ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

2.0

2513 digitalizovaných literárnych diel

Zlatý fond > Diela > Krížne cesty

Zlatý fond SME vzniká v spolupráci s Ústavom slovenskej literatúry SAV

RSS výstup diel Zlatého fondu (Viac informácii)

Ján Botto:
Krížne cesty

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Tomáš Sysel, Beáta Dubovská, Katarína Diková Strýčková, Ina Chalupková. Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo

296

čitateľov

Krížne cesty
Zmenšiť

Krížne cesty

Obsah

I. zjav
II. zjav
III. zjav
IV. zjav
V. zjav

(Mať a dcéra, polnoc.)

^[1]^[2]

Nič sa neboj, dcéra má!
už je polnoc pred nama.
Sadni ko mne a smelo
podaj mi sem omelo;
sem kohúta s vraželinou,^[3]
prach z deviatich cintorínov.
Hromnicou už robím kolo:
bude hneďky, čo nebolo.

Neľakaj sa, dcéra má!
mlynský kameň nad nama
na vlase sa krúti, točí —
len nezdvihni, milá, oči.

Mamko, mamko, zle mi je!
cítim kameň u šije!

Nič to preto, dcéra má!
ani nehni rúčkama —
nech sa krúti, nech sa točí —
nakríž ruky, prižmúr oči!

Jajže, Bože!
… Nevolaj!

bo ťa zmiesi na koľaj;
jedno jaj a jedno ach
rozmelie ťa hneď na prach! —
Tak! — vidíš? už zmizol kameň;
teraz ide na nás plameň.

Mamko, mamko, zle mi je!
už mi plameň v tvár bije!

Ticho, ticho, dcéra má!
ani nehni očkama.
Kto sa bojí, neobstojí;
len si hor a len si blč,
a ty, dcéra moja, mlč! —
Hľa! vidíš? už plameň tam;
ešte búrka príde k nám.

Mamko! — skry ma, preboha!
bo sa rúca obloha;
okolo mňa blysk a huk.

Dcéra moja, ani muk!
Nech nad nama blýska, húka —
nech pod nama zem sa puká:
ty na mieste pevne seď,
bo ináče skapeš hneď! —
Tak! — len ešte zamálo —
dobre! — — všetko prestalo.
Dcéra moja — trpieť znáš,
teraz všetko vidieť máš.

I. zjav

Pozri! — vidíš tú paniu?
Podívaj sa len na ňu.

Kto to, čo to, či to Víla?
Dlhé šaty blyštia na nej,
jakby boli z rosy rannej,
jej krok ako let motýľa.
To je krása, sedmikrása!
zlaté vlasy až do pása;
a tie líčka a tá tvár!
jakby rajských ruží pár.
Mamko, mamko — to Dodola!^[4]
Ach, kebych ja taká bola! —

Nepleť! — pozri lepšie na ňu,
nepoznáš — Čachtickú paniu?!
Hľaď len, spod tých krásnych bŕv
čo to svieti?

Bože, krv!

Jajže! hajno vrán tu letí:
„To krv, to krv našich detí!“
Mamko, mamko! bráň ju, bráň —
hladné vrany z všetkých strán.

VRANY:

„Skry sa bárs doprostried zeme:
my ťa drápmi vyhrabeme!
A čo v nebi budeš skrytá:
pomsta naša dôjde i ta!“

JEDNA Z VRÁN:

Kde je mojich detí troje?
Deti moje, srdce moje!
Tys' ich materi vyrvala,
zamkla do čierneho hradu:
tams' vyliala ich krv mladú,
v ich krvi si sa kúpala!
Pozrite, tu na nej svieti —
to krv, to krv mojich detí!
Matka slepá, bez podpory
pohodí do tvojho dvora,
pohodí za krvou svojou
do tvých zamknutých pokojov,
brány i srdcia otvorí
volajúci deti svoje:
a ty — bez srdca potvora!
vybehlas’ nato von z bálu,
kríklas’ na psy — a psy tvoje
roztrhali mať zúfalú.
Neznalas’ citu ľudskosti,
neznalas’, pekná tigrica:
i my neznajme milosti!
Hej, sestry — vrany a straky!
zatnime do nej zobáky,
pime oči, driapme líca
a roznosme ju na kusy:
kto ako žil, tak mrieť musí!“

Mamko, mamko! — ach, môj Bože!
Pomoc! — drobia ju na kusy!

