ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Skala nad skalou zázračnou —
vari to cesta do neba?
Či si to Boh veľký vystavil
pomník ten hrdý pre seba? —
Výšavné steny nebo trímajú —
priepasti čierne dna nemajú!

Tam hor’ slniečko hľadajú výšky,
poklady drahé kryjú hlbiny!
Obrovské ste vy, obrovské divy! —
Predsa pod vami mŕtve rodiny!
Mŕtve rodiny v tom skálí hluchom:
čo neprosíte o ne pred duchom?! —

Čierne sa hory ako noc dáka —
k skalám pevným pritúlili,
ak by sa víchra praskotu báli,
od nich pomoci prosili.
Všade ste perie sivé sú mraky:
darmo vyzeraj slniečka šľaky! —

Tuho veje vetrík dolinami,
medzi husté tiché veľké mraky,
i zakníše, zvŕzga konárami
v javorine pustej opŕchnutej,
opŕchnutej, k zemi pokrivenej,
dolámanej ak’ zšliapané siaťa,
čo ho orly s krídlami zmlátili —
čo sa vlky i medvede hladné
na koristi borcovali na ňom.
Javorina biedna dolámaná!
Kto ťa takto, úbohú, spustošil?
Kto ťa svetu tak na posmech nechal?
I zaplače tmavá javorina,
oj, zaplače temným búrky hlasom,
keď kremennou zatriasa skalinou:
„Vrahovia ma, biednu, spustošili!
Dolámali tie javory moje,
vetrokrídlych pobili sokolov,
rozplašili tú moju zver krotkú,
rozplašili v štyri strany sveta!“ —

