ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[107]

Pomery národnostné i kultúrne, aké boli v prvej polovici minulého storočia v milom okolí Rožňavy i v iných krajoch gemerských a vo väčšine Uhorska, záviseli v mnohom od pomerov európskych a najmä od politiky viedenskej. Pre Viedeň veľkú vec vykonal cár Alexander I., keď vojenskú silu Ruska postavil, aby zlomil Napoleona, takého nebezpečného Habsburgovcom; ale keď raz viacej nebolo Napoleona, dobrodenie sa zabudlo a viedenská politika doma obrátila sa proti Slovanom. Preto proti Slovanom, že vo vojnách napoleonských ukázalo sa, akú oni silu znamenajú. Keď potom naši otcovia žalovali sa na nedobrý stav v Uhorsku, stav ten spôsobený bol hlavne politikou Viedne. Maďari neboli by sa tak rozpálili šovinistickými snahami, neboli by sa tak rozbehli na ujmu svojim spoluobčanom, keby ich v tom zjavne i nezjavne neboli podporovali z Viedne.

A keď takto spomíname túto minulosť, oprávnení sme hovoriť i o rožňavskom okolí. Na farách i školách tu už na samom začiatku 19. storočia žili rodiny, zohrievané národným citom slovenským. Na fare polomskej, takej blízkej Rožňave, 6. januára 1823 narodil sa Peter Kellner, a v našej kultúrnej histórii najmä pod menom Záboja Hostinského stal sa predstaviteľom zvláštnych snáh slovenských.

Peter Kellner učil sa, rozumie sa, najprv v škole rodnej dediny, potom na gymnáziu v Rožňave štyri roky (1833 — 1836), v Levoči dva a zatým zas v Rožňave ešte dva roky. V tie časy pre slovenského šuhaja Rožňava národne bola ešte mŕtva, ale na lýceu levočskom mohol sa už zohriať slovenský cit polomského rodáka. A on, Peter Kellner, mal slovenský cit iste už i z rodičovského domu. Veď potom študovať teológiu dali ho do Prešporka, dnešnej Bratislavy, kde slovenský študent mohol sa tak pripraviť ako nikde inde. Na lýceu v Bratislave už účinkoval Ľudovít Štúr, horlivo nahradzujúci všetko, čo Slovákom nedávala škola. Prednášal im históriu slovenskú i slovanskú, hľadel im milými urobiť piesne a povesti národné. V slovenskom ústave rečnievali sa básne, budiace národné povedomie. Peter Kellner vyznačoval sa tu odprvu.

Keď predstavenstvo, postavené v službe politiky, a nedobrej politiky, na konci roku 1843 Štúra pozbavilo na lýceu profesúry, čiže zakázalo sa učiť po slovensky, vtedy Peter Kellner bol tiež medzi tými študentmi, ktorí ustanovili si zanechať Prešpork a v marci 1844 odišli do Levoče. Tam, v Levoči, ešte v tom roku skončil teologické štúdiá a pred superintendentom Jozeffym zložil takrečenú kandidátsku skúšku, po ktorej už mohol byť vysvätený za kňaza. Ale k tomu ešte nemal náležitých rokov,¹ a otec v jeseni vystrojil ho ešte do Nemecka na univerzitu. Lenže cesta do Nemecka viedla cez Bratislavu: Peter ostal pri Ľudovítovi Štúrovi a začal sa učiť na právnickej akadémii. Keď po dlhom preťahovaní a odporovaní Štúr roku 1845 konečne dostal povolenie vydávať slovenské noviny, Záboj Hostinský stal sa spolupracovníkom Slovenských národných novín i beletristického Orla tatránskeho. V takej službe slovenskej zostal až do roku 1848. Pracoval horlivo i pre Slovenské pohľady, ktoré pre vedu i umenie od roku 1846 redigoval Jozef M. Hurban. Keď pri nepokojoch, spôsobených roku 1848 Maďarmi, čiže Kossuthom, Ľudovít Štúr už nemohol obstáť v Bratislave, Peter Kellner začas ešte viedol redakciu Slovenských národných novín s Turčanom Bohušom Nosákom.² Medzi dobrovoľníkov slovenských nevstúpil — bol práve chorľavý; utiahol sa u rodičov.