Darmo! — tej nik nespomôže:
kto ako žil, tak mrieť musí.

(Zjav uchodí.)

II. zjav

Kto to ide? ha! — mať moja!

UMRLEC:

„Pokoja hľadám, pokoja! —
Ach! zabite ma z ľútosti!
Telo prehnité do kostí,
v hlave chrobače tisíce,
v srdci mojom vretenice
a v očiach večná mrákota!
ľudia! zbavte ma života!“

ČERVY:

Daromne beháš, náš pane,
daromne voláš v žalobe —
teba nikto nezastane
ani tu, ani tam v hrobe!
Chceš sa nás striasť! nie, otče, nie!
Však sme my tvoje stvorenie,
tvojich mozgov vlastné dietky.
My si tu blaho žijeme,
tak blaho my teraz z teba,
ako ty z druhých, pre seba,
žils' kedysi na tej zemi.
Samé hračky, samé pletky!
No, sestričky, dosvedčte mi —
však vám dobre v tom háreme?!

VRETENICE:

My v srdci, v tom lásky chráme
popíjame sladkosť neba —
na strunách tvých citov hráme
pieseň, pane, hodnú teba!
I točíme sa v svevoli,
voľné deti okamženia —
a ty kričíš, že to bolí.
Pomni, tak sa časy menia —
tys' žil, my teraz žijeme;
taký, hľa, lós dietok zeme!

UMRLEC:

Pokoja dajte, pokoja!
Ach! zabite ma z ľútosti!
Telo prehnité do kostí,
v hlave chrobače tisíce,
v srdci mojom vretenice
a v očiach večná mrákota:
ľudia! sprosťte ma života!

Preč, preč, ty hnusná mátoha!
Tebe pomoc len u Boha:
ktos’ sám zhasil iskru božiu,
tomu ľudia nespomôžu.

CHÓR:

Kto sám zhasils’ iskru božiu,
tomu ľudia nespomôžu!

(Zjav odchodí.)

III. zjav

Hľaďže! tu zas letí ktosi —
ošarpaný bedár bosý.
Nohy zdraté po kolená,
tvár do kostí obhryzená;
za ním jak mrak muchy, osy:
Mamko, mamko, pozriže ho —
jaký to roj kolo neho!

SYN:

Ach! mať moja, mať rodinná!
Pozri, neznáš — svojho syna,
to prekliato dieťa svoje?
Preč! preč tých zlých duchov roje!
nech zomriem už raz pokojne!
Už som prebehol celý svet,
a nikde pre mňa miesta niet;
tisíc ráz padám na vojne,
skáčem do hrobu, do vody:
a cudzia zem ma vyhodí!

ROJ:

On zradil národ, otčinu:
kosti zradca nespočinú!
Krv jeho vypijú muchy —
telo roznosia orlice,
prach jeho vetor rozchyce
a dušu porvú zlé duchy!

Počuješ?! nezdarný synu!
Kto ten hrozný výrok zruší? —
Beda tebe i tvej duši!
Zapredal si krv, rodinu
za kus mizerného chleba;
v biede nechals’ mňa, zlý synu:
v biede i Boh nechal teba!

SYN:

Mať! veď ja nechcem do neba,
nie, nie do tvojho náručia;
len zhliadni na dieťa svoje —
len preč tých zlých duchov roje!
nech ma už toľko nemučia,
len za tú chvíľku maličkú,
kým tu kdesi na chodníčku
vydám hriešnu dušu z seba! —

Oj, zavri očká, má dcéra!
Neviď — jak zradca umiera! —

ROJ:

Darmo umieraš, zlosynu!
Kosti zradca nespočinú:
krv jeho vypijú muchy,
telo roznosia orlice,
prach jeho vietor rozchyce
a dušu porvú zlé duchy!

