ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

Kým nezjavil sa Hollý, Kollár a Šafárik, u nás i u lepších jednotlivcov len slabé bolo ich slovenské povedomie. Kollár a Hollý razom začali dumať i spievať o Slovanstve. V svojej óde Na slovenský (= slovanský) národ Ján Hollý, rozžialený stratami, ktoré v minulosti malo Slovanstvo, teší sa, že „Trvajú ešte Slováci a udatní Čechové,“ Poliaci že ešte v hojnom počte obrábajú polia, Chorváti, Srbi a Bulhari vzdorujú a —

O Hollom, katolíckom kňazovi, vieme i to, ako vítal u seba, v svojej madunickej fare, roku 1842 ruského cestovateľa I. I. Sreznevského. Keď hosť predstavil sa, že je Rus, Hollý dojatý zvolal: „Rus? Rus? Ó, bože môj!“ A my — zaznačil Sreznevskij — objali sme sa, ako rodina, ako otec so synom… Hollý objímal ma, bozkával, stískal mi ruky. „Rus?! Ó, vy Rusi, ste veľký národ, sláva Slovanov! Rus!“ Utieral si slzy… Hollý (na druhý deň) odprevadil ma do najbližšej dediny; lúčiac sa, bozkával ma na ústa a v čelo, požehnával, hovoriac: „Nezabúdaj, milý druh, v svojej veľkej rodine na nás, biednych Slovákov; povedz svojim, že my ich milujeme ako bratov a modlíme sa za nich bohu: mocnému skutok, slabému modlitba.“ I Kollár zakladal v Slovanstve všetko na vzájomnosti. Preto za jeho časov — hoci on hlásal len duchovnú, literárnu vzájomnosť slovanskú — toľko kriku bývalo o panslavizme, ako nebezpečenstve pre susedov. Šafárik rozlúčil sa s poéziou už ako študent, i povahou svojou bol menej agitátorom, no v svojich vedeckých trudoch, ako jazykospytec i ako historik, jednako mal zrenie len na Slovanstvo, všeslovanstvo. A všetko toto, všetko ich slovanské horlenie, Hollého, Kollára a Šafárika, pochodilo z toho základného citu a z tej hlavnej myšlienky, že Slovanstvo, roztrhané vyznaniami viery, rozdelené štátnymi hranicami a kazené inoplemennými vládami, stane sa korisťou svojich susedov, ak nebude v ňom rozvíjať sa cit spolupatričnosti, duchovnej jednoty. Rus v Slovanstve bol im drahý svojou silou, oni prirodzene vinuli sa k nemu a želali mu prospech.

