ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

Znamenitý Ján Čaplovič, ktorý svojimi národopisnými a štatistickými knihami šíril vo svete známosť o Slovákoch, napísal v prvej tretine 19. storočia, nie bez poľutovania, i to, že v Uhorsku ani jeden národ nie je tak ľahostajný k svojej materinskej reči ako slovenský. Vzdelaní hanbia sa za slovenčinu a hovoria po latinsky alebo nemecky.^[27] Ale to bol úpadok. Prv by sotva bývalo tak. Našli by sme i dôkazy, že Slováci prv mali viac slovenského povedomia. Za časov Čaplovičových v krajine našim slovenským predkom akoby už bol ubúdal význam — stratili i svoju hospodársku a politickú váhu. V prvej tretine 18. storočia komisariátske okresy košický, banskobystrický a prešporský — teda slovenské kraje — platili polovicu dane uhorskej krajiny. Tu kvitol priemysel — odtiaľto mala dôchodky i krajina. Okolie Myjavy rozvitosťou priemyselného života vyrovnalo sa hociktorému kraju Európy; bez púchovského alebo radvanského súkna najzámožnejšia trieda uhorského obyvateľstva nebola by sa mohla šatiť. Ale premenili sa zahraničné pomery, sťažil sa vývoz slovenských priemyselných článkov, začali rásť Dolniaky a dostávať v krajine váhu. Slováci, keď menej možností mali prospievať v svojich krajoch, sťahovali sa tiež ta, dolu, a hore bola z toho dôvodu ujma. Zvláštnym zvratom okolností, od roku 1790, maďarizmus, maďarčenie, maďarčina a boj za zachovanie zemianskych slobôd začalo byť totožným. Že za duchovné veci vtedy vôbec zemani mohli najvýdatnejšie účinkovať, tým maďarčina, maďarská národná vec dostala sa navrch.

Známy maďarský historik Fejér ešte roku 1817^[28] zaznačil, že beda maďarskej alebo nemeckej dedine, v ktorej sa osadia Slováci, lebo vraj vydusia ľudí nesvojho plemena. Takto krikľavo predstavovali vec, aby sa budila nenávisť proti Slovákom. A ak i tak bolo, ak Slováci takí nebezpeční mohli byť pre iných, čože z toho, ak vzdelaní Slováci už hanbili sa za svoju reč a i medzi sebou hovorili po latinsky alebo nemecky! Darmo by sa podľa Fejérovho svedectva boli množili Slováci národne nepovedomí — len čo by viac materiálu bolo bývalo na maďarčenie.

O niečo neskôr, keď národnostná otázka už bola rozpálená, začalo sa potmehúdsky, ľstivo a lživo hovoriť, že Uhorsko má po slovensky hovoriacich obyvateľov, ale nemá slovenskej národnosti. Lživo sa hovorilo, lebo Slováci vtedy už mali Jána Kollára, Jána Hollého i Šafárika. Boh poslal slovenskému národu týchto veľkých ľudí, aby úpadok, o ktorom hovoril Ján Čaplovič, mohol byť zastavený. Hollý, Kollár, Šafárik, mocou svojho génia, ozvali sa takým hlasom, že Slováci začali sa prebúdzať. Zablyskotal svit duchovného života. Ukazovalo sa, že Slováci budú mať literatúru, vzbudí sa duchovný život a rozvije sa u nich zjednocujúca kultúra. Ján Kollár, syn Mošoviec, básnik večným ohňom blčiaci a agitátor veľký, burcoval i ostatné Slovanstvo, volajúc mu do duše: „Co z nás Slávů bude o sto rokův!“ Ján Hollý, s takým istým ohňom v prsiach, minulosť Slovákov predstavoval vo veľkolepých poetických obrazoch. Šafárik to zas potvrdzoval, minulosť celého Slovanstva vynášajúc na svetlo prostredníctvom vedy.

Jednako, tvrdé zostávali pomery pre slovenskú národnú vec, pre jej pokrok, rozvoj. Maďari otvorene robili prípravy k národnému maďarskému štátu, v ktorom nebolo by miesta pre inú národnosť. Začalo sa vytváranie slovenského jazyka zo školy, z chrámov. Slovákom zostávať znamenalo dať sa odtisnúť od všetkých výhod, byť hotovým dať sa zašliapať alebo odpratať z cesty. Čo ešte najhoršie, všemožne budilo sa pohŕdanie voči všetkému, čo bolo slovenské. Vymysleli strašidlo panslavizmu a vykladali, že hrozí nebezpečenstvom tak panovníckemu domu, ako Uhorsku. V búrkach, ktoré onedlho prišli, roku 1848 a 1849, boli by sa zadlávili začiatky slovenského prebudenia, možno i na viac pokolení, keby po kabinetných ľuďoch, učených básnikoch, pracovavších pri písacích stolíkoch, v ich stopách neboli sa zjavili národovci, spôsobní pomknúť slovenskú vec o métu ďalej, vyviesť ju z izieb, od písacích stolíkov, na pole otvorenejších činov, kde za presvedčenie kladú sa už i životy, kde sú mučeníci, martýri, svedkovia.

To boli Michal M. Hodža² a jeho najbližší priatelia, spolupracovníci. Oni prišli po kollárovcoch vykonať, aby v slovenskom národe prestal stav, o ktorom s ľútosťou hovoril Ján Čaplovič.

II

V Rakši 22. septembra 1811 narodil sa Michal Hodža. Chodil do školy doma, v Mošovciach, potom v Banskej Bystrici, Rožňave, Prešove. Bohoslovie dokončil v Bratislave. Do škôl slovenskí rodičia dosť nadávali sa svojich synov, ale vyučení synovia v živote chodili len vyšliapanou cestou. Hodža po skončení bohoslovia zostal rok doma a vyučoval svojich mladších bratov, Ondreja a Jura. Už to ukazovalo, že nie je z tých obyčajných. Kde, akým činom prebudilo sa v ňom slovenské národné povedomie, nevieme. Keď prišiel ako teológ do Bratislavy, tam jeho vrstovníci Samo Chalupka, Karol Štúr, Daniel Lichard, Godra, Holko, Matúška,³ už mali slovenskú spoločnosť. Ale vieme, že roku 1833 Michal Hodža bol prednostom spoločnosti. Mladé pokolenie slovenské viac už ani neprestalo k nemu pozerať ako k zvláštnej osobnosti. I roku 1836, keď v Prešporku pripravovali sa vydať známe Plody zboru slovenského, s ním, už vzdialeným na pedagógii v Novohradskej stolici, radili sa, či by nemohli vydať knižku po slovensky (nie po česky).

V školskom roku 1836—1837 bol na teologickej fakulte vo Viedni, a v lete 1837 už mikulášskym farárom. Po smrti znamenitého Matúša Blahu Mikulášania žiadali si mať za farára Jána Kollára; Kollár vtedy pre seba už neuznával za príhodné odísť z Pešti, a mikulášskym svojim ctiteľom odporúčal Hodžu.