„Mamko! modlime sa k Bohu
za jeho dušu úbohú!“ —

(Zjav odchodí.)

IV. zjav

Kto to na tom divom koni
jak víchrica ku nám ženie?
Kôň rihoce, šabľa zvoní,
oči, líca jak plamene.
Mamko, ach, Ježiš Marija!
pohľad jeho ma zabíja!
Mamko, mamko — ja sa bojím —
priviňže ma k ňadrám svojim!

Dcéra moja, nič sa neboj!
Veď to sem ide vohľač tvoj!

ON:

Čo sa máš báť nadaromne?
Ja som, čo som, však ma znáš!
Necháš mater — pôjdeš ko mne
hor’ na koňa, svet je náš!
Dám ti rúcho, dám ti veno —
dám ti slávne svoje meno.
Od Adrie po Karpaty
svadobné sa hody stroja;
na, obleč si nové šaty —
nevesta ty budeš moja!
Tichšie, tichšie, pán môj mladý!
hovoríš bárs otvorene;
no, či ideš v božom mene?
Tys’ k nám prišiel na vohľady,
keď sa ti už svadba strojí:
Ej, znám ťa, znám, pane mladý!
choď ty len medzi svých hostí
a nás nechaj tu v pokoji —
choď sa skôr učiť ľúbosti,
v srdci tvojom ešte ľady!
Bo to vedz, môj milý pane,
že len tí môžu byť svoji,
ktorých Pán Boh v jedno spojí;
lásku len láska dostane.

„Mamko! tu skapem na mieste!
Z očí mu blysli dve strely,
zuby divo zaškripeli.“

ON:

Smrť tedy, smrť mej neveste!

„Bože, mamko!“ — —

SBOR BOJOVNÍKOV:

Preč! Rajnoha!
To naša tu sestra malá!
Tys' protivíš vôli Boha?
Zhyň!!

Víchrica zahučala — —
a razom ticho okolo:
„Mamko, mamko, čo to bolo?!“

(Zjav sa stratí.)

V. zjav

Ha, pozri! kto to za nama
stojí v tom tmavom kepeni?
Či to padúch zakuklený,
či je to len tôňa dáka? —
Pozri! jak ruky vystiera
ako krídla netopiera,
či ho vidíš, vlkolaka?
Ostrých zubov plná tlama!
A páč, tie strašné očiská —
aký plameň to z nich blýska;
„Mamko! kto to, čo tu hľadá?“

Á, tys’ to tu, Loktibrada?
Pozde, pozde, milý drozde!
Neznáš, že sa svet už budí,
že polnoc dávno zmizela,
ty chceš ešte strašiť ľudí?
ty, vyschnutá kosť bez tela?!
Či čuješ ten spev kohútí?
Preč! preč, ty od nepamäti
hrozný Bobo mojich detí —
nech ťa noc večná zarúti! — —

„Mamko! poďme — noc uchodí;
už zašli všetky zlé duchy,
umrlci, strigy, ropuchy —
do tmy, do zeme, do vody.
A ten, páč, ešte tu! nemý,
ako kôl zabitý v zemi,
ni sem, ani tam nerušá:
čo to za prekliata duša?!
Mamko! ten tu na nás čaká —
zaklň toho Vlkolaka!“

V štyri vetry sypem prach:
dcéra moja, nemaj strach!
Jeho moc sa naraz zláme.

„Hoj! tu idú dvaja, traja —
a to šuhaj nad šuhaja,
stá, tisíce, milióny —
mamko, mamko, kto sú oni?
Čudné tváre, čudné kroje,
ale hlasy, reči známe.“

To krv moja, deti moje!