Vietor duje od západu slnca,
kde slniečko svoj’ dobrej matičke
do lona už umorené sadá. —
Neletí ním — to obláčik sivý,
ani sokol plavý v skaly tieto:
lež to koník bielušký vychádza,
hlava do vetra, nohy do skoku. —
Nevychádza, lež to víchrom letí,
letí tuho sťa bystrý krahulec
ponad hory za tým malým vtáctvom. —
Na žrebcovi, žrebcovi zvetrelom
jazdec divý s blýskajúcou šabľou —
oceľ jasná kryje prsia jeho —
prsia tvrdé krutosť v sebe nosia;
hlavu čiernu mosadzový šišak,
vybíjaný tým ligotným zlatom —
a na ňom mu víchrom pohvizduje,
pohvizduje havranové krielo.
Spod mosadze na čelo zahnutej
vykukuje dvoje strašných očí —
a nimi sa duša čierna díva,
ako jastrab z hustého dubiska
na holúbky, holúbočky krotké,
čo sa ľúba na zelenej lipke,
čo pyšťočky sa posklbkávajú
a ľahkými trepkajú krídelci.
Tvár mu hrozná zatiahnutá zlosťou
a zhúžvaná krutosťou divokou —
v tých záhyboch tvári hrúza leží
sťa hadisko skrútené pekelné
v tôni tmavej medzi lístím hustým.
Raz zaiskrí tým pekelným zrakom,
tri ráz mečom dlhým tuho švihne —
a koníček sto ráz divo skočí —
tisíc iskier za ním sa zligoce.
Zem sa trasie — temne postenáva —
ak by pod ňou hukotali duchy,
čo na božie nesmú vyjsť slniečko —
postonáva ťažkým žiaľnym hlasom
pod kopytom tvrdým — úbohá zem!
„Oj, koníček, ty koníček švihlý,
keby si znal moje bôľne muky,
nebil bys’ ma tým kopytom tvrdým —
ale by si letel ponado mňa,
ponado mňa, matičku zmučenú,
ako orol ponad husté mraky!“
Lež koníček nepočuje divý,
nepočuje jej žalostné hlasy.
Kantár zlatý hlasom smutným zvoní,
kôň sa bystrý pení — zaskakuje,
bo ostroha spárala mu bočky,
tá ostroha ostrá bôčky mladé.
Vše sa obzrie s ľakom na svoj’ pána,
chce sa spýtať, kde tak ľúto honí,
lež keď zazrie jeho dlhú šabľu,
a keď zhliadne jedovaté oči:
hlávku smutnú k čiernej zemi skloní,
ak by do nej chcel zahrabať bôle —
a zrihoce prenikavým hlasom.
A krutý pán jeho škrípne zubom —
zatiahne ho kantárikom zlatým:
„Hore, hore ku tým čiernym horám,
ku tým hustým lesom, sivým skalám!“
Lež koníček zná dobre cestičku,
bo sa po tých stranách tu pásaval,
poskakúval po zelených lúčkach —
a netrpel na svoj’ čistých ľadvách,
oj, netrpel ani malú mušku. —
A teraz už upotený ťarchou
letí v svoje vzdychajúci kraje.
Skaly, doly zahučali vetrom:
„Kto si vlastnú rozšliapne slobodu,
ten sa krvou v jarme tvrdom potí!“ —
Tuho letí — a noc černotmavá
zľahučka sa, sticha za ním kradne —
i rozprestrie krídla nad horami,
nad horami, nad tými pustými
od ďalekých krajov k šírym lesom. —
Ha, nie sú to kriela noci tmavej,
ale sú to husté čierne chmáry,
sťa zdurené černomora luny
zvíjajú sa sťa černokňažníci
na šialených škaredých šarkanoch
po tej neba búrnotmavej tvári.
Čierna je noc všade ako v rohu.
Skaliská sa vo výšky černejú
sťa zázrační podzemní obrovia
nad svoj’ kŕdľom černoperých potvor —
akoby sa vyhrážali nebu,
a tie hrubé rozvláčali mraky.
Vietor zšuští lístkami mátohou
a kuvikom po skalinách skviká,
hurtom pliaska rozbúrenou vodou,
až tá v hĺbke žalostive jajká —
snehy schytí tým zdureným mrakom
i skrúti ich v šialenosti divej —
a prešibne prudkou chumelicou
tie najtmavšie úzke rozpukliny —
tuhým krídlom skaly dolu ráňa.
I skákajú horou durkom hromu,
zrážajú sa skaly so skalami,
i sypú sa vo tme iskry svetlé —
a blyštia sa ako oči strašné,
oči strašné čiernych mátoh nočných.
Huk oblakov, piskot hrúzny víchra,
jajkanie vôd žiaľne, úpenlivé,
sipenie vĺn búrne, šarkanové,
hrmenie skál roztrepaných temné —
drúzganie driev, vŕzganie konárov —
všetko mu to strelou v uši letí,
z uší v srdce — ním prudko zhurtuje,
vlasy dupkom zježí ako ihly,
chladné kosti mrazom ostrým pára.
koník pod ním osikou sa trasie,
pod tou ťarchou ten koníček biedny.
Všetko búri všetko proti tebe,
peklo čierne cestu ti zastalo
a ty nesmieš ani na malý krok,
tu ťa večne, večne prikovalo. —
Tma, tma všade hustá ako v rohu —
strašlivé mu pred oči sa mocú,
inocú sa mu černobledé tváre,
vše dač biele vyškľabí naň zubská —
vše zas druhé smrtným strihá okom —
vše sa potvor mrákavy priženú
sťa Černobog^[3] s celým svojím rodom.
Ha, ty stojíš v tých hrúzach pekelných
sťa na krížnych odvážlivec cestách,
keď sa hrozné potvory naň valia
a mliaskajú naň svojma pyskami,
zavýjajú ako hladné vlky;
keď ohnivé vojsko naň sa rúti
a blyskoce jasnými šabľami;
keď sa mu nad hlavou rozježenou
kameň mlynský len na vlase krúti;
keď zďaleka zazrie Lucifera,
ak sa kríva s knihou ako truhla
a pekelným zablyskuje zrakom.
Nač si prišiel v tieto hrúzne kraje?
Nebo veľké tresce odvážlivých!
Rytier zhomre hrubo proti nebu —
ohlásia sa temne čierne skaly —
nie to prosby vrúcne s modlitbami —
i zaškrípne divo tvrdým zubom,
ak by si ich vylámať chcel v vzteku —
kliatba zhrmí bledými ústami,
kliatba zhrmí vztekom — skala praskne,
praskne hromom jasným v čierny šišak.
Zahučala silne tvrdá hlava
i mrákota pred zrak mu zavisla,
utiahla sa v prse duša jeho,
i zhrkoce značky na čiernu zem —
zbrinkoce mu oceľová šabľa,
až sa iskry po skalách rozsypú —
i zhrkoce dolu úbočiami
so strašlivým praskotaním skalín —
len ho ohlas odprevádza temný,
i ten schytí vietor krídlom svojím
a nieto viac ani slychu o ňom.