Kuzmány pustil sa celkom cestou týchto veľkých Slovákov. Súčasne s týmto slávnostným číslom našich novín vydávame neveľkú knižku Kuzmányho básní.¹ Ich časť, ktorá povstala v šesťdesiatych rokoch, je ohnivým mečom na pôvodcov slovenských bied; Kuzmány vtedy v domácich bojoch nemal kedy zaujímať sa za Slovanstvo. Ale otvorte si v tejto knižke to, čo napísal v tridsiatych rokoch minulého storočia, keď ešte nebol vtrhnutý do boja a mal viac pokoja, viac stihu. Uvidíte, že veci slovanské sú veci jeho. U Čechov umrel mnohosľubný básnik Mácha, Kuzmány v elégii zaplače nad ním;² na juhu Srbi šťastlivo vyvolia si za metropolitu Stankoviča, Kuzmány zase radosť svoju vyjavuje v básni a posiela Srbom pozdravenie Slovákov.³ Prekladá z poľského Mickiewicza,⁴ z ruského Puškina,⁵ pôvodné básne skladá vo forme srbských národných spevov — pretože spevy tieto sú v Slovanstve vzácnosťou. Čo je slovanské, jemu je všetko blízke. Plesáte radosťou, ako prešla Kollárova náuka o slovanskej vzájomnosti Kuzmánymu do krvi. Áno, v svojej Hronke, vydávanej v Banskej Bystrici v rokoch 1836 — 1838, on ešte i pokoriguje Kollára. Kollár chcel mať v Slovanstve štyri hlavné jazyky a štyri väčšie literatúry. Kuzmányho trápi, že Slovania už vtedy, keď prijímali kresťanské náboženstvo, nemohli sa spojiť jedným, spoločným literárnym jazykom. (Hronka 1836, I., s. 10 — 11.) O dva roky písal: „Čas jest svrchovaný, abychom Slované všech nářečí vynasnažovali se všem hlavním nářečím našim naučiti, dobré by ale bylo, kdybychom všickni zvláště jedno nářečí ze všech pěstovali, za příkladem dřevných Řeků. Má sice to v našich okolnostech veliké nesnadnosti, a vím, že nás zvláště západních a jižních Slovanů v očech jedné strany jakoby po politickém spojení se s Ruskem dychtících značí, když nářečí ruské pilňujeme, knihy ruské čítáme a jiné k tomu napomíname: má-li se ale úpřimně — neohlédaje se na takovéto vykladače — vyznati, které by nářečí i nejzpůsobnější k tomu bylo, i to, vedle kterého by i největší pravdy podobnost byla, i možnost i hodna toho cena, že by se ode všech kmenů za prostředek nás všech spojující přijalo, i já sem toho domnění, žebychom se ruštiny chopit měli. Kmen je toho nářečí nejsilnější, literatura jeho nejvýbornější, a lze-li se tak mi vysloviti, to nářečí jest nejslovanštější. Nám Slovákům mnohém bližeji stojí, než se vůbec domníváme… Co dobré, výborné v ruské literatuře jest, pro to hranicí nepřestupnou nebude ani Volga, ani Prut, ani Nemen. Vzájemnost všeslovanská jen uvedením jednoho nářečí, pro literaturu vyšších věd a umění a pro spojitost, životní jiskry dostane.“ (Hronka, 1838, s. 242).

Kuzmány taký bol i v živote. Ako písal, tak i žil. V duchu svojich literárnych diel vychovával si i deti. Učený teológ luteránsky, profesor teológie Kuzmány vo Viedni žil v srdečnom priateľstve s pravoslávnym ruským kňazom M. F. Rajevským, doma zas katolícky biskup Moyses sotva mal medzi Slovákmi druhého tak blízkeho priateľa, ako superintendenta Kuzmányho.

Kollár, obrátený k Slovanom, v Slávy dcére povedal: „Váš je i Hus, Nepomuk i Cyril.“ V reči nad mŕtvym Kollárom, vo Viedni roku 1852, Karol Kuzmány hovoril: „Uznejtež se vzájemně — ‘Váš je i Hus, Nepomuk i Cyril.‘ A já dodávam: Váš je i Nestor z mníchů pravoslávnych, i Krasicki z biskupů katolíckych, i Komenský z nejvyšších správců bratří českých; Váš jest i Mušicki, biskup pravoslávny i Dobrovský, jezuita, i Kollár, evanj. slová b. kazatel, a sto jiných, kterých jména jsou zapsaná v knize národa. Jest to veliké tajemství neznajícím boha, ale znajícím boha jest to veliké umění, kterak ty, jež dělí národnost, Slovany, Němce, Vlachy, spojuje k lásce náboženství; a ty, které dělí náboženství, katolíky, pravoslavné, evanjeliky, spojuje k lásce národnost.“

