ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

Šťastný je, kto v bôli má útechy, že nebude večne slzy liať. Slová tieto, ktoré my i v najťažšom navštívení oprávnení sme si opakovať, dnes majú pre nás dvojnásobnú platnosť. V Chalupkovi¹ vyvalil sa slávny pamätník slovenského života, oplakali sme ho, ale ihneď nastáva udalosť, na základe ktorej odkladáme aspoň na čas smútočné rúcho a slová bôľu zamieňame slovami uspokojenia, chvály a oslavy.

Samuel Tomášik, pôvodca našej „Hej Slováci!“ ide sláviť päťdesiatročné jubileum svojho kňazského účinkovania.² Dostačí spomenúť: „pôvodca tejto piesne“ a srdcia pohnú sa veľkým citom ozaj „od Uralu k Tatrám na temeno“ a od Baltu dolu po Adriu. Všade, kde na týchto nesmiernych priestranstvách rozvetvený je kmeň slovanský, s piesňou touto stojí v spojení prebúdzania národného povedomia. A ťažkým osudom dosiaľ bitý Slovák nechže čerpá povedomie i z tohto vedomia. Keď najviacej dorážajú na nás, keď chcú nazmar priviesť naše snahy, my môžeme sa utiahnuť za bezpečné hradby toho presvedčenia, že zaniknú všetky nástrahy, zamĺknu všetci nepriatelia, keďže pravda u nás hlásaná stáva sa krédom celého jedného sveta — národa slavianskeho. V Petrohrade pripravujú sa zasvätiť jubileum veľkého slavistu Lamanského a časopisectvo ruské vyznáva, že Vladimír Lamanskij je stúpencom Ľudovíta Štúra!

O rok bude už i odvtedy päťdesiat rokov, čo Tomášik napísal svoju všeslovanskú pieseň. Aký šťastný okamih, aké požehnané vnuknutie to bolo! Slovanstvo existovalo len po mene, život jeho v tých širokých priestranstvách podobal sa hrobom, na spiacich, neuvedomelých jeho masách bez úrazu mohla sa povláčiť noha cudzincov. Mladý Slovák, ktorý po premožení tisícero prekážok bol prišiel k národnému povedomiu, pozrel na tie masy, z bôľu jeho preblysla iskra nezvratnej viery a z nadchnutej hrudi vyprýštila pieseň, volajúca do duše tým masám a vlievajúca im jeho pevnú vieru. „Toto je tá pieseň,“ hovorí Pauliny-Tóth v životopise Tomášikovom, „na jejžto hlasy jak na ozon trúby archanjelovej ožívali zdrnelé kosti synov slavianskych; ona bola svedkom prvého prebudenia nášho, zmŕtvychvstania Slovenska, prvého povedomia slovanského. Keď ju počujem, voždy prenesie ma sladká upomienka do dávno pominulých časov mladosti mojej; vidím sa v kole junáctva ohnivého, jehož krv vrie a ňadrá prekypujú citmi rodoľubstva; vidím ich, ako vstávajú pri poslednej slohe, vidím hlavy obnažené, vidím tváre nadšením horiace, vidím zraky plamenné, ruky hor’ vyzdvihnuté a čujem spev, jehož posvätný dôraz zatriasa oblokmi chyžky nizunkej.“³

Takto spievavali ju v Prešporku štúrovskí žiaci, keď inde ešte nebola známa. Na Slovensku mimo tohto úzkeho kruhu nebolo ľudí, nebolo spoločnosti, ktorá mohla by ju pochytiť, veď ešte neskoršie, keď štúrovci do zhromaždenia Tatrína na plti išli dolu Váhom, právom mohli povedať o sebe, že v prípade nešťastia zahynul by s tou plťou celý národ slovenský.⁴ No v Prešporku vzmáhalo sa toto malé Slovensko, Štúr pritiahol do svojho krážu synov viacerých vetví slovanských, hotoví apoštolovia rozchádzali sa potom ďaleko a pieseň Tomášikova udomácnila sa v širokých priedeloch sveta slavianskeho. Ozaj, ona bola všade svedkom, ba činiteľom prebudenia!

Krásne to budú dojmy, ktoré vzniknú v duši pôvodcovej v deň jeho jubilea. Slovanstvo, o ktorého budúcnosti, keď on zaspieval, že „bude žiť naveky,“ ešte pochybovali mnohí naozaj veľkí duchovia, ožilo, vzrástlo a zmohlo sa, že ostatný svet dnes už neprestáva o ňom hovoriť, tu s úžasom, tam závistlivo.

