Zlatý fond > Diela > Obraz Slovenska


E-mail (povinné):

Ján Botto:
Obraz Slovenska

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Peter Kašper, Nina Dvorská, Martina Chabadová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 227 čitateľov


 

Obraz Slovenska

[1] [2]


Nad horou slnce z obláčkov pozerá,
pozerá smutne — ah! už sa odberá
od krajov milých pod Tatrou šedivou,
ktorej zastreté sú nohy hmlou sivou. —
Mraky sa väčšmi a väčšmi zháňajú,
pred búrkou už aj zvery utekajú,
príroda celá sa búri a varí,
ak by ju mali zadusiť tie chmáry.
Hľaď! na západe, čo to za zázraky?
Beda! sem letia ohnivé oblaky! —
Nebo sa strasie a v blesku hromovom
zletí zaklínač na chrbte drakovom —
k Tatre škaredú tvár svoju obráti,
zamumle slová zakliaťa — sa stratí:
a Tatru starú hmla hustá zakryla;
žiar slnca zmizla, čo niekdy svietila,
pod ňou sa zámky zakliate dvíhajú,
ktorými búry hrmotné striasajú.
Smutné je modré nebo bez slniečka,
ale smutnejšia krajna bez človiečka,
bo keď aj slnce na nebi nesvieti,
aspoň mesiačik pozerá na svety:
ale kde ľudská nechodieva noha,
tam býva sova aj strašná mátoha. —
Zámku hlávočka mraky pretrhuje,
v ňom tichosť — niekdy sa len ohlasuje
holúbkov bielych temné hrkútanie
a zas slávičkov sladké štebotanie.
Oj, nie sú holúbky toto, nie slávičky,
ale zakliati chlapci a dievčičky.
Tu, v nevinnosti sa vše ihrávajú,
rozprávajú si, aj hádky hádajú.
Oj, v druhom zámku hrúzne počuť škreky.
Zakliati ľudia sa tu rvú naveky,
tých Ježibaba k sebe prilákala
a potom besný jed im piť dávala,
ona sa nad ich škrekom rozosmeje
hlasom čertovým: „či to pekne zneje!“
Leží tak, leží zakliata pustina
od tisíc vekov, čo tomu príčina?
Príčina je to hrozná, neslýchaná,
do rúk nehodných bratov berla daná;[3]
keď medzi sebou sa o ňu driapali
a skrvavení ju dočahúvali:
prišiel zaklínač, čo ich rozdražoval,
vydral im ju z rúk, ich poodstrčoval. —
Oj, či púšť tá tak bude bez nádeje?
Či sa jej niekdy slniečko zasmeje?
Nad ňou vetríčky tichučko šuchocú,
že sa vraj niekdy tie zámky zligocú. —
Na Tatru smutnú tri orly leteli,
by svoje kraje zakliate videli.
Na končúr skaly jeden si vysadol,
stade pustinu hmlou prikrytú zhliadol,
slzy mu padli na Tatru snehovú,
zaspieval pieseň, pieseň to smútkovú.
Hustú hmlu táto krížom prerazila,
až sa zakliatym do uší vrazila.
Nakríž sa zblyslo, hrom zámky zatriasol
a hľa, zakliaťa jeden povraz prasol. —
Už si Slováci oči pretierajú,
už si aj mocné ruky podávajú.
Z Tatry vrcholca, nad hmlou čumiaceho,
spustil sa orol do sveta šíreho,
kde teraz letí, veď búrka hurtuje,
veď víchor perá mu povypraskuje? —
Širokým svetom len ďalej putuje,
nič sa tých jasných hromov nestrachuje.
Oj, ide bratom bratov ukazovať,
ide on celé Slovanstvo spojovať. —
Tretí sa orol pustí letom tuhým,
dačo vážneho nesie bratom druhým,
sadne medzi nich, vážne im povedá:
„Nastúpme cestu, Boh nám zhynúť nedá,
lež z seba najprv vymrštime hada,
bo táto cesta len človeka žiada.
Ľahko sipiace šelmy premôžeme
na ceste, aj tie Balkány[4] prejdeme,
keď mužským krokom na cestu kročíme!
Verte, tak Tatre temä ovenčíme!“
Keď to povedal, hrom praskotal dolu,
lež neublížil žiadnemu v tom kolu:
len hniezdo spálil, ktoré milovali,
z ktorého mladé kriela sprobúvali.
A z rumov pustých pustili sa letom
synovia Tatier, ta! tým šírym svetom.
Na práchne iskra sa, hľa, rozsypala,
lež ho v viac mestách pozapaľovala.
Oj, už Tatranci na cestu kročili,
ak Herkul hadov prstmi rozmliaždili![5]
Oj, už sa Tatre to temä zblyšťalo,
ktoré prikryté hmlou predtým bývalo!
Oj, prišla doba, ktorú vždy čakali,
o ktorej dávno dosť prorokúvali!
Oj, svitol im deň, ktorý nezapadne,
vykvitol im kvet, ktorý neuvädne! —


[1] Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Poézia mladosti / Obraz Slovenska.

[2] Odtláčame podľa Bottovho vlastného rukopisu zo zošitka „Básne 1846“. Spolu s básňou Orol odtlačil Obraz Slovenska aj Jozef Škultéty z toho istého rukopisu v Slov. pohľadoch XXXIII, 1913, str. 442 — 444 (Z prvotín Jána Bottu) s poznámkou: „Tak sa zdá, že v rokoch 1846 — 1847 Ján Botto, ako gymnazista levočský, najviac tvoril.“ Naše odtláčanie pridŕža sa rukopisu.

[3] do rúk nehodných bratov berla daná — narážka na známu legendu o troch synoch Svätopluka I., Mojmírovi, Svätoplukovi a Svätobojovi, ktorí nesvornosťou zavinili po otcovej smrti pád ríše Veľkomoravskej roku 907.

[4] Balkány — neznamená tu Balkánske pohorie, ale prekážky, vrchy vôbec.

[5] Ak Herkul hadov prstmi rozmliaždili — Herkules, staré latinské božstvo, uctievané pre rozličné vynikajúce vlastnosti, medzi iným i ako víťaz a silák. Kult je odvodený z gréckeho kultu Herakla.




Ján Botto

— básnik, jeden z najvýznamnejších autorov romantických balád Viac o autorovi.

Pridajte svoj názor »



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.