ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zasa zavrel sa hrob nad jedným z reprezentantov onoho pokolenia, ktoré zapaľovalo svetlá slovenského prebudenia, áno v čase, čo nato nasledoval, bolo temer jediným opatrovateľom v národe vzniklého plápolania. Mikuláš Št. Ferienčík, ako mladší odrast tejto vrstvy, nezažil síce prešporských čias, toho Štúrom vzbudeného horlenia duchov; o niečo neskôr však, ked udereno na mladých orlov nad Dunajom a oni, nechcejúc si povoliť obstrihanie voľnoletých krídel, prešli do Levoče, tam zjavil sa už i Ferienčík.

Predo mnou leží ústrojnosť mládeže slovenskej, vypracovaná a realizovaná v Levoči. Sú to pravidlá prísny život predpisujúce, pravidlá, čo zachovávať mohli len posvätenci, ktorí na ceste prísnych mravov chceli sa stať schopnými a hodnými svojho budúceho povolania, „správy a výchovy ľudu slovenského“. Čítam mená, zaznačené pod jedným alebo druhým ustanovením, a hľadám ich vo verejnosti slovenskej. Stratilo sa z nich niečo, je to však taká nepatrná časť, že právom môže sa povedať: tu boli všetci, nespreneverili sa svojej mladosti! I o nich platí pisateľom Štúrovho života a pôsobenia použitá výpoveď: „Proti takejto mládeži darmo kujú kováči okovy a reťaze, lebo čo priam dajedni i odídu svetom a roztopia sa v ohni pokušenia a zhoria sťa ráždie a strnisko, jadro mládeže takej zostane nenarušené a vyženie nové prúty, nové podrastky, silné haluze, a v ich tôňach odpočinie si národ ubiedený.“¹

Mikuláš Št. Ferienčík, narodený roku 1825 v meste Zvolene,² zo štiavnických škôl prešiel do Levoče. Predtým za dva roky učil sa i v Jelšave, kde úradoval, ako známo, povestný strýk jeho, Samuel Ferienčík.³ V tom čase idea slovenskosti žila len v niekoľkých jednotlivcoch, roztratených po šírych krajoch ako v tmavej noci kde-tu prebleskujúce ohníky; iskru k tejto idei mužovia naši nedostávali teda v rodných svojich domoch. Mikuláš Ferienčík vyniesol ju do Štiavnice, v ktorej školách nachodilo sa v tom čase rok po roku niekoľko prebúdzajúcich sa mladíkov slovenských, nepochybne z domu svojho strýka, z Jelšavy. Do Levoče, kde najmä pôsobením prof. Hlaváčka⁴ budilo sa v mládeži našej národné povedomie, šiel na filozoficko-teologické štúdiá. Družina, presťahovavšia sa sem z Prešporku, našla už tam malý krúžok v slovenskom zmýšľaní utvrdzujúcej sa mládeže, v krúžku tom i nášho Ferienčíka. Činnosť utvorenej spoločnosti, ktorá vysoko si vážila akýkoľvek zjav národného bytia, rozprestierala sa medziiným na zbieranie prostonárodných povestí, piesní, porekadiel, obyčají atď. (z tejto školy vyšiel P. Dobšinský), podávaných v písaných zábavníkoch; pravda, mladíci uverejňovali tu i vlastné plody. Tak napríklad v takomto písanom zábavníku boli zdelené po prvý raz básne mladučkého rétora Bottu Na Dunaji a Báj Maginhradu, a to v tom znení, ako ich dnes poznáme a obdivujeme. Zábavník Život bol vydávaný v roku 1846 pod správou Ferienčíkovou.⁵

Toho istého roku, skončiac štúdiá teologické, v lete zložil Ferienčík candidaticum pred superintendentom Jozeffym a v jeseni oddal sa v Prešove štúdiu práv.