V tichej domácnosti chce sláviť náš slávny veterán tento deň. No túto tichosť touto vďačnou, povinnou upomienkou snáď nenarušíme. „Roku 1833 dňa 28. mája,“ písal pred nedávnom svojmu priateľovi, „bol som ja na úrad kazateľský vysvätený a dňa 12. júna do cirkve chyžnianskej uvedený, a tak na menovaný deň bude päťdesiat rokov, ako ja v cirkvi tejto úradujem. Za to chcem najprv a nadovšetko povďačnosť svoju v pokore preukázať pánu bohu, ktorý pri všelijakých príhodách a nehodách života môjho toľkú milosť mi preukázal, a k tomu cieľu chcem tento pre mňa pamätný deň zasvätiť tichej domácnosti, v kruhu rodinky a dôverných priateľov.“⁵

V Chyžnom^[69] vyvolený bol po smrti svojho otca — farára. No voľba mala závadu; kandidát ešte nemal kanonické roky.⁷ Na naliehanie cirkvi superintendent Jozeffy, dišpenzujúc ho od chýbajúcich rokov, po prísnej skúške vysvätil ho, s tou podmienkou — čo žiadal si však i sám Tomášik — aby už ako kňaz vyšiel ešte na daktorú nemeckú univerzitu. Hneď po roku naskytla sa mu príležitosť. Dorozumel sa so Samom Chalupkom, ktorý práve bol sa navrátil z univerzity, prevzal administráciu fary chyžnianskej a Tomášik, spolu s Karolom Bradovkom,⁸ od tých čias kameňanským farárom, v auguste roku 1834 odišiel do Nemecka. Na ceste zastavili sa v Prahe, navštíviac svojho slávneho krajana Šafárika, prostredníctvom ktorého oboznali sa i s Jungmannom, Hankom, Palackým, Preslom a mnohými mladšími literátmi českými. V Prahe zostali celých desať dní a z dojmov, ktoré Tomášik nazbieral, vznikla na mieste pieseň „Hej, Slovania!“⁹

V Berlíne poslúchal toho času slávnych teológov Neandra, Twestena, Marheinecka, áno i slávneho Boppa. Na veľkonočné sviatky nasledujúceho roku cestoval do Pomoria, do zemí vyhynulých baltických Slovanov, kde už len mená riek, jazier, hôr, miest a dedín, tvár a postava ľudu, jeho kroj, obyčaje a mravy ukazujú na slovanský pôvod. V Štetíne s bôľnym srdcom obzeral náhrobné pomníky Boguslavovcov, kniežat pomoranských, na Voline a na Rujane posvätné háje, zrúcaniny pohansko-slovanských chrámov, obetnice v skale vytesané, kameň s nápisom Svantovíta.

Po návrate na svoju faru Tomášik pustil sa cestou, na ktorej krásna budúcnosť čakala ho i na cirkevnom poli. Do Gemera v krátkom čase poschodili sa viacerí z reprezentantov mladého Slovenska. Tomášik stál im na čele, i rozprúdila sa tam na cirkevnom poli činnosť, ktorá postupnými výdobytkami v prospech nášho národa viedla k založeniu gymnázia veľkorevúckeho a prestala len po barbarskom zničení tohto ústavu. Ako senior viedol neohrozené boje s odporcami Slovákov. Na školách dištriktom vydržiavaných usiloval sa previesť vyučovanie náboženstva v materinskej reči a prednášky literatúry slovenskej; zasadzoval sa za slušné nakladanie so žiakmi slovenskými, za čo dlhú a nemilú pravotu mal s kolégiom prešovským, ktorú dištriktuálne konzistórium naposledy nerozhodlo síce, no udusilo a vyhlásilo za zaniknutú. Roku 1849 bol vyslaný slovenskými mestami a osadami spolu s Matejom Nandrášim a Ľudovítom Gálom v národných záležitostiach do Viedne; keď jeho veličenstvo roku 1857 bavilo sa v Budíne, menom dištriktu Tomášik bol k nemu vyslaný s administrátorom Topercerom.

Vôbec možno povedať, že ak nepríde istá nešťastná náhoda, Czékus v potisskom dištrikte za života Tomášikovho nebol by sa mohol stať superintendentom.¹⁰

Roku 1846 viezol sa totiž ako vyslanec na generálny konvent s Jozeffym¹¹ a Ferienčíkom.¹² V Hnúšti splašili sa im kone a strhli sa i s kočom z mosta dolu, do hlbokého jarku. Ferienčík vyskočil zavčasu, Jozeffy zostal nepohnute sedieť a na všeobecné zadivenie nestalo sa mu nič; no Tomášik padol dolu hlavou do jarku a následkom úderu a prudkého otrasenia mozgu stratil sluch. Predbežne bol síce vyliečený, ale neskoršie sluch zasa postupne sa mu tratil.

