ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[63]

Viac slovenských zvukov ozýva sa i v Banskej Bystrici. V meste na úpätí Urpína, pod Čertovicou, neďaleko Starých hôr, Španej doliny, na potoku Bystrici postavenom — vráti sa život do svojho prirodzeného stavu… Pred štyridsiatimi rokmi¹ Béla Grünwald v jednom zo svojich spisov divil sa, akým slovenským stalo sa okolie Banskej Bystrice, ktoré najmä od 17. storočia bolo už hodne nemecké. On bol by ho chcel mať maďarským, spolu s Bystricou. Ale diviť nemal sa čo, keď i on, fanatik maďarský, bol synom slovenskej mamičky. Anton Radvanský, hlavná podpora Grünwaldovej akcie, v dôvernom krúžku rád počúval rečnenie Sama Chalupku — a to i takej básne, ako: „Mor ho!… hoj, mor ho! detvo môjho rodu, kto kradnou rukou siahne na tvoju slobodu.“ Áno, Radvanský i sám skladal v slovenskej reči vtipné verše a umierajúci po slovensky vzdychal k bohu!… Pod Urpínom vykoreňovať slovenského ducha nebola nejaká ľahká vec.

Už na konci 18. storočia, keď národy v Austrii začali si pretierať oči a v Slovanstve vôbec prebúdzal sa nový duch, v Banskej Bystrici od roku 1785 vychodili slovenské noviny;² redigoval ich Ondrej Plachý, farár turčiansko-sv.-martinský. Od roku 1836 vychodil tu časopis Hronka, a v ňom ako heslo prvé slová boli vzaté z Jána Hollého: „Ešte Slováci žijú a — budú žiť…“ Hneď v prvý rok v Hronke zjavil sa i článok o slovanskej vzájomnosti, v ktorom Ján Kollár ohnivými slovami vykladal, že čokoľvek je v Slovanstve, či radostné, či bolestné, to nech je vecou každého Slovana. Rusi vtedy, od roku 1832, už mali báseň „Orel“, v ktorej Chomiakov vyzýval svoj národ, smelo púšťajúci sa na krídla ani orol, aby na menších bratov nezabudol, a jednako Kollárove výklady o slovanskej vzájomnosti, keď roku 1837 v nemeckej reči rozmnožené vyšli, preložili si do svojej reči.

A redaktorom Hronky, v takom novom duchu vydávanej, bol banskobystrický ev. farár Karol Kuzmány. Keď ju založil, bol ešte mladý, 30-ročný, ale celým svojím zjavom ukazujúci, že v živote budú ostávať po ňom zvláštne stopy. Pravda, na konci 18. storočia boli sa pretreli oči i Maďarom, a keď im skoro zatým okolnosti začínali byť prajné, viedli si veľmi trúfalo. Na začiatku 19. storočia od hrozného Napoleona, hrozného najmä pre Austriu a Prusko, Rusi zbavili Európu; ale vo Viedni, keď Napoleona už nebolo, dostali strach pred Slovanstvom a chytili sa politiky pre Maďarov veľmi výhodnej. Maďari neboli leniví a využívali prajné im okolnosti. Na krajinskom sneme rok po roku donášali zákony, ktorými maďarská reč uvádzala sa do verejného života. Tak ku slovenskej veci pridávať sa ľuďom bolo ťažko. Slovenské noviny, od roku 1785 v Bystrici vydávané, mali hodne predplatiteľov zo zemianskych rodín: keď Hronka vychodila, vtedy zemani slovenskí pridávali sa už k maďarizmu, zo strachu, že ináč prídu o svoje privilégiá, stavovské práva, slobody. Slovenský spolok, založený roku 1834 na vydávanie slovenských kníh,³ nedostal úradného potvrdenia, a o štyri roky, roku 1838, po školách Horného Uhorska už pozatvárali spolky, v ktorých slovenská mládež vzdelávala sa v svojej materinskej reči. Kuzmányho Hronka po troch rokoch prestala. On prinútený bol obmedziť sa na účinkovanie v cirkvi, v škole, v meste. Spisoval a vydával knižky cirkevné, v meste založil i ovocinársky spolok.