Všetko tíchne — vietor divý skrotol,
bo už hrozný trest neba pominul.
Nad horami, nad tými čiernymi
trhajú sa tie husté oblaky
a zvedavá vykukne hviezdička,
ak by chcela tým jej bystrým zrakom
ten hnev neba tu dolu postihnúť. —
Sadajú si radom čierne mraky,
sadajú si na tie hory pusté
sťa pažravé na korisť havrany. —
Aj, na horách, na tých horách pustých,
kto nakládol ten bledý ohníček?
Nik — peniaze sa to presúšajú —
slabé žiare vetrom preleteli,
preleteli cez doliny úzke,
osvietili lesy, čierne lesy —
osvietili skaly, pusté skaly. —
Ha! Nie je to ohník bledosvetlý,
peniaze sa to nepresúšajú, —
lež to bledý, ten tichý mesiačik
vystupuje z tých oblakov búrnych —
i zastal si nad tými mrakami
na tom nebi čisto vyvedrenom —
s úsmeškom sa na ne hrdo díva:
šťastný, sto ráz štastný, kto sťa víťaz
zastane si nad vrahami slávne! —
Ticho, temno — v hmle krajiny driemu,
cez ne mrakov poletujú tône,
poletujú tichučko ako sny.
Rozkladá sa šíro skalná stena
a na stene koník smutne stojí —
obzerá sa po dolinách šírych,
po tej hroznej pustatine nočnej;
smutno hľadí do priepastí tmavých
ako dobré dieťa za matičkou,
čo skapala pred očima jeho,
a bolestným zarihoce hlasom. —
Ozvali sa aj tie skaly chladné,
ozvali sa k nemu žiaľotemne:
„Čože plačeš, ty koníček sivý,
ty koníček verný, za svoj’ pánom? —
Veď ťa on len mučil, kruto mučil,
tvoje bôčky ostrohami spáral!
Nežiaľ nad ním, ty koníček dobrý!
Rozihraj sa, zaskoč po skaline
a preletí na široké pole,
na široké pole na slobodu!“
Lež koníček len kantárom zvoní —
var’ na pohreb svojemu pánovi? —
Nožičkami hrabe v veľkom žiali —
k zemi skláňa boľavú hlávočku,
na lono to chladné tej matičky —
I zrihoce ťažkobôľnym hlasom,
i zastená sťažka, oj, zhlboka
a vyletí para z hrudí bielych —
i vychladnú jeho hrudi verné.
I splače háj nad koníčkom verným.

Ticho, temno — doliny v hmle driemu,
cez ne mrakov poletujú tône,
poletujú tichučko ako sny.

Čo to stojí v tej priepasti temnej?
Či sa to hmla navalila biela?
Či to sniežik prikryl strmú skalu?
Nie sa to hmla navalila biela,
neprikryl to sniežik strmú skalu:
lež to starček v čistých bielych šatách
ako sniežik novonapadnutý,
napadnutý na tom čele Tatier —
tvár mu bledá ako chudej smrti —
na nej brázdy dobrota zatiahla,
brada biela prsia mu zakrýva,
prsia čisté ako tá hviezdička.
Čo ten tu chce — v tejto búrnej noci?
Či poklady dáke tajné hľadá?
Či ho bledý mesiac nocou vodí?
Čiže duchy začituje nočné?
Ticho stojí — a vzdychnutím tichým
sivá para z úst mu vyletuje —
pred ním dačo tmavé — rozvalené,
ak by dáke medvedisko zrutné.
Ej, to je nie ani tôňa temná,
lež to rytier hrozný ohlušený
s bledou smrťou zúfalo sa borí —
v vzteku divom pysky, zubmi seká,
krvou farbí jeho lesklé zbroje.
Mesiačik naň tichý zboka zazrie —
odvráti sa za tie hrubé chmáry,
vetrík tichý poľahučky príde,
odvráti sa — cestou ďalej letí —
letí cestou do šíreho sveta —
všetko cudzie, všetko chladné nad zlým.
Hodné bolo potrestanie jeho.
Kto na nebo vzteklé kliatby hádže,
ten biednik je, nehoden ľútosti.
A ten starček, ten biely holúbok
nad ním stojí ako dobrý otec
a počúva jeho bôľne hlasy.
Oj, tie hlasy prejdú k dobrej duši,
i zažiali jeho duša dobrá —
a zavzdychá k vysokému nebu:
„Bože veľký širokého neba!
Bože veľký širokého sveta!
Dajže milosť biednej duši jeho!“
Ha! Tie hlasy hromom križujúcim
cez dušu mu preleteli zlostnú —
i skočí hor’ divo na svoj’ nohy,
na tie nohy chladné, dodrvené —
a skáče skok na skok ako jeleň,
keď ho pichne v rebro ostrá strela —
ponad kríčky, cez hlboké jarky —
i skryli ho večne husté hory,
i skryli ho pred tou tvárou neba.
Starček dobrý v ľaku za ním hľadí,
za ním beží do tmavej hustiny.
Všetko ticho — ani slychu o nich —
len si skaly temno pošeptujú,
pošeptujú strašnotichým hlasom:
„Koho nebo do prachu porazí —
tomu sa už len peklo zasmeje!“