Roku 1842 mladý mikulášsky kňaz už bol členom deputácie, ktorú superintendent Jozeffy viedol do Viedne žalovať sa a prosiť u cisára ochranu pre Slovákov. Bolo v pláne poslať do Viedne Hollého, Kollára, Martina Hamuljaka; ale vlna maďarskej akcie veľmi bila na slovenskú ev. cirkev. Nový generálny inšpektor gróf Zay otvorene hlásal, že je to povinnosť každého pomáhať pomaďarčeniu krajiny, a Slováci tomu vraj stoja v ceste. Aby zlomili Slovákov v ev. cirkvi, vyhútali spojiť evanjelikov aug. vyznania s helvétskymi, s kalvínmi, spraviť medzi nimi úniu. Kalvíni sú totiž Maďari: tak slovenskí luteráni, s nimi pod jednou správou postavení, budú v menšine, budú musieť poslúchať a pomaďarčiť sa. Palatín, arciknieža Jozef, roku 1840 poslal generálnemu inšpektorovi prípis, ktorým vystúpil proti slovenskej Spoločnosti na prešporskom lýceu. Nasledujúceho roku generálny konvent, na návrh Ludvika Kossutha, uzavrel, že slovenské spoločnosti mládeže na školách v Levoči, Prešporku, Štiavnici, Prešove treba rozpustiť; a v svojich novinách, ktorých štvania hrozil sa už i Széchényi, Kossuth uisťoval, že únia už bude.

Takto Slováci roku 1842 išli žalovať sa a hľadať ochranu do Viedne, k trónu. V deputácii bol i náš Hodža.⁴ Otázka, čo vykonali, nemá už ani značenia. Veľký význam aktu je v tom, že to bolo na najvyššom mieste prvé prednesenie slovenských žalôb, slovenských žiadostí. Keď od dediny po dedinu, alebo hoci od Vespríma po Pešť (na generálnom konvente) žalovali sa len jednotliví Slováci z Lajoš-Komárna alebo z Velegu, že im stolica bráni slovenské služby božie a ich samých katuje, to boli len žaloby slovensky hovoriacich obyvateľov krajiny; ale keď deputácia vysokointeligentných osôb, predstavujúcich duchovné snahy slovenské, kultúrny život, literatúru, zjaví sa pred trónom a predkladá žaloby a žiadosti, popodpisované zo všetkých slovenských krajov, to už bolo iste viacej.

Slovenská vec mala i tú slabú stránku, že v národe nebolo citu spolupatričnosti. Vyvinulo sa to deväťstoročnou nepriaznivou históriou i dosť nedobrou zemepisnou polohou, roztrhanosťou slovenského územia horami, dolinami. Nielenže Gemerčan nepoznal Nitranca, ale i Zvolenčan bol odcudzený Liptákovi, Turčan Oravcovi. A ako ich zbližovať, spojovať, ako im hovoriť do duše, keď ani spisovného jazyka nemajú spoločného? Katolíci najmä od času Bernoláka, Jána Hollého písali po slovensky, evanjelici ešte po česky, ba Kollárovou Slávy dcérou čeština u Slovákov triumfovala.

Hodža a jeho priatelia, Ľudovít Štúr a Jozef M. Hurban, chytili sa do práce. A položili základy spoločnému spisovnému jazyku, zjednoteniu slovenských katolíkov s evanjelikmi v kultúre. Ako sa dorozumeli písať po slovensky, strednou slovenčinou, nárečím v strede hovoreným, nevystaveným vplyvu susedného slovanského jazyka, už zakladali i literárny spolok Tatrínom nazvaný.

„Povolávame vás úctivo do spolku,“ — napísal Hodža v pozvaní do Tatrína — „ak by ste k tomu pristali, pristaňte si sami k svojmu, len nech to má jeden cieľ národnosti našej, peknej jednoty… Pre dôstojnosť Krmana, pri mnohých prácach svojich a svojich nerestiach za slovenskú reč a národnosť pracovavšieho; pre historickú srdečnosť Papánka okolo r. 1780 skrytú slovenskú predošlosť vysvetľujúceho; pre prvšiu vlastnej národnosti slovenskej ukázalosť a pracovitosť Antona Bernoláka a jeho priateľov a pomocníkov Bajzu, Fándlyho; pre dobročinné a doteraz vo vlasti našej jediné, národnosti našej preukázané prajníctvo slávneho kardinála Rudnaya, ktorý by i na prestole apoštolskom v Ríme dôstojnú osobnosť Slováka predstavoval; pre tisíceré bolesti srdcahnutého Kollára, toho veľkého Slavospevca, čo lumírsky tieto skaly tatranské pohnul; pre žiale slovenskej Umky výborného nášho Hollého, ktorý slovenského slova staroklasickú vrstovnosť vysvietil, do urny predošlosti našej city svoje a slzy vylievajúc; pre drahé mená Tablica, Lovicha, Plachého, Hrdličku, Paulinyho, Ambrózyho, Valentiniho, kanonika Palkoviča, pre všetkých týchto a iných mužov, ktorých pánboh pre národ slovenský vo velebnom duchovenskom stave vzbudil… Povolávame vás do spolku slovenského, vznešení mládeže našej učitelia, vodcovia… Do spolku národnosti, povolávame vás, urodzenci, páni, šľachtici, zemania slovenskí! Vy ste tak Slováci, ako aj my… V stoliciach, kde Slováci bývajú, rodiny vaše sú od koreňa slovenské, počínajúc tu od našich liptovských Bogomirovcov, prestávajúc tam, kde mnohí vo šťastnejšom maďarstve žiadne pamiatky slovenstva svojho, mimo mena, nezachovali… Stojíte a padáte s národom slovenským… Vy máte v rukách svojich všetky spôsoby duchovnými i telesnými dobrodincami jeho stať sa; vy ho môžete takrečeno znovu zrodiť a stvoriť; ak to zanedbáte vy, urobí mu to iný, ale vy ste stratili právo a moc, ktorá je na svete najväčšia, to jest moc otcovstva a vodcovstva národného.“^[29]

Zhromaždenia literárneho slovenského spolku Tatrína od roku 1844 bývali v Mikuláši — Hodža bol predsedom. Od Kalinčiaka vieme,^[30] ako sa schádzali pred zhromaždením v Hodžovej kaplánke a radili, hádali sa o veciach, vážnych pre slovenský národný život.

Ale Tatrín ostal nepotvrdený. Štúrovi po dlhom preťahovaní roku 1845 povolili vydávať noviny, stanovy Tatrína potvrdiť odopreli.⁶ Zachovala sa v odpise mienka, ktorú roku 1846 námestnej rade o stanovách Tatrína podala hlavná cenzúra. Spolok slovenský sľuboval spisovať a vydávať i školské učebné knižky: na to povedali, že by si tým chcel získať nepríslušný vplyv na veci školy a výchovy. Zo stanov vraj možno súdiť, že napomáhanie literatúry a podporovanie mládeže, oddávajúcej sa na vedeckú alebo umeleckú dráhu, je len zámienka. Spolku ide o politické ciele, o to, aby mohol oslabiť účinky v záujme maďarskej reči nedávno doneseného zákona. Vôbec chcel byť rozširovateľom bludných ideí prepiatych Slovákov. Je to ničím neodôvodnený odpor prepiatych Slovákov proti maďarskému elementu a krajinskému zákonu. — Mienka hlavnej cenzúry pritom prezradila, že stanovy zavrhnúť žiadal i generálny inšpektor ev. cirkvi.⁷