I v rodinnom živote valili sa na neho dopustenia ako na Jóba — na Jóba toho, ktorý nereptal. Veď i v deň svojho sviatku chce „najprv a nadovšetko povďačnosť svoju v pokore preukázať pánu bohu, ktorý pri všelijakých príhodách a nehodách života jeho toľkú milosť mu preukázal.“ Stratil — aby sme aspoň dačo pripomenuli — troch synov vo veku, keď už práve vstupovali do života. Z nich najstarší bol Pavol¹³ (Pavol Tomášek, kr. radca a penzionovaný škôldozorca, je starším bratom Samuelovým¹⁴), známy svojho času v širokých kruhoch slovenskej mládeže, známy v Prahe v kruhoch prvých učencov, ktorí videli v ňom budúceho veľkého predstaviteľa slovanskej vedy. Zomrel na suchoty. Samko zahynul ako pri boku otcovom účinkujúci kaplán pri kúpaní, zdravý, vo vode tak nehlbokej, ktorá predtým snáď nikdy nepripravila hrob človeku.

Na literárnom poli Tomášik náležal po mnohé roky k najznamenitejším pracovníkom. Veľké historické povesti jeho, Odboj Vešelínov a Malkotenti,¹⁵ keby inakšie boli vôbec naše pomery, rozširovali by sa v národe v novom a novom vydaní. Ako piesnikovi našej literatúry sa Tomášikovi nik nevyrovná. Na odôvodnenie tohto výroku netreba poukazovať na piesne, ako sú „Hej, Slováci“, alebo „Hej, pod Kriváňom!“ a na veľký počet tých, ktoré už Belopotocký bol zverejňoval: dostačí uvážiť napríklad piesne v Malkotentoch uvedené. Charakterizuje ich ten zvláštny humor, ktorého vo všetkých pomeroch i súkromného života nevedeli pôvodcu pozbaviť ani tie mnohé dopustenia.

(1883)

II ¹⁸

Začiatok 19. storočia, v súvise s poslednými rokmi storočia predošlého, spomínava sa v histórii ako doba veľmi dôležitá pre duchovný život národov. Ako by sa boli zapaľovali nové svetlá a také, s ktorými zbližovať sa národom mohlo byť len užitočné. Ale vo Viedni, ktorej moc rozprestierala sa i na Uhorsko, sedel panovník, František I.¹⁹ (1792 — 1835), ktorý tupo bál sa každého duchovného pohybu, pokroku a udúšať ho pokladal za povinnosť svojej vlády. Po čase cisárovi nebol spoľahlivým ani Metternich a vo všetkých štátnych dielach stal sa mu radcom a pomocníkom policajný minister gróf Sedlický.

Rakúski Slovania, Česi a Slovinci, zachytili iskry nového ducha, neboli tupí, ale prenášať to do života ťažko išlo pri štátnej správe, ktorá chcela mať len starodávnu obmedzenosť, ba tmu. Nový duch znamenal pre Slovincov život slovinský, pre Čechov život český, to jest slovanský, a vo Viedni práve toho, Slovanstva, báli sa ako ničoho iného. No a u nás, v Uhorsku, bolo to pre Slovákov tým horšie, že tu rozpínali sa už Maďari a boli by chceli rásť, množiť sa. Slovákom vo všeličom bolo by prichodilo opierať sa na Viedeň, ale keď ich slovenské, slovanské snahy boli viditeľné, či Viedeň cisára Františka mohla urobiť niečo im k prospechu?