Keď maďarská akcia roku 1849 pri Világoši ruskou pomocou bola zlomená a v jeseni stoličná administrácia usporiadala sa už na novom základe, stoličný komisár gemerský vymenoval Petra Kellnera do slúžnovského úradu v rožňavskom okrese, a o rok, 1850, preložili ho do okresu revúckeho.

Rozumie sa, jeho práca, začatá v Bratislave pri boku Ľudovíta Štúra, vo verejnej službe neprestala. V Bratislave v 1840-tych rokoch, v duchu čias, pod vplyvom Herdera, Jakuba Grimma, Vuka Karadžiča, milým zamestnaním bolo zbierať i študovať piesne a povesti slovenské, ako to vieme i podľa Štúrovho spisu O národních písních a pověstech plemen slovanských. Také konanie spomínava sa potom i v literárnej a kultúrnej histórii. V súpise slovenských rozprávok (I, 1928, s. 129) dr. J. Polívka, rozumie sa, spomína i zberateľov rozprávok (povestí) a z nich najdôkladnejšie tých, ktorí nielen zbierali, zapisovali povesti, ale o nich i dumali, hútali, písali. Ako takých spomína vedľa Štúra Ľudovíta Reussa, Petra Kellnera-Hostinského, V. Paulinyho, Pavla Dobšinského a nazýva ich romantikmi.

Nuž romanticky ponímať naše povesti bola takrečeno národná služba. V tie časy od tridsiatych rokov 19. storočia, takých horlivcov slovensko-národných, akými učenci Ľudovíta Štúra neprestávali byť ani vo verejnom živote, ťažko by bolo bývalo odvracať sa od náuky, že Tatry sú pravlasťou Slovanstva. Ťažko by im bolo bývalo odvracať sa od takej náuky v tie časy, keď uhorská politika s veľkou dôslednosťou usilovala sa ukázať ničotu Slovákov. Veď tými romantickými výkladmi našich povestí bola možnosť zapaľovať národné city hubených slovenských ľudí, ako ničím iným.

No pre charakteristiku Záboja Hostinského nedostačí povedať, že bol romantikom. O ňom pýta sa dodať, že bol mesianistom.

Štúrova škola v Bratislave na začiatku 1840-tych rokov oduševňovala sa najviac poľskou poéziou. Knižku v tie časy nebolo tak ľahko dostať ako dnes pri železniciach, pri dnešnom poštovom spojení. Bratislavským slovenským študentom okrem knižky českej akosi najprístupnejšia bola poľská knižka. (Nie bez zásluhy emigrantov.) Andrej Sládkovič, študent bratislavský, v svojich epických básňach, skladaných v polovici 1840-tych rokov, mal puškinovské strofy, ale v svoje bratislavské roky on Puškina ešte neznal. Len v Halle, kde študoval ešte po Bratislave, prostredníctvom horlivého ruského mladoňa D. A. Valujeva bol dostal z Ruska od Chomiakova i diela Puškinove. Kým bol Sládkovič v Bratislave, tešieval sa len s Mickiewiczom. Oda do młodości (Mickiewiczova) v zasadnutiach Spoločnosti rečnievala sa najprv v pôvodine, neskôr v preklade slovenskom; z odpisov Mickiewiczových básní niektorí členovia Spoločnosti mali celé zväzočky.³ Nasledovne len prirodzená vec, že keď Mickiewicz stal sa hlásateľom poľského mesianizmu, náuka táto poľská v Bratislave nezostala neznámou.

Osvojil si ju najmä Hostinský a pridŕžal sa jej do konca svojho života. U Poliakov totiž Towiański⁴ a za ním Mickiewicz učili, že zvláštnym poslaním ich národa vo svete je: byť predstaviteľom cnosti a slobody, áno, trpieť pre toto poslanie, ako trpel Mesiáš. Mickiewiczovci prenášali svoje učenie na vieru kresťanskú a blúznili tak, že z Paríža, kde žil utiahnutý, Towiańského vypovedali a Mickiewiczovi odňali katedru, ktorú na Collége de France mal pre slovanské literatúry.