Ha, čo tu chcel tento rytier hrozný?
Či utekal pred tou tvárou neba?
Čiže ho vlasť matička zahnala,
preč zahnala nehodného syna?
Neutekal on pred tvárou neba,
nie ho to vlasť matička zahnala,
preč zahnala nehodného syna:
lež ho srdce jeho čiernej duše
v tieto hrady priklamalo skalné,
priklamalo na poklady zlaté,
poklady vraj veľké, lež zakliate
v tých skaliskách pustých krkolomných,
zakliate tu od pamäti sveta
kliatbou tuhou s širokým ich panstvom.
O nich tajné poletujú chýry —
poletujú tým širokým svetom.

Ticho, temno — v hmle doliny driemu,
cez ne mrakov poletujú tône,
poletujú tichučko ako sny.
Vietor mlčí s tichým temnom nočným,
skaly nemo na doliny hľadia,
hľadia dolu so slzavým okom^[4]
na doliny to širokopusté,
akoby nad smútkom ich plakali.
Nemo hľadia k hviezdnatému nebu,
ak by zlatú zorničku hľadali
medzi húfmi srieňových hviezdičiek,
ak by mlčky tú ich tajnú prosbu
šepotali k velikému Bohu.
Mesiac hľadí spoza temnej chmáry,
hľadí tých skál v roziskrené oká,
čo sa blyštia na ich dumnej tvári —
i hľadí v nich na tvár svoju bledú,
i zmúti sa nad svoj’ bledou tvárou,
i vtiahne sa smutný poza chmáru,
ak by svetu ukázať sa hanbil.
Oj, nehanb sa, ty mesiačik bledý,
čo ti aj tvár oblaky zmútili!
Príde vetrík, tvoj priateľko dobrý,
i odženie od teba tie mraky —
ty sa v kráse zligoceš pred svetom!
A v tých očkách to strakavé nebo
umýva si smaragdové líčka,
umýva si krištáľové perly,
by svoj’ krásou mesiac vyjasnilo.
I duria sa vetrom hviezdy malé
po zelených striebrolesklých vlnkách,
ako rezké drobné kačíčence,
keď sa na ne z brehu matka díva.
Vyšla chmára naprostriedok neba,
i zastane nad dvoma stenami,
nad stenami hlboko tajnými —
a mesiačik vyjde spoza chmáry,
vyjde sticha — obzrie sa okolo —
i nakukne medzi tmavé steny,
i nakukne na bielušké oko —
stane nad ne s jasnobledou tvárou —
zakrýva ho pred pohľadom neba,
zakrýva ho ostrými strelami
a odháňa bleskom tie hviezdičky,
čo by rady doňho sa pozerať —
pozrie nadeň na snehovú vílu
i postriebri jej vlásky hodvábne
a pobozká ľaliové čelo —
i pobozká sticha poľahučky
a skĺzne sa do vodičky čistej
a umýva svoje bledé líčka.
„Umývaj sa, ty mesiačik, skoro,
bo už tá noc k polceste dochádza,
k polceste to tajnej hrúzoplodnej —
a nesmieš si potom viac umývať,
viac umývať tvoje smutné líčka!“ —

Noc si sadá na tichej polceste,
i hlása to kuvik kvikom strašným,
i hlása to temným krajom nočným.
Zo stien tmavých vetrisko vyletí
a zavŕzga ponad okom lipou,
lipou starou, lipou opŕchnutou,
i zhrúža ho s hukotavým pľaskom —
a tie vlny biele ako mlieko
vzpínajú sa až k tvári mesiačka,
akoby ho o pomoc prosili,
ak by muky nebu zjaviť chceli.
Vlny liecu divo rozježené,
liecu divo od skaly do skaly
a s pliaskaním kvapkami bielymi
rosia šíro tie ich temné tváre.
A tá víla s zlatými vlasami
na búrnych sa prevažuje vlnách,
sťa kačička na búrnom Dunaji.
Raz zahrmí — zatrasú sa skaly —
a druhý raz — zapraskocú steny —
a tretí raz — rozpukne sa skala
a zlatý blesk blýskavicou švihne —
i pozláti rozježené vlny
a na vlnách tú bieluškú víľu,
i odženie tichého mesiačka.
Za tým bleskom kostol sa zligoce,
ako keď sa to nebo otvorí
a rozstrelí slávu šírym svetom,
keď sa v blesku anjeli vznášajú
a spievajú pred tým Boha trónom
nebom, svetom hýbajúcu pieseň.
A v ňom veľké poklady sa svieťa,
svieťa bleskom tuhým slniečkovým:
tam sa kníšu háje javorové
a blýskajú ako jasné slncia;
tam sa blyštia jazerá široké
ako zrána čistozlatá zora;
na ich brehoch diamanty zrutné
ako plné ligotné mesiace —
i menia sa oči v blesku veľkom,
i kto môže v slnce smelo nazrieť
a počítať jeho ostré blesky?
Blesk na blesk je všade ako požiar,
v ňom sa stratí temné ľudské oko!
I svetlo je — i divno je všade
ak by deväť slniečok svietilo.
Zligoce sa lipa, smutná lipa,
nad jazerom zhlboka hučiacim —
i zjasá sa na ňom víla krásna,
až sa svieti ako zora mladá —
i vypustí ona bielym hrdlom
hlasy útle srdiečka smutného,
i zaznejú sticha sťa pod zemou —
a temný huk oka ich sprevádza:

„Bože môj, Bože môj, rôčky sa míňajú,
všetko je zakliate po tom našom kraju!
Všetko je zakliate tuhými kliatbami,
kedyže sa, kedy zmiluješ nad nami?!

Skryté sú pred svetom tie naše poklady,
ej, nesmie k nim ani ten mesiačik bľadý!
Odspodku skalina, zvŕšku priepadlina —
oj, Bože môj, Bože, kto ich poodklína?!

Voda je vzbúrená, lávka spráchnivelá,
pod ňou sa v hlbine pláču mŕtve telá!
Mŕtve telá pláču a kosti hŕkajú —
nač sa len tí ľudia darmo namáhajú!

V ligotnej palote to zlato vyteká —
nie jedného si ty zmárnilo človeka!
V ligotnej palote tie zlaté javory —
nie jeden človiečik pre vás sa zamorí!

Na zlatých javoroch zlaté holúbočky —
nie jeden si pre vás dolámal nôžočky!
Na zlatých jabloniach jabĺčka sa svieťa —
ej, nie jeden pre vás zišiel z toho sveta!

V tej zlatej palote ligotné rybníčky
a na nich sa vozia zlatušké kačičky!
Pri úzučkých dvierkach zlatý husár stojí —
nie jednému šablou hlávočku rozdvojí!

Hlávočku rozdvojí, srdiečko rozseká
tomu, čo s pokladmi tajnými uteká!
Kačičky, kačičky, zlaté holúbočky,
ver’ pre vás padali pod šabľou hlávočky!

Padali hlávočky, chladli tie srdiečka:
neberteže, ľudia, len zlaté jabĺčka!
Neberte, neberte, bo ani nesmiete:
čo Pán Boh zabránil, to nepretrhnete!“

I utíchli hlasy piesne tajnej
a vlny len zdráždené sipejú
i blyštia sa akoby horeli,
temne jajčia úpenlivým hlasom.

Na skalách sa tmavých kvapky blyštia
ako slzy po strašlivej tvári,
čierne chmáry spoza skaly strežú
sťa na korisť pekelné šarkany.