Prišiel rok 1848 — 1849. Mladšia vrstva slovenská, ktorá toho času temer sama predstavovala národ, vystupovala zo škôl i úradov a stavala sa na pole, kde najrozhodnejšie mohla dať výraz svojmu zmýšľaniu, na pole, kde so zbrojou v ruke a nastavením života myslela vydobyť práva svojmu národu. Nadšení mládenci, ktorí vynikli za doby práve minulej v Prešporku alebo v Levoči, v jednotlivých mestách alebo na iných školách, bez malých výnimiek stali sa dobrovoľníkmi slovenskými. Rozumie sa, že i Ferienčík. Po zavŕšení hnutia tohto čo kapitán zložil zbroj v novembri 1849.

Tak sa zdalo, že pokorením maďarskej panovitosti nastane uvoľnenie pre Slovákov. V stoliciach, zvlášť kde osvietenejší mužovia zaujali vrch, pri správe dostalo sa miesta slovenčine. V B. Bystrici napríklad, kde na stolec predstatu stoličného Rarus⁶ bol postavený, Gočár, Francisci, Slabej⁷ a iní junáci slovenskí pozaujímali úrady. Tu dostalo sa hneď počiatkom roku 1850 postavenie i Ferienčíkovi, a síce po prvý raz pri sčítaní ľudu ako adjunktovi. Po dokončení tejto práce vymenovaný bol za osnovníka stoličného, o rok za adjunkta okresného komisariátu, v ktorom postavení v Brezne a v B. Štiavnici tri roky účinkoval.

Ale absolutizmu rakúskemu len o to išlo, aby sa mohol postaviť na pevnú nohu. Len čo docielilo sa to, zabudnuté boli vernosť a dobré služby Slovákov. Kde viacej národných mužov bolo pohromade pri stoličnej správe, tých rozsypali po krajine a reč slovenská ustúpiť celkom musela nemčine. Tak sa stalo, že menej potrebnými potom boli úradníci slovenčiny schopní.

Ferienčík v rokoch 1854 — 1865 bol aktuárom slúžnovského úradu v Nových Zámkoch a Brezne; roku 1856 zložil v Prešporku sudcovskú skúšku, vymenovaný je za adjunkta slúžnovského takže v Brezne, o rok nato vstúpil do manželského stavu s Auréliou Tibelyovou, ktorá po tomto dvadsaťštyriročnom zväzku teraz je zarmútenou vdovou.

Podľa svojho literárneho účinkovania Ferienčík bol žurnalistom a beletristom. Redakčný stolík politického časopisu, za ktorým neškodí vládnuť popudlivosťou, stránkou i chatrnejším dojmom vystavenou, jeho tichej povahe menej zodpovedal, než pero beletristu, ktorý pokojne môže vážiť z hĺbky svojej duše. Preto Ferienčík čo novelista vyššie stojí!

Novelistická činnosť jeho rozdeľuje sa na tri obdobia. Prvú tvorí vystúpenie pred verejnosťou v piatom ročníku Nitry s povesťou Kráľovná plesu a s humoreskou Pri kozube. Avšak následkom už podotknutého tlaku, ktorým zaľahol duchov absolutizmus rakúsky, práve s touto Nitrou roku 1853 prestala temer úplne literárna činnosť slovenská, i prirodzená vec, že Ferienčík, ktorý týmto svojím vystúpením, pod pseudonymom Mladen, k pekným nádejam oprávnil, tiež prestal písať, keď zvlášť pre pomery tlačové nebolo možnosti oddávať duševné výtvory do rúk verejnosti. Vojnové udalosti roku 1859⁸ stali sa však mohutným úderom do systému tohoto vladárenia. Z hrude zdvihol sa voľnejší dych; začalo sa brieždiť. A začalo to akosi šumieť slovenským národom. Povstal Sokol, Dobšinským v B. Štiavnici založený časopis pre umenie a literatúru, a Ferienčík otvoril druhé obdobie svojho novelistického účinkovania. Prvá prózou písaná práca v 1. čísle Sokola je jeho poviedka Nešťastná rodina. Okrem tejto podal v tom ročníku ešte dve: Irma a Filozof a poeta, v ročníku nasledujúcom Sirotu.