Povedal som, že v šesťdesiatych rokoch, v ohni neprestajného boja, menej prichodilo mu zaujímať sa za inostranné Slovanstvo. Tak ukazuje sa nám na tom, čo v tejto dobe produkoval poetického. To všetko venované je samým domácim starostiam, všetko pošlo zo života nášho slovenského. No zato prizrite sa len jazyku týchto jeho žalmických, mohutných básní. Tu jazyk svedčí o slovanskom smere Kuzmányho. On, západný Slovan, biskup nie slovanskej cirkve, rád používa napríklad miesto „kríža“ — pravoslávneho výrazu „krest“ („na krest života skáče vlna Hrona,“ — v básni Na deň 6. lipňa 1861; alebo: „žehná krestom tvojej brati,“ — v Matičnej družine).⁶ Milo mu je na príhodnom mieste povedať slovo „mir“ („мирь“) — „mir ti!“ — iste preto, že užívaním v cirkvi staroslovanskej slovo toto viac pomazanosti má, ako naše „pokoj“.⁷

(1906)

II

Päťdesiat rokov bolo teraz 14. augusta tomu, čo umrel Karol Kuzmány, jeden z najtypickejších predstaviteľov slovenského kultúrneho snaženia.⁸

Z histórie Horného Uhorska máme o všeličom dosť dôkladné známosti i z doby od 14. do 17. storočia, ale zato známosti tieto bude treba ešte hodne doplňovať. Duchovný život bol v jarme latinčiny. Latinčina prirodzene mala uniformujúce účinky, ale jej jarmo nebolo ťažké a všeličo vyrazilo i v slovenskom duchu. Daniel Horčička-Sinapius v latinskej predmluve svojej knižky z roku 1678, ktorá je zbierkou slovenských porekadiel, je takým slovenským nacionalistom, ako sme my po Jánovi Hollom a Kollárovi, v 19. storočí a na počiatku dvadsiateho; ale o jeho predchodcoch známe dosiaľ veľmi málo. A nie je možno, že by Horčička bol tu stál takým stĺpom, akým sa nám predstavuje. To jest treba nám ešte stopovať duchovný život svojich predkov, treba nám kutať, študovať. Takých osamotených stĺpov, ako bol Horčička, známe viacej: treba povyhľadávať súvislosť medzi nimi. I neskoršie Anton Bernolák z akýchže popudov stal sa spisovateľom slovenskej gramatiky, slovenského veľkého slovníka a zakladateľom Slovenského učeného tovarišstva? Takého slovenského ducha Bernolák vyniesol iste už zo svojej ružomberskej školy. No čože vieme o piaristoch z tretej štvrtiny 18. storočia, keď oni boli učiteľmi nášho veľkého Oravca?…

V prvej dobe svojho života bezmála takým osamelým stĺpom predstavuje sa nám ešte i náš Kuzmány. Karol Kuzmány, doktor teológie, superintendent prešporského okolia, prvý podpredseda Matice slovenskej, rytier viac rádov, narodil sa 16. novembra 1806 v Brezne, kde jeho otec, Ján, bol pred Jánom Chalupkom farárom. Učil sa v Gemeri pri Šajave, v Prešporku a na nemeckých univerzitách. Ako Slovák horlivo začal účinkovať medzi slovenskou študujúcou mládežou v Kežmarku, kde po svojom návrate z Nemecka, roku 1829, bol profesorom. Ale už nasledujúceho roku stal sa kaplánom v Banskej Bystrici a po dvoch mesiacoch farárom vo Zvolene. Roku 1832 ako farár vrátil sa do Bystrice a opustil ju až v búrkach roku 1849. V Bystrici rozvil sa v mocného činiteľa v slovenskom duchovnom živote a vydával od roku 1836 i Hronku, z literárnej histórie známy časopis slovenský. Vo Viedni od decembra 1849 bol profesorom teológie a v nasledujúcom desaťročí hýbajúcim duchom pri mnohých dielach, najmä ak sa týkali i Slovákov. Roku 1860 jeho vyvolili za superintendenta dištriktu, zriadeného na základe patentu od 1. septembra 1859. Vtedy osídlil sa v Banskej Bystrici, ale potom prešiel do Turčianskeho Sv. Martina, kde stal sa prvým podpredsedom Matice slovenskej a i dokonal svoj požehnaný život 14. augusta 1866.

