ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zase zvonia, zase svietia, zase sa spev k nebu vznáša:
dvetisíc je skoro rokov, ako láska zrodila sa,
ako sa jej poklonili, dary svoje položili,
ako všetci svetom pošli, aby ľúbiť naučili.
I ja sa jej klaniam nízko, ako prví, až ku zemi:
krásny Štedrý večer aspoň troška šťastia prinesie mi.
— — — — — — — — — — — —
Troška šťastia, málo šťastia! Dážď so slncom — dúha rastie.
Smiech cez slzy — a na zvode žitia dúhou svieti šťastie.
V očiach ti je, v ume žije, je na zemi, je nad zemou,
ale ho ty nezachytíš, nezachvátiš do objemov,
platíš plačom, platíš smiechom, jeho úsmev nepodkúpiš,
platíš srdcom, platíš žitím, ale k nemu nepristúpiš.
Nepros sa mu, netúž za ním, nevzdychaj a nenariekaj:
nepriblížiš sa mu nikdy, nedohoníš — neutekaj!
Kdeby šťastie! Veď si i tak postihnutý večným pôstom.
Ani radosť neuvítaš volaným, no pyšným hosťom.
Kozub chladný, vietor fučí, zavriže tie dvercia tvoje,
domec pustý, stolík holý, tvoja radosť ďaleko je,
nedočkáš sa jej už viacej, a keby si išiel za ňou,
ak bys’ ju aj našiel, bola by len s tvárou uplakanou.
Kdeby radosť! Keby pokoj pristúpil až ku posteli,
zavrel oči tvoje smutné, aby viacej nevideli,
pečať dal na ústa, aby všetko zôkol-vôkol zmĺklo,
zovrel srdce, aby ani ono viacej nezatĺklo,
chytil ruky, siahajúce za tým, čo už nezachytia!
ani šťastie nepodkupné, ani krátku radosť žitia.

Kdeby pokoj! Ku pokoju treba miesta v čiernej zemi,
kde ho je dosť — nedajú ti, kde je zdarma, tam ho neni,
treba dosky aspoň štyri, nikto ti ich nenapíli,
nieto zvonov, ktoré by ti na rozlučnú zazvonili,
nieto hlavy, ktorá smútkom jatá k lôžku by ti klesla,
nieto jedných očú, v ktorých by sa jedna slza blesla,
nieto duše, ktorá by sa pomodlila k trónu Pána,
ak je, tú sem nepripustia, ak je, pri nej umrieť bráňa.
Kdeby pokoj! Kým sa telo zemi, duša bohu vráti
z lásky, lásky omrvinka, omrvinka žiada sa ti.
Pre tú lásku mrieť sa nechce, pre ňu žitie žitím nenie,
kdeže vezmeš, keď jej nieto, kdeže vezmeš potešenie,
kdeže vezmeš, keď jej nieto, kdeže vezmeš šťastia lúče,
kdeže vezmeš, keď jej nieto, jedno srdce milujúce?

Kdeby láska! Toľko rokov tomu, čo sa narodila,
oči svoje roztvorila, ale nikdy neľúbila.
Chrámy vzrástli, veže pnú sa, vysoko do nebasklona,
ale ona nenarástla, nemým deckom v jasliach stoná.
Zvony zvonia, vyzváňajú. Bože milý, ako je to?
Tomu zvonia, vyzváňajú, čoho v celom svete nieto.
Kostoly sa rozspievali. Každá pieseň o nej zneje,
ale o čom piesne vravia, nikto, nikto nevie, kde je.
Na laviciach svietia sviece, žltý plameň na oltári,
ale iskierečka lásky v ľudských očiach nezažiari.
Vo sviatočnom rúchu toľko zhrnulo sa ku nej sveta,
ale ľudská duša holá, vychudnutá, neodetá.
Farár káže o nej, všetko sťaby uverené mlčí,
ale ľudské srdce bije, a v tom srdci — plno žlči.
— — — — — — — — — — — —
Štedrý večer! Nechoď mimo! Zastav sa u našich dverí!
Ak máš medzi darmi vieru, milostive udeľ viery.
Kde je viera, tam sú srdcia na kríž žitia nie pribitie,
tam je šťastie, tam je radosť, tam je láska, tam je žitie,
tam je ohlásený pokoj medzi ľuďmi dobrej vôle,
tam je dneská Štedrý večer, hoci aj pri holom stole.

Kijev 24. XII. 1916