Rozumie sa, v takej Viedni Slovákom nemohlo neprekážať,²⁰ že oni už mali Jána Hollého, Jána Kollára i Šafárika, také svetlá slovanské! Od Jána Hollého vtedy už známa bola i veta, s dôrazom povedaná: „Ešte Slováci žijú a budú žiť…!“ No a ospievať Svätopluka, panovníka Slovákov z 9. storočia, poet slovenský iste dobre si volil. Nemci, ktorí žili súčasne so Svätoplukom, nazývali ho v svojich análoch „najmúdrejším, mocným“, ale i „hrúzou pre susedov“, ba „vlkom“, „krvolačným“. Pravda „hrúzou pre susedov“ a „vlkom“, „krvolačným“ bol im Svätopluk preto, že oni zakaždým s krvácajúcimi hlavami vrátili sa domov, keď stretli sa s ním tam, kde oni nemali čo hľadať. Svätopluk za svojho panovania zastavil postup Nemcov („Drang nach Osten“)²¹ dolu Dunajom, čo bez vážnej vojenskej moci iste nebolo by bývalo možné. Druhá taká veľká epická skladba Jána Hollého bola o veľkom diele slovanských apoštolov („Cyrilo-Metodiada“), diele, vykonanom u našich slovenských predkov k veľkému prospechu celého Slovanstva. Keď roku 1885 v Slovanstve svätila sa tisícročná pamiatka smrti apoštola Metoda, ruský slavista A. Budilovič nazval Hollého Jánom Krstiteľom Slovanstva. A vo Viedni takí radcovia cisára Františka, ako bol gróf Sedlický, iste znali o ňom už vtedy. Znali iste i o Jánovi Kollárovi, ktorého poetické dielo („Slávy dcera“), skladané na povzbudenie Slovanov, v Čechách prepisovali si na poučenie i na pamiatku. Pavla J. Šafárika zasa učení ľudia, najmä historici, vážili si i u Nemcov.

Samuel Tomášik, po tieto dni s vďakou spomínaný v širokom Slovanstve, bol o jedno pokolenie mladší od Hollého, Kollára i od Šafárika. Narodil sa v Gemeri, na slovenskej fare, ako i Šafárik. Šafárik v Kobeliarove pri Štítniku, Tomášik v Jelšavskej Teplici 8. februára roku 1813. Od nich, takých apoštolov slovenských a slovanských, áno mladší o jedno pokolenie, ale už v školách na vyššom učení žil v ich duchu. V Rožňave na gymnáziu spolužiakmi jeho boli Michal Hodža, Samuel Chalupka i Jonáš Záborský. V Kežmarku na lýceu mal za profesora peknoduchého Jána Benediktyho, priateľa Šafárikovho a v tie časy ešte nepoddajného národovca slovenského. Otec, farár chyžniansky, umrel mu v apríli roku 1833, keď ako skončený teológ mal už zloženú i kandidatickú skúšku, ale rokov kanonických ešte nemal — nemohol byť ešte vysvätený za kňaza. No keď cirkev chyžnianska po smrti otcovej i tak vyvolila si ho za kňaza, Samuel Tomášik podrobil sa ešte jednej skúške, superintendent Jozeffy po nej ho vysvätil, a 12. júna bol slávnostne uvedený do cirkvi. Ale že pred vysvätením zaviazal sa superintendentovi ísť ešte na jeden rok do Nemecka na univerzitu, nuž za administrátora či námestníka do cirkvi svojej získal si priateľa Samuela Chalupku, vtedy už tiež vysväteného, a vybral sa do Nemecka.

Lenže dostať sa do Nemecka na univerzitu rakúskemu občanovi vtedy nebolo ľahko. Vo Viedni, kde báli sa i ducha nemeckých univerzít, Tomášikovi prišlo zostať až šesť týždňov, kým mohol si vykonať pas. A cestou potom zastavil sa ešte v Prahe. Učeník Jána Hollého, Kollára chcel poznať českú Prahu a v nej pokloniť sa Jungmannovi, Palackému, Preslovi, Hankovi, Šafárikovi. „Do milej matičky Prahy niesli ho — ako zaznačil neskoršie²² v svojom životopise — všetky myšlienky a city.“ A v Prahe mladému Slovákovi, s takou zapálenou dušou, ako nejsť do divadla českého!

Citujeme o tom vlastné slová Samuela Tomášika, zo životopisu.²³ V divadle „hrali práve ,Praha v jiném dílu světa‘ a hrali dosť dobre; ale ja som sa najviac obzeral po obecenstve, a k môjmu velikému prekvapeniu a zármutku videl som divadlo odpoly prázdne, v parteri neveľa mešťanov, ako sa mi zdalo, nižšej triedy, na galériách remeselníci tovariši a učni, a panské lóže temer všetky prázdne. To všetko moje srdce preveľmi skormútilo a rozžialilo, a to síce tým viac, lebo keď som chodil po meste, zriedka som počul česky hovoriť — okrem nižšej a chudobnej triedy ľudu. V hostincoch, v sklepoch i na ulici všade panovala nemčina. A tu mi ešte zostalo v hlave, keď som sa ku stanici viezol s dámou z Kutnej Hory a prihováral som sa jej po česky, ona mi odsekla v nemčine, že u nich každý vzdelaný človek hovorí po nemecky, a veľmi pohrdlivo pozerala na mňa, že ja v Čechách po česky hovorím.“

Je toto história, história piesne našej „Hej, Slováci!“, preto počujme ďalej slová Tomášikove.