Roku 1847 ešte bolo zhromaždenie Tatrína v Čachticiach — najdôležitejšie. Značná časť účastníkov i vtedy zišla sa najprv v Mikuláši v Hodžovej kaplánke. Ale v Mikuláši najali si plť a tak išli dolu Váhom do Nového Mesta, a odtiaľ do Čachtíc, na katolícku faru, k pohostinnému farárovi Jozefovi Urbanovskému. Štúr, Hurban, Kalinčiak prišli od Prešporka. V Čachticiach milo boli prekvapení veľkou, vzácnou spoločnosťou. Katolícki farári dostavili sa osemnásti, sami vynikajúci ľudia, ako Juraj Holček, Andrej Caban, Jozef Ščasný, Štefan Závodník, Jozef Urbanovský, Eugen Gerometta, dr. Andrej Radlinský, Július Plošic. Tu slovenskí katolíci a evanjelici slávnostne sa zjednotili na spoločnom spisovnom jazyku. K slovenskej národnej činnosti prislúchalo vtedy zakladať i spolky striezlivosti, preto z Čachtíc prešli do Veselého, rodiska Štefana Moysesa, na faru Juraja Holčeka poradiť sa o týchto spolkoch…

Tatrínu ani sa nepodarilo vykonať potvrdenia, a v búrkach rokov 1848 — 1849 nepotvrdený spolok zanikol.

Pre Hodžu, Hurbana, Štúra nastala iná práca. Keď časy také boli, oni pustili sa s búrkami. Hoci boli slúžiteľmi oltára, múz, vedy, duše jemné, išli nezdesení, ako vyžadovala národná služba.

Ako po celej krajine, i Slováci začali zvolávať zhromaždenia a na nich prednášať svoje žiadosti. Ale do Liptova, kde ešte 28. marca slovenské žiadosti boli prijaté v stoličnom zhromaždení a vnesené do zápisnice, ministerstvo poslalo komisára, aby u stoličnej vrchnosti vykonal odvolanie takých uznesení. V Nitre potom už boli smelí; keď s petíciou brezovského zhromaždenia slovenskí poverenci prišli pred stolicu, tam ich chytili a zatvorili. Po všeobecnom zhromaždení, ktoré Slováci odbývali zatým 10. mája v Mikuláši, hlavní účastníci zhromaždenia, Hodža, Štúr a Hurban, mohli sa zachrániť už iba útekom za hranice. V slovenských stoliciach ministerstvo dalo vyhlásiť štatárium.^[31]

„Ba či nevidíte,“ — písal Hodža v Hlase k národu slovenskému, vydanom z Prahy — „neviete, že v každej stolici, kde sa len hlások za národ a reč slovenskú ozval, ihneď vašich, od vás vyslaných, vašu dôveru majúcich zástupníkov polapali a do žalárov ohavných pozatvárali… Cisár a kráľ náš vyslovil i to, že každý človek i národ slobodne môže všetky svoje žiadosti, stížnosti a žaloby ktorejkoľvek vrchnosti predniesť, aby posúdené a spravodlivo vyslyšané na všetko slušné zadosťučinené byť mohli. Podľa toho i my Slováci, ktorí sme už od mnohých rokov našej národnosti sväté právo s nesčíselnými prekážkami, priekormi a utrpeniami bránili, slovom živým i písaným i každým možným dobrým skutkom zvelebiť sa usilovali, i my, reku, sme sa zišli v Liptove dňa 10., 11. mája tohoto roku udelenej slobody, aby sme takéto žiadosti a stížnosti napísali a vám, národu nášmu, o ktorom dobre vieme, čo si žiada, na podpísanie predložili a podpísané všetkým vrchnostiam krajinským, kráľovi a krajinskému snemu predniesli. Ale čo zasa neurobili…! Ba veru to je hriech na Uhriech…!

Hospodine náš! Iné národy utískané a ukrivdené sa vzbúrili, vzali kosy, meče, flinty a úvalom a s hrozným spravodlivým hnevom svoje práva na bezbožných vrchnostiach vymáhali…! Slovák, dobrý, pokorný Slovák, predstúpil s prosbami za svoje práva pred vrchnosti, a čo vykonal? Čo mu povolili? Ba čo hovoríme, že predstúpil — veď ani predstúpiť, ani prosiť mu nedali… keď nastal deň slobody, rovnoprávnosti! To je hriech na Uhriech…! Bez vodcov, bez pomoci, bez potechy, bez obrany, bez poučenia mať chcejú národ náš… Nič už, nič — žiadnej úfnosti niet, aby sme sa… po dobrom vyrovnali… Kto chce teda žiť ako národ, musí bojovať proti tým, ktorí národ o život pripraviť chcejú. Ak stojí za to, aby človek za jedného človeka život položil, čímže viacej za národ celý!“

Doma, v Uhorsku diali sa také veci, že vodcovia nemohli nechať svoj ľud.⁸ A vrátiť sa k nemu spoza hranice mohli len so zbraňou. Tak sa stalo slovenské povstanie nevyhnutným. Tak sa postavili Slováci klásť i životy za svoju národnú vec…

Syn Hodžov bol ešte len chlapček, ale po svojej panej veľký náš dejateľ mal piatich švagrov⁹ — tí všetci boli ako dobrovoľníci pod slovenskými zástavami.

III

V júli 1843, keď farárom nebol ešte ani úplných šesť rokov, ženatý len od pol druha roka, Hodža písal z Viedne Michalovi Malekovi, vrbickému richtárovi a cirkevnému kurátorovi: „Já vím, že můj život bude stíhán, znepokojován: ale to jináče nemůže být, nebo cesta povinnosti je příkra, a kdo Krista, kdo pravdu, národ a člověčenstvo miluje, musí po trní jíti.“

I najprirodzenejšie, najspravodlivejšie veci, hoci dobre bránené, neraz pomaly idú napred. Hodžovci¹⁰ do roku 1848 mali poddaný, nevoľný ľud; po roku 1849, medzi inými neprajnými okolnosťami, slúžilo im na ujmu i to, že Maďari svojím vystúpením proti Viedni vydobyli si pred svetom meno. Pohyb Maďarov operoval totiž i heslami európskeho liberalizmu a za dva roky dostalo sa do sveta všeličo, čo ich povznieslo v očiach ľudí. Po katastrofe ich veci Kossuthovo meno v Európe malo popularitu, lesk, Maďari ostali hrdinami, trpiteľmi za slobodu, ich protivníci, „prívrženci“ nepopulárnej Austrie, pokladaní za spiatočníkov. V Európe nevedeli, že nemaďarským národom Uhorska na ceste, ktorú si vyvolili, pozostávala jediná možnosť národného jestvovania, a pri maďarskom „liberalizme“, dopúšťajúcom len maďarskú slobodu, ich národnosti že mohla nastávať len smrť.^[32]

Táto okolnosť tiež sťažovala postavenie predstaviteľov slovenskej národnej veci i po roku 1849. Máme svedectvá toho, že v 1850-tych rokoch Hodža býval nespokojný.

Vládny systém, uvedený v Uhorsku, keď v jadre i nebol dosť dôsledný, vyznačoval sa silnou rukou. Poriadok bol, počúvať bolo treba. Ale čo sa stalo? Patent, ktorým mala byť zriadená v Uhorsku ev. cirkev obojeho vyznania, vydali vo Viedni 1. septembra 1859, po vojenskej porážke Austrie v Taliansku, po Solferine, keď začali prašťať poriadky tu za desať rokov urobené, keď „Nemci“,¹¹ ako ich volali, už boli na úteku.

