K Holubici

Kdeže letíš, holubička sivá?
Či ťa ženie trieskavica divá?
„Neženie ma trieskavica divá,
lež to nebo, čo sa na mňa díva!“

Kdeže letíš s halúzkou zelenou,
či ju kryješ pred rosou studenou?
„Nekryjem ju pred rosou studenou,
lež ju nesiem pred zorou plamennou.“

Zora ti ju vysuší bleskami —
a vietor ti uletí s lístkami!
„Nevysuší, veď mi ju pozláti,
a vetrík ma ponesie krídlatý!“

Načže letíš do hája pustého,
veď ťa zavrie do ľadu chladného!
„Nezavrie ma do ľadu chladného,
bo piesňami skrotím chladnosť jeho.“

Načže letíš na tie tvrdé skaly,
veď ti tá hmla pierečká zakalí?
„Ej, tá mi hmla pierka nezakalí,
bo ju oheň mladej zory spáli!“

Nač ta letíš, veď tam tma panuje?
Tá ti krídla útlym snom obsnuje.
„Ej, snom moje krídla neobsnuje,
bo ju bleskom halúzočka rozduje!“

Leťže teda, mladá holubička,
nech ti svieti nad tebou zornička;
zašuchoci na spráchnilej drevine,
zahrkútaj na tej pustej skaline,

zašuchoci tichými vetrami,
nechaj, ujde tá tmavá noc s mrakami,
zahrkútaj pesničkami milými,
nech to zhučí skaliskami hluchými!

Zablyskoci s lístočkami zlatými,
nech s snehami zmizne zima bielymi!
Zasadiže halúzočku v doline,
nech si šíro svieže lístky rozvinie!

Nech sa pučí zlatuškými pukami,
nech vykvitne voňavými kvetami!
Dajže, Bože, dajže, Bože, rosičky,
dajže štestia našej milej hrdlički!