„Všetky tieto trpké skúsenosti,“ — pripomenul ďalej v svojom životopise — „rozžialili moje srdce tak, že som sa so skormútenou mysľou ponáhľal (z divadla) na hospodu, premýšľajúc cestou: či by ozaj matička Praha, táto perla západného Slovanstva, mala byť pre nás stratená a utonúť v mori nemeckom; a či by tak i moja drahá vlasť, to milé Slovensko… malo zaniknúť v mori cudzom? Nie, to nesmie byť, to sa stať nemôže. V takýchto myšlienkach pohrúženému prišla mi na myseľ známa poľská pieseň — ,Jeszcze Polska nie zginieła, poki my žijemy,‘ — a na tento nápev sa mi ako od srdca vinuli sloky mojej piesne: ,Hej, Slováci!‘ Vkročím z ulice do svojej izby, zapálim sviecu a ceruzkou napíšem do svojho denníka všetky tri sloky; pieseň bola hotová.“

Tak zaznačil Samuel Tomášik, a citu nášmu slovenskému milá vec je takto poučiť sa o vzniku našej piesne. I zažiada sa nám, temer nevedomky, ak nie zaspievať, nuž aspoň potichu zarečniť si ju celú takto:

Takto tlačila sa prvý raz v Belopotockého Kalendári na rok 1838. Natíska sa otázka: prečo tak neskoro?²⁵ Na ňu ešte neznáme odpoveď.²⁶ Ale slovenská mládež Ľudovíta Štúra v Bratislave spievavala ju už prvej, pred vytlačením v kalendári. Národovci slovenskí, ktorí ako bratislavskí študenti už roku 1836 prináležali ku krúžku Štúrovmu, potom celý svoj život s obzvláštnou radosťou duše spomínavali, akú vychádzku mali v ten rok 24. apríla z Bratislavy na Devín, a J. M. Hurban pamätihodne zaznačil to i v životopise Ľudovíta Štúra.^[70] Po zaujímavom rečnení — možno tam čítať — naraz „zaznela pieseň Hej, Slováci!, a pri sloke: ,My stojíme stále pevne, ako múry hradné,‘ Štúr podal ruky dvom sprava i zľava stojacim, a príkladu toho nasledovali všetci ostatní tak, že stálo kolo, rukami mocne zviazané.“ Ruky také pospájané boli nad hlavami zodvihnuté, a sloka piesne: „My stojíme stále pevne,“ opakovala sa tri razy.

Na Devíne, tej pamätnej pevnosti Rastislava a Svätopluka, kde zakaždým víťazne odrážali ťažké nápady zlých susedov nemeckých, takto spievali Tomášikovu pieseň, ako rečeno, 24. apríla 1836. A to iste bolo už nie prvý raz. Ako dostala sa k nim, dosiaľ neznáme; ale v apríli 1836 ju už vedeli, spievavali. A okolo Štúra v Bratislave zhromažďovala sa i mládež iných vetví slovanských: tak z piesne „Hej, Slováci!“ stala sa pieseň „Hej, Slovania!“²⁷ — a ujímala sa všade — na Morave, v Čechách i v širšom Slovanstve, všade, kde reč bola v nebezpečenstve, kde bolo treba oduševňovať sa za ňu.^[71]

Roku 1884, keď svätili sme 50-ročnú pamiatku piesne a potešiť sa s ním, oduševniť sa, Česi pojali si Tomášika do Prahy, Svetozár Hurban napísal v Národných novinách:

„Pol storočia prešumelo ponad náš slovenský národ od tej požehnanej chvíle oduševnenia, v ktorej tvoril sa text našej všenárodnej piesne Hej, Slováci! Ona nevznikla v dobe triumfálnej; naopak, srdce básnikovo rozsmútilo sa nad biednym stavom západného Slovanstva. Samuel Tomášik, náš predrahý jubilant, išiel do Prahy v nádeji, že perla západných Slovanov, históriou tmavou i ligotavou, krvavou i vysokokultúrnou preslávená Praha rozveselí ducha jeho, ubitého a skormúteného nad osudom slovenského národa. On dumal, že aspoň na chvíľku zabudne na domáce pohromy pri veselom ohnisku českého znovuzrodenia. No mýlil sa náš cestovateľ — on bol vybraný do cudziny, do krajov nemeckých i ponemčených v dávnovekosti — a skoro spozoroval, že cudzina počína sa už v samej Prahe… Praha bola v tie časy mestom nemeckým; živel slovanský musel sa utiahnuť do kútov: širokou ulicou niesol sa pseudogermanizmus, odrodilstvo, pseudopatriotizmus najčernejšej reakcie. Myslel bys’, že takéto doktnutie sa básnikovho srdca vyrazí z neho bolestný ston, beznádejnosť a hrobovú rezignáciu. Nie, to srdce zapelo: Ešte žije naša reč, bude žiť naveky!… Slovan nemá príčiny zúfať… A tak syn najuhnetejšieho slovanského národa, okrúžený tmami, bolestiac nad biedou pobratimov, zaspieval pieseň, ktorej každý tón hlása život. Pieseň tá naraz stala sa heslom slovanských národov. Ako zaplesalo srdce naše, keď sme ju počuli na brehoch Adriatiky, pod platanmi dubrovníckej pyšnej kaviarne u brány Porta Pile, potom z chóru pekného katolíckeho kostola v Cavtate (Ragusa Vecchia) pred službami božími, na Velehrade moravskom, na Hostýne, Buchlove, v Prahe, na Dobrej Vode pri pomníku Jána Hollého, na Javorine, pri národných slávnostiach v Turčianskom Sv. Martine, na študentských večierkoch, na táboroch i zhromaždeniach, na uliciach i v dvoranách: a všade ona dvíhala povedomie, rozjarila srdcia a otužovala prsia k bojom. Silne a jasne zvučí vo všetkých jazykoch slovanských, a nieto kruhu, kde by nebola známa.“^[72]

Záverečné slová Vajanského článku boli, že my za Tomášikom v silnej viere hovoríme:

Roku 1884 iste veľká vec bola, keď sme mohli takto hovoriť, o budúcnosti také presvedčenie vyhlasovať.²⁸

A význam našej piesne ukazoval sa i za svetovej vojny. Slováci v Amerike, keď usilovali sa či dobrovoľníkov postaviť do vojny, či zbierať peniaze na podporu diplomatickej akcie Masaryka, Beneša, Štefánika, piesňou „Hej, Slováci!“ rozpaľovali zástupy. A tá skúsenosť pána prezidenta republiky, zaznačená v jeho knihe (Světová revoluce, s. 14)!²⁹ Vo vojne totiž Rusi i našich prebehlíkov považovali za „austrijakov“ a podľa toho nakladali s nimi. Nuž T. G. Masaryk proti tomu robil kroky, a z ruskej strany akú odpoveď dostal? Odpovedali mu, aby českí a slovenskí takí vojaci dávali Rusom znať o sebe spievaním piesne „Hej, Slovania!“.

*

Ale žiada sa³⁰ spomenúť aspoň niečo zo života zvláštneho človeka. Keď už bol v Nemecku, v Berlíne, Tomášikovi nedostačilo počúvať³¹ na univerzite prednášky: po prvom semestri vybral sa na cesty, aby poznal kraje, v ktorých niekdy žili Slovania. A chodil, ani čoby pod pazuchou bol mal Kollárovu Slávy dceru. Rozhľadel sa v Štetíne a jeho okolí, preplavil sa na ostrov Rujana a pochodil ho krížom-krážom až po Arkonu, kde stál za tých dávnych čias chrám Svantovíta. V Meklenburgu vyhľadal Nový Strelic (Neu-Strelitz).

Na univerzite v Berlíne ledva dokončil druhý polrok, dostal zvesť, že administrátor jeho fary, Samko Chalupka, odišiel za farára do Jelšavskej Teplice. Bol povinný teda ponáhľať sa domov. Ponáhľať sa náležite, lebo námestník, postavený po Chalupkovi, mohol ostať v Chyžnom len za krátky čas. Tomášik jednako nemohol ešte i takto nestaviť sa v Prahe. Áno, navštívil v Čechách i iné mestá. Na Morave Brno zdalo sa mu ešte ponemčenejším byť i od Prahy. Zato okrial mu duch — ako napísal neskoršie — „medzi dobre zachovalým, pekným ľudom slovanským.“

A ponáhľal sa dolu k Dunaju, k Bratislave, aby „poznal i slovenské kraje.“ Išiel na Trnavu, Modru, Nitru, Trenčín, navštevujúc národovcov a „pozorujúc náš ľud i jeho mravy, reč, odev.“ Z Trenčína išiel na Turiec, Liptov, Spiš, a v lete (1835) dostal sa domov, do Chyžného.^[73]

V Chyžnom mladý farár onedlho sa i oženil — z popanštenej a už nie slovenskej rodiny Latinákovskej. A nedobre volil. Po krátkom čase nasledoval rozsobáš, a tlačou vyšla Tomášikova pieseň: „Kochal jsem anjela, čerta jsem vzal!“³² V nej obľahčoval si ťažký stav humorom. Ale druhé manželstvo bolo ozaj šťastné, na chyžnianskej fare rozvíjal sa krásny rodinný život.