Po skaline oblak nevalí sa,
lež to rytier s hurtom hore kráča
po tej strmej krkolomnej skale.
Nepočúval víly pieseň tajnú,
bo už jeho tá bahoná duša
po palote lesklé zlato chytá
a kráča s ním do šíreho sveta.
On obchádza kolo vody búrnej —
tá voda ho hurtom neodstraší,
neodstraší od blyskotu zlata.
Stupí nohou na spráchnilú lávku,
i kníše sa pod ním zboka nabok,
prehýna sa na vlnách sipiacich:
Oj, lavička stará spráchnivelá!
Keby si ty znala nohy tieto,
čo tak kruto koníčka pichali —
keby si ty znala ruky tieto,
čo lámali tvoj’ bratov javorov,
keby si ty znala dušu túto,
čo tak vztekle zaklínala nebo;
nestála bys’ na tých vlnách búrnych,
ale bys’ sa pod ne zamorila,
zamorila ako tá kačička,
keď sa nad ňou ľúta haja skrúti
a hodí sa na ňu jasným hromom —
i zhltli by vlny korisť hnusnú!
Lež lavička stará spráchnivelá
nepoznala tieto nohy zlostné,
nepoznala tieto ruky kruté,
nepoznala túto dušu čiernu:
i niesla ho k tej palote skalnej. —
Letí do nej vlkom dravohladným,
v tom blesku sa jasnom slniečkovom
ako slepý od divu potáka.
Divý úsmech tvár mu posťahoval,
čierna duša zrakom sa mu smeje,
srdce hnusné radosťou mu skáče
pod prsami, pod tými čiernymi.
Ha! Už ruka dlhá kačky lapá —
už mu chytá tie holúbky milé —
už mu láme z javorov konáre
ako hladná ostrozubá líška,
keď sa kradne medzi kŕdeľ husí,
pazúrami radom dolu drhne,
tenkým pyskom na hromadu škrtí.
Už mu myseľ zlaté zámky stavia,
už sa klania pred ním ten šíry svet,
už pod jeho zlatým vzdychá jarmom;
lež nie dané korytnačkám kriela,
ani rukám dravovzteklým panstvo! —
Kročí dva ráz pyšne k úzkym dverám,
dvíha nohu ku tretiemu kroku:
i zahvizdne víchrom šabľa ostrá —
a — hlava mu vpoly rozkálaná
v čiernom prachu skrvavená zíva.
I stiahnu sa kliatbou pysky jeho
a vyletí chrchot z krvavých úst
a vyletí za ním duša čierna —
i zrazí ju nebo v mraky večné.
Zarachocú dolu údy chladné
ako skala odlomená z Tatier —
i roztvoria vlny pysky hladné —
a skape v ich hrtane bezodnom.
Víchor zručí divokým byvolom,
až sa strasie pustatina šíra,
akoby sa nad týmto rihotal.
Mraky letia zo štyroch strán sveta
sťa zo štverieň uteklé šarkany,
keď chvostami šíre lesy lámu,
z besných pyskov vypúšťajú chmáry
a zatiahnu nimi nebo jasné.
S mrakmi letia tí pohrební hostia
ako vrany na ich hnusné hody —
strašné hlasy znejú zo všetkých strán,
ozýva sa všetko vôkol divne,
ak by každé ľudský jazyk malo
a vravelo svoj’ srdca tajnosti.

ČAS:
Večnosť večné na súd k sebe volá!

ČIERNE DUCHY:
Peklo silné svoje k sebe berie!

ZEM:
Prach, prach k sebe prchký priťahuje!

NEBO:
Svet podo mnou široký sa plazí!
V peklo padá, kto mňa neposlúcha!

SKALY STRMÉ:
Zlato peklu v hrtan duše hádže.

NOC:
Nocou peklu otvorená brána!

MESIAC SPOZA SKALY:
Osvecujem pekla šíre vráta,
by svet do nich celý nezablúdil!

STARČEK NA SKALINE:
Kto raz nebo kliatbou besnou zhnusil,
tomu kvitnú len v pekle nádeje!

VLNY BÚRNE:
Kto v tajnosti rukou sa napína,
ten do nášho upadá hrtanu!

KOSTI ROZHÁDZANÉ PO SKALÁCH:
Koho slnce teplé nezahreje,
toho aspoň mesiačik osvieti!

OD VÝCHODU LETIACE NOČNÉ VTÁKY:
Za tmou slnce z krajov diaľnych vzchodí!

VÍLA Z VRCHU SKALY:
Slnce jarné kliatby putá láme!

I zahučal víchor hukom trúby
a roznosil šíro slová tajné,
roznosil ich cez vrchy, doliny.
A kuviky, tí pohrební hostia,
zaškriekali nad dvoma stenami
a strašlivou rozlietli sa nocou,
rozlietli sa po širokom svete.
I s pľaskom sa zachlopila skala,
až pustina temne zadunela
ako temný v ďalekosti parom. —
Noc sa v druhú prevrátila stranu.
Všade temne, tichotemne — strašne —
v hmle doliny zakrútené driemu,
cez ne mrakov poletujú tône,
poletujú tichučko ako sny.

Kolimbá sa sticha biele oko,
kolimbá sa pomedzi stenami,
ej, pomedzi stenami tmavými.
A na jeho ľaliových vlnách
kolíše sa snehobiela víla
ako divná čistoperá labuť
a s vlnkami temne šumiacimi
sticha nôti prenikavým hlasom.
Tichučko ju slúcha temno nočné:

„Ťažko je ľalii v tej hustej chrastine,
ťažšie je, ťažšie je na púšti dievčine!
Ľalii bieluškej aspoň vetrík praje,
jej zmrznuté líčka teplotou oveje:

lež zlaté slniečko nechodí s hviezdičkou,
ani prajná duša so žiaľnou dievčičkou.
Ej, s malou hviezdičkou mraky len lietajú,
ej, len kruté žiale so mnou zahrávajú!

A tie čierne mraky len orol prerazí,
len hrdina nášho zakliaťa reťazi!
Bože náš, Bože náš! Kde ten orol býva,
kde ten orol býva, hrdina chodieva?!