Ale zato Slováci zas nemali inej voľby, ako postaviť sa za patent. Patent dával ev. cirkvi zriadenú ústrojnosť na 26. zák. článku z roku 1791 a primeranú jej ozajstnému duchu. Bezuzdná moc zayovcov a iných inšpektorov i neinšpektorov bola by musela prestať. Veď osnovanie plánu vo Viedni ešte na začiatku päťdesiatych rokov nedialo sa bez účasti nášho Kuzmányho; ale potom nechali plán ležať.

Ako keby bol pichol do osieho hniezda — taký bol na maďarskej strane účinok patentu. Prvý protestoval proti nemu potisský dištrikt zo svojho konventu v Kežmarku. Ale košický súd mal energického predsedu, ktorému uzavretie konventu bolo zločinom buričstva proti najvyšším nariadeniam c. kr. vlády. Dištriktuálny inšpektor Zsedényi a notár Máday prišli do väzenia. Pravda, onedlho už bol tu rozkaz, že pokračovanie proti nim treba zastaviť a pustiť ich na slobodu, a 15. mája 1860 vyšlo ministerské nariadenie, ktorým zastavili prinútené uvádzanie patentu a cirkvám ponechali na vôľu, či sa chcú zriadiť podľa patentu alebo nie.

Slovenské cirkvi, ktoré sa zriadili, vyvolili si Karola Kuzmányho za superintendenta, Michala M. Hodžu za vikára. Po marcovom stoličnom zhromaždení roku 1848 v Liptove taký bol duch, že zemani už hľadali príležitosť môcť sa zblížiť s Hodžom; po mikulášskom zhromaždení 10. mája už Hurban písal z Liptova, že tam „i páni hlásia sa k nám“. Ale v patentálnom boji títo ľudia, zemani liptovskí, boli akoby bez seba. Patent Maďarom bol titulom agitovať, búriť proti vláde, luterán či katolík u nich rovnako brojil, stavali sa na stanovisko revolúcie z roku 1849. Jednako prudkosť, rozzúrenosť liptovských maďarónov nevysvetlíme si ani týmto. Že by ich patent bol pripravil o nadvládu v ev. cirkvi? Musel tam byť v hre ešte osobnejší motív. Hlavný faktor ostával za kulisami, a za nástroje mal bezohľadných, ohavných ľudí.

Po októbrovom diplome, tomto formálnom ustúpení Viedne pred Maďarmi, bola v Liptove už celá anarchia. Prívrženci patentu nielenže nemali zákonnej ochrany, bez ktorej nemohli obstáť, ale vrchnosti zjavne sa postavili proti nim. V mikulášskej veľkej cirkvi, vtedy ešte vyše 6000 duší rátajúcej, niekoľko ľudí strhlo do svojich rúk všetku moc. Uzurpátorov vicišpán zaopatril exekutívnou mocou, násilím zhodeným cirkevným úradníkom on sám poodberal kasy. Farárovi, ak chceli, mohli nedať kľúč od kostola. Platu dávali tiež len koľko chceli, štolu obmedzovali.

Už 20. októbra 1860 Hodža písal Kuzmánymu: „Ja tu dožívam bezmála krajné okolnosti,“ a 24. novembra: „Vytrvám na tejto fare, dokiaľ ma silou-mocou, zákonu a súdu nedostižnou, nevyženú, nevyhodia.“

V provizóriu, uvedenom po rozpustení snemu 1861, za stoličného komisára do Liptova dali Szerdahelyiho, švagra Szentiványiovcov; anarchia trvala ďalej. Na konvente, ktorý Gedulyho mal voliť za superintendenta, z veľkej cirkvi bolo 40 údov oprávnených hlasovať — a z nich 36 oddalo hlasy za Gedulyho.

Hodža, rozumie sa, neuznal Gedulyho. Boj sa ešte zostril. I Geduly, i druhí dvaja v tie časy vyvolení superintendenti, Székács a Máday, pri uvedení do úradu neprisahali na sv. Trojicu, len „na jedného pravého boha“; pritom v prísahe výslovne stálo i pripravovanie únie medzi kalvínmi a luteránmi. Stanovisku Slovákov v patentálnom boji týmto dostalo sa odôvodnenia. Hurban, ktorý v marci 1861 písal Dobšinskému, že „cirkev naša ide v ústrety krížu svojmu, teda sláve svojej“, roku 1863 založil Cirkevní listy. Aby bolo odkiaľ viesť obranu.

Ale Hodža vtedy už krvácal. Na základe lživej žaloby, ktorú podali proti nemu niekoľké osoby mikulášskej cirkvi, zbavili ho úradu. Seniorálne autonomické konzistórium, nekompetentné, Hodžom neuznané, odsúdilo ho in contumatiam; konzistóriá dištriktuálne a generálne potvrdili súd — ako Kuzmány napísal v prosbe pred Veličenstvo¹² — na základe uzavretia ružomberskej synody, ktoré uzavretie snemom prešporským roku 1715 zrušené bolo, na základe kánonu peštianskej synody z roku 1791, ktorý ani potvrdený nebol, a na základe zákonov z roku 1848, ktoré revolúciou stratili platnosť a prepadli. Generálne konzistórium doložilo, že Hodža viac nemôže byť vyvolený za farára ani v jednej zo štyroch autonómnych superintendencií Uhorska.

Väčšia krivda proti človeku už nebola možná.

Ale generálny inšpektor a všetci potentáti autonomickou zvanej cirkvi márne chodili k miestodržiteľovi i do Viedne, nedostali brachiálnej moci odstrániť Hodžu z fary. Franc-Jozef nepovolil. Mohlo sa to stať až roku 1866, keď už veľmi blížil sa štátny akt roku 1867. Bezpríkladne utýraný Hodža prijal z Viedne plat milosti a vyvolil si Tešín za miesto bývania. Čiže internovali ho.

IV

Ctiboh Zoch, vrstovník, priateľ a zvláštny ctiteľ Michala Hodžu, roku 1863 vykladajúc jeho život,^[33] píše:

„Koľkoraké konal on cesty v národných záujmoch po vlasti, i do Viedne, i do Prahy! Koľko ráz bol členom vyslanstiev, ktoré prednášali sťažnosti a prosby či pred najvyšším trónom, či pred najvyššími úradmi a právomocnosťami v krajine a ríši! Hodža bol jeden z tých štyroch prosebníkov (superintendent Jozeffy, Ján Chalupka, Samuel Ferienčík a M. Hodža), ktorí po roku 1845 vymohli prvé slovenské noviny, ktoré potom Ľudovít Štúr vydával. On vzal na seba zbierať účastníkov k udržaniu týchto novín, ktorí ich hmotne podporovali, lebo ináčej by sa v tie časy ani neboli udržali… U Hodžu bývali vtedy najviac národné zhromaždenia, u neho radilo a rokovalo sa o všetkých dôležitých potrebách našich, u neho založil sa roku 1844 spolok literárny Tatrín, kde dočasné predsedníctvo on zastával a ktorého posledné, najskvelejšie zhromaždenie bolo v Čachticiach roku 1847… Tam, v Liptovskom Sv. Mikuláši, v zhromaždení národovcov 1848 zrodili sa i tie pamätné, tlačou na svetlo vyšlé ,Žiadosti slovenského národa pred Jeho c. k. Jasnosť, pred krajinský snem uhorský, pred Jeho výsosť uhorského palatína kráľovského námestníka, pred ministerstvo uhorské a pred všetkých priateľov človečenstva a národnosti.‘ Krem iných, nákladom Tatrína vydaných kníh, vyšli od Hodžu: Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, v Levoči 1847; Epigenes slovenicus, t. j. základy mluvnice slovenského jazyka, 1847, a Větín o slovenčine, 1848. Rok 1848, ak bol pre celý národ slovenský osudný, bol on obzvlášť pre náčelníkov ruchu a života slovenského najväčšmi. Hodža i so svojou rodinou prinútený bol utiecť sa za hranice vlasti. Čo tu pre národ slovenský konal, vypísané je v Histórii povstania slovenského od Mikuláša Dohnányho… Hodža zúčastnil sa na slovanskom kongrese v Prahe, tu vydal brožúru v nemeckej reči Der Slowak… Po skončenej a premoženej revolúcii Hodža navrátil sa do svojej fary, kde však pomery našiel k svojej škode náramne zmenené.“

Michal Hodža bol zvláštnym ceniteľom našej slovenskej reči. Vo Větíne on klaňal sa svojmu turčianskemu krajanovi, učenému barónovi Petrovi Révayovi,¹³ že v svojej latinskej knižke o korune uhorskej v prvej štvrti 17. storočia velebil slovenský jazyk ako taký, ktorým najviacej národov možno osloviť, s ktorým človek prejde vraj pol Európy a veľkú časť Ázie; Hodža klaňal sa Matejovi Belovi, oslavovanému spisovateľovi uhorskému, pre jeho pekné vety o slovenčine, napísané v úvode k česko-slovenskej gramatike necpalského Pavla Doležala: ale i Révayova i Belova mienka sú jednako bledé slová — o slovenčine vrele a podnes najkrajšie vyjadril sa sám Hodža v svojich spisoch. Slovenčinu tak vysoko vyniesť, ako je v nejednej kapitole Dobrého slova a Větína, vyžadoval sa Hodžov vzlet, blesk jeho slova, jeho pátos, jeho presvedčenie, jeho vrelosť slovenská. Ale úctyhodná je i vedecká stránka týchto knižiek. Vtedy, v štyridsiatych rokoch minulého storočia, slovanský jazykospyt bol ešte v počiatkoch, nebol ešte náležite známy ani pôvod cirkevnej staroslovenčiny, svätými apoštolmi Cyrilom a Metodom uvedenej do kníh (z čoho vychádzali i ťažké mýlky), a Hodža v svojom Epigene a Větíne jednako správne, určito, pevne postavil zásady, ktorých treba sa držať pri ustálení a rozvíjaní slovenčiny ako spisovného jazyka. Pravidlá hľadať radil u Konštantína-Cyrila; pritom, „čo má obstáť, to sa zo všetkých nárečí (slovenských) vziať a cez riečicu slaviančiny precúdenuo prijať musí.“ — Martin Hattala, ktorý zásluhy iných uznať nie veľmi býval ochotný, v svojej prvej, latinsky napísanej mluvnici slovenského jazyka s vďakou doložil, že Hodžov Epigenes bol mu návodom.¹⁴

Literárny historik slovenský, Jaroslav Vlček, odôvodnene napísal, že „zásady, ktoré Hodža vyslovil, návrhy, ktoré na zdokonalenie písomnej slovenčiny predniesol, ortografia, ktorou knižku tú napísal, o niekoľko rokov zjednostili všetkých Slovákov. Jeho Větín, písaný originálnym, silným bohatým slohom, bol už sám sebou mocný dôvod za literárnu slovenčinu.“^[34]

O slovenčine z prvej polovice 19. storočia Hodžovu mienku doplniť vyžaduje sa len v jednej veci. Hodža (Větín, s. 158) usiloval sa objasniť, čím bol Kollár pre spisovnú slovenčinu, ako prirodzene nasledovala ona po jeho skutkoch; i na Šafárika v tej veci účinkoval vraj Kollár. Nuž v 1820-tych rokoch Šafárik bol oduševnený za slovenčinu nie menej než Kollár; v svojich Dejinách podal v tej veci náležitý výklad.^[35] Hodžovi tento výklad Šafárikov bol známy; ale Hodža nemohol vedieť o Šafárikových listoch, písavaných Kollárovi v 1820-tych rokoch a publikovaných (v Časopise Č. M.)¹⁶ až od roku 1873. Z tých listov je zrejmé, že za slovenčinu nie tak Kollár povzbudzoval Šafárika ako Šafárik Kollára. Hneď v prvé časy Šafárik chcel sa dorozumieť s Kollárom na spôsobe slovenského písania. V ten rok, keď vyšli jeho Geschichte, 1. marca 1826, kategoricky písal Kollárovi: „Milý příteli, buďte přesvědčen, že jestli národnosti pomoci chceme, dolu, k národu a řeči jak jest, ne k aetheru… pohlédati máme.“ V liste 6. augusta súril Kollára napísať mluvnicu slovenskú. „Tato polovičatost, toto motání a kolotání etc. nepovede nás nikam; ba zmaří úsilnost naší… Nyní jest čas reformy i u nás, i v Čechách — všecko se hýbá, ještě nic není stálého — usedne-li jednú jazyk a sloh i dobropísemnost v Čechách — zatvrdne-li rozčesnutí mezi kat. a ev. Slováky u nás — bude potom po všech našich žádostech veta.“ Dňa 18. mája 1827: „Píši to, abych Vás utvrdil v přesvědčení a předsevzatí. Neodstupte od základóv námi před 3 lety položených — jak toho spisek o libozvučnosti a orthografii svědkem…“¹⁷

Kým ešte bola nádej, že budú sa tvoriť slovenské školy, Hodža dal sa i na spisovanie učebných kníh. Začal od Šlabikára a napísal i Čítanku.¹⁸ A ako všetko, čo z jeho pera vyšlo, i tieto knižky sú skvelé, metodicky podnes pozoruhodné. Ďalej nešiel, keď budila sa obava, že stredných a iných škôl slovenských nebude.