U Kuzmányho zo všetkého poznať veľkého človeka. Či ho vezmeme v jeho kňazskom povolaní, či ako vychovávateľa svojich synov, zobrazeného v knižke synom Pavlom napísanej,^[60] či ako skladateľa slovenských piesní roku 1848, vystupujú črty veľkej osobnosti. Obraz toho, ako Kuzmány roku 1863 vítal v Martine biskupa Moysesa, hoci sme si ho utvorili len na základe novinárskeho referátu, nemožno zabudnúť. Ku katedre, ako profesor teológie, bol pomerne nedlho priviazaný, a stvoril prvotriedne vedecké diela. Roku 1863 bolo nielen otváranie Matice slovenskej (vítanie Moysesa), ale i svätenie tisícročnej pamiatky našich kresťanských apoštolov Cyrila a Metoda: Kuzmány vtedy vydal neveľký spis O pohanstve a krste slovenského národa;¹⁰ a prekvapuje, ako vypočituje v ňom vtedy ešte málo prístupnú literatúru predmetu a aké nediletantské úsudky vynáša. Ako superintendent i v pomeroch neslýchane prevrátených stvoril veľmi vzácnu kapitolu slovenskej histórie. Politiku slovenskú viedli Moyses a Daxner,^[61] ale Kuzmány stál s obidvoma v úzkom spojení; z Moysesových listov známe, ako ho Kuzmány pobádaval konať. I vo veci, siahajúcej za slovenský obzor, už v svojej Hronke bol učiteľom. Razieval cesty, ukazoval smer. Za jeho doby rozvil sa slovenský život potešiteľne, vznikli drahocenné literárne diela a viac nebolo možno hovoriť o osamelých stĺpoch, predstavujúcich Slovákov.

Valné zhromaždenie Matice slovenskej v septembri 1866 otváral druhý podpredseda archidiakon¹² Ján Országh. „Volil by som — hovoril, oznamujúc odumretie Kuzmányho — aby vystúpil spomedzi vás, ctení členovia, ktorý by vo všetky štyri uhly sveta vstave bol oznámiť, kto a aký umrel!… Bol muž vo veľkých veciach veľký, a preto vskutku veľký — že by nielen nášmu trojročnému, ale ktorémukoľvek inému, hoci i veky ustálenému tohoto druhu spolku vodcom a správcom s dôstojnosťou bol býval.“¹³

Duchovný kapitál, poručený nám Kuzmánym, je naším drahým dedičstvom.^[62] Prejde i viac päťdesiatok, a jeho duch medzi nami neprestane účinkovať. „Večná a vďačná jemu pamäť!“ — hovoríme s Jánom Országhom spred päťdesiatich rokov.¹⁵

(1916)

Štúdiu sme zostavili z dvoch samostatných príspevkov. Prvý s názvom Kuzmány ako Slovan vyšiel v NN, 37, 1906, č. 136 (príloha k číslu); rukopis 4 strany, signatúra 49 CI 40. Druhý vyšiel v NN, 47, 1916, č. 119: ako názov je tu použitý incipit prvých dvoch slov textu — „Päťdesiat rokov“. Jubilejný článok nie je podpísaný, ale jeho dikcia i poznanie edičných praktík NN v tom čase umožňuje autorizovanie v prospech Jozefa Škultétyho; rukopis sme nenašli.

1 Nemenovaným editorom a autorom „bibliografických a iných poznamenaní“ bol pri vydaní sám Škultéty. Úplný názov knihy: Pamätník Karola Kuzmányho. Na storočie jeho narodenia 1806 — 1906. Prvý zošit. Vybrané veršované práce jeho. Martin 1906.

