Na blahú pamäť Sládkovičovi

Hrone náš, Hrone sprúdený,
kdeže tvoj slávik milený?
Už brehy tvoje zelené
a spevca tvojho tu — nenie.
Len ťažký, bôľny ohlas ten
hučí, dunie jak povodeň
krajom, svetom, zdola, zhora —
jak spevy jeho od mora do mora:
   „Nenie spevca — nenie, nenie!“

Oj, hej, od srdca nám Ho odorvali!
Pochovali nám Ho, pochovali —
čiernou zemou zasypali:
   Ondrejka nášho!

Milióny šli kedys’ za sladkým hlasom Jeho,
tisíce ku hrobu sprevádzali Ho
a napokon, tam v temnostiach, hrôzach hrobu
   zostal — sám! —

   „Pomiluj, Bože, pomiluj!“
   Všetko mu odobrali,
   poklady, ozdoby slávy,
   a tak, jak na svet prišiel —
   spevca! ako bedára —
   pochovali nám Ho!

   Ľahko bedárov vyplatí tento svet,
   čo žili márnej hrude,
   hmyz to — dnes je, zajtra ho niet;
   no, kto národu žil, s národom žiť bude!
   „V hrude diamant nezhnije!“

Oj, nežiali, Ondrejko, žes' zostal sám, jediný —
veď budú k Tebe chodiť družice Maríny;
ej, budú k Tebe chodiť zvečera i zrána
druhovia verní Tvojho švárneho Detvana.
I kvietím mohylôčku Tvoju Ti obsypú
i posadia nad hlavu slovenskú Ti lipu.
Jak sladko že Ti padne večný sen pokoja,
keď nablízku stáť bude verná detva Tvoja!
A raz, dá to Boh dobrý, svitne aj ten deň tretí:
v Panteón Slávy zberú slávnych si otcov deti:
tu vzkriesený v národe začneš svoj život nový
a on hovoriť bude sladkými Tvojmi slovy!