A keď povesti prvého obdobia vypisovali erotické sny mladého veku, tieto druhé z iného stanoviska náleží ponímať najmä preto, že v nich kreslené sú postavy, hýbané nie ľúbostnými, lež inými citmi, ktorými vôbec žili tohoveké prebudené duše slovenské. Tu hýbajú sa už postavy mládeže slovenskej, ktorej túžbou a cieľom je zveľatok národa. V Irme je Javorič zvláštny typ slovenských otcov, ktorí napriek svojmu národnému presvedčeniu v cudzom duchu vychovávajú svoje deti. V literárnych dielach svojich Javorič vyvyšuje veľkosť Slavianstva, horlí, karhá, v rodine však nielenže trpí cudzieho ducha, lež do rozpakov príde, keď náhodou zavíta k nemu inakší Slovák, s ktorým prinútený je po slovensky hovoriť pred svojou dcérou.

Dobšinský, opustiac koncom roku 1861 profesúru, presídlil sa zo Štiavnice do fary, kde nebolo po ruke tlačiarne. Vydávanie Sokola prevzal teda v Budíne Viliam Pauliny-Tóth, literárne práve v tejto dobe najčinnejší. Hneď roku 1862 dve odmeny boli vypísané v Paulinyho Sokole za povesti zo slovenského života vzaté. Vyhral prvú Jedlovský učiteľ, druhú Bratia, obe práce Ferienčíkove. Povesť Jedlovský učiteľ je vo svojom druhu čo do času prvou prácou v našej literatúre; je akoby realizovaním túžob, hýbajúcich uvedomelými synmi národa. Bohdan Vesnický, učiteľ v obci Jedlová, na praktickom poli uskutočňuje na pozdvihnutie ľudu namerané zásady, a zveľadí opustenú obec. Bratia, najobjemnejšia a z tohto druhého obdobia i najpodarenejšia tvorba Ferienčíkova, podaná je v ročníku 1863. Je to povesť dlhá, ktorá sama by hodný zväzok tvorila, deju, ako vôbec novely Ferienčíkove, je jednoduchého, a predsa číta sa dobre, takže môžeš hoci odložiť ťažký zväzok Sokola, vezmeš ho zas s napnutosťou, kým len nedočítaš Bratov. Celý dej plynie z charakteru Štefanovho, ktorý je nepochybne najlepšou kresbou pôvodcovou. Z bratov mladší, Janko, je šuhaj ľahký, v škole nedbanlivý, v úrade len z povinnosti pracujúci, a predsa on urobí kariéru, kým brat jeho, Štefan, vzor študentov, úradník, ktorému sa v spôsobnosti i pilnosti nik nevyrovná, zostáva tým istým osnovníkom, ktorým sa stal vystúpením zo školy. Nachodíme v živote dosť takých príkladov a hromžíme na nespravodlivý osud. Keby sme však lepšie skúmali takých zaznaných ľudí, možno, zväčša našli by sme vysvetlenie, tak ako nájdeme ho pozorným čítaním Bratov u Štefana, a síce v jeho charaktere, z ktorého vyluskne sa nám náznak podivínstva a mylných názorov, paralyzujúcich skvelé stránky jeho ducha. Jednostrannosť bludárom urobí človeka inak znamenitého! — V tomže ročníku Sokola vyšli poviedky Priatelia, Žulový rodopeň, v Pešťbudínskych vedomostiach toho istého roku Zdarný vnuk a v Sokole 1867 Pestúnka. A týmito zatvára sa druhé obdobie Ferienčíkových novelistických tvorieb.⁹

