Oj, borový háj zelený

Oj, borový háj zelený,
rozmajrínom obsadený,
rozmajrínom, ružičkami,
červenými kvietočkami.
Čo si taký utešený
ako rájik pozlátený?
Mám ja dieťa, biele dieťa,
čo sadilo kol mňa kvieťa,
fialôčku s ružičkami
drobnuškými ručinkami.
A to dieťa, holubička,
holubička sťa dušička!
Tá ich rosou polievala
a zorami maľovala!
Mám ja dieťa, sivé dieťa,
čo sadilo kol mňa kvieťa:
zimozeleň rozľahnutý,
rozmajrínčok rozrástnutý,
a to dieťa sokol plavý,
sokol plavý bystrej hlavy.

Ten ich dažďom polievaval
a dúhami pospletával!
Slniečko sa nad mnou smeje,
zlatou tvárou blýska, hreje.
Nikdy ho mrak nezacloní,
bo ho sokol krídlom zroní!
A nejde sem havran dravý,
bo ho zrúbe sokol plavý!
Žblnká potok so skalkami,
so skalkami úbočiami. —
Spieva sladko holubička,
útla, milá tá dušička.
Ruža vonia aj tie kvety,
preds’ ten sokol od nich letí.
Lipa, lipa, zelenaj sa!
Ruža, ruža, rozvíjaj sa!
Potok, potok, žblnkaj hlasne!
Rozmajrínčok, voňaj krásne!
Nech sa blýska slnce jarné!
Nech sa teší dieťa švárne!
Oj, slniečko oblak múti,
už sa biele dieťa smúti.
Oj, smúti sa nad svoj’ milým,
nad sokolom bystrým, sivým;
bo už nad háj poletuje,
šírym svetom sa hotuje:
„Oj, sokolík, sokol plavý,
sokol plavý, bystrej hlavy,
čo tak nad háj poletuješ?
Čo sa svetom preč hotuješ?
Či je nad náš háj širšieho,
krásnejšieho, dač milšieho?
Či je v svete nad ružičku,
útlejšieho nad hrdličku,
nad potôčik rozpenený,
nad rozmajrín náš zelený?
Či je nad med dač sladšieho,
dač sladšieho, dač drahšieho?
Čo milšie ak vyspevúvať,
tichým vetrom poletúvať —
poletúvať dolu hájom,
dolu hájom, rodným krajom?
A preds’ lietaš ponad kvety,
a chceš letieť ponad svety!“
„Oj, ty biela holubička,
útla krotká sťa dušička,
ja som sokol, sokol plavý;
sokol plavý, bystrej hlavy.
Hor’ ma tiahne moja hlava,
ta, kde slnko v zlate pláva.
Ta nad kvety, ta nad svety,
ta kde orol bystrý letí!
Tam je nebo nad háj širšie,
nad háj krajšie, nad háj milšie!
Tam je zora nad ružičku,
útlejšia nad holubičku;
a nad potok tie hviezdičky —
krištáľové to iskričky!
Oj, milší je mesiac jasný
nad rozmajrín svieži, krásny!
A sladšia je nad med manna,
čo sa blyští zavčas rána!
Milšie sú mi hromov hlasy
ako piesne útlej krásy!
Milšie mi je víchrom tuhým
letieť s praskom k bratom druhým!
Zostaň zdravá, holubička,
útla, krotká moj’ dušička!“
„Leti zbohom, milý, leti,
nech ti krajšie slnce svieti.“
Ťažko vzdychá — pŕchnu kvety,
a ten sokol hore letí.