, spomenutá už pri zvesti o jeho smrti, bola tiež taká príkladná. A ako vedel robiť, prikladať rúk, práve tak vyznačoval sa v horlení, v povzbudzovaní iných alebo vo vyhľadávaní nových úloh. K minulosti slovenskej prechovával zvláštnu pietu. Ako vieme z Mudroňovho životopisu, roku 1863, keď svätila sa tisícročná pamiatka pokresťanenia Slovákov, Šípka s Jánom Bottom a Pavlom Mudroňom bol na Velehrade.⁴

V Martine, kým spoločnosť bola počtom menšia, divadlo hrať, ak⁵ bolo treba, považoval si každý za povinnosť. Samuel Šípka na javisku⁶ nebol diletant, ale herec, umelec. Divadelného predstavenia na matičných zhromaždeniach temer nebolo bez neho.⁷ Prestal hrávať, až keď naučiť sa rolu naspamäť bolo mu už ťažko. Rozsudok bystrý ostal mu i vo vysokej starobe.

Tak i zvláštnu zaujatosť za slovenské veci zachoval takrečeno do posledného dychu.

Už za vojny, v októbri 1915, umrel nám v Srbsku Jozef Podhradský, pôvodca drámy „Holuby a Šulek“, ako starec bezmála deväťdesiatriročný.⁸ Teraz⁹ odišiel už i Samko Šípka, ako posledný z toho prešporsko-levočského pokolenia slovenského. Večná mu pamäť!¹⁰

(1917)

NN, 48, 1917, č. 58 (uverejnené ako nekrológ); rukopis sa nezachoval.

Článok nie je podpísaný, ale jeho dikcia prezrádza „ruku“ Jozefa Škultétyho: preto sme článok zaradili do tohto súboru.

1 Michal Meličko bol martinským evanjelickým učiteľom v rokoch 1831 až 1875; po ňom sa tu stal učiteľom jeho syn Ján (1846 — 1926), známy aj ako zbormajster martinského Spevokolu, v ktorom veľmi aktívne celé desaťročia účinkoval aj Samuel Šípka.

2 Treba rozumieť nie v dnešnom termíne „bohoslovecké štúdium“; ale v dobovom školskom systéme to bol najvyšší stupeň lyceálneho štúdia.

3 Pôvodne vytlačené: „stredišťom“; upravujeme.

4 Pavol Mudroň, Vlastný životopis. SP, 35, 1915, s. 305 — 306.

5 Pôvodne vytlačené: „jestli“; upravujeme.

6 Pôvodne vytlačené: „javišti“; upravujeme.

7 O Šípkovom hereckom účinkovaní je veľa zmienok aj v Bottových listoch; porovnaj ich vydanie v MS v roku 1983.

8 Jozef Podhradský (1823 — 1915); známy ako autor drámy Holuby a Šulek (1850). — O Podhradského diele Tragédia Tatry, ktoré je doteraz neuverejnené, porovnaj štúdiu Michala Kocáka v zborníku K problematike slovenského romantizmu. Martin 1973, s. 181 — 198 a v Zborníku LA 18, 1981, s. 101 — 119.

9 Doplňujeme presný dátum smrti Samuela Šípku — 15. máj 1917.

10 Škultéty nespomenul Šípkovu publicistickú činnosť v dobových časopisoch (Pešťbudínske vedomosti, NN, Národný hlásnik, Obzor), jeho zberateľské folklórne úsilia (prispievateľ oboch reprezentatívnych zbierok našich rozprávok v roku 1858 a v roku 1883), ako aj Šípkovu prácu Topografické dáta veľkej obce Turčiansky Sv. Martin (Zborník Muzeálnej slovenskej spoločnosti 1, 1896, s. 135 — 143). — Samuel Šípka bol aj martinským kronikárom — jeho rukopisný „Pametnik mestečka Sv. Martin, zavedený s rokom 1860“ sa nachádza v LA MS, signatúra J 263; písal o ňom Michal Eliáš: Z minulosti a prítomnosti Turca 6, 1983, s. 159 — 179.