Pritom je až napodiv, že v tie časy, od roku 1860, Hodža ešte mohol literárne pracovať. Keď výrok, ktorým pozbavili ho fary, prešiel na všetkých fórach cirkevných, v novembri 1862 generálny inšpektor uhorskej ev. cirkvi barón Prónay a preddunajský superintendent Geduly žiadali v Budíne u miestodržiteľstva brachiálnu moc exekvovať výrok, čiže — ako sa to po slovensky vravelo — vyhádzať z fary Hodžu. Vtedy brachium ešte nepovolilo sa. Ako už bolo podotknuté, odsúdeného Hodžu ešte akosi chránila ruka Franc-Jozefa, zďaleka akoby vystretá nad ním. Hodža nie že by si bol získal cisára svojím konaním v rokoch 1848 — 1849, ale, tak sa zdá, pri niektorej z audiencií bol urobil na neho dojem svojou osobnosťou a mocou svojho slova. Pravda, taká ochrana bola len predlžovaním smrti, múk smrteľných. Až ťažko vypočítať, čo všetko bolo mu pretrpieť od ľudí sfanatizovaných, všetkej mrzkosti schopných. Stalo sa v máji 1863, že na ceste medzi Trnovcom a Mikulášom, v poli, našli Hodžu i s Jankom Makovickým bez vedomia ležať, napadnutých a ubitých divými protivníkmi. Vtedy Mikuláš vzbúril sa a z Levoče muselo byť privolané vojsko. Hodžova najstaršia dcéra Marína svojím hrdinským vystúpením z tých dní zapísala sa do sŕdc slovenských: Sládkovič a Botto poklonili sa jej v básňach.¹⁹

A z týchto rokov, keď žilo sa mu ani v horúcej peci postavenému, po Michalovi Hodžovi ostali rukopisy vzácnych tvorieb. Sú to Slavomiersky,²⁰ Vieroslavín a Matora.

Hodžu pálilo na duši slovenské renegátstvo, odrodilstvo, spreneverenie vlastnej krvi, zrádzanie svojeti. V takých ťažkých chvíľach mohol mu blysnúť pred očami veľký Svätopluk, ktorý z tejto stránky raz tiež ťažko sa previnil v svojom živote. A dušu Hodžovu z toho zaujala osobnosť Slavomíra, ktorému na Devíne bola sa dostala príležitosť povedať Svätoplukovi karhajúce slová. Dielo svoje nazval Slavomierskym,^[36] a vykladajúc v ňom slovenské odrodilstvo, predstavil desný obraz súvekého Slovenska. — Chválený ako cirkevný spevec, Michal Hodža ešte pomazanejším poetom ukázal sa byť v niektorých častiach svojho Vieroslavína. O Rusku, ruskom národe i ruskom cárovi s takou vrúcnosťou v inostrannom Slovanstve nehovoril ešte nikto. Napríklad:

Hrdinom tiež veršovanej skladby Matora je Jánošík. Lyrik Vieroslavína tu zas je silným epikom. Keď Jánošík s kuruckým vojskom ide hore Turcom, to sú obrazy, aké známe len v dielach prvotriednych básnikov epických. Pravda, prekáža i tu, ako v každej literárnej práci Michala Hodžu, nepochopiteľná záľuba jeho tvoriť slová, — nepochopiteľná najmä u takého velebiteľa slovenskej reči, akým bol on. Toto a nehotovosť, improvizovanosť formy sú slabinou Matory; ale keby Hodžov rukopis vzal poet, majúci zmysel i pre formu, prácu mal by veru vďačnú a ľahko by stvoril z neho dielo, ktoré by stálo v slovenskej literatúre medzi samými prvými.²²

*

Nariadením, podpísaným v Budíne, brachiálnu exekúciu cirkevného výroku na mikulášskej fare Franc-Jozef povolil až roku 1866, keď už blížilo sa mu pokonanie s Maďarmi, čiže až roku 1867. Vtedy, vzhľadom na Maďarov, už netrúfal si chrániť Michala Hodžu.

Vysúdenému z mikulášskej fary, takým spôsobom, že farárom viacej nemohol byť nikde v Uhorsku, vo Viedni Hodžovi z evanjelického fondu cirkevného pre Uhorsko dali plat milosti, ale tak, že v jeseni 1867 musel odísť do Tešína. V Uhorsku pre neho viacej nebolo miesta. Internovali ho.^[38]

V Tešíne dopil kalich utrpenia: zomrel už 26. marca roku 1870, keď nemal ešte ani 59 rokov. Nad hrob dali mu nápis: „S Veľkým piatkom teda dokonávam…“²³

*

Maďari, ako si pri viedenskej politike, pre nich priaznivej, boli umienili spraviť z mnohorečového Uhorska národný štát maďarský, nevrhali sa s toľkou dôslednosťou ani na jednu z nemaďarských národností v krajine ako na Slovákov. Škandál lajoš-komárňanský bol len jeden — pre slovenské služby božie; v 1830-tych rokoch a na začiatku 40-tych, v školách vzdelávacie spolky mládeže rozpúšťali len u nás; spolkov literárnych, ako bol (od roku 1834) budínsky Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej, alebo o desať rokov Tatrín, len nám nepotvrdili, noviny vydávať nedovolili; na katedre lýcea v Bratislave, ktorú Slováci udržiavali si sami, Ľudovítovi Štúrovi učiť zakázali; roku 1848 hneď z jari šibenice len pre Slovákov stavali. Po roku 1867,²⁴ keď stredných škôl slovenských a Matice slovenskej už dávno nebolo a v maďarských školách slovenských synkov vytvárali čiže vyhadzovali, stáli a trvali Matica srbská i literárny spolok Rumunov spolu s gymnáziami, učiteľskými i teologickými ústavmi jedných i druhých, Srbov i Rumunov. (Keby si Slováci tak boli mohli vychovávať učiteľov a kňazov!²⁵) Ale i štúrovci, keď táto tendencia maďarskej politiky ešte ani nebola natoľko jasná, už videli, že v štátnej jednote s Maďarmi Slovákov by očakávala národná smrť. Oni tiež s veľkou dôslednosťou a v každú vážnejšiu chvíľu politickú postavili si za program oddeliť sa od Maďarov. Ľudovít Štúr i na slovanskom zjazde v Prahe roku 1848, keď proti Palackého programu vykladal, aká nedobrá je Austria pre svojich Slovanov, s dôrazom doložil, že i tak treba predovšetkým zlomiť Maďarov. Už v máji 1848 na liptovsko-sv.-mikulášskom zhromaždení uznesené žiadosti smerovali k oddeleniu Slovákmi obývaného územia. Po pokorení maďarskej revolúcie roku 1849 slovenskí národovci žiadali vo Viedni také oddelenie, akého sa dostalo Srbom v ich Vojvodine, a roku 1861, hoci otcovia naši stáli zoči-voči samým Maďarom, po Solferine veľmi posmeleným, v svojom turčiansko-sv.-martinskom Memorande pridŕžali sa slovenského „Okolia“, čiže národného oddelenia.

Štúr umrel skoro po roku 1849, ale v svojom poslednom spise²⁶ ukazoval na Rusko ako duchovnú i politickú oporu našu. Hodžov a Hurbanov život záležal z neprestajného boja s maďarizmom. Akoby naučenie pre budúce pokolenia slovenské Hodža žiadal si mať na hrobe nápis:

Po roku 1867, keď Maďari pokonaní s Viedňou stali sa v Uhorsku úplnými pánmi, Hodža šiel do vyhnanstva, Hurban onedlho do Vacova, do štátneho väzenia. I Hurban i Hodža ani deti svoje nedali po maďarsky naučiť. Keď v druhej polovici 1860-tych rokov vzniklo v slovenskej spoločnosti heslo, že do národného boja potrebujeme právnikov, syn Hodžov (Cyril) i Hurbanov (Svetozár) z nemaďarských gymnázií šiel študovať do Bratislavy práva po maďarsky, ale maďarskú reč jeden i druhý do svojej smrti zato len lámal. Vladimír a Konštantín, Hurbanovi mladší synovia, nikdy nevideli maďarskej školy; najmladší, Bohuš, s chorvátskym maturitným vysvedčením po otcovej smrti dostal sa síce na bohoslovie do Prešporka, ale, tam relegovaný, vyhodený, umrel ako študent ruský, petrohradský.