Vyzdvihnutím slúžnovského úradu v Brezne roku 1861 prišiel Ferienčík, už štátny úradník, do disponibility. Keď nastalo podotknuté uvoľnenie duchov a uvoľnili sa tlačové pomery, ihneď sa pomýšľalo zo strany lepších duchov slovenských na založenie politického časopisu. Ale pera schopní mužovia zaujatí boli v úradoch, v rozličných postaveniach na rozličných stranách šíreho Slovenska. Až keď Ján Francisci, ako úradník, stal sa tiež disponibilným, vznikli Pešťbudínske vedomosti a na slobodnú nohu postavený Ferienčík prešiel k nim za spolupracovníka. Avšak už po roku (v auguste 1862) povolaný bol zasa do služby, a síce s upomenutím, že ak stanicu svoju v Rimavskej Sobote nezaujme do 10. septembra tohto roku, považovaný bude akoby sa bez podmienky bol vzdal svojej štátnej služby. Z Rimavskej Soboty odvolaný bol už začiatkom roku 1863 ku námestnej rade „k zaplneniu stanice, zriadenej v osnovníckom odbore“. Stalo sa však, že redaktor Francisci v septembri toho roku menovaný bol radcom námestnej rady, Ferienčík, žiadajúc definitívne prepustenie zo služby, uspokojil sa so svojím dvojročným platom, ako prepustným, a prevzal redakciu Vedomostí.

Národného hlásnika založil roku 1868. Pešťbudínske vedomosti prenesené boli roku 1870 ako Národnie noviny do Turč. Sv. Martina, ktorý zriadením kníhtlačiarne stal sa i literárnym strediskom. Tu po roku prepustil redaktorstvo Nár. novín Paulinymu; roku 1878 prevzal však redakciu Orla a tým začal po prestávke viacročnej tretie obdobie svojej beletristickej činnosti. Z tohto času podané sú v Orle povesti V zákutí sveta, Orol selejský, Sestra koketa, Nepokojný odpočinok a Šefraník. Tieto rozoznávajú sa tiež nielen časovo, ale i umeleckou hodnotou od tvorieb vradených do prvých dvoch období. V týchto je predovšetkým menej dialógov, ktoré v prvotnejších, na miestach, kde niekoľkými charakteristickými črtami bolo by sa treba prekĺznuť k deju, slúžia často na ujmu celistvému dojmu. Forma celá je upravenejšia, harmonickejšia, vkus vycibrenejší. V povesti Šefraník, pravdepodobne poslednej tvorbe nebožtíkovej, Rus Fedor Ivanovič je ozaj typická postava, „pomieščik“,¹⁰ o akých milými rozpomienkami unesení rozprávajú nám z Ruska navracajúci sa naši šefraníci. Viac takýchto postáv a Ferienčík novelista získal by značne!¹¹

V pomeroch našich, kde je toho taká potreba, aby spisovné diela previeval národný duch, tvorby Ferienčíkove práve z tejto strany majú zvláštnu cenu. Látka jeho poviedok bratá je zväčša zo života mládeže, ktorá najväčším hýbadlom bola v časoch prvého prebúdzania slovenského. Obzvlášte má rád rok 1848 — 1849. Ďaleko do minulosti dávnej alebo snáď krajov a ľudí fantastických, nejde nikdy. Všetky tie túžby a nádeje, starosti a bôle, v ktorých žili národne prebudení duchovia, zhliadame a cítime pri čítaní vymenovaných povestí. Bárs niektorá postava nie je dostatočne nakreslená, i z kusých čŕt poznávame nadšenú dušu slovenskú. Ani jeden zo starších beletristov neobjímal takou láskou najmä ľud ako Ferienčík. Kto poznal ho osobne, čítaním jeho prác milo je prekvapený, že pod tým zovňajškom, ktorý temer ľahostajnosť javil, také horúce, také šľachetné srdce bilo. Ale práve preto znal i cítenie ľudu, chod jeho myšlienok, zvraty jeho reči.¹²

Ako ľahké sú tieto povesti štylisticky, tak ľahký, jednoduchý je i dej všetkých. Väčšie boje duševné nikdy nelíči; z toho pochádza však i nedostatok, že charaktery rozvíja veľmi krátkym procesom, premeny v konaní svojich osôb neodôvodňuje dostatočne. Preto, hoci čítame to so zaľúbením, čítame napnuto, cítime predsa akoby tam niečo chýbalo, cítime istú neharmóniu. Chyba táto však v povestiach tretieho obdobia jeho tvorenia temer celkom mizne.