Ľudovít Štúr hneď roku 1842, keď slovenčinu ešte neboli uviedli za spisovnú reč, v básni o Kriváni povedal: „Co si ty Tatrám, my světu budeme.“ Ale učenie poľských horlivcov osvojil si v Bratislave najmä Záboj Hostinský, preniesol ho na svoj národ (Tatry!), na duchovný život slovenský, na umenie a vedu, no viery netýkal sa tak ako Poliaci. (Jeho vypovedať z Paríža nebolo by bývalo príčiny.)^[108] Hostinský ostával s mesianizmom hlavne pri umení. Ešte roku 1871, ku koncu svojho života, písal Rozpravy večerné o umení staroslovenskom (Orol II. s. 344). V nich zdôrazňuje, že „my Sloveni (Slováci) máme históriu umelectva,“ a vykladá ju z povestí slovenských. Spomínajúc staviteľstvo starých Slovákov, nezameškal doložiť (iste i proti maďarským historikom!), že „sv. Štefan, prvý kráľ uhorský, pozakladal opátstva, kláštory, stolice biskupské a iné staviská na miestach tých, kde predtým už stáli chrámy, svätyne, kláštory z doby predošlej.“ Cyril a Metod však, apoštolovia tej predošlej doby, „zakladali kostoly kresťanské na miestach svätýň pohanských.“ Z dreva vyrezávané aké umelecké ozdoby mali slovanské chrámy „v meste Radogoste“ a „v Štetíne“, o tom odvoláva sa na svedectvá Ditmara a na životopiscu sv. Ottu.^[109] (O remeslách u Slovákov, ktoré z dreva robia, cenné sú poznámky Hostinského v Orle roku 1879 na strane 187.)

V týchto výkladoch Petra Hostinského veľmi poznať účinok poľského mesianizmu. Čo v Towiańskom Mickiewicz vyhútal o poľskom národe, to Hostinský temer s väčším dôrazom povedal o Slovákoch. A temer tak pridŕžal sa toho i v ostatných svojich prácach (Stará vieronauka slovenská, 1871). Pravda, v polemike so Ctibohom Zochom (Otvorený list p. Ctib. Cochiusovi, Orol tatr. 1846, č. 59 — 61 a Druhý otvorený list p. Ctib. Cochiusovi, tiež tam, č. 76 — 78) Hostinskému ťažko bolo brániť mesianizmus, keď Zoch tiež až rozpálený hovoril: „To by teda malo byť to slovanské videnie celej pravdy?… To má byť tá limitatívna filozofia, ktorou zakliate zámky pootvárame!? Ja to pokladám za čínsku filozofiu, tak limitovať, izolovať svet slovanský od všetkého druhého sveta… Mickiewicz je dozaista zvláštne zjavenie medzi Slovanmi, lebo samostatne si vedie, a predsa jeho slovanský mesianizmus — toto prorocké videnie — ktorému k vôli i s mesianizmom židovským sa zmieril, je, mojím chatrným náhľadom, najslabšia stránka jeho prednášok, bo tu už upadá do hrobu mysticizmu.“⁵ (Orol tatránsky, 1847, s. 253.)^[110]

Keď roku 1844 Peter Kellner, poslaný otcom ešte na univerzitu do Nemecka, bol ostal v Bratislave u Ľudovíta Štúra a roku 1845 vstúpil za spolupracovníka Štúrových novín, na akadémii pritom študoval práva. A tak v jeseni 1849 dostal postavenie v rodnej Gemerskej stolici, v slúžnovskom úrade rožňavského okresu; odtiaľ po roku preložili ho za slúžnovského adjunkta do okresu revúckeho. Pavol Dobšinský, ktorý vtedy v Revúcej u Samuela Reussa bol kaplánom, zaznačil neskoršie ako milú rozpomienku v životopise Petra Kellnera (Letopis Matice slovenskej XI., zv. 2, s. 138), aké dišputy mávali tam o značení slovenských povestí. Na jednej strane obyčajne stával vraj s Hostinským on, Dobšinský, na druhej strane bratia Reussovci a iní národovci revúcki. (Doložil tu Dobšinský i to, že už vtedy v tomto krúžku spomínavali, ako by bolo založiť strednú školu slovenskú.)