Vôbec takto to išlo u nás. A posledného času, proti takejto a v mnohom ešte zrejmejšej skutočnosti, začalo sa tu učiť, že v 1840-tych rokoch Štúr, Hodža a Hurban uviedli slovenčinu za spisovný jazyk „kvôli zemianstvu a maďarstvu“, že bolo to „politicum“, „politicum hungaricum“. Slováci chceli vraj byť „poctiví Uhria“.²⁸ Ako keby maliar, chcejúci portrétovať, miesto vystihnutia duše, ducha, zahľadel sa na nejakú pehu na tvári: i tu robí sa vývod zo slov bezvýznamných, povedaných mimochodom, raz na posmelenie slabých, inokedy v boji azda z taktiky…^[39]

V

Predstaviteľ takého výstredného maďarizmu, ako bol Gusztáv Beksics, napísal roku 1896 v X. zväzku známej milenárnej histórie maďarskej: „Thunov povestný patent vlastne ani nebol absolútne nedobrý alebo bez podmienky neliberálny. Keby protestanti v Nemecku v tom čase boli dostali podobnú organizáciu, iste boli by sa radovali.“ Nemecké noviny vraj i vyznali roku 1859, že protestantské cirkvi nepožívajú toľko slobody nikde, koľkú Thunov patent dával im v Uhorsku. Ale — hovorí Beksics — postaviť sa proti patentu vyžadovala maďarská politika.^[40]

Borba, ktorú Slováci viedli za patent, nebola márna. Generálne konventy, ako ešte nikdy, sľubovali potom zachrániť práva slovenského jazyka, stavať slovenské školy, superintendenti nesprávnu svoju prísahu vyhovárali, únie sa odriekali. Nebyť tejto borby slovenskej sotva by sme boli mali revúcke slovenské gymnázium.

Hodžu, utýraného, uboleného, ťažko sa dotklo, že po smrti Kuzmányho roku 1866 Slováci nie jeho vyvolili za patentálneho superintendenta. Iste, vyvolením jeho bolo by sa mu dostalo zadosťučinenia; ale z druhej strany bola by to mohla byť len demonštrácia, keďže roku 1866 on, už z fary vysúdený, ani nebol voliteľný. Ale vtedy Slováci ešte nazdávali sa, že je ešte čas boriť sa, domáhať sa pozitívnych vecí, nie demonštrovať. Volili Hurbana, s ktorým ešte verili v možnosť boja.

Hoci je to kruté, ale život a jeho boje sú také. Zadosťučinenie i veniec prisudzuje potomstvo, história… Jednotlivci trpia, hynú, ale vec sa rozvíja. Ich slzami a vzácnou krvou pôda akoby sa zúrodňovala.

Dojímavosť Hodžovho života nielen v tom sa javila. On bol narodený tak, že pre neho, obstúpeného falangami, čatami, bolo radiť, oduševňovať, spravovať, a u nás prišlo mu stávať na čele, na vystavených krajných krídlach, kde biť sa nezdržal, a biť sa, na to on nebol narodený. O ňom vlastne tiež platilo to Puškinovo:

U nás azda nikto iný nebol takým ctiteľom Šafárika ako Michal M. Hodža. A Rus Pogodin napísal o Šafárikovi: „Posvätná trpezlivosť, nedopúšťajúca ani žaloby ani reptania, viera v prozreteľnosť — to je, čím bolo preniknuté každé jeho slovo… Presvedčenie o svätosti veci, o vysokosti svojho povolania zobrazovalo sa na jeho tvári, bolo počuť v zvukoch jeho hlasu. Ja počúval som veľkého človeka, nesmejúc dýchnuť, obávajúc sa preriecť slovo, hľadel som na neho s pobožnosťou. Zdalo sa mi, že počúvam hlas z tamtoho sveta, že predo mnou stojí muž z časov apoštolských.“³¹

Podobne hovoril i o Hodžovi každý, kto ho poznal…

Už pripravený na cestu do Tešína, prišiel do Sučian k bratovi Ondrejovi.³² Tu, odoberajúc sa od brata i od rodného Turca, nikým nepozorovaný vyšiel na vežu, a keď bolestne naprizeral sa po kraji všetkému, ovesil hlavu a bol by tam dumal, smútil iste dlho, keby ho neboli našli…

Večná mu pamäť v slovenskom národe!^[41]

(1928)

O Slovákoch. Martin 1928, s. 199 — 225; rukopis 18 strán, 49 CJ 26; pôvodne NN, 42, 1911, č. 112: „väčšia časť čítaná v Mošovciach 22. septembra 1911 pri svätení storočnej pamiatky Hodžovho narodenia“ (autorova poznámka na záver); číslovanie častí štúdie I — V od samotného Škultétyho; pretlačené vo Vôni domoviny, s. 165 — 188.

1 Dielo Jána Čaploviča (1780 — 1847) Obraz Uhorska vyšlo v Pešti v roku 1829.

2 Autor v názve štúdie i v jej texte takto celkom dôsledne uvádza Hodžovo meno: teda len so skratkou „M.“ miesto „Miloslav“.

3 Aspoň v poznámke doplňujeme rodné mená, lebo nositeľov týchto priezvisk bolo viacej: Samuel Godra (1806 — 1973); Matej Holko najml. (1811 až 1881); Juraj Matúška (1809 — 1898).

4 V štvorčlennej deputácii, ktorá odovzdala vo Viedni 4. júna 1842 slovenský prestolný prosbopis, boli okrem spomínaného Pavla Jozeffyho a M. M. Hodžu Ján Chalupka a Samuel Ferienčík. Cisár Ferdinand V. ich síce neprijal, ale adresu odovzdali osobne kancelárovi, kniežaťu Klementovi Metternichovi a arcikniežaťu Ludvigovi Habsburgovi.

5 Škultéty myslí na Kalinčiakove memoárové Rozpomienky na Ondreja Sládkoviča. Sokol, 1, 1862, č. 11 — 12.

6 Autor tu naznačil, ale ďalej už nerozviedol zaujímavú anomáliu uhorského mocenského aparátu: veď politické Štúrove noviny boli preň vari nebezpečnejšie, ako „jednota milovníkov národa a života slovenského“ Tatrín. Ale tatrínske stanovy ani do revolúcie, ani po nej nikdy nepovolili. „Dôvody“ hlavnej cenzúry uvádza Jozef Škultéty nižšie v texte štúdie.

7 V úzadí protislovenských akcií bol znova „nechválneznámy“ gróf Zay.

8 Štylisticky nejasné: malo byť vari „nemohli nenechať…“

9 Hodžova manželka bola rodená Kellnerová (Kornélia, 1820 — 1906, dcéra mikulášskeho lekára Jána Juraja); jej brat, teda Hodžov švagor Aurel Kellner bol pred revolúciou levočským lyceistom a v revolúcii sa zúčastnil na pražských barikádach ako i slovenského povstania 1848/49 v radoch dobrovoľného zboru. Porovnaj P. Vongrej: Zlomky z romantizmu. Bratislava, Tatran 1982, s. 41.