Pokúsil sa, pravda, s menším prospechom, v dráme. Veselohra Pravda predsa zvíťazí vyšla roku 1862 v osobitnom vydaní; v Orloch ním redigovaných uverejnené boli (pod pseudonymom Fr. Jančík) fraška Samovraždou k ženbe a jednoaktová veselohra Prekvapení. V rukopise zanechal smutnohru Dobrovoľník, frašku Silvester v Kocúrkove a dlhšiu povesť Odchovanec pomsty.

Nuž toľko nateraz. Keď hruda neuľahla sa ešte nad hrobom a slzu, vyliatu z oka nad ním, ešte temer cítime na tvári: ruka nie je dosť pevná na písanie úvahy. My, národ, čo v Tebe tak horúce srdce stratil, budeme Ťa ešte spomínať!¹³

(1881)

SP, 1, 1881, s. 233 — 238; rukopis 8 strán, 49 CJ 29; pretlačené vo Vôni domoviny, s. 271 — 278.

1 Autor cituje z Hurbanovho známeho životopisu Ľudovít Štúr, ktorý vychádzal paralelne v jednotlivých číslach SP.

2 Presný dátum Ferienčíkovho narodenia — 30. júl 1825.

3 Samuel Ferienčík (1793 — 1855) bol vtedy v „úrade“ evanjelického farára v Jelšave, stal sa známym najmä účasťou v prestolnom prosbopise slovenských evanjelikov k cisárovi roku 1842.

4 Michal Hlaváček (1803 — 1885), profesor na levočskom gymnáziu, organizátor aktivity študentského slovenského hnutia.

5 Faksimile zábavníka Život sme pripravili v MS roku 1974.

6 Michal Rárus (1784 — 1862), banskobystrický richtár, vládny komisár Zvolenskej stolice.

7 Matej Slabej pochádzal z Brezna a bol stoličným „fiškusom“ v Banskej Bystrici, kde 14. júna 1879 umrel.

8 Autor má na mysli vtedajší rakúsko-taliansky vojnový konflikt.

9 Škultétyho rozbor Ferienčíkových próz je presný: zrejme sa z nich poučil i pre vlastné novelistické pokusy, ktoré práve vtedy písal a publikoval; porovnaj ich pretlačenie v prvom zväzku Diela Jozefa Škultétyho. Martin 1984.

10 To je zeman; vlastník pôdy i poddaných.

11 Výber z Ferienčíkových próz vyšiel v roku 1962 v bratislavskom Tatrane pod názvom najznámejšej novely Jedlovský učiteľ.

12 Škultéty to podáva z autopsie, lebo v Martine ešte zastihol Ferienčíka živého.

13 Nekrológ za Ferienčíkom napísal aj Vajanský — NN, 12, 1881, č. 27 (pretlačené v Zobraných dielach S. H. Vajanského, 16, Martin 1948, s. 126 — 131). — Jozef Škultéty neskôr napísal recenziu o knižnom vydaní Jedlovského učiteľa, SP, 27, 1907, s. 253. — Monografiu Literárny profil Mikuláša Štefana Ferienčíka vydal v roku 1959 Andrej Mráz. Ferienčíkovu básnickú tvorbu (Škultéty o nej nepíše, ba ani Mráz) sprístupnil na dvoch miestach Pavol Vongrej (Keby si počul všetky tie víchrice. Bratislava 1966; zborník LA 19, 1983). Materiály z vedeckej konferencie o Mikulášovi Š. Ferienčíkovi vydala MS v roku 1984 v samostatnom zborníku.