Tu, v Revúcej, Peter Kellner sa i oženil; vzal si z blízkej Jelšavy meštiansku dcéru Matildu Hricovú. Pre slovenských národovcov, v službe postavených, roky Bachovho panovania boli nedobré i preto, že ich ustavične prekladali z miesta na miesto. Po revúckych vari piatich rokoch Kellner slúžil pri administrácii na Spiši v Gelnici, v Levoči, až v sídelnom meste Zemplínskej stolice.⁷ Po októbrovom diplome (1860) vyše roka žil na penzii, na začiatku roku 1862 postavili ho za hlavného slúžneho do Rimavskej Soboty. Ale do roku 1867 už nebolo ďaleko. Vtedy Viedeň, po prehratej vojne s Pruskom (1866), spravila také pokonanie s Uhorskom, že tu potom Maďari mohli robiť, čo len chceli. Slovenských národovcov zo stoličnej správy i zo štátnej služby poprepúšťali. Peter Kellner, úradník vážený, ctený, dostal raz navždy akúsi peňažitú výbavu… Bol ešte len 44-ročný, a nádeje, že by pre neho v krajine, akou bolo už Uhorsko, našlo sa ešte úradné postavenie, veru nikde nijakej!

Ale dumať a písať Hostinský neprestal ani takto, pri takých ťažkých okolnostiach životných. V Bratislave, v tie prvé časy, dumám svojim dával i poetickú formu, ako nám ukazujú ročníky Orla tatránskeho alebo Nitry. U mládeže Štúrovej, ktorá z tej duše rečnievala básne Jána Hollého, Jána Kollára i inostranných poetov slovanských, temer náležalo k životu vyjadrovať svoje dumy i veršované. Záboj Hostinský, taký zapálený slovenským citom, takrečeno nemohol neveršovať, a mal skladby, ktoré i mohli byť básňami zvané.^[111] História, rozumie sa, nemohla ho neinteresovať. Bol by chcel posvietiť na také otázky: Trudoviny k dejepisu slovensko-obradnej cirkvi v Uhorsku (Radlinského Slovesnosť, 1863, č. 13, 17 - 24; 1864, č. 1, 2, 12, 14, 17, 19 a nasl.; 1865, č. 1); Slovo o tom, že hornouhorské Okolie má základ historický (Pešťbudínske vedomosti, 1861, č. 64);^[112] Anonymus Belae regis notarius (tiež tam, 1862, č. 14); Príklady urbárskeho odkúpenia (Slovenské národné noviny, 1846, č. 71, 72); Úradný jazyk v Uhorsku a zmáhanie sa maďarizmu podľa Corpus juris Hungarici (tiež tam, č. 37 — 41); Počiatky rodopisu slovenského (tiež tam, č. 1, 2, 6, 7, 22, 26, 29); Náčrtky miestopisné Malého Hontu (Letopis Matice slovenskej, 1869, VI, s. 5 — 19); Historické blýskavice, I. Braničevci, II. Sotáci (tiež tam, V, 1, s. 72 — 80); Historické blýskavice, III. Bán Miko, IV. Pravda varadínska (tiež tam, VI, 2, s. 51 — 68); Historické blýskavice, V. Castrum Galic (tiež tam, VII, 1, s. 41 — 49); Historické blýskavice, VI. Boris, knieža Haliče (tiež tam, VIII, 1, s. 49 — 62); Starožitné pamiatky Slovanov (Sokol, 1863, č. 11 — 14); Matúš Trenčiansky (tiež tam, 1864, č. 1 — 5) a podobne. Peter Kellner okom rozpáleným prizerával sa všetkému, čo mohlo mať význam pre históriu Slovákov, a rád ozval sa i proti tendenčným náukám uhorskej histórie. Z jeho publicistických prác v Slov. nár. novinách od marca 1848, keď Štúr už nemohol obstáť v Bratislave, hodno zaznačiť úvodný článok Všetko za ľud slovenský.⁸ Upozorňoval v ňom, že „sloboda“, o ktorej v Uhorsku vtedy bolo mnoho rečí, „ešte je len vtákom, ktorý nad nami lieta… Práce, mnohé a veľké práce čakajú na nás. Treba by nám bolo Herkula, čo by hadov pobil, chlievy vyčistil, otrokov vyslobodil…“ Mládež slovenská, „ty iď medzi ľud a rob deň i noc, čoho treba k jeho šťastiu a povýšeniu.“