Prišiel rok 1848, a láskou k svojmu rodu zapálení Slováci, ktorí do tých čias školou, knižkami, novinami usilovali sa budiť lepší život od Tatier k Dunaju, boli prinútení chytiť sa i zbroje a postaviť do boja slovenských dobrovoľníkov. Kuzmány, ktorý prvej skladal kancionál cirkevný⁴ a ospevoval bez rozdielu národnosti „šľachetných“, ktorí „za pravdu horia,“⁵ teraz zložil a vydal pieseň „Do zbroje, Slovania!… za národ — na pomstu krvavú!“⁶ Bielo-modro-červená je zástava spasenia, „pod ňu sa! do zbroje, do zbroje!“ V Bystrici nemal pokoja — išiel konať za svoj národ do Viedne.

Viedeň a panujúca rodina z revolúcie šťastne vyšli, lebo premôcť Maďarov dostali na pomoc veľké ruské vojsko. Jednako, keď sa raz nebezpečenstvo pominulo, viedenská politika ostala taká, aká bola. Slovania jej pomohli, ale ona zato usilovala sa oslabovať Slovanov tak, ako prvej. Slováci so zbrojou v ruke boli vystúpili na svoju obranu. Viedni však pomohli už tým, že nešli s Maďarmi, a to, keď raz zas bol pokoj, nepovážilo sa.⁷ Pri novom ústrojenstve štátu najprednejších Slovákov nepripustili do úradov; školy na Slovensku nemčili mládež — vtedy, keď Maďari mohli sa učiť v svojej reči.

Len pomýlili sa vo Viedni akosi v tom, že roku 1850 do Banskej Bystrice za biskupa dali Štefana Moysesa. Slovák nitriansky, z Veselého⁸ pri Váhu, Moyses, ako učený mladý kňaz, bol sa dostal za profesora do Záhrebu, do Chorvátska. Tam skoro zatým začal sa čulý národný život. Moyses, dobre známy vtedy už i osobne s Jánom Kollárom, z celej duše pomáhal bratskému národu. Ako kanonik záhrebský menom kapituly záhrebskej bol vyslancom na uhorskom sneme, od jesene roku 1849 s bánom Jelačićom, ako jeho radca a ozaj pravá ruka, bezmála rok žil vo Viedni. Vtedy vymenovali ho za biskupa banskobystrického — Moysesa, v ktorom všade a vo všetkom bolo poznať veľkého človeka i veľkého Slovana, Slováka. Až podiví sa človek, ako sa tak pozabudli vo Viedni!

Kuzmány zostal vo Viedni profesorom na teologickej fakulte, v nádeji, že predsa bude môcť byť užitočným svojmu národu. Moyses prišiel do svojej diecézy v lete roku 1851. Vtedy tu už bolo poznať ducha nových štátnych poriadkov, ducha Slovákom nepriaznivého, národný život hatiaceho. Moyses usiloval sa budiť národné povedomie a rozvíjať slovenského ducha školami. Zriaďoval bystrický seminár i gymnázium, postavil učiteľskú preparandiu, na vychovávací ústav dievčenský zbieral kapitál. Po roku 1859, keď Austria v Taliansku pri Solferine prehrala vojnu, v politike nastala zmena. Maďari, pokorení pred desiatimi rokmi, teraz proti podlomenej Austrii začali dvíhať hlavu, z Viedne zas podrážať Maďarom nohy boli by chceli podporovaním uhorských Nemaďarov. A vtedy i Maďari boli by chceli ukázať vľúdnu tvár, menovite i Slovákom. Pravda, bola to neúprimná hra jedna i druhá, vo Viedni i v Pešti.

Slováci už v júni roku 1861 zvolali veľké zhromaždenie do Turčianskeho Sv. Martina a z veľmi vážneho zhromaždenia žiadali: v jednotnom ináč Uhorsku vydeliť Okolie, v ktorom Slováci žijú a v Okolí slovenskom zriadiť slovenskú správu (administráciu), slovenské súdy, slovenské školy. Deputáciu, ktorá martinské žiadosti slovenské zaniesla panovníkovi, viedol biskup Moyses. Vo Viedni jeho vystupovanie bolo také, že razom, z tohto prvého svojho kroku, stal sa v borbe o život národným vodcom Slovákov.