Ej, keby ten orol driemal na tej skale,
ver’ by ho vzbudili moje ťažké žiale!
Horko by plakala, bôľne by vzdychala,
ver’ by som ho predsa dolu privolala!

Keby bol ten orol za morom Červeným,
predsa by musel prísť k skalám opusteným,
bo by loď uplietla, more preplavila
a tak by ho spevom žalostným zvábila!

Oj, keby ten orol lietal nad hviezdami,
ver’ by som ho zviedla horkými slzami!
Horkými slzami by som ho prosila,
svojimi mukami by som ho zmámila!

Ale orla nieto — víťaza ani tak!
Jaj, beda! Či nikdy už nebude inak?!
Svitaj, Bože, svitaj, nech už bude deň raz,
nech mi zo srdiečka skape ten krutý mráz!

Keď to ráno svitne, lipka nám vykvitne,
z lístkov vyletí vták a z kvietočkov junák!
Vtáčik, zlatý vtáčik, mladušký junáčik,
ešte ste tam v pukách — a ja v bôľnych mukách!

Hviezdička, hviezdička, ty moja sestrička!
Či si to ty, drahá, tá zlatá zornička?!
Veliký je ten svet — väčší si ty, Bože!
Keď nás svet aj zaklial, veď nám Boh pomôže!“

Hlasy stíchli — skaly zaplakali,
zaplakali túžobnými hlasy.

Tichučko je, temno — nočné temno —
v hmle doliny zakrútené driemu —
cez ne mrakov poletujú tône,
poletujú zľahučka ako sny.
Mesiac smutne znad hory pozerá,
smutne, smutne so žiaľnym srdiečkom:
„Oj, akže bych nemal smutným býti,
keď nesmiem viac svoje líčka zmývať,
svoje líčka mutné v oku bielom!
Veď nesmiem viac s vílou sa zahrávať
po tých bielych striebropenných vlnkách!“
Stojí mesiac na západe smutnom —
a zornička na východe jasnom,
za mesiačkom čierne mraky tiahnu
sťa havrany žravé černokrídle —
zbohom chodi, ty mesiačik bledý,
zbohom, zbohom po to sivom nebu —
povedzže tam širokému svetu,
že zornička noci krídla láme,
že pozláti černopusté skaly! —
Vitaj, drahá ty zlatá zornička!
Či ťa nebo tiché privábilo?
Či si chcela na mesiac sa dívať
a zaľúbiť tichojasné líčka?
„Ej, mňa nebo tiché nezvábilo,
ni som chcela na mesiac sa dívať
a zaľúbiť tichojasné líčka;
lež ma slnce zlaté vypravilo,
bych hlásala príchod jeho slávny;
i chcela som pozdraviť pustinu
a potešiť tú ľaliu, vílu!“ —

Všetko ticho dookola, mŕtvo —
len sa tá hmla v dolinách nadýma
i dvíha sa ako búrne prsia —
skaly strmé k nebu ticho hľadia
a tým tichom jejich city letia,
letia v nebo z ich nemého srdca.
Starček biely, ten krotký holúbok
sedí nemo medzi zápoľami,
nad vlnkami, vlnkami tichými —
zraky sú mu na nebo pribité,
vyše zrakov duša jeho tichá
rozliala sa po širokom nebi
a lieta od hviezdičky k hviezdičke
a objíma ich strieborné tváre
ako vlastným od radosti sestrám —
ticho kľakne pred pohľadom Boha —
i rozumie Boh tajnej tichosti.

Zaduneli hory temným hlasom,
víla biela na vlnkách sa vozí,
zlaté vlásky vetríčkom jej liecu,
v očkách svieti čistušká slzička —
hrdlom bielym púšťa sladké hlasy,
púšťa sticha z ohnivého srdca
a čisté ich sprevádzajú slzy,
dobrušké to priateľkyne srdca:

„Zornička, zornička, ty milá zornička,
ver’ si mi zotrela horké slzy z líčka!
Horké slzy z líčka, zo srdiečka mrazy —
ej, už padnú z neho zakliaťa povrazy!

Padnú zo srdiečka, padnú aj z pokladu,
akoby do vody hodil rybku mladú!
Rybôčka vo vode chvostíčkom šľapoce,
srdce na slobode veselo tlkoce!

Tlkoc, srdce, tlkoc, plameňomže blkoc!
Budeš na slobode sťa rybka vo vode!
Zornička, zornička, svitania sestrička,
pošliže nám, pošli tvojeho bratíčka! —“
Bratíčka poslala, sama sa usmiala,
tým jasným si očkom na nás zamihala!
Hora hustá hučí, lipôčka sa pučí!
Bože náš, Bože náš, velikú lásku máš!