Život slovenských národovcov, ktorí prešli školou Ľudovíta Štúra, bol napospol neľahký — vinou nepekných, nedobrých krajinských pomerov; ale z nich zato nebol by sa žaloval ani jeden. Veď oni vstupovali zo školy do života pripravení na borbu. Peter Kellner, posledných desať rokov svojho života obkľúčený spoločnosťou, poskladanou zo samých nepriateľských (politicky nepriateľských) elementov, nemýlený, hútal, študoval a písal o minulosti slovenskej. Ako on žil, to poznať i podľa mien jeho dcér. Staršia volala sa Oľga, lebo v tie časy bolo to meno v slovenských rodinách milé, obľúbené. (Oľgu mal i Andrej Sládkovič.) Mladšia dcéra bola Alma. Narodila sa totiž roku 1854 v ten deň, keď v krymskej vojne spojení Francúzi a Angličania pri rieke Alme premohli Rusov. Mala byť z toho pre Slovanov nie radostná pamiatka, ale okolnosti vojny, i samej tejto bitky boli také, že meno Almy v slovenskej rodine bolo hodno si zaznamenať.

Po roku 1867 nebolo nijakej nádeje, že by v krajine, akou sa stalo Uhorsko, taký slovenský národovec, ako bol Peter Kellner, mohol ešte dostať úradné postavenie. Ale na mesianistu slovenského ani ťažké kríže životné nedoliehali tak, ako doliehajú na obyčajných ľudí… Umrel za cholery roku 1873, 10. augusta, päťdesiatročný.⁹

(1934)

SP, 50, 1934, s. 654 — 659; podtitul („1823 — 1873“); rukopis 22 strán, 49 CL 28; pretlačené vo Vôni domoviny, s. 256 — 264.

1 T. j. tak vtedy nazývaný „kánonický vek“ — dvadsaťjeden rokov.

2 Bohuš Nosák-Nezabudov (1818 — 1877) — treba opraviť Škultétyho údaj, že bol „Turčanom“: Nosák bol Tisovčanom, teda Gemerčanom.

3 Dosiaľ sú zachované rukopisné zápisy Mickiewiczových veršov v LA MS.

4 Andrej Towiański pochádzal z Litvy; náboženský mystik a šarlatán.

5 Škultéty cituje Zochov text v „štúrovčine“; upravujeme.

6 Pypinov ruský text cituje autor v prepise latinkou; prekladáme: „Ich myšlienky o národe viedli osudným spôsobom k mystickej viere v spasenie neuvedomelo, cez zázraky. Súčastnostné strádania sa nahrádzali veľkolepými snami o kráľovstve slávy a budúcnosti.“

7 To jest v Novom Meste pod Šiatrom na východnom Slovensku.

8 Kellnerov článok je uverejnený v SNN, 4, 1848, č. 278.

9 Z Kellnerovej rukopisnej pozostalosti vyšiel výber básní v antológii neznámej slovenskej poézie z polovice 19. storočia, ktorú editor zámerne nazval incipitom Kellnerovej básne Keby si počul všetky tie víchrice (Bratislava, Tatran 1966). Súborne vyšli Kellnerove básne v knihe Šuhajovo dumanie (Bratislava, Tatran 1973, editor Miloš Kovačka). Štúdiu Obrys Kellnerových veršov uverejnil Pavol Vongrej v knihe Zlomky z romantizmu. Bratislava, Tatran 1982, s. 133 — 159.