Onedlho povolili už postaviť i Maticu slovenskú. Slávnostné otváranie ustanovilo sa na 4. august 1863. Biskupa Moysesa, prichádzajúceho do Martina o deň prvej, vítal Karol Kuzmány, vtedy už superintendent evanjelický. Jednomyseľnou vôľou národa Moyses vtedy už bol ustanovený za predsedu Matice slovenskej, Kuzmány teda vítal ho takto: „Celé tisícročie hľadí teraz na vás a na nás z výšin týchto vrchov… Idete vykonať skutok rozhraničný pre celú históriu tohoto národa: pomník minulosti, základ budúcnosti… Vitajteže nám!“⁹ Na druhý deň pri veľkom oduševnení zhromaždených Slovákov Matica slovenská otvorená, biskup Moyses vyvolený za predsedu, superintendent Kuzmány za podpredsedu. Z Viedne, kde tiež vedeli, že Moyses bude predsedom, pred otvorením zhromaždenia prišla úradná zvesť, že panovník vymenoval Štefana Moysesa za svojho skutočného tajného radcu a na základinu Matice slovenskej posiela tisíc zlatých.

Prirodzená vec, že Slováci povzbudení odchodili z Martina domov. Potom zas, po takom založení Matice, predseda Moyses viedol pred panovníka holdujúcu deputáciu, a Franc-Jozef ju uisťoval, že „verný slovenský národ“ bude pod jeho „ochranou“. Účinok to na Slovensku nemohlo nemať, ale rozhľadenejší národovci, najmä i Moyses, vtedy už badali, že vo Viedni upustia od nemeckej hegemónie, ktorú do tých čias chceli mať i v Uhorsku, upustia od jednoty ríše a dajú Uhorsko do moci Maďarom. Moyses už v máji 1862, žalujúc sa na výčiny, páchané na Slovensku vrchnosťami, v písme kráľovskému uhorskému námestníkovi Pálfymu povedal, že „to všetko smeruje k zničeniu slovenského národa,“ a Kuzmánymu napísal, že „v Uhorsku u vlády všetko dýcha maďarizmom.“ Vo Viedni roku 1864 chcel vymôcť pre Slovensko hospodársky ústav a v liste Kuzmánymu napísal: „Oklamaní sme — musíme sa tak usporiadať, aby nás nemohli stroviť, ak nás prehltnú…“

Roku 1866 medzi Austriou a Pruskom vypukla vojna. Austria ju prehrala, a Viedeň v pokonaní s Uhorskom nemaďarské národy tejto krajiny vydala úplne do moci Maďarom. O „vernom slovenskom národe“ Franc-Jozef viac nehovoril; neznal ho. Z Moysesovho gymnázia slovenských profesorov jedných prepustili, druhých preložili, učiteľskú preparandiu zrušili.

Maďari od konca 18. storočia v okolnostiach pre nich priaznivých boli veľmi narástli, rozmnožili sa. Teraz už ani čoby prestali myslieť, tak sa rozbehli maďarčiť krajinu. Odrodilcov, najmä slovenských, pribúdalo im čo rok viacej, a tí hnali ich do výstredností.

Moyses umrel 5. júla roku 1869, Kuzmány predišiel ho o tri roky. Zem slovenská, do nešťastia uvalená, im iste bola ťažká; ale jednu útechu oni mohli mať v svojich hroboch. Ich účinkovaním, ich príkladom ujal sa v živote Slovákov, drobených mnohými nedobrými okolnosťami, duch zjednocujúci. Ako v slávnostnej bráne, postavenej 3. augusta 1863 v Turčianskom Sv. Martine, srdečne objali sa Moyses a Kuzmány, jeden prichádzajúci, druhý vítajúci, tak jednomyseľné bolo ich konanie vôbec. Keď išlo o národnú vec slovenskú, tu nebolo, nemohlo byť ničoho rozdeľujúceho. Zo Zvolenskej stolice pred vojenský súd do Komárna chceli odviesť dvoch národovcov, jedného katolíckeho a jedného ev. kňaza: biskup Moyses tohto evanjelického tak bránil u najvyššej vrchnosti, ako svojho katolíckeho. Ujal sa týraného Hodžu mikulášskeho a na slovenskej fare v Pešti prenasledovaného Jozefa Podhradského. Bystrické gymnázium bolo útulkom z iných škôl vytvorených Slovákov, evanjelikov ako katolíkov. Z druhej strany ev. kňaz Sládkovič ospieval nielen biskupa Moysesa a jeho opáta Tomáša Červena,¹⁰ ale i farára katolíckeho Záhorského.¹¹ Úctu k Červenovi v peknej básni¹² prejavil i Kuzmány.