Ticho všade — len hlas temnotajný
rozlieha sa len všade a všade
sťa podzemný šuchot svätých hájov.

Na lipe sa lístky rozvíjajú
a z zelených lístkov — orol vzletí,
rozšíri si blýskavicou krídla
nad krajami ticho hučiacimi —
letí, letí pod vysoké nebo —
oj, a zráža černohusté mraky.

Na lipe sa kvietky rozvíjajú —
a z voňavých kvietkov — šuhaj skočí,
šuhaj krásny ako ranná zora —
a vytiahne blýskavicou šabľu,
šabľu ostrú, šabľu divotvornú.
Skáče bystrým jeleňom pustinou,
lieta švihlým sokolom v priepastiach.

Na tom čistom vyvedrenom nebi
orol stojí nad dvoma stenami
s rozpnutými dlhými krielami —
a mládenec nad snehovým okom.
Šibne orol svoj’ širokým kriedlom:
i zvalí sa šíra hmla v doliny
a v dolinách v rosičku sa zmení
a tá skape pred pohľadom slnca.
Šibne šuhaj tou širokou šabľou:
i odfrkne hlávka starčekovi —
i odfrkne hlávka bielej víle
do tej bielej do mliečnej vodičky.
I vzbúria sa vlny, biele vlny,
ak by hlavne ohňa do nich hodil:
Ajta divy! veľké, neslýchané! —
Oka už niet — len pár bielych ľudí —
šuhaj krásny ako tá jahoda
a dievčina ako tá kalina,
šuhaj silný ako mladý javor —
dievča útle ako mladá lipka. —
Pri hukote tajnom lesov hustých
vychádzajú z palôt nevídaných,
vychádzajú pekní bieli ľudia,
na čelách im svätosť, v tvárach milosť,
nie to na zem, lež do neba súci.
Na čele im kráča obor zrutný,
v zraku jasnom ohnivé mu iskry —
v rozrastených pleciskách mu sila.
I kráčajú ticho ľahkým krokom
cez záhradu zlatú ligotavú
pod javory s zlatými lístkami,
pod jablone s zlatými kvietkami,
pod širokú naprostriedku lipu.
I zastanú pod tou zlatou lipou
i obstanú kolkolom víťaza
a kladú mu na čelo halúzky,
halúzky to svieže lipy zlatej.
I podáva ten dobrý mládenec
svoju silnú víťazovi ruku
a podáva s ňou i rúčku bielu,
rúčku útlu sťa biely kvet maku,
ručičku to svoj’ krásnej sestričky,
bielušinkej ako tá ľalia,
s ústičkami ako tá jahôdka,
s líčkami to ako mladá zora
a s očkami ako len tie trnky —
i zhučali skaly hudbou tichou —
zablyslo sa nebo, šíre nebo
pri tých slávnych velikých vzdávankách.
I bolo sa dívať zlatej zore,
zlatej zore na belastom nebi!
Aj, i ona sťa dobrá sestrička
svoje šaty darovala mladej,
a radosťou horeli jej líčka.
I zhučala svetoslávna pieseň,
i zhučala tým zeleným krajom:

„Široké nebo — širšia božia láska
slncom sa zlatým odieva,
tuhé reťaze zakliaťa práska,
v raj večný duše vodieva!
Zo zeme nebo blažené tvorí
a z noci tmavej ligotné zori!
Vďaka ti večná, Bože náš svätý,
že nás to slnce zlaté pozláti!!“

I leteli tie hlasy do neba
cez milióny svetov, lesklých svetov,
sťa k otcovi jeho dobré deti,
keď sa vráťa z kostola svätého —
a lietali sťa biele holúbky
kolo trónu Velikého Boha.
Zo zelených hájov, sviežich lesov
vystupujú zámky, biele mestá —
oj, a po nich z doliny na druhú
poletujú hrdinské pesničky.
A Tatry syn chytil šabľu divnú,
i panuje po tých slávnych Tatrách.
Oj, je slasti po vysokých Tatrách,
oj, je slasti po tom novom svete!
Jest sa na čo dívať tomu slncu,
tomu slncu, jarnému slniečku
a rozprávať širokému nebu
o pokladoch nikdy neslýchaných,
neslýchaných ani nevídaných —
o tom raji mladom prostoslávnom!
Letel orol do šíreho sveta
i preletel tri široké moria,
sedemdesiatsedem krajín veľkých,
oj, preletel s tou povesťou divnou!