Zo zajatia
Autor: Janko Jesenský
Digitalizátori: Michal Garaj, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Ina Chalupková, Silvia Harcsová, Katarína Janechová, Nina Dvorská, Daniela Kubíková, Zdenko Podobný, Miroslava Oravcová
[6]
Hej, zbohom to bolo, a nie do videnia,
keď sme si posledný raz smutní ruky dali.
Tvár tvoja zmizla mi, jak biela šatka v diali,
čo viala ku šťastiu na púti trpenia.
Nie, šťastia nebude: veď nám do lúčenia
tie oči potichu na líca slzy liali,
veď čo nás tešilo, zas hlúpi ľudia vzali,
veď zostalo pre nás len večné túženia…
Myšlienky moje sú sťa z pavučiny sieť.
V nej stále trepoce sa jedna svetlá muška.
Nemôžem pustiť ju, na krídlach jej je med,
tým ona kŕmi ma, keď v holých poliach Ruska
ma upomína na náš drahý, malý svet.
Charkov 21. VII. 1915
[6] Zbohom — Charkov 21. VII. 1915. Báseň je v rukopise v denníku pod značkou RJJ č. 35 a tiež v RJJ č. 36. V deň, keď báseň napísal, má Jesenský v svojom denníku poznačené: „Ach Anča! Čo a koľko myslím o Tebe, o Vašom dome príjemnom, dvore, záhrade. Slzy mi idú do očí od diaľky, čo nás delí, od ďalekosti svidania sa, nad osudom čo ma odtrhol od Teba skoro celkom, ako by sme jeden pre druhého boli umreli akiste na dlhý čas. Neverím, že by listy moje prišly ku Tebe a následkom toho ani Tvoje ku mne. Už som skoro presvedčený, že i ja pôjdem niekam na dedinu… Bol som v pisárni sám a napísal som dva sonety. Jeden po obede, ktorý som Ti aj zaslal na karte (ide o sonet Žene) a ktorý iste nedostaneš. Druhý večer, už pri lampe“. Večer napísal práve Jesenský sonet Zbohom, v ktorom si pripomína lúčenie na žilinskej stanici pred odchodom na front. V rukopisných variantoch sú značné odchýlky (v rukopise RJJ č. 35 nemá báseň názov) od publikovaného znenia. Tieto odchýlky nemenia celkový zmysel i zameranie básne. Rukopis básne RJJ č. 6 znie takto:
Hej s Bohom to bolo a nie do videnia,
keď sme si posledný raz smutné ruky dali
a zmizla Tvoja tvár, sťa biela šatka v diali,
čo viala ku šťastiu na púti trpenia
na púti trpenia, že nám do lúčenia
tie oči naše zas potíšky zaplakaly,
že čo nás tešilo zas hlúpi ľudia vzali,
že zostalo nám len zas večné túženia.
Myšlienky moje sú pavučia teraz sieť.
V ňom stále trepoce sa jedna svetlá muška.
Nemôžem pustiť ju, nemôže uleteť:
veď srdcom chovám ju, na krýdlach jej je mäd
čím ona kŕmi ma, keď v holých poliach Ruska
ma upomína na náš drahý, malý svet.