Tak žilo sa v krážoch Moysesa a Kuzmányho, a toho účinky viditeľné boli v slovenskom živote. Pekné príklady slovenského bratstva medzi národovci rozdielnych vierovyznaní našli sa u nás i prvej. Evanjelickí kňazi Hurban a Hodža s Ľudovítom Štúrom, keď rozhodli sa za slovenskú reč literárnu, išli si na katolícku faru do Maduníc akoby pre požehnanie k Jánovi Hollému. Ale za Moysesa a Kuzmányho takto žiť ako čoby sa bolo stalo zásadou, pravidlom. V Trnovci, v Liptove, bol veľký požiar, ev. fara zhorela i s kostolom: farár Ján Lehotský (otec krupinského Gustáva Lehotského)¹³ ostal bez prístrešia, ale miestny katolícky kňaz Sabinovský (ujec Ignáca Radlinského) vzal ho k sebe na katolícku faru s celou jeho rodinou a evanjelické služby božie odbavovali sa v katolíckom kostole, kým evanjelici neobnovili si kostol i faru. V patentálnom boji, spôsobenom v ev. cirkvi uhorskej nepeknou politikou Viedne, Michala Hodžu zbavili mikulášskej fary tak, že nemohol viac byť farárom nikde v Uhorsku a internovali ho, dali preč z krajiny. Vec vliekla sa za viac rokov, Hodža mal ťažký život, trpké skúsenosti, a napokon vyznal, že keď bolo s ním najhoršie, najviac podpory mal v mikulášskom katolíckom farárovi Bartošovi…¹⁴

Príkladov takýchto ostane u nás zaznačených viacej.

Po smrti Moysesa a Kuzmányho krajinské pomery tu čo rok boli pre Slovákov ešte horšie; ale z tejto stránky, zo stránky znášanlivosti medzi dvoma vierovyznaniami, Moysesa a Kuzmányho v hrobe nešťastná zem slovenská nemohla tlačiť… A od roku 1918 ich duchu i vôbec je iste ľahšie…¹⁵

(1927)

Národnie noviny, 58, 1927, č. 71; rukopis 10 strán, 49 CJ 36.

1 To jest od roku 1927, teda v roku 1887.

2 Plachého paradoxný názov mal znenie: Staré noviny literního umění; vychádzali s mesačnou periodicitou v roku 1785.

3 Iniciátor spolku bol sám Karol Kuzmány.

4 Autor má na mysli Kuzmányho autorskú i zostavovateľskú účasť v cirkevných spevníkoch: Evanjelický funebrál 1838, Zpěvník 1842.

5 Kuzmányho hymnická pieseň „Kto za pravdu horí…“ — Sláva šľachetným vyšla ako príloha jeho článku Spolok všeobecnej vzdelanosti v Orle tatránskom, 3, 1848, č. 92.

6 Revolučná agitka Do zbroja, Slovania… vyšla v roku 1848 na samostatnom letáku (spolu s piesňou Nad Tatrou sa blýska…); pretlačená bola potom po revolúcii v Lichardovom kalendári Domová pokladnica 5, 1851, s. 243.

7 Autor použil slovo vo význame — „nebralo sa do úvahy“.

8 Škultéty mal pôvodne názov obce „z Veselia“; upravujeme.

9 Autor cituje Kuzmányho reč z Letopisu MS 1, 1863.

10 Sládkovičova báseň Vysokodôstojnému pánovi Tomášovi Červeňovi na deň sv. Tomáša apoštola 1869 vyšla v almanachu Tábor 1870, s. 289.

11 Sládkovičov veršovaný nekrológ Na mohyle Štefana Záhorského vyšiel v Sokole, 2, 1863, č. 6.

12 Kuzmányho báseň s názvom Tomášovi Červeňovi vyšla v Pešťbudínskych vedomostiach, 5, 1865, č. 14; o Kuzmányho básňach z matičných rokov porovnaj štúdiu P. Vongreja, Slovenská literatúra, 30, 1983, s. 340 — 356.

13 Gustáv Lehotský (1852 — 1931), krupinský advokát a neskôr hontiansky župan.

14 Jur Bartoš (1798 — 1851), národný buditeľ (MSBS, s. 45).

15 Škultétyho prednáška zapadla do vtedajších programovaných nadkonfesionálnych úsilí MS, ktorých výsledkom bola aj vtedy vydaná publikácia Štefana Krčméryho a Eugena Klementisa s názvom Moyses a Kuzmány — spoločná práca katolíkov a evanjelikov v slovenskej kultúre. Martin, MS 1927.