CHÓR:

Deň východí — noc skonáva:
Dobré ráno, matka Sláva! —

R. 1858

^[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 2.

^[2]Turiec 1858. Tým istým rokom datuje Botto báseň i v rukopisných Sobraných spevoch z r. 1879, kde má tieto poznámky: k veršu „Mamko, mamko — to Dodola“ pozn.: „Dodola = bohyňa dúhy alebo krásy“; k veršu „Preč! Rajnoha!“ pozn.: „Lúpežník z predošlého stoletia“ (zvyšok poznámky odstrihnutý); k veršu „Á, tys tu, Loktibrada?“ pozn.: „Loktibrada = zlý duch v slov. povestiach“; „hrozný bobo mojich detí“ pozn.: „Bobo = strašidlo detí v slov. povestiach“.

K básni Krížne cesty má Botto v Spevoch 1880, str. 223 túto poznámku: „Čachtická pani bola Alžbeta rodená Bátoryčka, manželka grófa Nádaždyho z Čachtíc (Csejte) v Nitrianskej stolici. Táto žena márnomyselná a ukrutná (viď Belae Not. T. IV, pag. 469) dala povraždiť do 600 mladých dievčat, v jejichžto teplej krvi sa kúpavala, mysliac, dľa povery veku, že takto zachová krásu svoju a vnady mladosti; až konečne pri skutku dolapil ju palatín Juraj Thurzo a odsúdil ju k doživotnému žaláru roku 1611.“ (Belae Not. Botto odvoláva sa na slávne dielo Mateja Bela — 1684 — 1749 — Notitia Hungariae Novae Historico-Geographica, päť veľkých zväzkov, vydaných 1735 — 1792 — Dejepisno-zemepisné známosti o Uhorsku — J. M.)

Prvé odtlačenie Dobšinského Sokol II, 1861, str. 73 — 5, 5. apríla. Všetky texty vcelku zhodné, no na konci básne v Sokole:

Deň vychodí — noc skonáva —
dobrô ráno! matka — —!

„Sláva“ Botto nedopísal, čitateľ si mal rým domyslieť a s ním zmysel celej básne (viď úvodnú štúdiu). Takto nedokončený má posledný verš aj v rukopise z r. 1873; r. 1879 už verš dopísal.

V Sokole má obšírnejšie poznámky: „Dodola a Víla, báječné postavy z mytológie slovanskej. O čachtickej panej obšírnejšie dočítať sa možno v II. diele Kollárových Zpievanôk na str. 433 a nasl.“ Potom píše vcelku to, čo sme citovali vyššie, a dodáva: „Kollár za to má, že k tejto ohavnosti Alžbetu Báthorovú zviedla nielen prirodzená ukrutnosť a ženská márnomyselnosť, ale i poverčivosť a dryáčnictvo toho času, v ktorom žila. V mnohých spisoch toho času chváli a porúča sa krv ľudská a umývanie sa ňou ako prostriedok k zachovaniu a povýšeniu krásy tela a kože“ (str. 74). O Rajnohovi: „zlopovestný zbojník u ľudu slovenského z predošlého stoletia“ (str. 75). Bezprostredne po napísaní a pred uverejnením Smrti Jánošíkovej Botto nemohol pokladať Rajnohu za člena Jánošíkovej družiny, ale za obyčajného zbojníka. „Vlkolák a dolu ďalej Loktibrada i Bobo sú strašné báječné postavy v povestiach ľudu slovenského. Vlkolák dľa nich nemôže umrieť, ale túlajúc sa zvlášte nocou, ľudí dávi. Loktibrada sa takto opisuje: na piaď chlap, na lakeť brada. Bobo napospol každô strašidlo znamená“ (str. 75).

^[3]vraželina — prostriedky na čarovanie (vražba — čary)

^[4]Dodola — podľa Bottovho vysvetlenia bájoslovná postava z mytológie slovanskej. U južných Slovanov niekedy národný obrad „dodola“ na privolanie dažďa.