2 Kuzmányho báseň Pláč nad smrtí K. H. Máchy vyšla v pražských Květech, 3, 1836, č. 26 (příloha). Zmyslu Máchovej poézie sa dotýka aj polemický Kuzmányho príspevok Slovo k pánu dr. Josefovi Chmelenskému a jemu podobným českým recensentům. Hronka, 2, 1837, s. 88 — 93.

3 Karol Kuzmány napísal báseň s dlhým názvom: Ke slavnému vyvolení vysokodůstojného pana biskupa Štěpána Stankoviče za metropolitu karloveckého od 75 zástupců národu na tamž držaném sboru dne 23. listopadu 1837. Květy, 5, 1838, č. 3 (příloha).

4 Z Mickiewicza Kuzmány preložil balady Svitezanka a Návrat otce: Hronka 1, 1836, s. 85 — 92.

5 Z Puškina preložil báseň Petrohrad (Hronka, 3, 1838, s. 116 — 118) a básne Vyvržená, Na usnutí (Květy, 6, 1839, s. 43 a 372).

6 V prvej ukážke je Kuzmányho „krest“ skôr vo význame „krst“; (porovnaj aj dielo v poznámke 10) ale v druhom spomínanom prípade ide naozaj o význam „kríž“.

7 Pripomíname, že pri jubileu Kuzmányho centénia zrodu v ďalších troch číslach (NN, 1906, č. 137 — 139) vyšla Vajanského obsiahla esej s názvom Karol Kuzmány ako buditeľ, spisovateľ a básnik (pretlačená aj v Zobraných dielach S. H. Vajanského 16, Martin 1948, s. 33 — 47). Pri storočnici Kuzmányho smrti sa v máji 1966 uskutočnila vedecká konferencia: materiály vyšli v zborníku Karol Kuzmány 1806 — 1866. Martin, MS 1967. 316 s.

8 Škultétyho spomienkový článok vyšiel v čase prvej svetovej vojny.

9 Najnovšie vydanie výberu z prác Pavla Kuzmányho vyšlo v Tatrane pod názvom Raport kaprála Ďura Pazuchu. Bratislava 1974.

10 Úplný titul Kuzmányho jubilejnej publikácie: O pohanstve a krestu slovenského národa. Z príležitosti tisícročnej slávnosti prišlých k nám vierozvestcov Cyrila a Metoda — k poučeniu neučených. Viedeň 1863. 37 s.

11 Práce Štefana Marka Daxnera vyšli pod názvom V službe národa. Bratislava, Tatran 1958.

12 Dobovo užívaný tvar funkcie predstaveného katolíckeho duchovenstva (podriadeného len biskupovi), hoci presnejšie by azda bol tvar užívaný poredšie: „arcidiakon“.

13 Autor neudáva prameň, z ktorého cituje slová Jána Országha; pravdepodobne ide o Letopis Matice slovenskej z roku 1866.

14 Porovnaj poznámku 1.

15 Škultéty napísal Kuzmányho portrét aj do Národného hlásnika, 39, 1906, s. 345 — 348. — Bibliograficky tu treba zaregistrovať aj Škultétyho omyly, keď sa dvakrát pokúsil prisúdiť autorstvo piesne Nad Tatrou sa blýska Karolovi Kuzmánymu: Kde sa vzala pieseň Nad Tatrou sa blýska (NN, 50, 1919, č. 271); Pôvod piesne Nad Tatrou sa blýska (NN, 52, 1921, č. 6). Autorstvo Janka Matúšku už vtedy správne dokazoval Jaroslav Vlček a o niečo neskoršie aj Albert Pražák. Problém sa uzavrel len nedávno v prospech Matúškovho autorstva (porovnaj štúdie Pavla Vongreja Nad Tatrou sa blýska — prvý zápis a jeho kontaminácie. Kultúrny život, 1967, č. 16; Od popevku k hymne. In: Janko Matúška, Nad Tatrou sa blýska. Ars librorum 1. Bratislava, Tatran 1970).