10 Autor použil tvar „hodžovci“ v zmysle známejšieho „štúrovci“.

11 „Nemci“ vo význame rakúskych štátnych úradníkov zo „zalitavskej“ časti habsburskej monarchie.

12 T. j. pred cisára Františka Jozefa I. do Viedne.

13 Autor píše meno v podobe „Reva“; upravujeme podľa MSBS, s. 500. Peter Révay (1568 — 1622), turčiansky župan, historik.

14 Martin Hattala, Gramatica linguae slovenicae. Banská Štiavnica 1850.

15 V slovenskom znení Šafárikových Dejín slovanského jazyka a literatúry všetkých nárečí (Budín 1826; preklad R. Betáka vyšiel v roku 1963) má Škultétym citovaná rozvitá veta toto znenie: „Bolo by želateľné, aby z týchto ojedinelých snažení katolíckych i protestantských slovenských spisovateľov vzájomným zomknutím v duchu pravej kresťanskej lásky a slovanskej znášanlivosti, pokojným nestranným bádaním a rešpektovaním toho, čo už má dobrý základ, mohol časom vyrásť slovenský spisovný jazyk, uspokojujúci všetky spravodlivé požiadavky osvietených príslušníkov národa; pri tomto spisovnom jazyku by sa síce zásadne prevzala česká gramatika ako základná norma, ale zároveň by sa musel brať ohľad i na povahu slovenského nárečia pri preberaní domácich slov, fráz a skloňovania natoľko, aby štýl dostal svojský, rýdzo slovenský kolorit…“ (citované podľa vydania výberu zo Šafárikovho diela Literatúra, jazyk, spoločnosť. Bratislava 1961, s. 80).

16 Škultéty používa túto skratku na Časopis Českého musea, 1873; (časopis založil už v roku 1827 historik František Palacký).

17 Dodržujeme verne Škultétyho prepis; zdôraznené vyznačil autor.

18 Hodžove spisy mali obsiahlejšie názvy: Šlabikár a prvá čítanka pre slovenské evanjelické a. v. školy (Banská Bystrica 1860; druhé vydanie Liptovský Mikuláš 1872); Prvá čítanka pre slovenské evanjelické a. v. školy (Banská Bystrica 1860; druhé vydanie Liptovský Mikuláš 1870).

19 Sládkovič napísal báseň Maríne Hodžovie (do albumu). Sokol, 1, 1862, č. 6; Botto báseň Na pamäť M. H. Sokol, 2, 1863, č. 19. Škultétyho štylizácia nie je teda celkom presná, lebo Sládkovič ešte v básni nemohol reagovať na inzultáciu Maríninho otca a učiteľa Jána D. Makovického (stala sa až o rok po napísaní Sládkovičovej básne); Bottov verš však reaguje práve na toto a vzdáva hold Hodžovej dcére za jej smelú akciu proti maďarónskym inzultantom — liptovským zemanom Bélovi Lehoczkému a Jánosovi Ráztokayovi.

20 Škultéty používa nepresný názov „Slávomiersky“; upravujeme. Ináč celú skladbu uverejnil práve Škultéty v SP, 27, 1907.

21 Úryvky z Vieroslavína publikoval Škultéty v SP, 31, 1911; 32, 1912; 33, 1913. — O skladbe písal Samuel Štefan Osuský (Filozofia štúrovcov III. — M. M. Hodžova filozofia. Myjava 1932) a najmä Karol Rosenbaum (Vieroslavín — Hodžov básnický testament. In: K problematike slovenského romantizmu. Martin, MS 1973).

22 Úryvky z Matory publikoval J. Škultéty (SP, 30, 1910; 31, 1911; 33, 1913) a P. Vongrej (Ako chcel M. M. Hodža predstaviť Matoru. Zlomky z romantizmu. Bratislava 1982). Štúdiu s názvom Hodžova Matora napísal P. Vongrej (K problematike slovenského romantizmu. Martin, MS 1973, s. 32 — 53).

23 Incipit záverečnej „znienky“ Hodžovho Vieroslavína.

24 Rešpektujeme autorovo znenie; ale presnejšie by bolo asi takto: „Po roku 1875…“

25 Autor túto vetu zdôrazňuje kurzívou; upravujeme.

26 Slovanstvo a svet budúcnosti; porovnaj poznámku 49 v štúdii o Štúrovi.

27 Záverečný verš Hodžovho epitafu má v Škultétyho prepise znenie: „Umrel, utrápený svojho ľudu manstvom.“ Znenie sme upravili podľa pôvodného Hodžovho originálu; tak je vytesané aj na Hodžovom náhrobnom pomníku v Liptovskom Mikuláši (v areáli bývalého evanjelického sirotinca na Okoličianskej ceste). Keď 25. marca 1922 previezli Hodžovu rakvu z Tešína do Mikuláša (lebo Hodžov pôvodný hrob bol v tej časti Tešína, ktorá po prevrate 1918 pripadla Poľsku), previezli aj Hodžov pôvodný náhrobný pomník (postavili mu ho dva roky po smrti v roku 1872 z celonárodnej zbierky na Slovensku), doplnili na pomník práve tento Hodžov dvojveršový epitaf (popri pôvodne ešte v Tešíne realizovanom dvojverší z Vieroslavína: „S veľkým piatkom teda dokonávam, na Golgate viery zmučený…“). Porovnaj štúdiu Jána Petríka: Zásluhy M. M. Hodžu o Liptovský Mikuláš, Liptov a Slovensko. In: Pamätnica 50. výročia Hodžovho štátneho reálneho gymnázia v Liptovskom Mikuláši. Banská Bystrica 1968, s. 22 — 23.

28 Škultéty tu má na mysli najmä knihu Milana Hodžu Československý rozkol z roku 1920, na ktorú hneď vtedy napísal odpoveď vo vyše 150-stranovej knihe Stodvadsaťpäť rokov slovenského života 1790 — 1914. Martin 1920.

29 Fundovanú monografiu o probléme napísal Bohuš Kostický: Nová škola slovenská. Bratislava, SAV 1959.

30 Puškinovo štvorveršie cituje Škultéty vo vlastnom preklade; podrobnejšie porovnaj poznámku 29 v štúdii o Sládkovičovi ďalej.

31 Škultéty neuvádza prameň ruského historika M. P. Pogodina; ide však asi o jeho list Františkovi Palackému. NN, 2, 1871, č. 48 — 51.

32 Ondrej Hodža (1819—1888) bol sučianskym evanjelickým farárom a otcom Milana Hodžu (1878 — 1944), publicistu a politika; práve s ním zviedol Škultéty ostrú polemiku v roku 1920 — porovnaj poznámku 28.

33 Porovnaj poznámku 27. K Hodžovi sem neskôr pochovali aj biskupa a publicistu Juraja Janošku (1856 — 1930). — Jozef Škultéty napísal o M. M. Hodžovi aj ďalšie príspevky, ktoré tu aspoň bibliograficky registrujeme: Slovenský obrázkový kalendár, 41, 1912, s. 62 — 64; NN, 51, 1920, č. 70 — 71; SP, 38, 1922, s. 196 — 206. — Pri Hodžovom centéniu narodenia napísal Vajanský vynikajúcu esej. NN, 1911, č. 105 — pretlačená v Zobraných dielach S. H. Vajanského 16, 1948, s. 105.