Samuel Tomášik pri svojich vynikajúcich osobných vlastnostiach v Gemeri stal sa v cirkvi i vo verejnom živote dôležitým činiteľom. Superintendent Jozeffy mal ho akoby za svojho pomocníka. Keď roku 1841 superintendenti robili prípravy k vydaniu cirkevného Zpěvníka, do výboru postavili i Tomášika, a jeho piesní v Zpěvníku vyšlo potom vyše dvadsať.³³ Osobné vlastnosti Samuela Tomášika boli také, že rešpektovali ho i politickí protivníci. Evanjelické cirkve gemerské volievali si ho za seniora, a nebyť istej nehody, superintendentom potisským sotva by sa bol stal Czékus, veľký nepriateľ slovenských národných snáh. Samuel Tomášik bol totiž od roku 1846 veľmi hluchý. Vtedy, roku 1846, ako vyslanec na generálny konvent viezol sa so superintendentom Jozeffym, pri Hnúšti splašili sa im kone, Tomášik vypadol z koča dolu hlavou do priekopy tak nešťastne, že z toho prišiel o sluch.³⁴

Literárne začal pracovať skoro po návrate z Nemecka. V časopise Hronka už roku 1836 vyšiel jeho Cestopis na ostrov Rujanu. Bol významným beletristom a práce jeho vychodili v Štúrovom Orle tatránskom, neskoršie v Sokole i v Orle. Piesne Tomášikove sú také, že slová, vety až budia melódiu. Povesti jeho z minulosti slovenskej a uhorskej majú zvláštnu vážnosť i z historickej stránky.

Milé chvíle života jeho boli, keď roku 1884 svätila sa päťdesiatročná pamiatka piesne „Hej, Slováci!“. V Prahe na slávnosť chceli ho mať, poslali po neho — on išiel, a vrátil sa domov so samými milými pocitmi.³⁵

O tri roky, 10. septembra roku 1887, potom umrel na svojej fare v Chyžnom… Neprestaneme spomínať, ako sme spievavali jeho pieseň či v ťažkých, či v radostných chvíľach slovenského života.³⁶

(1934)

Prvá časť štúdie vyšla v NN, 14, 1883, č. 59; rukopis 5 strán, 49 CN 25; pretlačené vo Vôni domoviny, s. 250 — 255. — Druhá časť s názvom „Hej Slováci! 1834 — 1934“ vyšla v SP, 50, 1934, s. 578 — 583; rukopis 14 strán, 49 CG 2. Škultéty text predniesol na oslave v Bratislave 8. novembra 1934, ktorú zorganizovala Slovenská liga (pozri list Vojtechovi Brestenskému, Listy Jozefa Škultétyho 2, s. 169 a 290). — Obe časti sme spojili do celku tomášikovskej štúdie pri tomto vydaní.

1 Samo Chalupka umrel tesne pred uverejnením tohoto článku — v Hornej Lehote 19. mája 1883.

2 V časovom ohraničení ide teda o roky 1833 — 1883.

3 Autor cituje z Paulinyho „životopisného nástinu“. Sokol, 2, 1863, č. 11.

4 Škultétyho nie celkom presná parafráza z Bottovej balady Margita a Besná — „keď na tej plti bolo to Slovensko celô;“ Orol, 1879, č. 5.

5 Prameň, a teda ani adresáta Tomášikovho listu Škultéty neudáva.

6 Porovnaj poznámku 3.

7 Samo Tomášik sa narodil 8. februára 1813: nemal teda v čase vysviacky za kňaza potrebných dvadsaťjeden rokov.

8 Karol Jozef Bradovka (1812 — 1887), ev. farár v Kameňanoch; porovnaj o ňom nekrológ v NN, 18, 1887, č. 10.

9 V úvode štúdie uvádza autor správne znenie „Hej Slováci!“; rešpektujeme však jeho text, lebo Tomášik mal pôvodne na mysli naozaj všetkých Slovanov: pri neustálenej jazykovej terminológii vtedy niektorí pisatelia výraz používali v tomto zmysle — napríklad aj Ján Hollý v známej óde Na slovenský národ! (Škultéty to spomína a vysvetľuje v úvodných slovách štúdie o Kuzmánym).

10 Štefan Czékusz (1818 — 1890), superintendent v rokoch 1870 — 1890; neslávne známy pri likvidácii revúckeho gymnázia roku 1874.

11 Pavol Jozeffy (1775 — 1848), farár v Tisovci, superintendent v rokoch 1823 až 1848.

12 Samuel Ferienčík (1793 — 1855), jelšavský farár a gemerský senior.

13 Pavol Tomášik (P. Chyžňanský) umrel 6. novembra 1874 v Chyžnom; publikoval v Pešťbudínskych vedomostiach, 1865 a v Sokole, 1865; nekrológ v Orle, 5, 1874, č. 12.

14 Ján Pavol Tomášek (1802 — 1887), v literatúre známy pod pseudonymom Činorád Verný — samostatne vydaná próza Obchodníci, Levoča 1846. Básne a listy J. P. Tomášeka pripravil na vydanie Edmund Hleba (Rimavská Sobota, GVS 1985. 166 s.)

15 V tom čase boli prózy Sama Tomášika známe len z časopiseckého publikovania v Orle 1870 a 1873.

16 Škultéty upravuje známe dvojveršie z rapsódie Mor ho!

17 Samo Tomášik umrel po štyroch rokoch — 10. septembra 1887.

18 Príspevok napísal Škultéty v roku 1934 — porovnaj úvodnú poznámku; medzi oboma časťami štúdie o Tomášikovi je teda rozpätie päťdesiatjeden rokov! Odrazilo sa to aj na autorovom štýle v badateľnom „zvedečtení a zhistorizovaní“ textov.

19 Meno autor zapísal v podobe: „Franc I.“ — upravujeme do známejšieho a ustálenejšieho tvaru.

20 Pôvodne vytlačené: „nevadiť“; upravujeme.

21 Tlak na východ (z nem.). Škultéty tu má zrejme na mysli aj istý politický podtext jeho súčasnosti — veď tesne predtým sa už začal rozťahovať v povojnovom Nemecku fašizmus.

22 Pôvodne uverejnené: „pozdejšie“; upravujeme.

23 Škultéty uverejnil Tomášikov Vlastný životopis v SP, 21, 1901, s. 204 — 211.

24 Prepis veršov upravujeme podľa zaužívaných textologických zásad; Škultéty ich text odtlačil diplomaticky verne.

25 Pôvodne „pozdejšie, a na ňu…“; upravujeme s použitím otáznika a s rozdelením súvetia na dva samostatné vetné celky.

26 Pôvodne: „odpovedi“; upravujeme.

27 Porovnaj poznámku 9.

28 Polstoročné jubileum hymnickej piesne okrem citovaných Vajanského slov z NN sa sprítomnilo aj v iných príspevkoch: P. Socháň: Jubileum piesne Hej Slováci! NN, 15, 1884, č. 130; R. Pokorný: K padesátiletí písně Hej Slované! Slovanský sborník, 3, 1884, č. 12; A. Šnajdauf: Samu Tomášikovi na přivítanou. NN, 15, 1884, č. 142; Původ národní písně Hej Slované! Slavnost Tomášikova v Chyžném. Čestný honorár S. Tomášikovi. Česká deputace u S. Tomášika. Pobyt S. Tomášika v Praze. Národní listy, 1884, č. 295, 305, 320, 328, 330.

29 Autor cituje z vydania Masarykovej knihy Světová revoluce. Praha 1925.

30 Pôvodne: „pýta sa“; upravujeme.

31 Pôvodne: „poslúchať“; upravujeme.

32 Pod názvom Úbohý manžel. Starý a nový vlastenský kalendár 12, 1841, s. 33.

33 Ide o známy Zpěvník evanjelický z roku 1842.

34 Passus sa objavuje už aj v prvej časti Škultétyho štúdie.

35 Porovnaj poznámku 28.

36 Okrem týchto dvoch štúdií Jozef Škultéty recenzoval vydanie Tomášikových Malkotentov (SP, 27, 1907, s. 373) a uverejnil stať Čudné veci o piesni Hej Slováci! NN, 42, 1911, č. 82. — Monografiu s názvom Samo Tomášik vo svetle svojej doby napísal Bedřich Heckel (Martin, Osveta 1981. 208 s.)